[:sk]Esej / MILOŠ LAKY (1948-1975)[:en]Essay / Miloš Laky (1948 – 1975)[:]

[:sk]Biografická skica a príspevok k sociálnym dejinám slovenskej neoavantgardy na začiatku sedemdesiatych rokov.[:en]A biographical sketch and contribution to the social history of the Slovak neo-avant-garde in the early 1970s.[:]

[:sk]

K systémovým prejavom nastupujúcej normalizácie v Československu po roku 1968 patrí návrat cenzúry, sprísnenie ideologického dohľadu, ale tiež nanovo objavený záujem Štátnej bezpečnosti (ŠtB) o umeleckú scénu.

Normalizácia a koniec avantgardy

Hoci sa v ideologickom kánone toho obdobia (Poučenie z krízového vývoja, 1970) umelci priamo nespomínajú, ako píše normalizačný estetik Pavol Paška v diele Dejinné poučenie KSČ a kultúra, „Poučenie treba spájať s priamym podnetom XIV. zjazdu KSČ, ktorý uložil celému umeleckému frontu v súvislosti so socialistickým realizmom veľmi vážne úlohy.“ Dopady návratu k rečiam o socialistickom realizme na rozvíjajúcu sa (neo)avantgardnú slovenskú výtvarnú scénu, ktorá sa v druhej polovici 60. rokov stihla čiastočne etablovať aj v medzinárodnom kontexte, boli katastrofálne.

Nadlho poslednými oficiálnymi medzinárodnými prehliadkami, na ktorých sa po roku 1968 mohla zúčastniť silná generácia slovenských a českých výtvarníkov, sa v roku 1970 stalo benátske bienále s výstavou Jozefa Jankoviča a svetová výstava EXPO v japonskej Osake za účasti Stana Filka, Jozefa Jankoviča, Karla Malicha, Stanislava Kolíbala, Milana Dobeša atď. Československý pavilón v Osake dokonca získal prestížnu cenu za najlepší dizajn.

Člen ÚV KSČ a neskorší minister zahraničia Bohuslav Chňoupek pri návšteve pavilónu síce sľúbil zapojeným autorom za dôstojnú prezentáciu krajiny štátne ceny, no v skutočnosti nasledovala ich dehonestácia a perzekúcie. V marci 1971 boli vzatí do väzby výtvarníci Jan Krejčí a Oldřich Kulhánek za údajné poburovanie a hanobenie republiky. Voči generálnemu komisárovi výstavy Miroslavovi Galuškovi a jeho dvom asistentom (Koudelka, Košťa) bolo vznesené účelové obvinenie a súdy sa ťahali ďalších päť rokov.

Politicky podobne skončila aj výstava Jozefa Jankoviča v Benátkach. Hneď za vstupom Jankovič položil na zem monumentálny „šliapací“ reliéf vo farbách československej vlajky. Do pavilónu v istom bode zavítala sovietska ministerka kultúry Jekaterina Furcevová, a pri pohľade na Jankovičovu na zem položenú vlajku sa u svojho slovenského kolegu súdruha Miroslava Válka údajne zaujímala, či autor týmto spôsobom skryto nekomentuje osud Československa v auguste 1968. Táto aféra prispela k tomu, že bol Jankovič neskôr vyhodený zo Zväzu slovenských výtvarných umelcov.

V tejto rozpoltenej atmosfére študuje na bratislavskej VŠVU v období 1968 – 1974 mladý talentovaný výtvarník Miloš Laky.

Miloš Laky „obľúbený v kolektíve“

Podľa spomienok priateľov bol dobrý šachista aj športovec (v rámci stávky zabehol maratón), vedel hrať na husliach a akordeóne. V mladosti prekonal tragickú životnú skúsenosť, keď mu pri autonehode zahynul otec a on pritom prišiel o oko.

Miloš Laky, okolo 1969. Foto: Ľubomír Ďurček.

V prvom ročníku si vlastné názory na umenie môže okrem školy formovať na dôležitých výstavách Danuvius’68, alebo začiatkom roka 1969 v SNG na výstave Maliarstvo v USA po roku 1945: Zánik a znovuobjavenie obrazu, ktorej putovanie Európou na konci 60. rokov organizovali a platili Američania (pravdepodobne ako súčasť aktívnych opatrení CIA na poli kultúry), a kde sa dali vidieť kľúčové diela americkej abstrakcie zo zbierky MoMA (Kooning, Lichtenstein, Pollock, Rothko, Rauschenberg, Warhol atď.). V tom čase vychádza tiež prelomový výber textov Kazimira Maleviča v slovenskom preklade Oskara Čepana, ktorý Laky študuje so spolužiakom Zavarským.

Od roku 1970 sa však situácia rapídne zhoršuje. Časť sľubne sa rozvíjajúcej generácie slovenských výtvarníkov a teoretikov sa v dôsledku nastupujúcej normalizácie ocitá mimo oficiálnych štruktúr a pod dohľadom tajnej polície. Reakciou na represie bolo isté zomknutie bratislavskej umeleckej komunity a faktický vznik neoficiálnej scény. Už v novembri 1970 sa v dome Ruda Sikoru koná legendárna výstava s názvom Otvorený ateliér.

Výsledkom režimového tlaku bolo viac spoločných stretnutí v súkromí a posilnenie kolektívneho ducha. Režim ako spoločný nepriateľ týmto spôsobom spojil aj autorov, ktorí by za normálnych podmienok asi ťažko hľadali spoločnú výtvarnú reč – keď napríklad Koller, Bartoš či Ďurček s ich diskrétnym, anti-umeleckým prístupom ku konceptu tvorili skôr protipól k veľkorysým, až teatrálnym formám prezentácie u Mlynárčika, či Filka.

Otvorený ateliér, 1970 (Viliam Jakubík – Vladimír Kordoš – Marián Mudroch: Upravený záhon).

Jednou z dôležitých postáv v tejto spoločnosti sa stáva študent Miloš Laky, ktorý na scénu vstupuje vo dvojici s Jánom Zavarským. Prakticky všetci Lakyho priatelia sa zhodujú v názore, že bol človekom výnimočných kvalít a talentu a tiež na nenápadnej, no dôležitej iniciačnej úlohe, ktorú v slovenskom výtvarnom umení daného obdobia zohrával. O umení zvykol hovoriť ako o niečom, „čo treba vymyslieť“, nie nutne „vytvoriť“. Prejavom úcty k Lakymu je aj spomienkový album Symposion III. (In memoriam Miloš Laky, 1976), v ktorom sa nachádzajú práce od takmer všetkých relevantných postáv vtedajšej neoficiálnej scény.

Zoznam autorov albumu Symposion III/76.

Dejiny umenia jeho meno uvádzajú prevažne v zátvorkách, v množine s ďalšími menami. Už počas školy voľnú tvorbu realizoval vo dvojici s Jánom Zavarským a obaja postupne prechádzali rôznymi autorskými skupinami. Najskôr v projekte Čas I. a Čas II. (Bartoš, Filko, Kern, Koller, Laky, Sikora, Štraus, Zavarský) hľadali paralely umenia s vedou. Z tohto obdobia sa v Lakyho pozostalosti zachoval samostatný text s názvom Ideálna budúcnosť, ktorý obsahuje 52 diagnóz/prognóz vývoja ľudstva (až po myšlienku postupného zániku druhu homo sapiens v dôsledku intímneho zblíženia sa ľudstva s vesmírnymi bytosťami) vo forme akýchsi aforizmov či maxím, odhaľujúcich Lakyho civilizačný optimizmus založený na viere v symbiózu umenia a vedy, na spájaní moci s pravdou a pod.

„Spoločnosť sa zaobíde bez náboženstva. Viera bude existovať.“

„Rok 2000 bude prechodným obdobím, v ktorom bude väčšina pracovníkov matematicky myslieť.“

Vesmírne posolstvá a spor Štraus vs. Matuštík

Vyvrcholením týchto snáh bol pokus časti skupiny (Filko, Laky, Zavarský, Sikora) o sformulovanie intergalaktického posolstva mimozemským civilizáciám v práci Vesmírne posolstvá (1973-75), ktorý bol inšpirovaný projektom amerického astronóma Carla Sagana. Na Saganove tabuľky s vyobrazením figúr muža a ženy, ktoré NASA vyslala do vesmíru so sondou Pioneer, zareagovala bratislavská skupina odmietavo a prichádza s vlastným, obsahovo oveľa radikálnejším návrhom ako lepšie osloviť mimozemšťanov.

Vznikol rozsiahly plán desiatich tabuliek, ktoré mali niesť vizuálne zakódované riešenia fundamentálnych vedeckých a filozofických problémov (1. Čísla, 2. Počítania, 3. Plochy, 4. Priestoru, 5. Etalónu času, 6. Dĺžky – svetelného roku a dňa, 7. Polohy Slnka v galaxii, 8. Polohy Zeme v slnečnej sústave, 9. Zeme a 10. Relativity), ktorý sa však čoskoro ukázal byť až príliš ambiciózny. Jeden z prizvaných vedcov, fyzik Ján Pišút v tejto súvislosti spomína, ako sa „dvakrát niekde pri Búdkovej ceste (pozn. v byte Stana Filka na ulici  Na Hrebienku v Bratislave) hovorilo o posolstve, ktoré by malo byť vyryté na malej tabuľke z trvanlivého kovu. Ako fyzici sme navrhovali dať tam informáciu o spektrálnych čiarach najjednoduchšieho atómu, teda atómu vodíka, alebo o energetických hladinách tohto atómu. Pomery dĺžok spektrálnych čiar (alebo energií energetických hladín) by sa ľahko znázornili úsečkami, ktorých dĺžky by mali rovnaké pomery ako dĺžky spektrálnych čiar. Dlho sme dumali o tom, ako na tabuľku zašifrovať absolútne hodnoty dĺžok spektrálnych čiar, ale k ničomu definitívnemu sme nedošli.“

Z veľkolepého plánu sa dochoval len fragment, ktorý bol publikovaný v knihe Tomáša Štrausa Slovenský variant moderny a vďaka tomu vidíme, že skupine umelcov sa celkom zaujímavo podarilo vizuálne vystihnúť riešenie prvých dvoch problémov (Čo je číslo a počítanie?) a to vo forme originálneho ikonického prepisu základných axióm aritmetiky pomocou niekoľkých univerzálnych znakov ako: I, 0, =, . Na strohom náčrte v tabuľkovej úprave môžeme vidieť a „čítať“ svojské zobrazenie definície rovnosti (=), význačného prvku (číslo 0), definíciu nasledovníka (+1), alebo tiež pravidlá komutatívnosti sčítania a násobenia.

In: Tomáš Štraus: Slovenský variant moderny, s. 264.

Použitie znakov I a 0 pre kódovaný prepis tzv. Peanových axióm viedlo dvorného kunsthistorika slovenských konceptualistov Tomáša Štrausa k povrchnej interpretácii diela, podľa ktorej ide o „transformáciu matematiky z desiatkovej sústavy na všeobecnejší a jednoduchší dvojkový systém.“ Tento pomýlený výklad si všimol už Radislav Matuštík v zdrvujúcej kritike uvedenej Štrausovej knihy publikovanej na pokračovanie v časopise Profil (ročník 1993), kde sa autorovi doslova posmieva, označujúc ho za „neinformovaného nadšenca“.

„Ťažko by si vysvetľoval, v čom je dvojkový systém jednoduchší,“ píše Matuštík a kolegovi priamo v texte zadáva cvičenie z prepisu dvojkovej do dekadickej sústavy (uvádza pritom číslo 110101010101101). „Ak ti to vyjde, dostaneš päťmiestne číslo, ktoré sa viaže k Tvojmu priateľovi“, uzatvára Matuštík. Ak si to cvičenie spravíme, dostaneme číslo 27309. Z kontextu je zrejmé, že Matuštík týmto cvičením odkazuje na registračné číslo zväzku ŠtB vedeného na Štrausovho priateľa – výtvarníka Juraja Mihálika, ktorý sa vysvetleniu okolností svojej spolupráce s ŠtB okrajovo venoval vo svojich memoároch, ktoré v tom roku vyšli (Spomienky na zlyhania, 1993). Matuštík tu zjavne naráža na fakt, že samotný Tomáš Štraus bol od roku 1973 evidovaným agentom ŠtB s krycím menom „Tomáš“.

Stretnutie Filko – Laky – Zavarský

Kým Laky so Zavarským na začiatku 70. rokov žijú študentským životom, najstarší z trojice Filko existenčne trpí. Jeho sľubne sa rozvíjajúca medzinárodná kariéra je po roku 1968 nemožná. Je vyhodený zo Zväzu výtvarných umelcov a napriek pretrvávajúcemu záujmu o kolaborácie na neoficiálnej scéne si viacerí jeho kolegovia vynútia jeho neúčasť na Otvorenom ateliéri u Sikoru. Kolektívne projekty v tej dobe rozvíja podľa vlastných slov z dôvodu, aby „neupadol do hlbokého individualizmu, do izolácie, do introvertnosti.“

Stretnutím s Milošom Lakym a Jánom Zavarským, ktoré vzišlo z ich iniciatívy niekedy na začiatku 70. rokov, získava o desať rokov starší Filko nových a inšpiratívnych partnerov na debaty, ktoré sa vyvinú od vedeckých deskripcií (Čas I, Čas II), utopických komunikácií (Vesmírne posolstvá I) až k Malevičom inšpirovanému hľadaniu transcendencie prostredníctvom monochromatickej maľby.

Viac než príklon k zbožnosti je v tejto súvislosti na mieste predstava Wittgensteinovho rebríka, ktorý treba zahodiť v okamihu, keď sme po ňom vystúpili hore (Tractatus, 6.54).

Lakyho rukopis manifestu Bieleho priestoru, 1974.

Biely priestor v bielom priestore

Od konca roku 1973 rozvíjajú Filko, Laky a Zavarský jeden z najradikálnejších výtvarných programov slovenskej neoavantgardy Biely priestor v bielom priestore (1974-75). Kľúčom k programu bol manifest a jeho prvým bodom dištancovanie sa od všetkých doterajších foriem umenia, lebo uviazlo v objektivite, ktorú je nutné prekonať prostredníctvom čistej senzitivity nesprostredkovanej ani hmotou, ani duchom (ideami).

Myšlienka je, že nemateriálne je nekonečné a nekonečný ako zrkadlový obraz v zrkadle je priestor, ktorý vzniká vrstvením alebo vkladaním niečoho do niečoho (bieleho na bielej).

Biely priestor je podľa autorov umením očisteným od akejkoľvek predmetnosti, je umením čistej senzitivity, pričom jeho absolutizujúce nároky na pochopenie nie sú nedosiahnuteľným ideálom, naopak, majú byť konkrétnou a prirodzenou súčasťou reality. Inak povedané, čistú senzitivitu možno zažiť a spoločne na úrovni „čistých emócií“ zdieľať, je preto skutočná a pochopiteľná, no nie je možné ju vysvetliť. V tomto zmysle sa práve kolektívne autorstvo – „nadsubjekt“ – javí byť nutnou podmienkou pre doloženie niektorých veľkolepých téz manifestu. Zároveň to však neprestajne vyvoláva otázky o osobnom podiele a vklade zainteresovaných.

Filko to zvykol komentovať veľkoryso, keď o vzniku Bieleho priestoru hovoril ako vzácnej nadosobnej zhode pri tvorbe podľa jeho vlastného princípu „spoločne každý sám“. „Keď sme robili Biely priestor, chcel som svoju tvorbu prezentovať ako nadsubjekt,“ vysvetľoval neskôr Jánovi Budajovi v samizdatovom rozhovore. Ján Zavarský tiež vždy zdôrazňoval „dialektickú“ povahu vzniku, že dielo vznikalo v spoločnej diskusii, no zároveň odmietol pripustiť, že prvotný impulz a iniciatíva vzišla od Filka. Zaujímavý postreh v tejto súvislosti priniesol Boris Ondreička, keď v eseji Filko’s Albedo napísal, že „Laky bol srdcom, Zavarský rozumom a Filko rukou Bieleho priestoru“.

Celé to začalo pripomínať hľadanie akejsi svetskej transcendencie. Na prvý pohľad mohol krok od vedecky orientovaných Vesmírnych posolstiev k metafyzike Bieleho priestoru pôsobiť dosť divoko, až sa tu opäť vnucuje metafora odhodenia rebríka po tom, ako naň niekto vyliezol. Ján Zavarský to v rozhovore s Danielom Grúňom vysvetľoval tak, že potreba obrátiť pozornosť k transcendencii bola prirodzeným vyústením istého sklamania z techniky, ktorá má vždy dané limity.

Prakticky išlo nanášanie bielej latexovej farby maliarskym valčekom na trubice potiahnuté plátnom alebo priamo na biele plátno, neskôr nahradené filcom, čo tvorilo gro materiálu Bieleho priestoru, ktorý bol vyprodukovaný vo veľkých objemoch počas spoločných stretnutí vo Filkovom ateliéri.

Symbolom úplného splynutia umenia so životom sa neskôr stal Lakyho nový byt, ktorý spoločne s priateľkou Annou Hurbanovou premenili na totálnu bytovú inštaláciu, kde všetko bytové zariadenie bolo biele a malo tak prispievať k zhmotnenia zážitku čistej senzitivity. Ľubomír Ďurček si spomína na zvláštnu, iluzívnu atmosféru tohto fyzicky existujúceho bieleho priestoru, ktorý svojím rozkladným“pôsobením na zmysly spôsoboval návštevníkom po odchode z bytu späť do reality „senzorický“ šok. 

„Biely“ byt Miloša Lakyho a Anny Hurbanovej.

V byte sa konali stretnutia výtvarníkov – pozvanie neodmietal dokonca ani Július Koller – aj vystúpenia pozvaných hostí, napríklad pražský filozof Petr Rezek tam v roku 1976 prednášal o akčnom umení.

Kollerova kritika Bieleho priestoru

Radikálnosť Bieleho priestoru nevzbudzovala podozrenie len navonok, keď dielo bolo z pohľadu dobovej oficiálnej estetiky absolútne neprijateľné a výstavne zdokumentovať sa ho podarilo len vďaka utajenej, pol dňovej inštalácii 18. februára 1974 v Dome umenia v Brne, čo bol pondelok a teda deň, keď bola galéria pre návštevníkov zatvorená.

Inštalácia Bieleho priestoru, 18. 2. 1974 v Dome umenia v Brne.

Nedôveru zasial aj vo vnútri skupiny neoficiálnych umelcov. V pozostalosti Júliusa Kollera sa našiel nedatovaný 9-stranový rukopis, v ktorom koncentrovane a podrobne vyvracia jednotlivé body manifestu. Biely priestor v ňom tvrdo odsudzuje, považuje ho za „slepú uličku, ktorá končí buď v bezradnosti, strnulosti, zastavení alebo popretí programu obchádzkou alebo ústupom.“ Podľa Kollera ide o  „pseudo-filozofické špekulovanie – záchranu abstraktnej výtvarnosti“.

Rukopis kritiky Júliusa Kollera.

Kollerov kritický komentár je zjavne osobne motivovaný, keďže – ako si všimol Aurel Hrabušický – „je to práve zvláštne u človeka, ktorý bol autorom kozmologickej kultúry, kontaktoval sa cez svoj UFO zovňajšok s Atlantídou a mimozemskými civilizáciami, ale voči tomuto textu, manifestu Bieleho priestoru pristupoval na základe akoby sedliackeho rozumu.“ Podobne kriticky sa o Bielom priestore vyjadril spôsobom sebe vlastným aj Vladimír Havrilla, keď jednotlivé body manifestu lakonicky ironizuje.

Ján Zavarský si na okolnosti vzniku Bieleho priestoru a bezprostredné reakcie naň spomínal v roku 2010 v diskusii s kolegami takto: „Stretávali sme sa a debatovali. Na rôznych miestach. A v tej situácii a na tom mieste sme vyprodukovali túto vec a sme sa stretli s obrovskou kritikou. Veď ste nás skoro zožrali. To si pamätám. Po prvé, závesný obraz je už dávno preč, čo tam ešte maľovať, ešte k tomu filozofické kvákanie nezmyselné. Jožo Jankovič skákal dva metre do luftu. Ja ho neohováram, len hovorím, že to bolo široko vnímané ako provokácia. Julo Koller napísal 9 strán, veď musel písať ako český žandár. Vyprovokovalo to aj našich zväzových funkcionárov, spätne aj ŠtB, ktorá bola rozzúrená a vykrikovali, že máme pekne angažovane maľovať. Im keď ma vypočúvali nešlo do hlavy, čo je to to biele. Že keby to bolo aspoň červené, povedali.“  

Biely priestor a ŠtB: Filko s Dalím na Corride

Rovnako ako v prípade Tomáša Štrausa, či neskôr Juraja Mihálika, ale tiež Alexa Mlynárčika a ďalších podobne vodcovských typov v prostredí umeleckých komunít, aj v prípade Stana Filka sú na pozadí umeleckého a osobného vývoja na začiatku 70. rokov reálne okolnosti jeho života poznačené politikou, no najmä Štátnou bezpečnosťou a jej záujmom o jeho osobu.

„Filko sa po stránke povahovej javí ako veľmi vyhranený a temperamentný typ, s osobitým prístupom k širokej škále denných problémov. Jeho osobitnosť sa prejavuje nie len v práci v ktorej sa neprispôsobuje žiadnej módnej línii, aj keď by bola pre ňho výhodnejšia, ako aj v spoločenskom styku, kde sa ťažšie podriaďuje vôli iných. Z tohoto hľadiska je dôležité jeho dôkladné poznanie, nakoľko jeho prejav i chovanie má nádych svojvôle, ktorý sa stráca až pri hlbšom zblížení a jeho poznaní. Jeho osobnou záľubou je hlavne záujem o všetky smery umenia a návšteva galérií.“
– Memorandum kandidáta tajnej spolupráce s krycím menom „Akademik“ (ŠtB, 11.1. 1973)

Dnes sa už nedá určiť, ktorý z rozrobených umeleckých konceptov si Filko nosí v hlave akurát na začiatku marca 1973, keď vo svojom občianskom živote ide na stretnutie v kaviarni Europa v Pezinku, kde v spoločnosti svojho riadiaceho dôstojníka kpt. Partla a náčelníka 2. oddelenia XII. správy ŠtB mjr. Obucha vlastnoručne podpisuje viazací akt. Štátna bezpečnosť zakladá zväzok agenta s krycím menom „Akademik“. Heslo pre prípadné neplánované stretnutia s operatívnym pracovníkom ŠtB si Filko zvolil s humorom:

„Stretli ste v Španielsku Salvadora Dalího?“

„Áno, boli sme spolu na Coride.“ 

Ako spolupracovník mal byť využívaný k „osobám profrancúzsky orientovaným: Žilinčanová Viera, Jakabčic Michal, Mlynárčik Alexander, Kára Ľubomír. Ďalej k podstavám bývalých umelcov t.č. v emigrácii vo Francúzsku a NSR: Čulík Peter, Kováč Rudolf, Tausig Pavol, Tehnik Karol, Liskovský Karol, ktorí sú z hľadiska ŠtB zaujímaví.“

Z torza jeho osobného zväzku, ktorý sa zachoval v archíve ÚPN, môžeme pohľadom ŠtB vyčítať jeho psychologický profil, priebeh verbovky, ale tiež plány a očakávania, ktoré sa však vôbec nenaplnili a preto ŠtB agentúrny zväzok po dvoch rokoch v marci 1975 odkladá z dôvodu „neserióznosti agenta“. V dôvodovej správe k uloženiu agentúrneho zväzku z 24. marca  1975 sa uvádza:

 „Na uvedené akcie a ďalšie zaujímavé styky bol Filko priebežne na schôdzkach taktickým spôsobom vyťažovaný, avšak ani raz sa k uvedeným stykom nevyjadril ani nenaznačil, že takéto styky udržuje.“ Navyše, podľa správ pre ŠtB od maliara Karola Lacka bol v tom čase Filko „v radoch členov Zväzu výtvarných umelcov známy ako pracovník bezpečnosti, čo jasne svedčí o jeho dekonšpirácii.“

V danom období sa Filkovi darí opakovane vycestovať na západ a to aj napriek existenčným ťažkostiam a politickému prenasledovaniu. Je preto pravdepodobné, že styky s ŠtB boli súčasťou snahy o udržanie cestovného pasu a možností cestovať. Naznačuje to tiež poznámka v zázname z verbovky, keď sa „Filko poďakoval za pomoc pri vybavovaní devízového prísľubu k ceste do západného Nemecka, Francúzska a Švajčiarska“, ktorú v tom čase plánoval.

V Bratislave medzitým s Lakym a Zavarským formujú nadindividuálny umelecký subjekt, ktorý manifestačne ohlasuje popretie všetkých foriem dobovej estetiky, no najmä totálnu negáciu prevládajúcej marxisticko-leninskej materialistickej filozofie.

Laky zomiera, Biely priestor ožíva v Paríži

Miloš Laky v máji 1974 končí vysokú školu, krátko na to sa mu zhoršuje zdravotný stav a zisťuje, že trpí ťažko liečiteľnou formou rakoviny, ktorá má rýchly priebeh. Posledný rok života Laky neprestajne rozvíja existenciálne myšlienky čistej senzitivity. V tomto bode využíva Filko svoje možnosti cestovať a ťažko chorého Lakyho vezme v lete 1975 na vysnívaný výlet autom po európskych galériách vo Viedni, Paríži a Amsterdame.

Tri dni pred smrťou (4. 9. 1975) Miloš Laky dokončuje druhý manifest Bieleho priestoru v bielom priestore,  v ktorom ešte viac radikalizuje svoje postoje vo veci čistej senzitivity čistého umenia, protestuje proti filozofii v umení a hlása nezlučiteľnosť ideového balastu s aktivitou čistej senzitivity. Možno zámerne a možno podvedome tým odkazuje na solipsizmus Georga Berkeleyho, ktorý v Rozprave o základoch ľudského poznania taktiež uvažuje o vzniku emócií „bez akéhokoľvek sprostredkovania ideami.“

Lakyho rukopis manifestu Bieleho priestoru, 1975.

Dva týždne po jeho smrti (19. 9. 1975) sa v Paríži otvára Bienále mladých, kde medzi stovkou nádejí súčasného svetového menia vystavuje tiež dvojica Laky a Zavarský. Aby mohli Biely priestor v Paríži vystaviť, Filko sa vzdáva spojenia svojho mena s projektom, keďže on jediný z trojice nespĺňal vekový limit do 35 rokov.

Katalóg Bienále mladých, Paríž, 1975.

Inštalácia pozostávajúca  z desiatich pomaľovaných filcov a manifestu preloženého do viacerých svetových jazykov vzbudzuje v silnej konkurencii záujem. Ján Zavarský dostáva ponuku na výstavu v prestížnej parížskej galérii Eric Fabre a podľa jeho slov až účasť v Paríži „zlomila odpor“ voči Bielemu priestoru aj doma. „Tým, že sme vystavovali v Paríži aj Tomáš Štraus zmenil názor,“ spomínal v roku 2016.

Mladý slovenský výtvarník Miloš Laky sa neskoršieho uznania konceptu Bieleho priestoru v bielom priestore už nedožil.

Biely náhrobný kameň Miloša Lakyho na cintoríne v Mlynskej doline v Bratislave.

Po Lakyho smrti spoločný program končí. Filko a Zavarský si zakladajú rodiny a idú každý svojou cestou. Zavarský k divadlu a scénografii, kde tiež dosahuje obdivuhodné výkony a Filko späť ku konceptu, kde podľa vlastných slov „doťahuje problém Bieleho priestoru“ a neprestane s tým do konca života.

Niekedy v druhej polovici 70. rokov si na osobnom stretnutí s Jánom Zavarským vymôže prevzatie a pokračovanie v programe už len pod vlastným menom. Píše ďalšie manifesty (Emócia, Transcendencia, Tanscendentálna meditácia), maľuje biele pruhy po stropoch galérií v Poľsku a Juhoslávii, až napokon znechutený vlastným postavením aj situáciou v Československu emigruje do západného Nemecka. Vzápätí na to v roku 1982 vystavuje na Documente v Kasseli svoje biele auto značky Škoda 105 pomaľované na bielo.

Inštalácia Stana Filka, Documenta 7, Kassel 1982.

Post Scriptum 1981

Pravdepodobne kvôli udržaniu si pasu a možností vycestovať Filko aj po roku 1975 udržuje vynucované styky s príslušníkmi ŠtB, už v rámcoch nevedomej spolupráce v kategórii dôverník.

Vo februári 1981 týmto spôsobom (nevedome) zanecháva vo zväzkoch ŠtB správu o svojich priateľoch a známych, keď na schôdzke uvedie informáciu, že Vladimír Havrilla, Ján Budaj, Rudo Sikora a Ľubomír Ďurček zbierajú katalógy pre ich spoločného priateľa Pavla Büchlera z Prahy, ktorý sa v tom čase chystal vycestovať na západ. Výsledkom bol pokyn ŠtB vykonať výsluchy so Sikorom, Havrillom a Ďurčekom.

Aj taká mohla byť v normalizácii cena potreby emigrovať a v slobodnom svete „po veľkých veciach stále túžiť“, ako sformuloval Filko svoje krédo v liste priateľom do Bratislavy z New Yorku v roku 1983.

 

Esej je rozšírenou a prepracovanou verziou textu k Lakyho historicky prvej samostatnej výstave Miloš Laky – Otvorenie, ktorú iniciovali Fedor Blaščák a Boris Ondreička v priestoroch Tranzitu na Zlatých pieskoch v Bratislave v máji roku 2010.

Všetky ilustračné fotografie a dokumenty sú z archívu autora.

[:en]

Among the systemic signs of the coming normalisation after 1968 in Czechoslovakia is the comeback of censorship, tightened ideological surveillance as well as the State Security’s (ŠtB) newly discovered interest in the artistic scene. 

Normalisation and the End of Avant-garde

Even though the ideological canon of the times (Lessons from the Crisis Developments, 1970) does not mention artists directly, as normalisation aesthetician Pavol Paška in his work Historical Lessons for the Communist Party of Czechoslovakia (CPC) and Culture put it: „The lessons must be linked with the direct suggestion of the 14th Congress of CPC that bestowed very serious tasks upon the whole of the artistic front in connection with socialist realism.” The effects of the return to talks of socialist realism on the emerging (neo) avant-garde Slovak visual scene that managed to partially establish itself also internationally in the late 1960s, were disastrous.

For a long time, the last official international exhibitions in which a strong generation of Slovak and Czech artists could participate after 1968 were the Venice Biennale in 1970 (with the exhibition of Jozef Jankovič) and the World EXPO exhibition in Osaka, Japan, with the participation of Stano Filko, Jozef Jankovič, Karel Malich, Stanislav Kolíbal, Milan Dobeš etc., where the Czechoslovak pavilion even won the prestigious award for the best design.

Although member of the Central Committee of the Communist Party of Czechoslovakia Bohuslav Chňoupek, the later minister of foreign affairs, upon attending the pavilion, promised the involved artists state prizes for their dignified presentation, what awaited them in reality was disparagement and persecutions. In March 1971, artists Jan Krejčí and Oldřich Kulhánek were taken into custody for alleged sedition and defamation of the republic. The general commissioner of the exhibition, Miroslav Galušek, and his two assistants (Koudelka, Košt’a) were indicted on trumped-up charges, and the trials dragged on for the next five years.

Jozef Jankovič’s exhibition in Venice came to a similar political end. Jozef Jankovič put a monumental “trampling” relief in the colours of the Czechoslovak flag on the ground right near the entrance. However, at some point Soviet minister of culture Jekaterina Furtseva visited the pavilion and after seeing the Jankovič’s “flag on the ground”, she is said to inquire of her Slovak colleague comrade Miroslav Válek whether this was not a covert way of the artist commenting on the destiny of Czechoslovakia in August 1968. This affair contributed to the Jankovič’s later expulsion from the Union of Slovak Artists.

In this ambivalent atmosphere, Miloš Laky, a young talented artist, studies at the Bratislava’s Academy of Fine Arts and Design (AFAD) between 1968 and 1974.

Miloš Laky „Popular in a Collective“

According to the memories of friends, he was a good chess player and athlete (he ran a marathon as part of a bet), and he could play the violin and the accordion. In his youth he had a tragic life experience when his father was killed in a car accident and he lost an eye.

Miloš Laky, around 1969. Photo: Ľubomír Ďurček.

In the first year, in addition to school, Laky could form his own views on art at important exhibitions such as Danuvius ’68; the key works of American abstraction from the MoMA collection (Kooning, Lichtenstein, Pollock, Rothko, Rauschenberg, Warhol, etc.) could be seen in the Slovak National Gallery of Art within the exhibition titled Painting in the United States after 1945: Disappearance and Reappearance of the Image at the beginning of 1969. Its European tour in the late 1960s was organised and funded by Americans (probably as part of active CIA measures in the cultural area). At that time a breakthrough selection of texts by Kazimir Malevich in the Slovak translation of art and literary theoretician Oskar Čepan comes out and Laky studies it with his classmate Ján Zavarský.

From 1970, however, the situation deteriorates rapidly. Part of the emerging generation of Slovak artists and theoreticians found themselves outside the official structures and under the surveillance of the secret police as a result of the coming normalisation. The reaction to the clampdown was a certain consolidation of the Bratislava artistic community and the de facto emergence of an unofficial scene. As early as November 1970, the legendary exhibition titled Open Studio took place in the private home of artist Rudo Sikora.

The regime’s pressure resulted in more private meetings and a strengthening of the collective spirit. In this way, the regime, as a common enemy, brought together even those artists who, under normal conditions, would probably have found it difficult to find a common artistic language – when, for example, Koller, Bartoš or Ďurček, with their discreet, “anti-artistic” approach to the concept, were more of a counterpoint to the generous, almost theatrical forms of presentation of Mlynárčik or Filko.

Open Studio, 1970 (Viliam Jakubík – Vladimír Kordoš – Marián Mudroch: Manicured Flowerbed).

In art history, his name is mostly mentioned in parentheses in the set with other names. Already during his college days, he made independent art together with Ján Zavarský, both of them passing through different groups of authors. First, in the Time I and Time II projects (Bartoš, Filko, Kern, Koller, Laky, Sikora, Štraus, Zavarský), they searched for parallels between art and science. From this period, Laky‘s estate has preserved a separate text entitled Ideal Future which contains 52 diagnoses/prognoses for the development of humanity (up to the idea of the gradual extinction of the homo sapiens species as a result of human intimate involvement with cosmic beings) in the form of aphorisms or maxims revealing Laky’s civilisational optimism based on his belief in the symbiosis of art and science, on the merging of power and truth, etc.

„The society will do without religion. Faith will persist.”

“The year 2000 will be an interim period when the majority of workers will think in mathematic terms.”

Cosmic Messages and Štraus vs Matuštík Dispute

The culmination of these efforts was an attempt by a part of the group (Filko, Laky, Zavarský, Sikora) to formulate an intergalactic message to extraterrestrial civilisations in the work Cosmic Messages (1973-75), which was inspired by the project of American astronomer Carl Sagan. The Sagan’s plaques depicting the figures of a man and a woman sent by NASA into space with the Pioneer probe sparked a negative reaction of the Bratislava group and so they came up with their own, much more radical proposal on how to address extraterrestrials better.

An extensive plan of ten plaques was devised to carry visually encoded solutions to fundamental scientific and philosophical problems (1. Number, 2. Counting, 3. Area, 4. Space, 5. The Standard of Time, 6. Length – the light-year and day, 7. The position of the Sun in the galaxy, 8. The position of the Earth in the solar system, 9. The Earth, and 10. Relativity), but this soon proved to be too ambitious. In this context, one of the invited scientists, physicist Ján Pišút mentions that „the message to be engraved on a small durable metal plaque was discussed somewhere near Búdková street (editor’s note: in the Stano Filko’s flat on Na Hrebienku street in Bratislava). As physicists, we proposed to include the information about the spectral lines of the simplest atom, the hydrogen atom, or about the energy levels of this atom. The ratios of the lengths of spectral lines (or the energies of energy levels) would be easily represented by line segments of the length with the same ratios as the length of spectral lines. We wondered for a long time about how to encode the absolute values of the length of spectral lines of the hydrogen atom on the plaque, but we didn’t arrive at any definite end.“ 

Only a fragment of the grand plan has survived. It was published in Tomáš Štraus’s book The Slovak Variant of Modernism, and thanks to this we can see that a group of artists managed to come up with a quite interesting visual solution of the first two problems (What is number and counting?) in the form of an original iconic transcription of basic arithmetic axioms using a few universal signs such as: I, 0, =, . In the simple tabular sketch we can see and “read” a peculiar representation of the definition of the equation (=), significant element (number 0), the definition of the successor (+1) along with the rules of commutativity of addition and multiplication.

In: Tomáš Štraus: The Slovak Variant of Modernism, p. 264.

The use of I and 0 signs for the coded transcription of the so-called Peano axioms led the court art historian of the Slovak conceptualists, Tomáš Štraus, to a superficial interpretation of the work, according to which “it is a transformation of mathematics from decimal system to the more general and simpler binary system.” Such a misguided interpretation was already noticed by Radislav Matuštík in his review published serially in the Profil journal for contemporary art (volume 1993). In a devastating critique of the above-mentioned Štraus’s book, he literally ridicules the author, calling him an “uninformed enthusiast”.

“It would be hard for you to explain how the binary number system is simpler,” writes Matuštík, giving his colleague an exercise in converting binary numbers to decimal numbers (he gives the number 110101010101101). “If you get it right, you will get a five-digit number that is related to your friend,” concludes Matuštík. If we do this exercise, we get the number 27309. It is clear from the context that Matuštík is using this exercise to refer to the registration number of the State Security (ŠtB) file kept on Štraus’s friend, the artist Juraj Mihálik, who touched upon the circumstances of his cooperation with ŠtB in his memoirs published that year (Memories of Failures, 1993). Matuštík is apparently alluding here to the fact that Tomáš Štraus himself had been a registered agent of ŠtB under the code name “Tomáš” since 1973.

Filko Meeting Laky and Zavarský

While Laky and Zavarský live a student life in the early 1970s, the eldest of the trio, Filko, suffers existentially. His promising international career is impossible after 1968. He is expelled from the Union of Visual Artists, and despite his continued interest in collaborations on the unofficial scene, several of his colleagues insist on his non-attendance at Sikora’s Open Studio. At this time, he develops collective projects, as he says, in order “not to fall into deep individualism, into isolation, into introvertedness.”

By encountering Miloš Laky and Ján Zavarský (the meeting which they initiated sometime in the early 1970s), the ten years older Filko acquires new and inspiring partners for debates that would evolve from scientific descriptions (Time I, Time II), utopian communications (Cosmic Messages I) to Malevich’s inspired search for transcendence through monochromatic painting.

More than the inclination towards piety, Wittgenstein’s notion of a ladder to be thrown away after we have climbed up it is more apt in this context (Tractatus, 6.54).

The White Space manifesto in Laky’s handwriting, 1974.

White Space in White Space

From the end of 1973, Filko, Laky and Zavarský developed one of the most radical art programmes of the Slovak neo avant-garde, White Space in White Space (1974-75). The key to the programme was a manifesto and its first point was to distance from all previous forms of art, as it was stuck in objectivity which had to be overcome through pure sensibility, mediated neither by matter nor by spirit (ideas).

The idea is that the immaterial is infinite, and infinite, like a mirror image in a mirror, is the space that is created by layering or pasting something into something (white on white).

As authors say, the White Space is art free from any objecthood, it is an art of pure sensibility, while its absolutising claims to comprehension are not an unattainable ideal, on the contrary, they are to be a concrete and natural part of the reality. In other words, pure sensibility can be experienced and shared together on the level of „pure emotions”; it is therefore real and comprehensible, yet cannot be explained. In this sense, it is precisely collective authorship – „the super-subject“ – that appears to be a necessary condition for corroborating some of the grand theses of the manifesto. At the same time, however, it continually raises questions about the personal participation and contribution of all the involved.

Filko used to comment on this generously, describing the making of the White Space as a rare super-personal consensus in art according to his own principle of “together every man for himself”. “When we made the White Space I wanted to present my work as a super-subject,” he later explained to Ján Budaj in a samizdat interview. Ján Zavarský also always stressed the “dialectical” nature of the process of creation, that the work was created in a collective discussion, but at the same time he refused to admit that the initial impulse and initiative came from Filko. Boris Ondreička made an interesting observation in this regard when, in his essay Filko’s Albedo, he wrote that “Laky was the heart, Zavarský the mind, and Filko the hand of the White Space”.

The whole thing began to resemble a search for some kind of worldly transcendence. At first glance, the move from the science-oriented Cosmic Messages to the metaphysics of the White Space might have seemed rather wild, and one cannot but think once again about the metaphor of throwing away a ladder after someone has climbed up it. Ján Zavarský explained it in an interview with Daniel Grúň that the need to turn attention to transcendence was a natural outcome of a certain disappointment with technology, which always has its limits.

Practically speaking, it was the application of white latex paint with a paint roller on tubes covered with canvas or directly on white canvas, later replaced by felt. This formed the core of the White Space which was produced in large volumes during the meetings in Filko‘s studio.

The symbol of the complete fusion of art and life later became the Laky’s new flat, which he and his girlfriend Anna Hurbanova transformed into a total flat installation, where all the furnishings were white and thus contributed to the materialisation of an experience of pure sensibility. Ľubomír Ďurček remembers the strange, illusory atmosphere of this physically existing white space, which had a decomposing effect on senses, causing a “sensory” shock to the visitors after leaving the flat back to reality.

White flat of Miloš Laky and Anna Hurbanová.

The flat hosted the meetings of artists – even Július Koller did not refuse the invitation – as well as performances of invited guests, for example, the Prague philosopher Petr Rezek lectured there on action art in 1976.

A meeting in Miloš Laky’s flat. From left to right: Filko, Ďurček, Štraus.

Koller’s Critique of White Space

The radical nature of the White Space did not arouse suspicion only on public, since the work was completely unacceptable from the point of view of the official aesthetics of the time. It was only possible to document it thanks to a secret, half-day installation held on 18^th February 1974 in the House of Arts in Brno, which was a Monday and therefore a day when the gallery was closed.

The White Space installation, 18th February 1974 in the House of Arts in Brno.

He also sowed distrust within the group of unofficial artists. An undated 9-page manuscript was found in the estate of Július Koller; in it the author refutes the individual points of the manifesto in a concentrated and detailed manner. In it, he harshly condemns the White Space, considering it “a dead end that ends in either cluelessness, rigidity, halting or denying the programme by detour or retreat.” According to Koller, this is “pseudo-philosophical speculation – a salvation of abstract art.”

Július Koller’s handwritten critique.

The Koller’s critical commentary is obviously personally motivated, since – as Aurel Hrabušický noticed – “this is just strange of a man who was the author of cosmological culture, who contacted Atlantis and extraterrestrial civilisations through his UFO outward appearance, but who approached this text, the White Space Manifesto, with a kind of a common sense.” Vladimir Havrilla was similarly critical of the White Space in his own peculiar way, tersely ironising individual points of the manifesto.

Ján Zavarský recalled the circumstances of the creation of the White Space and the immediate reactions to it in 2010 in a discussion with his colleagues as follows: “We met and talked. In various places. And in that situation and in that place, we produced this thing and we were met with enormous criticism. You almost ate us up. I remember that. First of all, the hanging picture is long gone, what else is there to paint, plus the philosophical nonsense cackling. Jožo Jankovič was so mad he jumped two meters into the air. I’m not slandering him, I’m just saying that it was widely perceived as a provocation. Julo Koller wrote 9 pages; he must have written like a Czech gendarme. It provoked our union officials, and in retrospect the ŠtB, who were furious and shouted that we should paint socially engaged art. When they interrogated me, they couldn’t figure out what the white was about. If it was at least red, they said.”

White Space and State Security: Filko with Dalí on Corrida

Just like in the case of Tomáš Štraus, or later Juraj Mihálik along with Alex Mlynárčik and other similar leaders in the environment of artistic communities, it was so in the case of Stano Filko: the real circumstances of his life against the background of his artistic and spiritual development in the early 1970s are marked by politics, but especially by the State Security and their interest in his person.

“Filko appears to be a very strongminded and temperamental type, with a distinctive approach to a wide range of daily problems. His peculiarity manifests itself not only in his work, in which he does not conform to any fashionable line, even if it were more convenient for him, but also in his social intercourse, where he finds it more difficult to submit to the will of others. In this regard, a thorough knowledge of him is important, since his manner of speech and behaviour have a touch of arbitrariness which disappears only on closer acquaintance and knowledge of him. His personal predilection is predominantly an interest in all schools of art and in visiting galleries.” – Memorandum of a candidate for secret collaboration with the code name “Akademik” (ŠtB, 11^th January 1973)

Today it is impossible to determine which of the unfinished artistic concepts Filko carried in his head at the beginning of March 1973 when he went to a meeting at the Europa café in Pezinok town where in the company of his commanding officer, Captain Partl, and the head of the 2nd department of the XIIth administration of the ŠtB, Major Obuch, he signs the so-called binding act. The State Security establish a file of the agent with the code name “Akademik”. Filko chose the password for any unplanned meetings with the ŠtB operative with humour:

“Have you met Salvador Dalí in Spain?”

“Yes, we were together at Corrida.” 

As a collaborator, he was to be used to “persons of pro-French leanings: Žilinčanová Viera, Jakabčic Michal, Mlynárčik Alexander, Kára Ľubomír. Furthermore, to the former artists in exile in France and West Germany: Čulík Peter, Kováč Rudolf, Tausig Pavol, Tehnik Karol, Liskovský Karol, deemed interesting by the ŠtB.”

What we can read from the fragment of his personal file preserved in the archives of the Nation Memory Institute is his psychological profile, the course of his recruitment, as well as his plans and expectations, which, however, did not come true at all. That is why after two years, in March 1975, the ŠtB placed his file into archive due to the “agent’s unseriousness”. The explanatory report to the file archiving, dated 24 March 1975, states:

“Filko was continually tactically pushed on the above actions and other interesting contacts in meetings, but never once commented on the said contacts or even hinted that he maintained such contacts.” Moreover, according to reports to the ŠtB from the painter Karol Lacko, Filko was then “known among the members of the Union of Visual Artists as a security agent, which clearly testifies to his deconspiration.”

In the given period, Filko succeeded to repeatedly travel to the West despite existential hardship and political persecution. It is therefore likely that contacts with the ŠtB were part of his effort to maintain his passport and travel opportunities. This is also indicated by a remark in the recording of his recruitment saying that “Filko thanked for help with arranging the documents for the trip to West Germany, France and Switzerland” that he was planning at the time.

Meanwhile in Bratislava, Filko together with Laky and Zavarský form a super-individual artistic subject which declares the denial of all forms of contemporary aesthetics, but mainly the total negation of the prevailing Marxist-Leninist materialist philosophy.

Laky dies, White Space Comes to Life in Paris

Miloš Laky graduates from university in May 1974. Shortly after his health deteriorates and he finds out that he suffers from a form of cancer that is difficult to treat and has a rapid progression. For the last year of his life, Laky continues to develop the existential ideas of pure sensibility. At this point, Filko takes advantage of his opportunities to travel and, in the summer of 1975, he takes the gravely ill Laky on a dream car trip around European galleries in Vienna, Paris and Amsterdam.

Three days before his death (4^th September 1975), Miloš Laky finishes the second manifesto of the White Space in White Space, in which he further radicalises his positions on the matter of pure sensibility of pure art, contesting philosophy in art, and proclaiming the incompatibility of ideological ballast with the activity of pure sensibility. Perhaps deliberately, and perhaps subconsciously, he thus refers to the solipsism of George Berkeley, who, in his Treatise Concerning the Principles of Human Knowledge, also contemplates the emergence of emotions “without any mediation by ideas”.

Laky’s handwritten manifesto of the White Space, 1975.

Two weeks after his death (19th September 1975), the Youth Biennale opens in Paris, where the artistic duo Laky and Zavarský exhibits among the hundred shooting stars of the contemporary world art. In order to exhibit the White Space in Paris, Filko renounces the association of his name with the project, as he was the only one of the trio who did not meet the age limit of 35.

The catalogue of The Youth Biennale, Paris, 1975.

The competition is fierce, yet the installation, consisting of ten painted felts and a manifesto translated into several world languages, attracts interest. Ján Zavarský is offered to exhibit at the prestigious Parisian gallery Eric Fabre and, in his words, it was only his participation in Paris that “broke the reluctance” to the White Space at home. “By exhibiting in Paris, even Tomáš Štraus changed his mind,” he recalled in 2016.

Young Slovak artist Miloš Laky did not live to see the later recognition of the concept of the White Space in White Space.

Miloš Laky’s white tombstone at the cemetery in Mlynská dolina, Bratislava.

The collective programme comes to an end after Laky’s death. Filko and Zavarský start families and go their separate ways. Zavarský’s footsteps lead to theatre and stage design, where he also gives a remarkable performance, and Filko goes back to the concept, where, in his own words, “he keeps tweaking the problem of the White Space” and will not stop doing so for the rest of his life.

Sometime in the second half of the 1970s, at a personal meeting with Ján Zavarský, Filko makes Zavarský agree that he takes over and continue the programme under his own name. He writes further manifestos (Emotion,Transcendence, Transcendental Meditation), paints white stripes on the ceilings of galleries in Poland and Yugoslavia, and finally, disgusted with his own position and the situation in Czechoslovakia, emigrates to West Germany. Shortly after, in 1982, he exhibits his white Škoda 105 car painted white at the Documenta in Kassel.

Stano Filko’s installation, Documenta 7, Kassel, 1982.

Post Scriptum 1981

Probably in order to keep his passport and to be able to travel abroad, Filko continued to maintain forced contacts with the ŠtB members even after 1975, at that time in the category “confidant” in form of unconscious cooperation.

In February 1981, in this way (unknowingly), he left a piece of information in the ŠtB files about his friends and acquaintances, when at a meeting he mentioned that Vladimír Havrilla, Ján Budaj, Rudo Sikora and Ľubomír Ďurček were collecting catalogues for their mutual friend Pavel Büchler from Prague, who was at that time about to travel to the West. As a result, the ŠtB ordered to conduct interrogations with Sikora, Havrilla and Ďurček.

This could also be the price of the need to emigrate under normalisation and “to still yearn for great things” in the free world, as Filko formulated his credo in a 1983 letter from New York to his friends in Bratislava.

 

The essay is an expanded and revised version of the text to the Laky’s first ever solo exhibition Miloš Laky – Opening, brought about by Fedor Blaščák and Boris Ondreička at the Tranzit space at Zlaté piesky, Bratislava in May 2010.

All photographs and documents are from the author’s archive.

[:]