Recenzia / MESTO POD FLANÉROVOU KOŠEĽOU
Jana Beňová: FLANÉROVA KOŠEĽA, 8 ½ bratislavských ulíc, Vydalo OZ Brak, 2020
Prechádzka nôh môže viesť k potulkám predstavivosti a k pochopeniu, ktoré je samo o sebe tvorbou. [1]
Fenomén: flanéri a flanérky
Pojem flâneur pochádza z Paríža 19teho storočia. Haussmannovská architektúra bulvárov a pasáži vtedy vytvorila priestor nielen pre fyzické strácanie sa, ale aj bezcieľne potulky v mysli toho, kto kráčal. S postavou flanéra sa stotožnill Baudelaire, písal o ňom Walter Benjamin. Prirodzeným prostredím flanéra bolo odjakživa mesto a vibrácia života v ňom. Flanér kráča po jeho uliciach a nasáva to, čo ostatní, náhliaci sa za povinnosťami, nestihnú z rýchlosti svojho tela a mysle postrehnúť.
Nie je to tak dávno, čo sa flâneur vrátil na scénu populárnej kultúry. Spätne pozorujem, že je vo vzduchu už dobrých pár rokov: pojem sa objavuje v móde, v literatúre, v hashtagoch. Umelecký riaditeľ módnej značky Hermés, Pierre-Alexis Dumas, pre rok 2015 navrhol kampaň Flâneur Forever. Na otázku, čo si predstavuje pod pojmom flânerie, odpovedal: Flanérstvo je o zvedavosti, o otvorenej mysli, a nebratí všetkého ako samozrejmosť. Je o neprestajnom spochybňovaní sveta, v ktorom žijeme, a hľadaní krásy. Avšak byť flanérom nie je o skúmaní úplne všetkého a následnom rozpustení sa – naopak, je to vedomé hľadanie toho, čo je pre nás dobré, čo rezonuje s našim vnútorným svetom. Flanérstvo nie je o nečinnosti, o ničnerobení, je to neustále pátranie po esencii vecí okolo nás.
Američanka v Taliansku, Ruth Orkin, 1951, zdroj: https://www.theguardian.com/cities/2016/jul/29/female-flaneur-women-reclaim-streets
Ak by sme sa pohrúžili do etymológie, možno by sme našli spoločné korene slova flanér a flákať sa. Po storočia sa v mestskom verejnom priestore sebavedomo pohybovali takmer výlučne muži, flákanie sa po uliciach bolo privilégiom, na ktoré ženy nemali spoločenský nárok. Pohyb osamelej ženy v priestore, obzvlášť, ak nemal konkrétny cieľ, bol podozrivý, provokujúci, nepatričný, a často i nebezpečný pre samotnú flanérku.
Dnes sa nám to zdá absurdné, ale ženy si dlho takéto poflakovanie nemohli poriadne vychutnať. Súčasné spisovateľky ako napríklad Rebeca Solnit a Lauren Elkin vo svojich textoch pomenovali, že flanérstvo už dávno nie je výlučne mužskou doménou. Lauren Elkin, američanka, ktorá objavila čaro mestských prechádzok pri presídlení sa do Paríža, vo svojej knihe Flâneuse – Women Walk the City zachytáva históriu ženy ako mestskej tuláčky. Prichádza s flâneuse: je to žena alebo ktokoľvek, kto je vášnivo naladený na odkrývanie potenciálu mesta a oslobodzujúci charakter bezcieľnych prechádzok. Kniha Lauren Elkin má príťažlivú podobu autobiografie/kultúrnej eseje, v ktorej autorka vrství svoju flânerie v rôznych mestách na svete s príbehmi žien, pre ktoré bola chôdza po meste nielen romantickou záhaľkou, ale aj nástrojom emancipácie, vyjadrením názoru, tvorbou: chôdza ako statement, ako budovanie si vlastnej identity.
Už niekoľko rokov čakám, že Flâneuse – Women Walk the City niekto preloží do slovenčiny. Pokiaľ viem, preklad sa zatiaľ nerealizoval, avšak medzičasom vzniklo niečo iné, nové, a úplne miestne. Už zopár týždňov tu máme knihu, Flanérovu košeľu, ktorej autorkou je žena. Knihu o potulkách Bratislavou, ktorá pozýva čitateľky a čitateľov ponoriť sa do chaotickej textúry hlavného mesta.
Presne si spomínam na chvíľu, keď som to zažila po prvýkrát na vlastnej koži. Vyšla som podvečer z domu rodičov (nad Hlavnou stanicou) čosi kúpiť na Trnavské mýto. Mala som 12 rokov a rozhodla som sa ísť peši. Prešla som alejou stromov od stanice k Šancovej (vtedy Malinovského) a potom len pokračovala dole popri električkovej trati. To, čo som potrebovala kúpiť – nemali. Potešilo ma to, lebo som bez zbytočnej záťaže mohla kráčať naspäť. Okúsila som v ten večer, aké príjemné je chodiť mestom, jeho ulicami bez cieľa. A že je to možné – ísť niekam len tak. [2]
Jana Beňová je skúsenou flanérkou. V Bratislave sa narodila a túla sa po nej už 35 rokov, ako píše v úvode knihy. Tam tiež spomína, že ju inšpiroval rozhovor s nemeckým spisovateľom Sebastianom Saulom, autorom projektu Flaneur Magazine – časopisu, ktorý každé číslo venuje jednej ulici v jednom meste. Beňová si nevybrala jednu, ale osem ulíc. Aj keď je to vlastne len veľmi malý fragment mesta, v knihe sa jej podarilo postihnúť akýsi špecifický pocit (z) Bratislavy ako miesta tvoreného mnohými, vzájomne sa prelínajúcimi vrstvami: historickými, architektonickými, politickými, a najmä efemérno-osobnými.
Foto: archív autorky.
Pod košeľou je koža mesta
Ako písať o meste, aby ste postihli jeho esenciu, ale nehovorili o nej priamo? Beňovej výskumnou metódou je “vytrvalé túlanie sa”, a jej výhodou je nadanie, ktoré z nej robí ozaj dobrú flanérku: z textov presakuje zvedavosť a citlivosť dobrej pozorovateľky. Jediným pevným záväzkom v trajektórii tohto literárneho diela bolo zmapovať osem a pol rozmanitých ulíc: Štefánikova, Šancová, Grösslingová, Mickiewiczova, Starý most a Jantárova cesta, Heydukova, Mlynarovičova, Košická a Polulice.
Beňovej kniha je aj, ale nielen, dojmológiou. Veľa sa v nej dozvedám, pôsobí ako amalgám všetkého možného, informácií a príbehov, bez ktorých by som sa zaobišla, ale s ich vedomím sa niečo vo mne mení – mesto, v ktorom žijem už (alebo len) 14 rokov, je mi akosi bližšie s každým otočením strany. Čítaním sa ponáram hlbšie a hlbšie do bežne skrytého podhubia vybraných ulíc, do životov ľudí, ktorí na nich majú osobné alebo pracovné zázemie. To, čo nachádzam vo Flanérovej košeli je nesmierne zaujímavý rizóm.
Po prvýkrát čítam o nikdy nerealizovanom projekte dvoch spisovateľov Veža kníh, ktorý mal transformovať bývalú vodnú vežu vedľa Divadla Aréna na umelecký priestor. Dozvedám sa, kto chodil v 90tych rokoch do ateliéru Laca Terena na kapustnice, alebo príbeh domu na Kuzmányho ulici, okolo ktorého som prešla nespočetne veľa krát. Alebo to, čo trápi majiteľa najznámejšej palacinkárne, či ako sa žije na Grösslingovej.
V knihe je rozhovor so psychiatričkou, s majiteľom čajovne, umelcom, rektorom vysokej školy, primárkou genetiky, zakladateľom nezávislého kultúrneho centra, divadelníkom, krajčírkou, alebo s dlhoročným obyvateľom Mickiewiczovej ulice. A preto sa hovorí o všetkom možnom. Detailoch života na tej ktorej ulici, architektúre, ale aj detailoch životov jej protagonistov – chodcov. Napriek neuveriteľnej rôznorodosti naratívu si kniha zachovala svoju vnútornú konzistenciu, aj keď je celkom ťažké postihnúť, čo ňou vlastne je. Možno pocit, že kráčame Bratislavou spolu s Beňovou, že nás sama vedie mestom a jej selekcia toho zaujímavého či magicky efemérneho sa stáva našou spoločnou fascináciou. Obrátiť stranu je tu ako vykročiť za roh ulice s poživačnou, detskou zvedavosťou, ktorá ešte nepozná hierarchie toho “naozaj podstatného”. A možno to je to, čo drží Flanérovu košeľu pokope: až detská fascinácia detailom. Detailom príbehu, architektúry, zabudnutého výkladu, fascinácia nuansami mesta.
Konzistentný je záujem, s akým Beňová pristupuje ku všetkému a všetkým, čo jej pri flanérovaní vošli do cesty. Je to nadšenie z nespočetných detailov, ktoré viac či menej viditeľne tvoria obraz, vôňu, históriu, pocit (z) Bratislavy. Aj preto sa Flanérova košeľa číta tak dobre.
Foto: archív autorky.
Práve počas čítania kapitoly o Mickiewičke tak trochu závidím a súčasne obdivujem, ako hlboko pod kožu tejto ulice sa Beňovej podarilo preniknúť. Spomínam si na jar 2018, keď sme s OZ Punkt pripravovali podujatie WhatCity? na Mickiewičke a mojou úlohou ako komunitnej koordinátorky bolo rozprávať sa s miestnymi o živote na ulici a zisťovať ich názory na projekt potenciálneho skľudnenia dopravy v zóne. Pamätám si moment, keď sa nám podarilo dostať k ulici najbližšie: stalo sa tak, vôbec nie prekvapujúco, v miestnej vinotéke/krčme. Tam sme sa s kolegyňou Illah van Oijen dozvedeli veľa, dokonca sme stretli správcu Metropolu, ktorý si tam zvykol odskočiť “na jedno”. Inak pôsobila Mickiewiczova uzavreto, letargicky, neprístupne. Ale nie je to len na Mickiewičovej, kde sa Jane Beňovej podarilo dostať hlboko pod povrch, a kde potvrdzuje svoje flanérske, až “investigatívne” nadanie.
Na pozadí všetkých zachytených príbehov a postrehov je ulica, námestie, cesta ako verejný priestor, a kniha latentne mapuje aj jeho zlyhania, to, ako sa v ňom cítia tí, ktorí sú s ním nútene spätí cez každodenný pohyb v tej ktorej štvrti. A preto si myslím, že Flanérova košeľa presahuje hranice krásnej literatúry – môže celkom prakticky slúžiť aj sociológom alebo tým, ktorí aktuálne rozhodujú o budúcnosti verejného priestoru v Bratislave. Beňovej kniha obsahuje množstvo momentov zo životov obyvateľov, teda “užívateľov” mesta, ktoré sa týkajú práve každodenného fungovania a peripetií v mestskom priestore – sú to tie cenné podnety, ktoré sa inak pracne získavajú počas participatívnych procesov pri revitalizácií mestských štvrtí.
Okrem textov má kniha aj silnú vizuálnu zložku. Každá ulica, ktorá je súčasne aj samostatnou kapitolou, obsahuje fotografickú pasáž. Sú v nej portréty ľudí, ktorých autorka spomína, ale tiež detaily výkladov, architektúry, atmosféra. Autorkami a autormi fotografií sú Eva Benková, Marek Jančúch, Soňa Maletz a Martin Kleibl Prvé a posledné strany knihy tvoria plnostranové reprodukcie malieb Mareka Cinu, čarovné v ich “urbánno-impresionistickej” skratke, navodzujúce atmosféru textu, ktorý nasleduje. Autorom grafického dizajnu je Palo Bálik. Na dotyk mi kniha pripomína hrubý zošit, diár, či zápisník. Má zaoblené rohy, ktoré podporujú mäkkosť a neformálnosť jej obsahu.
Foto: archív autorky.
A na pozadí toho všetkého: čítať túto knihu v čase hlbokej pandémie bol zvláštny zážitok. Tuším, že sa nám mesto mení pod nohami, že už nič nebude také, ako predtým. Počas čítania mi viackrát napadne, koľko prevádzok, ktoré sa tu spomínajú, prežije všetky naše lockdowny a dlhotrvajúce odstavenia verejného života, ktoré časom oslabia, či úplne zničia práve malých podnikateľov.
Chcel som si prečítať knihu o svojom meste. Ale žiadna nebola, tak som si ju musel napísať sám. To povedal Egon Bondy počas krstu jeho knihy Agónie/Epizóda ‘96 pred takmer 25 rokmi. Flanérova košeľa sa takto stala aj vzácnym záznamom Bratislavy spred roku 2020. Tak, ako kniha Egona Bondyho zanechala silnú správu o meste vo fenomenálnom období 90tych rokov, Bratislava v knihe Jany Beňovej je krehký hmyz utopený v jantáre, správa o stave vecí v konkrétnom časopriestore. O pár mesiacov už asi bude veľa vecí úplne inak, alebo vôbec.
V úvode knihy Jana Beňová popisuje postavu flanéra, aby sa tejto definícii, na nasledujúcich 335 stranách značne spreneverila: (Flanér) Nič neprodukuje. Nič, čo by sa rátalo. V čase, keď píšem túto recenziu, je Flanérova košeľa už zopár týždňov vypredaná. A tuším, že to bude podobné aj s jej plánovanou dotlačou. Je nás toľko, ktorí, tak dlho zavretí doma, bažíme po príbehoch (mesta).