Konfrontácie / MESTO_MÝTUS

Jednotlivé texty série pozostávajú zo vzájomnej konfrontácie slov – Mesto, Mýtus, Modernita, Bazén. Vzájomnou konfrontáciou dvojíc slov nejde o potvrdenie jednoznačných vzťahov, harmonického celku, ale hľadanie možných nezhôd. Konfrontáciou sa zužuje široká škála ich jednotlivých významov.

Bratislava sa v 20. storočí ocitla v niekoľkých ideologicky odlišných politických systémoch. Rakúsko-Uhorská monarchia, prvá Česko-slovenská republika, Slovenský štát, Československá socialistická republika, Slovenská republika. Jej dejiny sú preto pomerne diskontinuitné. V každej z týchto štátnych situácií mala Bratislava trochu iné postavenie, správne a hospodárske pozadie, tvorila ju iná oficiálna sociálna hierarchia. Zároveň, frekvencia, s ktorou k výmenám dochádzalo vysvetľuje stav urbánneho priestoru.

„…provizórnosť do provizórnosti, dočasnosť v dočasnosti“, ktorá do urbánneho priestoru vnáša zvláštnu vitalitu.[1]

Bratislava nie je striktne narastrovaná Barcelona alebo Manhattan. Bratislava je skôr kolážou fragmentov projektov vznikajúcou v dlhodobejšom časovom horizonte. Spomínané ideologické a mocenské (administratívne) turbulencie sú určite jedným z faktorov vzniku tejto situácie. Ale nie jediným. Takáto, alebo veľmi podobná situácia nastala v priebehu 20. storočia pre mnohé iné európske mestá.

Hrbáň a Vasičák vo svojom texte Prenatálna metropola Bratislavu popisujú ako mesto fragmentárne, riedke a provizórne. „Urbánna stratifikácia Bratislavy je nerovnomerná. Odráža ekonomické možnosti, istý pôvab prvoplánovosti a rýchlosť s akou dokáže okupovať vždy nové územia. Je vyskladaná z fragmentov štvrtí, zlomov ulíc a prázdnych medzier.“[2]

Mesto je silne determinované topograficky, dvoma prírodnými fenoménmi – Dunajom a masívom Malých Karpát, čo sa charateristicky odráža aj v mestskej štruktúre. Nie je nimi ale limitované. Jeho urbanizácia sa odohráva z mesta ďalej von, plynulo ho rozširuje, okupuje nové územia. Pričom ale samotné mesto, hoci aj v blízkosti historického jadra, nie je vôbec husto zastavané.

Pre modernistickú výstavbu miest je príznačná jej nárazovosť, totálnosť. U nás kolidovala s obdobím fašistického a potom komunistického režimu. Najmä počas štyridsiatich rokov komunizmu sa odohrala v Bratislave najväčšia expanzia do okolia. Plánovaný urbanizmus veľkých gest, ktorý sa odohral vzhľadom na mieru zásahu prirýchlo. Z týchto ambicióznych projektov vzišli rozriedené fragmenty toho, čím tieto územia mali byť. Vzniklo mnoho prázdnych miest.

Socialistická expanzia vtedy vynechala industriálne, skladové, záhradkárske oblasti, ktoré postupne strácali svoje opodstatnenie a stali sa plochami ničoho a nikoho. Okrem súčasných veľkých developmentov, je ešte stále množstvo z týchto prázdnych miest Bratislavy zapĺňaných provizórne – parkoviskami, stánkami, reklamnými plochami, rôznymi inými efemérnymi typológiami, alebo ich využívajú čerpacie stanice, obchodné centrá,… Na jednej strane sú tieto typológie v podstate objavovaním sa periférie v bezprostrednom kontakte s centrom, vo vnútornom meste. Na druhej strane tieto typológie neprispievajú k väčšej hustote zastavanosti centra, ako by sa očakávalo.

„Dnešná Bratislava je administratívne päťkrát väčšia, ale s menšou hustotou obyvateľstva ako v roku 1945.“[3]

Bratislava vonkoncom nezodpovedá modernistickým ideálom mesta ako integrovanej a stratifikovanej aglomerácie. Je heterogénnou sústavou častí.

„Vzniká riedka sieť, ktorá nezachytáva, nekoncentruje, resp. koncentruje len sporadicky a lokálne. Vytvárajú sa mikrozhustenia zástavby, programov, urbánnych situácií, rozliate po celom území mesta.“[4]

Koolhaas tieto miesta nazval „aktívne body mestskej intenzity“, ktoré vyžarujú pocit mestskosti, o ktorý ak sa nedbá, rýchlo zoslabne.[5] Zoslabnúť môže pri nadmernom napínaní systému, o ktorom sa predpokladá, že môže donekonečna expandovať. Veľmi rýchlo môže prísť k jeho zriedeniu, čo je aj prípadom Bratislavy.

Pri riedkej zástavbe akou Bratislava disponuje sa kladú aj vyššie nároky na mobilitu. Bratislava je mestom organizovaným pohybom, hlavnými radiálami a okruhmi. V porovnaní s tradičnejšími ohniskami v podobe prázdnych miest v hustej štruktúre akými sú námestia, ulice, bulváre, je pre Bratislavu príznačné, s výnimkou historického centra, zhusťovanie v termináloch mestskej dopravy, dopravných križovatiek, zastávok,…Najčastejším spôsobom vnímania Bratislavy je proces presunu mestom.

Návrh lineárneho mesta v rámci urbanistickej súťaže na chemické a hutnícke sídlo Magnitogorsk, 1930, Ivan Leonidov (ruská skupina architektov OSA), zdroj: socks-studio.com

Hyperbolou nadšenia z možností transportu boli ruskí dezurbanisti, ktorí v tridsiatych rokoch vyhlásili smrť mestu. „Mesto musí zaniknúť… Revolúcia v doprave a automobilizácia celých území zásadne mení ustálený pohľad na nevyhnutnosť zahusťovania a zoskupovania budov a bytov.“[6] Ochitovičova dezurbanistická predstava mesta spočívala v samostatných bunkách prevážaných diaľničnou sieťou a okupujúcimi ľubovoľné miesta. Voľné rozprestrenie obydlí v krajine prepojené líniami komunikácií.

Vo vtedajšom Rusku šlo dezurbanistom o vymedzenie sa voči predošlej vertikálnej hierarchickej spoločnosti centralizovaného prístupu k mestu. Úplná homogenizácia a horizontalizácia ľudských obydlí sa ukázala nefunkčná. Pri takomto prístupe sa úplne vytrácajú dôležité centrality – aktívne body mestskej intenzity, miesta koncentrácie obyvateľov a ich konfrontácie. Dezurbanistické idey sú úplným zrušením dôležitého napätia, generujúceho ďalší vývoj.

Bratislava svojou rozľahlosťou a linearitou v niečom pripomína dezurbanistické ideály. Táto situácia vznikla prevažne v období socializmu (60. – 90. roky) výstavbou sídlisk, ktoré tvoria jej najväčšiu časť. Sídliská boli často lokalizované na základe technokratických parametrov, na pôvodnú štruktúru mesta pripájané cez hlavné dopravné radiály, bez dôslednejšieho kontextuálneho naviazania a preľnutia. Okrem toho sa mnohé z týchto projektov zrealizovali len čiastočne. Vybudovala sa podstatná bytová časť, na zvyšné vybavenie neostal čas alebo prostriedky. „A tak tieto sídliská, vytvárajú dnes nesúvislé fragmenty mesta, a zároveň sú samé o sebe iba fragmentami.“[7]

Každá nová výstavba sa od 90. rokov sa stala závislou na infraštruktúre, na ktorej dobudovanie neboli prostriedky. Nové developmenty sa snažili oportunisticky obsadzovať cenné miesta existujúcej infraštruktúry, vytvárajúc novú vrstvu. Táto nová architektonicky heterogénna mestská zástavba bola tým pádom, paradoxne, determinovaná zastaralými urbanistickými plánmi, ktorých konceptom bola skôr homogenizácia.

Súčasné asanácie a zástavba pôvodných industriálnych pozemkov sa až na niektoré výnimky vôbec neodkláňa od existujúceho uličného systému. Zmeny prebiehajú v rámci blokov, v mierke jednotlivých domov. V Bratislave absentuje komplexnejší formálny plán, z čoho vzniká jej vonkajšia formálna nerovnomernosť a heterogénnosť.

„….:ulica má akoby dve uličné čiary a opakovane sa mení zo širokého bulváru na pomerne úzku ulicu, pričom náhodne mení aj svoju výšku – od prízemných po osem podlažné domy. Vzniká tu dojem, že rovnakú vážnosť požíva tak všeobecne dohodnutý urbánny regulatív, ako aj jeho porušenie.“[8]

Bratislava postráda komplexnejší rád, je sústavou fragmentov, ruín projektov. S touto kvalitou sa dá pracovať v prvom rade intervenciami v ohniskách mestskosti, zhusťovaním ich intenzity. Intervencie v týchto bodoch znamenajú intervencie do verejných priestorov.

 

1 VASIČÁK, J., HRBÁŇ, B. Prenatálna Metropola. In: Ševčík, J., Mitášová, M. Česká a slovenská architektura 1971 – 2011. Praha: AVU, Vědecko- výzkumné pracoviště, 2013, s. 859.
2 Vasičák, J., Hrbáň, B., s. 861.
3 Vasičák, J., Hrbáň, B., s. 861.
4 Vasičák, J., Hrbáň, B., s. 862.
5 MASTRIGLI, G. Modernity and Myth: Rem Koolhaas in New York. In: San Rocco 8 – What´s wrong with the primitive hut?, 2013, s. 86.
6 PAPERNYJ, V. Kultura 2 / Architektura stalinské epochy. Řevnice: Arbor vitae, 2014, s. 60.
7 Vasičák, J., Hrbáň, B., s. 862.
8 Vasičák, J., Hrbáň, B., s. 860.
5 / 8 / 2019
by Gabriela Smetanová
Zdieľaj na Facebook