Boli mojím alibi pred pohľadmi iných

Jedného dňa som sa rozhodla vrátiť do knižnice Spolky dve desiatky kníh, ktoré sa zázračne ocitli u mňa doma. Prečítala som si z nich len jednu, ostatné ku mne doputovali kvôli strachu pred pohľadmi iných ľudí.
Začalo sa to zvykom ísť po pracovnom dni na kávu sama so sebou a bezcieľne pozorovať dianie okolo. Namiesto toho, aby som bez povšimnutia ostatných pozorovala svet, terčom pozornosti som sa často stala ja – mladá žena posedávajúca v kaviarni sama – bez kamarátov, knihy, slúchadiel, počítača či mobilu poruke (ten mám skoro vždy vybitý, takže mi nevie zabezpečiť fiktívne čaro zaneprázdnenosti). Bez ničoho a nikoho vedľa seba som sa pred ľuďmi cítila obnažená. Na Slovensku často nevidieť osoby sediace len tak osamote, bez počítača či skorého príchodu prísediacej osoby. A tak som so sebou začala brávať tie najľahšie a najmenšie knihy z našej kancelárie. Za každým som si len nepoctivo prečítala abstrakt a pomedzi to lenivo posedávala a pozorovala svet dookola. Za knihou som sa cítila ako za zázračným štítom prítomnosti iného človeka (prítomného síce iba v riadkoch knihy), nesedela som už sama a hneď bolo všetko v poriadku. Knihu som potom väčšinou doniesla domov a ponechala ju zabudnutú na stole. Každú čakal podobný osud, boli mojím alibi pred pohľadmi iných.

Autorka: Kristina Roman.

Osamelosť v meste rastie

Čoraz častejšie narážam v literatúre a odborných debatách [1] na tvrdenia o tom, ako mestské prostredie, jeho atmosféra a konkrétne atribúty ovplyvňujú nielen fyzické, ale aj duševné zdravie spoločnosti. Osamelosť nie je v kontexte tvorby mestských politík novým fenoménom, ide o celosvetovo rastúci problém, v našom regióne, ovplyvnenom kapitalistickým individualizmom, o to výraznejší (čo sa odráža napríklad vo vízii „nulovej osamelosti“ niektorých britských miest [2]). Súčasne je uznanie nákladov na osamelosť v kontexte verejných financií a zdravia ľudí relatívne novým fenoménom: samota a osamelosť predstavujú pre verejné zdravie vážne riziko – spájajú sa s obezitou, srdcovými poruchami, nedostatkom fyzickej aktivity, psychickými problémami a ďalšími zdravotnými komplikáciami. V niektorých krajinách, ako napríklad v severských štátoch, Veľkej Británii či v Japonsku, môže takéto riziko dosahovať kritickú úroveň. Preto ma zaujalo skúmanie súvislosti medzi osamelosťou a verejným priestorom.

Pri mestskom plánovaní ide často o snahu znížiť subjektívny pocit osamelosti prostredníctvom väčšieho počtu príležitostí na sociálnu interakciu vo verejnom priestore, čo môžeme pozorovať aj na Slovensku (napríklad už len pri sledovaní množstva vyhlásených súťaží na tvorbu verejných priestorov). V reakcii na to sa urbanistický dizajn zameriava predovšetkým na navrhovanie parkov, námestí, kultúrnych inštitúcií, ktoré ľudí vo verejnom priestore spájajú. Tieto návrhy však majú tendenciu podporovať spoločenskosť medzi už spojenými ľuďmi a neriešia sociálne potreby osamelých ľudí, ktorých vo verejnom priestore prítomnosťou iných ľudí často odrádza. Pokusy odstrániť samotu ju môžu dokonca prehĺbiť, naopak vytváranie väčšieho priestoru pre samotu môže, podľa nedávnych štúdií [3], zmierniť jej bolestivosť. S tým súvisí aj to, že na verejnosti je vo všeobecnosti málo priestoru, kde by sa ľudia mohli cítiť zle, pričom osamelosť patrí skôr k tým nepríjemným pocitom. Zanedbáva sa aj široká škála ďalších skúseností s osamelosťou a samotárstvom, nielen tých, ktoré súvisia so sociálnou izoláciou a nedostatkom kontaktu s inými. Osamelosť môže byť spôsobená hlbokými vnútornými traumami, nespokojnosťou so životnou situáciou a ďalšími individuálnymi dôvodmi. V osamelých ľuďoch to môže vyvolávať pocit, že nezapadajú do spoločenských noriem, čo môže mať dôsledok v limitovaní svojho pobytu vo verejnom priestore a zároveň v obmedzení možnosti rozvíjať svoju príslušnosť k miestu alebo ku komunite.

Neznamená to, že urbanistický dizajn, ktorého cieľom je podporovať sociálne väzby, nie je v boji proti osamelosti užitočný. Ide o jeho rozmanitosť. Mnohí samotárski ľudia uprednostňujú čas strávený osamote, lebo im pomáha reflektovať a vyrovnávať sa so svojimi negatívnymi emóciami a skúsenosťami. Dôležité však je, že nezapojenie sa do spoločenských aktivít nemusí nutne znamenať, že sa jednotlivec chce uzavrieť do svojho domova (ak vôbec nejaký má). V ideálnom prípade by mala infraštruktúra mesta ponúkať možnosti spojiť sa, a zároveň žiť pohodlne vedľa seba, ale osamote. Mesto by malo slúžiť ako platforma pre emocionálnu sebareguláciu. [4]

Byť single

Foto: Kristina Roman, 2021.

Malá viditeľnosť osamelosti môže signalizovať, že cítiť sa osamelo alebo chcieť byť sám je nezvyčajné alebo neprijateľné, čo môže osamelosť len zvyšovať. Dizajn verejného priestoru by mal preto vyzývať ľudí, aby ho používali a navštevovali aj sami, aby mohli byť aj samotármi. Jedným z nástrojov môže byť napríklad mobiliár, ktorý je určený alebo prispôsobený aj pre jednotlivcov, môže teda vizuálne normalizovať osamelosť. Kým lavičky v parku zdôrazňujú nenormálnosť sedenia osamote, solitérne posedenia nesignalizujú neprítomnosť iných. [5]

Vzhľadom na túto problematiku by malo mesto svojím dizajnom odovzdávať ľuďom, ktorí zažívajú pocit samoty, odkaz o prijatí a bezpečnosti. Ide o bezpečnosť aj v zmysle sociálnej bezpečnosti verejných priestorov, kde by sa človek nemusel cítiť negatívne hodnotený a odmietaný pre svoju samotu. Riešením je mestský dizajn a verejné politiky, ktoré výraznejšie zohľadnia potreby jednotlivých používateľov. Dôležitou súčasťou premeny je tlak na vytvorenie miest pre jednotlivcov aj v občianskych zariadeniach, kaviarňach, ďalších miestach pre stravovanie atď.

Foto: Kristina Roman, 2021.

Napríklad, často sa cítim byť vo verejnom priestore príliš viditeľná alebo vystavená pohľadom okoloidúcich. Pre človeka, čo sa ľahko vyčerpáva po interakcií s inými ľuďmi (aj keď len s okoloidúcimi), je to náročné. Osamelosť je pre mňa spojená s plachosťou, podráždenosťou a sociálnou úzkosťou. Nepríjemnému vystaveniu môžu zabrániť rastliny, rôzne druhy vegetácie, malé architektonické intervencie, bezpečné zákutia a mestský mobiliár, ktorý signalizuje právo sedieť sám/ sama.

Sedieť sama

Jediné verejné miesto, kde sa cítim sama sebou, je cintorín. Tam ma nikto neodsúdi za smutný výraz tváre, ani za ničnerobenie a samotu. Nikdy nepočujem neúctivú poznámku. Sedím sama a nikto si ku mne neprisadne. Ľudia sa tu rešpektujú, majú sa radi o trochu viac než v meste. Cítim sa tu bezpečnejšie.

Málokedy pri stole v kaviarni a reštaurácii nájdete len jednu stoličku, vo verejných priestoroch nie sú vyhradené miesta pre samotárov. Miesta na sedenie majú tendenciu podporovať spoločenskosť. V mnohom zvykneme byť spolu, len nie v našej samote.

Posedenie osamote, ktoré predpokladá rýchle občerstvenie a posun ďalej (napríklad v kaviarni alebo v čase obedňajšej prestávky v bistre) je pomerne bežnou praxou a stigmatizácia za týchto okolností pre väčšinu z nás nie je citeľná či viditeľná navonok. Akonáhle však ide o demoštratívne a trvalé užívanie si vlastnej spoločnosti, nastáva výrazná zmena vnímania takejto skúsenosti. Absencia stolov pre jednotlivcov v reštaurácii naznačuje, že byť sám je v tomto prostredí nezvyčajné a nežiaduce. Status slobodného človeka, ktorý nie je vo vzťahu (dobrovoľne či nedobrovoľne) a dlhodobo funguje ako samotár, nie je súčasťou všeobecne uznávaného chodu vecí. Zdá sa však, že stigma osamelosti presahuje rámec vzťahového statusu. Veď byť na verejnosti s priateľmi je zvyčajne rovnako prijateľné, ako byť s partnerom alebo s rodinou. Napríklad ľudia, ktorí chcú večerať sami, sa môžu cítiť nepríjemne, a preto bude menej pravdepodobné, že prídu a zostanú. Pozorovanie iného jedinca, ktorý sa zdá byť spokojný, keď večeria sám, môže pomôcť pochopiť, že neprítomnosť partnera nie je negatívna skúsenosť. Prvok solitérneho sedenia je síce priestorovo neviditeľný, ale ideovo dôležitý prvok. Bude to signalizovať, že aj systémom ako takým je samotárstvo prijaté a vítané.

Posedenia v parkoch sa môžu považovať za miesta starostlivosti o seba samého a spojenia s prírodou. Umožňujú sedieť a pozorovať verejný priestor bez aktívnej interakcie s ostatnými. V skutočnosti však existuje pomerne málo priestorov, kde by mohol byť človek sám. Až na niekoľko výnimiek, akými sú verejná doprava alebo knižnice, sa pojmy „verejnosť“ a „samota“ v architektúre zvyčajne vnímajú ako protiklady. Verejný priestor sa v mestách vo veľkej miere definuje svojimi priestorovými charakteristikami, ale aj programovo skôr na stretávanie sa, než na trávenie času osamote. [6]

Kulturpark, Košice, foto: Ján Tekeľ.

Kulturpark, Košice, foto: Ján Tekeľ.

Pozitívnym príkladom je mestská iniciatíva Sadni si! v Bratislave a mnoho ďalších podobných projektov v metropolách. Vo Viedni sú to napríklad pohovky pred Museumsquartier, ktoré nemajú striktne zadefinovaný spôsob používania – môžu na nich sedieť celé skupiny, alebo ležať jednotlivci. Podobný mobiliár nájdeme aj na Slovensku pred košickým Kulturparkom. V súlade s týmto princípom ponúka Starbucks namiesto obdĺžnikových stolov, ktoré definujú počet usadených jednoznačnejšie, radšej okrúhle. Aj takáto malá zmena, akou je typológia sedenia, dokáže manifestovať a meniť problematiku samoty a osamelosti, vytvárať predpoklad pre priaznivejšiu a citlivejšiu budúcnosť.

Byť zraniteľná

Pocit samoty je síce známy každému z nás, ale niektoré skupiny sú ním ohrozené omnoho viac. Často ide o skupiny, ktoré nemajú k dispozícii aktívne nástroje boja proti samote. Je to spôsobené nárastom počtu starších ľudí, alebo aj intenzívnou urbanizáciou a modernizáciou. Dôležitým zistením je aj to, že vyššia miera osamelosti sa sleduje v skupinách obyvateľstva s nižším príjmom, alebo v stigmatizovaných skupinách. Mnohé štúdie, ako aj osobné skúsenosti tvrdia, že ženy, ktoré vstupujú do verejného priestoru osamote, sú stigmatizované silnejšie ako muži.

Naopak ľudia, ktorí si môžu dovoliť platené služby, majú viac príležitosti na sociálnu interakciu a participáciu, pričom sú menej ohrození osamelosťou. Ďalšie ochranné faktory, ako napríklad veľká domácnosť, silné rodinné väzby, priateľstvá, manželstvo a dobrý zdravotný stav, znižujú zraniteľnosť ľudí voči pocitu osamelosti. Samota doma je síce ďalšou témou na diskusiu, dôležité však je uvedomovať si aspoň spojitosť medzi atmosférou a okolnosťami v domácnosti a možnosťou interagovať vo verejnom priestore. Najmä u starších ľudí je zloženie domácnosti silným prediktorom osamelosti, k čomu prispieva aj to, že starnúci obyvatelia majú menší akčný rádius a preto sú vo svojej mobilite a možnosti spoločensky interagovať obmedzení.[7]

Ďalšou charakteristikou mobility, ktorá zahŕňa možnosť socializácie, je pešia dostupnosť. Ľudia, ktorí žijú v susedstvách s možnosťou pešej chôdze, sa častejšie zúčastňujú na podujatiach, poznajú svojich susedov a sú spoločensky angažovaní. Obyvatelia peších zelených štvrti majú viac sociálnych interakcií a sú náchylní na osamelosť menej ako ľudia, ktorí žijú v menej zelenom prostredí. Najmä u zraniteľných skupín ľudí je sociálna súdržnosť v susedstve významným ukazovateľom životnej spokojnosti.

Záver

Rada nechávam odkazy na semaforoch pre iných ľudí. Rada ich aj čítam. Pomáhajú mi nebyť sama, komunikovať s ľuďmi bez toho, aby som k nim skutočne prehovorila.

Niekto si možno bude po prečítaní textu myslieť, že zveličujem problém, ktorý nie je taký opodstatnený.Keď sa však jedného dňa začne človek dívať na mesto skrz perspektívu osamelosti, zistí, že pre mesto, alebo ľudí žijúcich v ňom môže byť samota nežiadaná, alebo v najlepšom neprijímaná. Samota má rôzne podoby a nie vždy znamená byť smutná a plakať, ale aj byť v pokoji, observovať, tešiť sa z vlastnej spoločnosti. So samotou bojujeme nevedomky, skoro ako so smrťou – vyhýbame sa hovoreniu o nej, uzatvárame osamelých ľudí čo najďalej od parkov a námestí za steny svojich bytov, inštitucionálnych zariadení či do virtuálneho priestoru. Akoby sme sa tvárili, že samota neexistuje, a tak pôsobí mesto prispôsobené šťastným a spoločenským ľuďom ako normalita. Pritom samotu pociťoval každý z nás. Môžeme tvrdiť, že osamelosť je rovnako neodmysliteľnou súčasťou ľudskej skúsenosti ako radosť alebo smútok. V určitom období života ju zažíva väčšina z nás, je spoločná pre ľudí naprieč kultúrami. Celkovo sa však zdá, že existuje nesúlad medzi tým, čo mnohí ľudia, ktorí sa cítia osamelí, potrebujú, a tým, čo ponúka a komunikuje mestský dizajn.

Dôležité je, aby sme sa posunuli k rozmanitejšiemu chápaniu osamelosti a do plánovania, okrem iného, zahŕňali aj priestory pre samotárov, priestory na pozorovanie iných, rôzne drobné doplnky mestského mobiliáru, ktoré umožňujú používateľom interaktívne sa zapojiť do svojho prostredia. Úlohou mesta je ponúknuť všetkým jeho obyvateľom bezpečný priestor znižujúci sociálnu stigmu. Pocit spolupatričnosti môžu podporiť dizajnové riešenia vytvárajúce priestor pre samotu rovnako ako rôzne integračné iniciatívy. Takými môžu byť napríklad možnosť vymieňať si informácie s ostatnými prostredníctvom graffiti, umeleckých zásahov či cez plagáty, alebo možnosť zúčastňovať sa spoločenského a kultúrneho života bez vstupnej investície (bezplatné premietanie filmov, koncertov atď.) Dôležité je, aby mal každý z nás právo cítiť osamelosť a zároveň v nej nebyť sám.