Recenzia / MISIA OSLO

Tento rok sa konala 8. edícia Oslo Architecture Triennale v Nórsku. S témou “Misia susedstvo” (Mission Neighborhood) táto prehliadka poukazovala na vzťah architektúry ku každodennosti, blízkemu životnému priestoru.

Trienále architektúry v Oslo je špecifické tým, že adresuje spoločenské témy viac, než iné podobné architektonické prehliadky v Európe. Venovali sa napríklad téme migrácie (vystavovala sa tu druhá verzia Rojavského parlamentu od umelca Jonasa Staala), udržateľnosti a v ostatnom ročníku téme nerastu v architektúre. Aj preto sme sa rozhodli trienále po niekoľkých rokoch sledovania zdiaľky navštíviť a spoločne s celým kolektívom Spolka, ktorého sme členkami, sme v rámci nášho strategického plánovania vycestovali do Nórska.

Ani tento ročník nebol výnimkou – téma na hranici spoločenských vied, politiky a architektúry v nás vzbudzovala očakávania. Téma susedstiev sa podľa kurátora Christiana Pagha, ukázala byť aktuálna hlavne v postkovidovom svete, kedy “sa náš životný priestor obmedzil na susedstvo”. Hovorí o  každodennosti, ale stavia aj na trendoch globálneho urbanistického diskurzu akými sú napr. 15-minútové mesto alebo pedestrianizácia. Desaťročia známe koncepty tak dostali priestor na prestížnej prehliadke architektúry. V kontexte tohto uvažovania sa na prvý pohľad zdá, že táto téma už neprinesie nič nové. Najmä v našom kontexte sa práve slová ako “susedstvo” alebo “komunita” v posledných rokoch začali používať čoraz viac a sú skôr jazykom marketingu, alebo politiky, než jazykom architektúry.

Misia dekonštruovať susedstvo

Povojnová doba priniesla v Nórsku novú politiku bývania: Rozšírenie fondu sociálneho bývania. Bolo, okrem iného inšpirované aj Perryho modelom susedstva z roku 1929, ktoré malo byť komponované tak, aby v dostupnom rádiuse 400 metrov dokázalo pokryť potreby jeho obyvateľov a obyvateliek – najmä rodín s deťmi. Prorodinná politika spôsobila, že až do roku 1957 ľudia žijúci sami nemali prístup k vymoženostiam, akými bolo napr. sociálne bývanie. To spôsobilo aj diskrimináciu LGBTQ komunity pri uchádzaní sa o bývanie, ktorej boli tieto práva upierané až do osemdesiatych rokov.

A tak sa zdá, že v nórskom slovníku nie je susedstvo iba trendom posledných rokov, ako je tomu u nás, ale najmä politikou, ktorá si vyžaduje istú dekonštrukciu – preformulovanie. Pre Christiana Pagha, kurátora trienále, sú susedstvá “súčtom každodenných miest, ktoré zdieľame s ostatnými (…) ale aj kontextom, kde sa vyjavujú štruktúry celej spoločnosti.” Skúmanie týchto štruktúr si však vyžaduje vykročiť aj za hranice architektonickej praxe – späť do politiky – byť angažované.

Centrálnym miestom diania bolo múzeum Toyen, ktoré po vystavaní nového Munchovho múzea v blízkosti slávnej Oslo Opery, ostalo prázdne. Tento priestor sa na dobu trvania Trienale premenil znova na živé miesto, aj keď svojou akustikou stále dosť nehostinné. V komplikovanom pôdoryse hostili tri výstavy, niekoľko inštalácií a aj veľkú časť doprovodného programu. Hlavná výstava “Misia susedstvo: (Znovu)vytváranie komunít“ (Mission Neighbourhood: (Re)forming communities) reflektovala práve potrebu diverznejších, udržateľnejších susedstiev skrz spleť 25 príkladov pod hlavičkou šiestich nosných tém: Porozumenie Miestam, Sociálna infraštruktúra, Naše ulice, Prírodné susedstvo, Reformovanie systémov, Umelecké prístupy. Príklady, prevažne zo severnej a západnej Európy, predstavovali urbánne projekty v mierke domu, ulice a štvrte – od mapovania susedstiev, záznamy atmosfér až po komplexné projekty revitalizácií či výstavby nových štvrtí vo Viedni alebo Kodani. Ako väčšina podobných formátov, sa aj táto výstava potýkala s bežným problémom architektonických či umeleckých prehliadok – ako z množstva inšpiratívnych príkladov vyskladať jeden konzistentný celok? Okrem členenia na tematické celky tak chýbal kurátorský naratív, ktorý by jasnejšie komunikoval, čo ho vlastne na susedstvách zaujíma. Je to iba prehľad imaginácií a prístupov, alebo je za tým aj agenda zmeny plánovania?

Inšpiratívnym perfomatívnym prvkom výstavy bol tzv. Neighborhood Lab – workshopový priestor, ktorý neprinášal konkrétne príklady a riešenia, ale povzbudzoval k špekulácii nad tým, ako môžu byť susedstvá prostriedkom k spoločenskej zmene. Návštevníci a návštevníčky boli vyzývaní reagovať na viac než sto pripravených úloh: Ako môžeme využiť ruiny automobilového sveta v post-automobilovej dobe? Aké formáty, udalosti alebo procesy môžeme vytvoriť, aby sme podporovali zmysluplné a produktívne spory? Aké prístroje môžeme vymyslieť alebo využiť, aby sme sa lepšie počúvali? Práve takéto otázky pomohli dobre pochopiť šírku a komplexnosť diania v jednom susedstve a politiky, ktorých sa život v susedstvách dotýka. Tento samostatný priestor tak napriek svojej jednoduchej architektúre a zdeleniu vystupoval z celej výstavy ako stredobod, ku ktorému je možné sa neustále vracať. Bol jediným momentom, kde bola umožnená kolektívna imaginácia a participácia návštevníkov a návštevníčiek. Práve takýto moment si však vyžaduje citlivosť a dovetok – Ako a kto bude s nápadmi narábať? Alebo to bolo celé iba “do vetra”?

Neighborhood lab, foto: Spolka.

Ostatné priestory múzea zaplnila napríklad výstava utopických kresieb miest Petera Cooka a skupiny Archigram. V kontexte ostatných projektov pôsobila táto muzejná inštalácia v bielej kocke náhodne. Možno však práve tieto kresby boli nástrojom, ktorý nám umožnil pozerať sa na ostatné projekty s troškou odstupu – ako zobrazovať postupne rastúce a premenlivé mestá či domy? Ako zmazávať rozdiely medzi prírodou a spoločnosťou? Vo svojej podstate tradičný formát architektonickej kresby pomohol posunúť naratív toho, čo môžeme považovať za susedstvá. V centrálnom priestore múzea sa nachádzal prehľad súčasných rozvojových projektov v Oslo – Oslo in the making. Mierená na lokálneho návštevníka bola bez potreby reflektovať odborovú prax, prehľadom lokálnej architektonickej produkcie či vízií pre Oslo – skôr povinnou jazdou, než kurátorovaným konceptom.

Prichádzanie do komunity

Paradoxne najzaujímavejšou časťou celého trienále bol program, ktorý vznikal v spolupráci s jedným z hlavných partnerov  Národným múzeom architektúry. Úvodná výstava tohtoročného trienále s názvom „Prichádzanie do komunity“ (Coming to community) vysoko nastavila laťku pre zvedavého návštevníka. Príspevok múzea sa zameral na otázku spoločnosti a vylúčenia sa z nej – ako vnímajú rozvoj miest samotári, queer ľudia, feministky, ľudia v pokročilom veku a iné marginalizované skupiny? Môže architektúra pomôcť vytvárať vzťahy s ostatnými?

Coming to community, zdroj: Nasjonalmuseet.

Hlavným nástrojom komunikácie s divákom boli originálne texty a manifesty, fotografická i výkresová dokumentácia z archívov, modely, množstvo občas až nečitateľných skíc a záznamov radikálnych architektonických i aktivistických skupín šesťdesiatych až osemdesiatych rokov. Medzi nimi anglický feministický kolektív Matrix, ktorý skrz archívnu dokumentáciu predstavil široké spektrum pôsobenia v oblasti interdisciplinárneho kritického plánovania už na začiatku sedemdesiatych rokov.

Ďalšou feministickou perspektívou bola tvorba zakladateľky ženskej školy architektúry i urbanizmu Phyllis Birkby, ktorá v sedemdesiatych rokoch 20. storočia organizovala workshopy ženskej environmentálnej imaginácie, ktoré umožňovali preskúmať, ako by mohla vyzerať architektúra zameraná aj na ženské potreby. Súčasťou výstavy bola aj inštalácia The Stonewall Nation od umelkyne Šille Storihle. Jej dokumentárny film prezentoval príbeh amerického aktivistu Dona Jacksona, ktorý mal utopickú víziu založenia samostatného mesta pre homosexuálov.

Na otázku “Ako sa môže architektúra prispôsobiť novým formám komunity?” bolo predložené množstvo teoretických i praktických úvah, adaptovaných výzvam diverzity. Ako vizuálna, tak aj ideová reč úvodnej výstavy neriešila otázku susedstva v klasickom chápaní pojmu, ale posúvala hranice architektúry ku bolestivým, častokrát zamlčaným problémom spoločnosti, aktuálnym aj dnes. Samotná architektúra výstavného priestoru mala jasný čitateľný ba až konzervatívny raz, naplno to vyvažovala jej radikálna náplň.

Nasledujúcim miestom diania bol scénografický environment umeleckého a architektonického kolektívu MYCKET pod názvom „Nebesá podľa MYCKET“ (Heaven by MYCKET). Význam komunity tu je veľmi citeľný a čitateľný, keďže inštalácia referovala k atmosfére nočného klubu – priestoru, priateľského pre všetkých, hľadajúcich uvoľnenie, slobodu i zábavu. Myšlienka nájdenia vlastnej komunity je pre kolektív niečím, čo sa dá spojiť s časom, miestom a priestorom – architektúra stáva sa nástrojom na podporu rozmanitosti. Podobný praktický, ba až surrealistický, prístup ku priestoru ponúka divákovi možnosť dostať sa ku pochopeniu toho, ako architektúra i dizajn môžu podporovať rozdiely, i vytvárať spolu tolerantnejší svet, v ktorom je miesto pre každého.

Inštalácia Heaven by MYCKET, zdroj: Nasjonalmuseet.

Rôznorodosť v praxi

Mimo výstavného programu trienále ponúkalo možnosť navštíviť prednášky osobností, reflektujúcich, okrem iného, tému komunity a diverzity. Jednou z nich bola Jos Boys – členka vyššie spomenutého kolektívu Matrix. Jos prezentovala ideu kolektivity v ich ponímaní a ich aktivistické aktivity v oblasti dizajnu založeného na komunitnosti a chápaní každodenných sociálnych i priestorových praktík na podporu znevýhodnených skupín spoločnosti. Celá ich práca skúma, ako môžeme konať naprieč rôznymi perspektívami a agendami, aby sme spoločne diskutovali a zlepšovali zdieľané prostredie.

Nasledujúcim prednášajúcim bol Joel Sander, zakladateľ architektonického štúdia JSA/MIXdesign, ktoré sa zaoberá sprístupňovaním mestských typológii ľuďom rôzneho veku, pohlavia, fyzických schopnosti, kultúrnych identít i náboženstiev. V Národnom múzeu architektúry predstavil projekt STUD z osemdesiatych rokov, ktorý skúmal mužskú, a najmä gay skúsenosť s verejnými toaletami. Jeho aktuálna verzia, projekt Stalled!, zase hľadal cesty ku adaptácii verejných toaliet i odpočinkových priestorov verejných budov pre rôzne telesnosti a znevýhodnenia v širších súvislostiach.

Nutnosť byť v teréne

Téma premeny a rastu Osla rezonuje celým mestom, nielen architektonickou komunitou. Oslo kommunes kunstsamling, mestská inštitúcia venujúca sa umeniu vo verejnom priestore, pravidelne podporuje umelecké projekty, ktoré reflektujú mestskú krajinu. Aj preto ich zaradenie udalostí do programu trienále bolo vhodným synergickým prepojením. V spolupráci s urbanistom Nabibom Mackicom choreografka i tanečníčka Mia Habib vytvorila performatívny projekt, ponúkajúci divákovi príležitosť zažiť mestský terén novovznikajúcej štvrti Økern skrz intenzívnu umeleckú skúsenosť. Prvá polovica performance prebiehala na plochom veľkorysom stavenisku s množstvom epicentier diania a vznikajúcich protoarchitektúr, neskôr sa celé publikum spolu s účastníkmi presunulo ku intímnejšiemu uzavretému pozemku s nerovnomerným terénom, kde dianie vyvrcholilo spoločnou dekonštrukciou architektonu. Interpretácia tanečného diela spôsobovala vytváranie väzby ku priestoru i štvrti, množstvo scenárov imaginácie i manipulácie s kontextom. Atmosféra, vlastná skúsenosť, kontakt a dosah – pojmy, ktorými architektúra fabuluje/narába každodenné a ktoré pôsobia na diváka podvedomo i účinne.

Mia Habib, performance v štvrti Økern, foto: Spolka.

Cesta je cieľ

Výlet do Osla bol pre náš kolektív Spolka komplexným zážitkom. Okrem výstav a sprievodného programu sme navštívili aj záhradkarsku kolóniu, ktorá zásobovala potravinami Oslo v priebehu prvej svetovej vojny, prírodné parky pri pobreží Severného mora, súčasnú americkú operu či uskutočnili niekoľko rozhovorov. To všetko dohromady sa podpísalo aj na vnímaní Trienále. Bolo jedným zo zážitkov plného týždňa, ktorý dopĺňalo viac než 60 hodín strávených vo vlaku a na lodi, ktorými sme cestovali, v spoločných diskusiách. A tak sa ťažko oddeľuje od zbytku atmosféry.

Isté však je, že oceňujeme možnosť diskutovať o architektúre ako o spoločenskom odbore, nevyčlenenom zo sveta ľudí aj iných-než-ľudí. Miesto technologického optimizmu alebo formálnych diskusií sa Trienále v Osle obracia smerom k úžitkovosti, každodennosti a obyvateľnosti mesta. K témam, ktoré by sme rady otvorili v nasledujúcich komentároch. Spolka totiž touto recenziou otvára pravidelnú rubriku, v ktorej vám prinesieme viac o obyvateľnosti mesta, o tom ako v ňom žiť a ako ho plánovať mesto skrz zážitky vo verejnom priestore.