Blízke veci / DENISA LEHOCKÁ
Takto to malo byť
bjekt, ktorý vybrala Denisa Lehocká, tvorí konštelácia troch elementov. Na našom stretnutí ich vybrala z tašky a poukladala na lavičku v parku, jeden na druhý:
niečo ako vázu
zvláštny podlhovastý prírodný objekt farby kosti
hrubú tmavohnedú tyčinku
Keramický objekt jej daroval kamarát Juraj Johanides. Vznikol na Slovensku, nevie sa kedy, ani kto ho vyrobil, ale aj tak je autorka či autor navždy prítomný dotykom: na spodnom okraji vázy sú stopy po prstoch ruky, ktorá ju v nejakom momente namočila do glazúry.
Ďalšie dva predmety priniesol Boris Ondreička, Denisin manžel, od dánskej umeleckej skupiny Superflex. Patria k sebe: jazyk amazónskej ryby Pirarucu, ktorý je celý pokrytý drobnými zubami, používajú domáci na strúhanie rôznych semien na múku alebo prášok. Napríklad semien guarany, zakonzervovaných dymom do tvrdej hmoty, ako je táto.
“Takto to doma máme už zopár rokov. Objekty som položila na seba a tak ostali. Inak si to už neviem predstaviť.”
Toto Denisine “haiku” je poézia materiálu, tvaru, a ešte niečoho, čo sa vyhýba slovám.
Možno je to priestor medzi kultúrami a tradíciami, ktoré v objektoch sídlia, neviditeľné, ale silne prítomné, vyžarujúce. A tiež krása nepravdepodobnosti, že sa tieto tri veci raz ocitnú na jednom mieste, a budú vyzerať, akoby k sebe vždy patrili.