Stĺpec / PROTI ESTETIKE LOBOTÓMIE
Marzocco, Superstudio 1967, archiv Cristiano Toraldo di Francia.
Keď sa pozeráme na súčasnú priestorovú produkciu, už iba celkom výnimočne zažívame niečo také ako rozrušenie, stud. Tú radosť z krásy, ktorú je takmer zahanbujúce priznať. Ako poznamenal Rem Koolhaas na Bienále architektúry v Benátkach 2014 v rámci výstavy Monditalia:
„Na jeseň 2006 som pocítil náhle nutkanie znovu, alebo prvýkrát spoznať taliansku renesanciu (…). Zďaleka najvzrušujúcejší zážitok z priestoru na tejto ceste bol vestibul Laurentiánskej knižnice od Michelangela. Ten priestor bol hrozivý, skoro ako nočná mora. Nič nefungovalo, všetko bolo „zlé“.“
Architektúra zvykla otvorene využívať tieto kvality. Ťaživá krajina tmavozeleného mramoru a mahagónu ukrytá za neurčitosťou Müllerovej vily od Adolfa Loosa. Pocit zdrvujúcej tiaže pod pyramídou Svetkovho Slovenského rozhlasu. Ponurosť plechového a skleneného obkladu chodieb pražského metra. Bohatý priestorový a materiálový slovník zvykol reflektovať neurotickú, možno až dekadentnú povahu nášho syntetického prostredia. Krása bývala zviazaná s pôžitkom.
Súčasnú priestorovú rétoriku je možné popísať mottom Googlu: „Nerob zlo.“ Dominantným étosom tejto estetiky je komfort. V mainstreamovej rozprave prevládajú témy ako krehkosť, materiálová čistota, ľúbivosť, ľahkosť, ľudská mierka. Interiéry sa zväčša renovujú buď v dekóre swarowski, retro nostalgie, alebo klinického pseudofuturizmu. Modernistické sídliská sa demolujú a postmoderné fasády lobotomizujú. Reč pokroku už nie je heroická, pretože skutočný pôžitok je nebezpečný a nemarketovateľný. Na ópium sa nedá robiť reklama. V snahe o akceptovateľný zjav sa ochudobňujeme o bohaté, intenzívne priestorové zážitky.
Miesta, ktoré nesú takúto estetiku, však jestvujú, ak sa na mesto pozrieme bližšie. Navyše môžu byť problematizované ako architektúra. V 60. rokoch sa talianske skupiny ako Superstudio a Gruppo 9999 chopili kvalít priestoru nočného klubu ako radikálnej a relevantnej architektonickej otázky. Oproti tomu, keď sa dnes pozrieme povedzme na pokus OMA pre projekt Ministry of Sound II , sme v rozpakoch, podobne ako z povrchného marxizmu Miuccie Prada.
Avšak to skôr poukazuje na problém architektonického diskurzu. Stále sa usiluje o uchopenie mesta ako entity s homogénnymi kultúrnymi hodnotami (identita), pričom prehliada množstvo aspektov. Akceptuje mainstreamovú túžbu po lobotómii ako danú a kompletnú realitu. Priestory ako nočné kluby a mnohé ďalšie nie sú „iné”, nie sú súčasťou alternatívneho vesmíru, nejakých hlbokých vrstiev mesta. Sú tu a sú kritické k nášmu každodennému životu. Sú nositeľmi estetiky, ktorá sa už nezlučuje s väčšinovým vnímaním nášho prostredia.
Biblioteca Laurenziana, Michelangelo 1525, foto: autor neznámy.