Výstava / CHYTIŤ BIELU
Dana Tomečková o výstave Kataríny Šipošovej v Galérii ČIN ČIN a intuitívnej alchýmii.
Detail z videa. Foto: Ján Skaličan.
Ako zastaviť dočasnosť? Urobiť jej schránku.
Ako lapiť sneh? Tak, ako všetko ostatné. Zavrieť do dlaní. Ruky sú forma. Tento sneh sa netopí, nič nemizne.
V roku 2013 Katarína dematerializovala perlový náhrdelník (HappyEnd, Galéria Eggplant). Vtedy: perlu zbrúsila na najjemnejší prach, dostala ju do vzduchu. Perlový náhrdelník zvesila z krku a nechala vznášať sa po miestnosti. Teraz: napadaný sneh stlačila, zhmotnila navždy. Snehovú guľu zavesila na krk. (Biela, Galéria Čin Čin).
Foto: Ján Skaličan.
Biela evokuje čistotu v autorkinom geste. V myslení o materiáli, nemateriále, v prezentácii i technologickom prevedení. Je to jedna línia, jeden ťah. Citlivo volí materiál a zohľadňuje jeho vlastnosti a haptické kvality. Guľa je do ruky. Poťažkávam ju. Prekvapí ma náhla samozrejmosť, s akou ju spoznávam. Je v nej môj dotyk. Poznám jej chlad i váhu (hlinník, striebro). Vnímam jej krehkosť (porcelán). A pamätám si aj tú tenkosť napadaného snehu, čo ešte drží pokope (galvanicky pokované vrstvy vosku). Sotva sa jej môžem dotknúť. Dočasná plocha.
Foto: Ján Skaličan.
Aj keď sa pozeráme na statické objekty, majú v sebe vnútorný pohyb. Spája ich stav tekutosti, proces topenia – tuhnutia. Liatím materiálov dáva Katarína veciam vzniknúť (obaľuje sneh tekutým voskom, leje porcelán do formy, odlieva kov). Akoby topením sneh vznikal a nie zanikal. Proces vytvárania diela je súčasťou inštalácie v podobe videa. Sledujeme intuitívnu alchýmiu:
Vosk sa topí v nádobe.
Snehová guľa sa topí vo vosku.
Horúce chladne, chladné sa ohrieva.
Tekuté tuhne, zatiaľ čo tuhé sa topí.
Vosk drží vnútri sneh.
Vyliať túto guľu znamená získať negatívnu formu. Odtlačok snehu z odtlačku rúk v snehu. To čo je tu a vyzerá ako guľa, je len dutina po nej.
Katarína je pre mňa tichý objaviteľ, čo mi ukáže prázdnu guľu akoby nič. A pritom sa stalo veľmi veľa. Na zdanlivo jednoduché sa prichádza najdlhšie: “Bolo to magické. Ako keď stále chodíš rovnakou cestou a zrazu, kvôli niekomu alebo niečomu, ju vidíš úplne inak.“ Aj teraz posúva ďalej možnosti nestálosti, transformácie (šperku a v širšom kontexte materiálu). Premieňa sneh na materiál, dočasné na trvalé. Zo snehovej gule robí jej záznam – šperk, objekt do ruky, do vrecka… Jej tvorba je príkladom toho, ako sa v súčasnom autorskom šperku hranice posúvajú, alebo prestávajú byť dôležité. Pohybuje sa na hrane šperku a voľného umenia (ak hrana existuje). Treba túto guľu nosiť, aby sa stala šperkom? Vznikla medzi dlaňami. Ak nebude na tele – ak ju vyhodíme do výšky, bude sa k nám stále vzťahovať?
Výstava potrvá v Galérii Čin Čin do 2. marca 2018.
