Esej / AKÁ BOLA ARCHITEKTONICKÁ SÚŤAŽ LUNÍK IX?
Pred troma mesiacmi mesto Košice vyhlásilo výsledky súťaže návrhov na urbanisticko-architektonické preriešenie sídliska Luník IX. Súťaž vzbudila v mnohých vrátane mňa väčšiu odozvu, než je to v podobných prípadoch bežné, pravdepodobne z dôvodu, že sa konečne riešilo zadanie, v ktorom nemalo ísť o estetiku, ale o vážnu vec – navrhovanie spôsobu existencie približne 3500 ľudí. O každej súťaži, ktorá je vyhlásená na Slovensku, sa autorizovaný architekt dozvie – dostane mail z Komory, vyskočí mu to na facebooku. Pri takmer každej súťaži zažívam mix hnevu, ľútosti, bezradnosti a občas radosti z toho, ako je to nastavené. Lebo to, že to prebieha, zďaleka neznamená, že to prebehne dobre = že súťaž prinesie úžitok. V téme súťaženia sa s naším ateliérom (www.2021.sk) angažujeme – často sme účastníci, občas organizátori, občas porotcovia, vždy fanúšikovia. Keď máme pocit, že niekde niečo uchádza, že to išlo urobiť lepšie, hneváme sa, že to prešlo. Keď niečo ide dobre, tak sa tešíme. Pri Košiciach bol mix emócií obzvlášť silný, lebo ide o tému, kde sa nám zdá, že to má zmysel, ale nie takto. Sami nevieme presne ako, východ je pre nás vzdialené prostredie, poznáme ho len zdiaľky, ale cítime, že sa dalo ísť ďalej.
Ten pocit trochu skorigovala komunikácia so zainteresovanými odborníkmi, oslovil som s prosbou o názor porotcov Michala Sládka, Martina Jerguša z Útvaru mestského architekta mesta Košice, Slávku Mačákovú z ETP Slovensko, Ruda Žákovského zo súťažného výboru Slovenskej komory architektov a Ota Nováčka a jeho kolegov z tímu, ktorý súťaž vyhral. Keď človek spozná kontext, vždy zjemnie, nechá si kritiku radšej už iba na doma, nechce ublížiť a v podstate je rád, že sa veci aspoň nejako hýbu. Na úvod pár faktov:
Súťaž vyhlásilo mesto Košice v spolupráci s mestskou časťou Luník IX a neziskovou organizáciou ETP Slovensko ako ideovú urbanisticko-architektonickú súťaž. Jej cieľom bolo pretvoriť súčasný kolabujúci model sídliska na nový, príťažlivejší, umožňujúci posun jedinca/rodiny od ubytovania vo forme nocľahárne až k vlastnému bývaniu (voľne citujem súťažné podmienky). Tento formát súťaže funguje ako verejná výzva, kde vyhlasovateľ sformuluje požiadavky, poskytne podklady a súťažiaci v lehote pár mesiacov vypracúvajú návrhy. Vytvorenie každého z nich trvá desiatky až stovky hodín. Hodnotí ich anonymná komisia, ktorej prevažná časť je nezávislá a odborná. Tu bola porota prevažne lokálna. Návrhy poslalo 10 tímov, z toho jediný sa dá nazvať ako renomovaný. Víťazom sa stal tím čerstvých absolventov. Súčet honorárov pre ocenené tímy bol 3000 €. Luník poznám z fotiek, novinových článkov a z počutia, v živote som tam nebol. Téma sa ma priamo netýka, problém so segregovanými sociálnymi skupinami vnímam a želám si jeho riešenie, ale na dennej báze s ním neprichádzam do kontaktu. Súťaž ma zaujíma ako príspevok do viacerých diskusií o témach s celoslovenskou mierkou.
Keďže lepšia platforma ako vlastný facebook neexistuje, ešte v čerstvom sklamaní z nastavenia súťaže som napísal krátky blog, kde sme sa viacerí pýtali (sami seba), či je práve súťaž návrhov v odbore architektúra-urbanizmus v tejto konkrétnej forme schopná poskytnúť to, čo od nej vyhlasovateľ očakával – pretvorenie modelu sídliska umožňujúceho posun. Či očakávanie zlepšenia kvality života je dosiahnuteľné práve cez zmenu fyzického prostredia a neleží skôr v inej rovine. Mišo Hudák z košického Východného pobrežia hovorí, že: „Riešenie neleží v estetizácii segregovanej štvrte, ale v plnohodnotnom pripojení jej občanov k mestu. Na to sa nemusia stavať, a dokonca ani kresliť plány na fyzické stavby.“ Jeden z porotcov, Michal Sládek, hovorí, že nejde o estetizáciu, existujú tu veľmi živé stavebné zámery, ktorým je nutné vytvoriť rámec, a to, že Útvar hlavného architekta mesta Košice chce urobiť aspoň nejakú koncepciu, je dôležité, nie je to estetizácia. Druhá možnosť je, že sa začnú stavať rodinné domy a nájomné domy rastlým spôsobom. (Poznámka redakcie: To znamená, že sa domy budu stavať bez urbanistickej koncepcie. V urbanizme sa rastlým spôsobom myslí to, ako sa kedysi stavali centrá miest, že sa lepil dom o dom.)
Napriek tomu, že si stále nie som istý tým, že zástavba rodinnými domami patrí na toto miesto (tento vstup do súťaže bol pevne zadaný, nedalo sa s ním polemizovať) a že riešenie, ktoré má potenciál fungovať na vidieku nemusí fungovať v meste, začal som prvýkrát pripúšťať, že súťaž môže mať zmysel. S argumentom snažiť sa dostať aspoň pod nejakú koncepciu veci, ktoré sa idú nevyhnutne stať, sa stretávam často, poznám pocit časovej tiesne a tlaku riešiť rýchlo. Nebezpečenstvo je v tom, že v tlaku sa stráca chuť skúmať hlbšie súvislosti, ísť v snahe rozumieť ďalej ako za prvý plán, prečítať si k tomu nejakú knihu, osloviť na spoluprácu experta mimo môjho odboru, nechať si riešenie odstáť a čistiť ho, zjednodušovať. Postaviť proces zmysluplne v takomto tlaku nie je jednoduché a kompromisy prichádzajú ľahko.
Aký má vlastne architekt/urbanista mandát na riešenie takýchto zadaní? Keď architekti v minulosti robili sociálne projekty, stavali sídliská, mali na to kvalifikáciu? Vedeli si naozaj sami domyslieť dopady tak veľkých rozhodnutí? Pri zdravej sebestačnej spoločnosti to snáď nie je až také citlivé, ako pri marginalizovanej skupine, kde sa treba pohybovať s citom. V prostredí navrhovania veľkých objemov a zón je každý prejav jemnejšieho rozmýšľania veľmi vítaný a púta pozornosť.
Slávka Mačáková, riaditeľka ETP Slovensko, hodnotí na víťaznom návrhu (okrem iného) tie podnety k územiu, ktoré predstavujú prístup zameraný na kultúrne a spoločenské aktivity, ktoré majú za cieľ prepájať obyvateľov Luníka IX s ostatnými obyvateľmi mesta Košice.
To je v poriadku a je to dobré, ale myslím si, že ide o prípad, kedy na zle položenú otázku prišla dobrá odpoveď (resp. víťazi odhliadli od zle položenej otázky a sami si ju predefinovali tak, aby lepšie reflektovala ich vnímanie potrieb situácie). V uplynulých 10 rokoch existuje v architektúre trend redefinovať programovú náplň prostredia nie prostredníctvom jej fyzickej zmeny, ale prostredníctvom zmeny statusu miesta. Architekti odkladajú šály a klobúky a skláňajú sa k ľuďom. Deje sa tak prostredníctvom nástrojov požičaných z iných disciplín: workshopy so stakeholdermi, diskusie s obyvateľmi, grilovačky, zdieľanie údržby poloverejných priestorov, spoločenské udalosti na ulici s dočasne vylúčenou automobilovou dopravou, ďalších sto typov banálnych aktivít, ktorých hlavným účelom je spoznať sa a vytvoriť komunitu. Dlhodobo mám pocit, že architekti poloamatérsky suplujú iné profesie (sociológovia, psychológovia, sociálni pracovníci…), ktoré by mali byť schopné realizovať takéto mäkké zásahy efektívnejšie a riadene.
Bude možné vyrobiť si napríklad betónové prvky určené na výstavbu základného skeletu rodinného domu, ale aj nájomného bytového domu. Výborný nápad pokračujúci v nearchitektonickej línii.
Po víťazstve v súťaži Oto Nováček a jeho kolegovia potvrdzujú prioritu budúcej spolupráce v komplexnejšom formáte, než súťaž predpokladala: „Z našej strany vnímame ako vhodné pristúpiť nielen k spracovaniu štúdie, ale taktiež k organizácii sprievodných ‘aktivačných’ procesov. Tie by mali za ciel zapojiť obyvateľov mestskej časti, ale aj Košíc do dialógu a spolupráce.“
Nemyslím si, že víťazi to nakoniec nedokážu, ale ostáva otázka, či pri vedomej výzve vyhlasovateľa prezentovať túto rovinu prístupu už v zadaní súťaže nebolo možné moderovať jej smer tak, aby súťažiaci spolu s prezentáciou budov prezentovali túto vrstvu ako rovnocenne dôležitú, a či by sme sa nedočkali širšej diskusie.
ETP Slovensko ponúkla, po dohode s mestom Košice a Mestskou časťou Luník IX, možnosť motivovaným, disciplinovaným a stavebne zručným obyvateľom Luníka IX svojpomocne si postaviť domy do osobného vlastníctva. Mestská časť má v pláne postaviť nájomné byty. Potreba je tu dnes, investície majú plán, kontakt s každodennou realitou sídliska všetkých tlačí do toho, aby sa začalo stavať čo najskôr. V tomto momente príde uvedomenie si, že územný plán s takouto výstavbou neráta a je nutné ho zmeniť a na to treba pripraviť koncepciu. Mohol to niekto jednoducho nakresliť ako priame zadanie, ale nakoniec sa radšej robila súťaž (správne). Na to, aby sa urobila súťaž, je nutné vedieť sformulovať hodnotenie súčasného stavu územia a sformulovať požiadavky, a to vôbec nie je jednoduché. Martin Jerguš z Útvaru hlavného architekta mesta Košice hovorí: „Pri príprave súťaže sme narazili na mnoho predsudkov a veľký nedostatok reálnych a overených informácií. Urbanizmus a architektúra je v tejto súvislosti len jednou z mnohých odborností, ktoré je potrebné zapojiť do riešenia. Nakoľko sa sídlisko výrazne odkláňa od svojho pôvodného urbanistického a architektonického konceptu, je dôležité s plnou vážnosťou sa zamyslieť nad novou koncepciou fungovania tohto územia. Na našom referáte Útvaru hlavného architekta v Košiciach nie sme sociológovia, ani odborníci na rómsku problematiku, sme odborníci na urbanizmus a architektúru. Snažili sme sa pátrať po veciach, ktoré zabezpečujú iné profesie, ale k Luníku IX sme našli len málo seriózne publikovaných informácií, väčšinu informácií sme dostávali ústne od starostu a ďalších obyvateľov Luníka IX alebo kolegov zo sociálneho referátu, ktorí sa touto problematikou zaoberajú dlhšie.“
Od idey cez všetky potrebné stupne projektovej dokumentácie po stojaci dom a lepší život obyvateľov je veľmi dlhá cesta. Akokoľvek kvalitné informácie od pracovníkov pôsobiacich v teréne nie sú exaktným dokumentom, o ktorý by sa dalo dlhšiu dobu opierať, na ktorý by sa dalo odvolávať pri rozhodovaní a s ktorým by sa raz dal porovnať výsledok prestavby, a tak objektívne zhodnotiť posun. Tušíme, že správnym postupom by bolo, aby niekto sídlisko podrobne odborne preskúmal, urobil (asi) sociologickú štúdiu, urobil participatívne plánovanie (prečo nie?). Ale pri rozhodovaní o tomto postupe by sa pravdepodobne prišlo na to, že príprava zadania trvá mesiac, obstaranie dodávateľa prieskumu tiež, potom ďalší mesiac, kým sa začne pracovať, to potrvá rok, lebo prevádzka, vzťahy, udalosti, dynamika užívania závisia od ročného obdobia, inak ľudia chodia a trávia čas v júli, inak v decembri. Domýšľam si, nie som v tom expert, ale chcem poukázať na to, že si to vyžaduje čas, a až potom by sme vedeli pracovať s reálnym modelom miestnej spoločnosti. Fakt, že to dnes nefunguje, poukazuje aj na to, že tá spoločnosť má špecifické požiadavky, ktoré nevieme sami reflektovať. V ideálnom prípade by sa celá táto práca udiala už niekedy dávno predtým, ako začala tlačiť potreba stavať.
Súčasťou tímu, ktorý sa zúčastnil prípravy a priebehu súťaže, boli aj páni Kuruc, z Úradu splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity, a Komjáti, veliteľ stanice mestskej polície na Luníku IX. Potom ETP Slovensko a pár ďalších odborníkov so skúsenosťami z terénu. Zostáva iba dúfať, že zúčastnení majú cit urobiť kvalifikovaný odhad aj bez tvrdých dát a že sa ich pochopenie stavu nejako udrží v návrhu do konca.
Volebné cykly samosprávy aj vlády, na konci ktorých treba mať hmatateľné výsledky, cyklus zmien územného plánu, neexistencia referencie pre porovnateľný proces v slovenskom prostredí spôsobujú, že nad celou akciou stále visí obava z toho, že tento výstrel mieri na príliš vzdialený cieľ a namiesto budovania lepšej streleckej pozície (=skúmania stavu a prípravy zadania) radšej za cieľom utekáme a strieľame za behu, lebo vieme, že keď sa nedá dosiahnuť stopercentná kvalita prípravy, tak nech sa urobí aspoň na šesťdesiat. To je v konečnom dôsledku stále viac ako nula.
Podhodnotenie nearchitektonických podkladov veľmi uľahčuje úspech tímov, ktoré si tento nedostatok vedia suplovať z vlastných zdrojov. „Veľkou oporou nám pri návrhovej časti bola odborná garantka projektu Katarína Smatanová, ktorá má s danou témou dlhoročné teoretické i praktické skúsenosti,“ hovorí Oto Nováček. Katka Smatanová bola autorkou architektonického návrhu rodinných domov, ktoré si stavajú obyvatelia východoslovenskej obce Rankovce.
Víťazný tím dostal za svoju prácu 1500€. Strávil ňou niekoľko týždňov, ak si z toho odrátame náklady na tlač a dopravu, tak honorár na jedného člena je približne 200€. Vzhľadom na rozsah práce a dôležitosť témy je to absolútne neadekvátna suma. Víťazi to komentujú tak, že síce nezodpovedala rozsahu zadania, ale nebola to cena, prečo sa rozhodli vstúpiť do súťaže. Bola to najmä výzva rezonujúcej spoločenskej otázky, ktorá je dnes akoby umocnená meniacim sa politickým spektrom. Rudo Žákovský, predseda súťažného výboru Slovenskej komory architektov, pokladá ceny za neštandardne nízke napriek tomu, že boli v procese overovania súťaže Komorou navýšené na viac ako dvojnásobok.
Martin Jerguš z Útvaru hlavného architekta pokladá ceny za primerané požadovanému obsahu súťažných návrhov a dodáva, že „odmeny architekta (a podobne aj u iných povolaní) za jeho prácu klesajú od západu na východ, a to nielen na Slovensku, regionálne rozdiely existujú všade na svete. Nemáme celkom rovnaké príležitosti, ale ani životné náklady. Je potom logické, že aj odmeny na východe sú iné ako na západe, no a pri súťažiach sa tieto rozdiely zviditeľňujú, pretože sa ich zúčastňujú ľudia z rôznych regiónov“.
Ďalšie náklady na prípravu súťaže tvorili odmeny za prácu nezávislých porotcov (spolu 2000 €), náklady na technické zabezpečenie a výstavu (cca 1000 €) a približne v súčte celkovo dva mesiace práce zamestnancov mesta. Podľa slov Martina Jerguša na tom pracovalo viacero pracovníkov po menších časových úsekoch, najviac sa príprave venovala zamestnankyňa ÚHA Alexandra Mareková.
Dlhodobé podfinancovanie súťaží návrhov je problém, ktorého dôsledok je, že sa renomovaní architekti, ktorí už majú dostatok zaujímavých zadaní, nemajú potrebu zúčastňovať. Generuje sa nezdravé pracovné prostredie, kde sa príliš často prekračuje hranica, kedy je zmysluplné dotovať verejné a prestížne zákazky, čo za sebou zanecháva architektov, ktorí strácajú záujem skúšať. Slovensko dnes zažíva vysoký nárast počtu súťaží, s čím ide plynule dole množstvo odovzdaných návrhov. Pred pár rokmi, keď bol po nich hlad, sa ich zúčastňovali desiatky tímov, dnes je bežné, že do súťaže príde 5 až 10 návrhov. Pokiaľ je jeden dobrý, tak to stačí, ale treba sa zamyslieť nad tým, koľko z vyše 1800 autorizovaných architektov nikdy ani nenapadlo investovať svoj čas týmto spôsobom. A hlavne, koľko naozaj dobrých architektov je medzi nimi a namiesto práce pre verejný sektor (ktorý by mal stanovovať špičkovú úroveň podobne ako v Poľsku alebo Francúzsku) venujú čas radšej niečomu inému, kde ich schopnosti zostávajú nevyužité. Máme veľký problém, pokiaľ verejný sektor nie je schopný motivovať tých najlepších. Tými môžu byť aj čerství absolventi bez referencií, ale ich víťazstvá by mali vychádzať z merania síl aj so staršími generáciami.
V zlatej ére slovenskej architektúry – v medzivojnovom období a aj za socializmu bola snaha, aby sa dôležité verejné zadania stavali podľa najlepších možných návrhov, ktoré vyšli z porovnávania práce najlepších tímov. Dnes sú podmienky nastavené tak, že sa to nedeje a progres ide dva kroky vpred a jeden vzad. Dúfajme, že sa postupne prepracujeme aspoň na úroveň, na ktorej sme boli pred sto rokmi.
Rudo Žákovský za Slovenskú komoru architektov hovorí:„Dilemu komory pri (ne)overení súťaže dodatočne vyriešila aktívna účasť prevažne mladých architektov, ktorí vlastným entuziazmom a intelektom ukázali, že architekti sú pripravení riešiť zložité spoločenské výzvy, nielen developerské projekty, a to aj bez ohľadu na finančné ocenenie.“ Dodáva, že súťaž sa v jej forme „na druhej strane otvorila mladým architektom a študentom architektúry, ktorých účasť projektové, na zákazku orientované súťaže, neumožňujú“. Čím komentuje to, že výsledkom tejto súťaže sú iba idey, nie zazmluvnenie víťaza, ako je to bežné pri súťažiach rešpektujúcich formát verejného obstarávania. Ďalšia spolupráca je preto už iba na dohode medzi víťazmi a vyhlasovateľom.
Všetci zúčastnení sa zhodujú, že jedným z hlavných prínosov súťaže bolo otvorenie verejnej diskusie a zviditeľnenie riešenej otázky. Problém je, že z hodnotenia bola na portáli www.archinfo.sk zverejnená iba vágna tlačová správa, z ktorej nie je čitateľná diskusia nad návrhmi. Nie je zjavné, aké kvality a problémy mali jednotlivé návrhy, čím sa prínos v tomto smere v konečnom výsledku neguje. Rudo Žákovský za Slovenskú komoru architektov komentuje stav: „Je nám ľúto, ak sa vyhlasovateľ zdráha zverejniť posúdenia hodnotených návrhov vypracovaných porotou tak, ako to požadovali súťažné podmienky. Kultúrno-osvetový rozmer zverejnených výsledkov súťaží je ich ďalšou pridanou hodnotou.“ Zverejnenie rozhodnutí poroty je to, čo dáva výsledku legitimitu. Útvar hlavného architekta v Košiciach reagoval, že po redakčnom spracovaní jednotlivých hodnotení poroty uvažuje o ich zverejnení, v dobe spracovania článku sa mi ich nepodarilo nájsť na internete, dúfam, že ich uvidím na pripravovanej výstave.
Popri iných zaujímavých aspektoch by sa ľahko dalo prehliadnuť, že súťaž je jednou z mála, ktorá sa venuje téme dotovaného bývania. Podľa dát z Eurostatu je Slovensko na konci európskeho rebríčka pomeru nájomného bývania k vlastníckemu bývaniu v rámci štruktúry bytového fondu (zhruba 1 ku 10). Asi až tak neprekvapí, že lídrami sú Nemecko a Švajčiarsko (približne 1:1).
Potreba obohacovať bytový fond o nájomné bývanie, nech už dotované, alebo trhové, bude v budúcnosti nevyhnutnosťou, pokiaľ chceme, aby mali všetci občania zaistené právo na adekvátne bývanie, ako ho definuje OSN. Občan má mať istotu držby (istota právnej ochrany), dostupnosti služieb a ceny. Obývateľnosť, prístupnosť (zreteľ na špecifické potreby znevýhodnených skupín), umiestnenie (dostupnosť pracovných príležitostí, zdravotníckej starostlivosti, bezpečnosť územia) a kultúrnosť sú ďalšími podmienkami. Všetci občania, to znamená aj Rómovia, nezamestnaní, dôchodcovia, imobilní a všetci, ktorí nie sú schopní vlastnými silami si zadovážiť adekvátne bývanie, by mali mať v slušnej krajine možnosť dostať od štátu v tomto smere pomoc.
Segment nájomného, a ešte k tomu štátom dotovaného, bývania je zatiaľ slabý, a keď sa v ňom niečo hýbe, je iba malá šanca, že okrem množstva iných požiadaviek bude zohľadnené ešte aj to, aby budova bola architektonicky kvalitná. Nie som si istý, čomu vďačíme za všeobecne nízku kvalitu výstavby bytových domov, keďže z desiatich súťažných návrhov takmer každý výrazne prekonáva priemer, ktorý bežne zažívame v našich mestách (Kto ich vlastne kreslí?). Robiť architektonickú súťaž na nájomné bývanie je na Slovensku veľmi zriedkavá vec, ktorá by v prípade verejného investora mala byť samozrejmým štandardom. Jediná ďalšia, o ktorej viem, prebehla pred troma rokmi, vyhrali sme ju my, projekt išiel do stratena po výmene starostu v komunálnych voľbách.
Dúfam, že vyhodnotením súťaže sa úsilie kompetentných neskončilo a pozornosť, ktorú vyvolali, sa použije na to, aby sa vec pohla dopredu. Napriek všetkým pochybnostiam, ktoré som mal a mám, si neprajem nič iné, než aby to celé na niečo bolo a obyvatelia Luníku IX dostali možnosť posunúť sa. Držím všetkým, ktorých sa to týka, palce.
P. S.
Pri autorizovaní článku ma víťazný tím informoval o tom, že mu mesto Košice ponúklo možnosť spracovať urbanistickú štúdiu na súťažené zadanie. Po rokovaniach túto ponuku odmietol pre nevyhovujúce časové možnosti a nepatričné ohodnotenie.
—————————————————————-
ETP Slovensko (prelink v článku)
ETP Slovensko dlhodobo a komplexne pôsobí okrem ďalších desiatok obcí aj v Rankovciach – poskytuje sociálne služby a vzdelávanie sociálne vylúčeným obyvateľom prístupom „od kolísky po kariéru“. Súčasťou tohto prístupu je aj pomoc a odborné vedenie mladých dospelých obyvateľov pri svojpomocnej výstavbe, ktorí prácou na výstavbe vlastných domov získavajú nielen pracovné zručnosti, ale aj sebadôveru a skúsenosti pri jednaní s majoritou. Projekt ETP Slovensko Budujeme nádej získal v roku 2014 zlatú cenu za rómsku integráciu od Európskeho sociálneho a ekonomického výboru v súťaži organizácií z neziskového sektoru z Európy.
panely s víťazným návrhom
hodnotenie z tlačovej správy:
Víťazný kolektív rešpektoval existujúcu cestnú sieť, ale pre zlepšenie integrácie sídliska ju doplnil novým napojením sídliska na štvorprúdovú komunikáciu v bode križovatky Trieda KVP – Jedlíkova. Návrh tiež definuje námestie a viacero nových objektov občianskej vybavenosti: rozšírenie základnej školy, zdravotného strediska a obchodu vo vstupnej časti sídliska, polyfunkčné objekty v juhovýchodnej časti. Zapojenie Myslavského potoka do organizmu sídliska je naznačené návrhom paralelného chodníka a priblížením zástavby z pravej strany potoka s rozvojom zástavby až v dlhodobom horizonte.
hodnotenie Slávky Mačákovej z ETP Slovensko
Víťazný návrh poskytol veľa nových prvkov, ktoré majú šancu pomôcť pretvoriť Luník IX na krajšie sídlisko. Navrhol novú komunikáciu, ktorá je veľmi potrebná. Ďalej navrhol ihriská, park, rieši prepojenie sídliska s ostatnými časťami mesta aj prostredníctvom organizovania kultúrnych aktivít a poskytnutia priestorov pre rôzne kultúrno-spoločenské workshopy priamo na sídlisku. Obsahuje aj architektonický návrh, ako by mohol vyzerať rodinný dom, ktorý si môžu rodiny postaviť svojpomocne za vlastné finančné prostriedky.
Čo pokladajú víťazi za hlavný prínos svojho návrhu?
Aj napriek hodnoteniu, ktoré vyzdvihovalo skôr hmotovo-priestorové kvality návrhu, si myslíme, že porota ocenila najmä pochopenie súvislostí a hľadanie komplexne realizovateľného riešenia. Dúfame, že zaujala najmä snaha o vytvorenie vízie pre dlhodobý rozvoj lokality, ktorú sme rozdelili do etáp a postavili ju na piatich pilieroch – bývaní, práci, prepájaní, vzdelávaní a voľnom čase. Definovaním charakteru rozvoja v strednedobom horizonte sme sa snažili vytvoriť pracovné pozície v priamom napojení na tvorbu verejného priestoru a vytváraním vzťahu k priestoru ako takému (či už súkromnému, alebo verejnému). Súčasne však odpovedáme aj priamo na otázky zadania a navrhujeme riešenia aktuálnych problémov Lunika IX dnes.