Rozhovor / VLADIMÍR DEDEČEK
Čím viac robíš, tým viac kritiky znesieš
V slovenskom prostredí architekta Vladimíra Dedečka netreba zvlášť predstavovať. Jeho veľké bratislavské realizácie, ako sú dostavba Slovenskej národnej galérie, Slovenský národný archív, Výstavisko Incheba, Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre či vítkovická Športová hala sú ikonickými architektúrami, ktoré vo verejnosti dodnes vzbudzujú záujem a rozruch.
Dedečkovo rozsiahle portfólio však obsahuje omnoho viac. Vyše 80 realizovaných objektov a ďalšie desiatkyštúdii a nerealizovaných projektov predstavujú úctyhodný počin už len svojím množstvom. No nielen kvantita architektovho diela udivuje. Predovšetkým charakteristický rukopis – dizajn jeho práce, výrazné moderné formy vzdialené schematickej rutine, robia z Dedečkovýchrealizácií nezameniteľnú architektúru. Architektúru, ktorá je spolu s prácami jeho ďalších kolegov ako IvanMatušík, Ferdinand Milučký či Ilija Skoček variantom East alebo Ost moderny – termíny, ktorými povojnovútvorbu v bývalom východnom bloku označujú v zahraničí. Všetci spomínaní architekti si postavili aj vlastný rodinný dom, ktorý sa stal akýmsi manifestom ich architektonického jazyka. Vladimír Dedeček je v tomtosmere tak trochu výnimkou. Dodnes býva v radovej zástavbe v bratislavskej Dúbravke, ktorú navrhol jehomladší kolega Ivan Hojsík v 80. rokoch minulého storočia. No ani Dedeček celkom nerezignoval na vlastnývstup do svojho bývania. Interiérové riešenie vzal už do vlastných rúk a podobne, ako to vidíme u jeho kolegov, je práve vnútorné riešenie vlastného domu zrkadlom architektovho názoru na interiérový dizajn.
Nasledovný text je krátkym výťahom z niekoľkých rozhovorov, ktoré som s architektom viedol v tichu jeho átriového radového domu medzi rokmi 2012 – 2014.
PS: Prečo si si nenavrhol svoj rodinný dom sám?
VD: Na stavbu vlastného rodinného domu som pri všetkých tých veľkých zákazkách ani nemal čas. Vieš, postaviť dobrý rodinný dom nedokáže nikto, lebo rodina pozostáva dajme tomu z piatich ľudí a každý má iný názor. To, čo je dobré mužovi, nie je dobré žene. Neznamená to však, že by som nebol navrhol aj rodinné domy, no bolo to len pre priateľov a zadarmo, aby sa mi potom nemohli sťažovať. Moja žena posielala náš dom do horúceho pekla, môj syn sa tu cíti dobre, a ja by som niektoré veci odtiaľ tiež poslal do horúceho pekla, ale nie všetky.Tak sa rôznia ľudia.
Napriek tomu, že tento dom postavil architekt Hojsík, už pri vstupe do predzáhradky cítiť tvoju ruku, tvoj dizajn. Urobil si ho v spolupráci s architektom Jaroslavom Nemcom, ktorý, ak to tak môžem povedať, bol tvojou pravou rukou pri navrhovaní interiérov takmer pri všetkých veľkých projektoch. Aká bola metóda vašej spolupráce?
Jaro nebol ani tak mojou pravou rukou, v otázke interiérov sme boli duševní bratia. Ja som navrhoval pevné, murované či betónové časti interiérov a Jaro, ktorý bol vynikajúci v práci s drevom, navrhoval predovšetkýmmobilné časti interiérov a ľahké prvky, ako sú napríklad podhľady, rôzne obklady stien a podobne. Aj tu v mojom dome to bolo podobné. Ja som navrhol obslužný otvor a on preň okienko aj skrinky. Niekedy sme si už ani nemuseli hovoriť, ako by to malo vyzerať, takí sme boli zohratí. Spolu s Jarom sme mali nálepku, že sme architekti navrhujúci budovy, v ktorých je kláštorné prostredie, že navrhujeme domy, ktoré sú zvonka všelijako komplikovane tvarované a zvnútra jednoduché. Ale to nebolo naše programové presvedčenie, i keď niekedy som Jara tlačil do väčšej prostoty. Mal som totiž takú zásadu, že bežný školák musí sedieť rovnako ako riaditeľ alebo učiteľ, a tak nie je dôvod, aby jeden sedel na foteli a druhý na stoličke.
Postmoderný prerod, čo sa týka ponímania interiérov, bol na mňa už priveľa. Nevidel som v tom ekonomickýdôvod. Veď jedno kreslo nemôže stáť stotisíc korún, to sa mi zdalo nezmyselné, za to by sa mohlo dať urobiť dvadsať jednoduchých a väčšinou aj pohodlnejších kresiel. Veď ani väčšina tých unikátne tvarovanýchsedadiel sa v pohodlnosti nevyrovná klasickej tonetke. My sme sa vedome snažili o jednoduchosť, radšej sme peniaze použili na obloženie fasády kameňom, než by sme míňali na „vyfintené“ interiéry. Dnes máš fasády obložené „šmejdom“, ale vnútri sú „vyfintené“. Podľa mňa má byť budova stavaná na storočia a interiér, ten sa aj tak bude meniť každých desať rokov. Tak načo doň investovať toľko peňazí?
Napriek strohosti interiérov, ktorú spomínaš, mnohé tvoje realizácie majú interiéry pôsobivo stvárnené podobne ako exteriér. Veď stačí spomenúť aulu Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre, Drevárskej a lesníckej univerzity vo Zvolene alebo dynamické línie otvorených galérií v premostení SNG. Domnievam sa, že vo všetkých týchto stavbách cítiť aj výrazný výtvarný zámer a nielen onú účelnosť a asketickú, kláštornú strohosť, ktorú spomínaš.
No áno, my sme sa snažili o výraz architektúry, ale nešpecifikovali sme to ako nejaké umenie. Také to nadnášanie architektúry mi nebolo blízke. Ja som považoval architektúru za hru svetla a tieňa aj preto, že som bol fanatický deskriptivár. Tak som tvarovosť architektúry, ako aj interiérových detailov videl v základných formách, v deskriptíve. Ak teda ide o tvarovanie alebo dizajn, ako to nazývaš, tak mne nešlo o nejakú „sochárčinu“, ale o skúšanie kombinácie, ktorá vyplývala z deskriptívneho geometrického cítenia. Ja som svoju prácu začínal vždy programom a interiérom, nie exteriérom. Číslom jeden pre mňa bola práve otázka svetla a tieňa. Svetlo a tieň. Domnievam sa, no možno sa aj mýlim, že každá architektúra, ktorá dokáže využiť a vyjadriť túto symbiózu, je dobrou architektúrou. Neurčité amorfné formy nevytvárajú jasné rozhrania svetla a tieňa, a to bol dôvod, prečo som si určitým spôsobom ctil prístup deskriptívnej geometrie. Necítim sa ako vynálezca myšlienok, všetko, čo v mojej architektúre je, nájdeš v učebnici deskriptívnej geometrie, len musíš pozorne listovať.
Ako sa spätne pozeráš na rad tých vyše osemdesiatich architektonických diel, ktoré si zrealizoval naSlovensku a v Česku? Hlavne po roku 1989 sa na tvoju hlavu zniesla výrazná kritika, dnes sa už zdá, že sa obracia karta. Veď tento rok vyhlásil Pamiatkový úrad SR Slovenskú poľnohospodársku univerzitu v Nitre za národnú kultúrnu pamiatku.
Keby som bol prestal pri Nitre, tak by som bol dnes slávny architekt, pretože by som neurobil toľko vecí, ktoré si zaslúžia kritiku. Čím viac robíš, tým viac kritiky znesieš. Asi som mal toho urobiť o polovicu menej. Po prvé preto, že keď robíš menšie veci a menej, tak sa tomu môžeš venovať dôkladnejšie a po druhé preto, žedodávateľ to skôr zvládne, takže menej by bolo viac. Lenže ja som bol nielen architekt, ale svojím spôsobomaj zamestnávateľ. Mal som 80 ľudí v ateliéri, takže do práce ma hnala aj zodpovednosť k nim. Ale neľutujemto, išiel by som do toho opäť, len možno trochu inak. Zoberme si príklad Fera Milučkého, to je môj vzor človeka, on robil menšie veci, ale to čo urobil, stojí za to, nie?