[:sk]Konfrontácie / BAZÉN_MODERNITA[:en]Confrontations / POOL_MODERNITY[:]

[:sk]Jednotlivé texty série pozostávajú zo vzájomnej konfrontácie slov – Mesto, Mýtus, Modernita, Bazén. Vzájomnou konfrontáciou dvojíc slov nejde o potvrdenie jednoznačných vzťahov, harmonického celku, ale hľadanie možných nezhôd. Konfrontáciou sa zužuje široká škála ich jednotlivých významov.[:en]The individual texts of the series consist of a juxtaposition of words - City, Myth, Modernity, Pool. The mutual confrontation of pairs of words is not about confirming unambiguous relations, a harmonious whole, but about searching for possible disagreements. The confrontation narrows the wide range of their individual meanings.[:]

[:sk]

Piscine Molitor je bazénový a hotelový komplex, ktorý sa nachádza v Paríži a bol postavený v roku 1929, zdroj: wikipedia.org/wiki/Piscine_Molitor

Verejné kúpalisko (plavecký bazén ako jeho súčasť) je špecifickým druhom verejnej občianskej stavby, ktorý sa rozvinul v rozmedzí tridsiatych až šesťdesiatych rokov 20. storočia. Zámer výstavby verejných zariadení pre rekreáciu a šport v mestách vzišiel už z reformných ideálov 19.storočia. Tento druh verejnej infraštruktúry sa stal pomerne výrazným indikátorom modernizmu, obsiahnutý aj v programoch chárt moderného urbanizmu ako CIAM.[1]

Verejné kúpalisko typologicky odráža postoje moderny v niekoľkých aspektoch. V súlade so socialistickými ideológiami (národný socializmus, komunizmus,…) hovorí o tendencii zabezpečiť beztriednu a dostupnú rekreáciu pre všetky vrstvy obyvateľstva. Charakter a dôraz na rekreáciu vyplýval z jej vzťahu s prácou, vo veľkej miere definovanou pevným pracovným časom a typom vykonávaných úloh.

Podľa Aténskej Charty bol voľný čas doslova rozdelený do troch kategórií: denný, týždenný a ročný. Každodenné hodiny trávenia voľného času by mali byť logisticky dostupné v zone bývania. Týždenné hodiny voľného času a exkurzií mali byť situované von z mesta a v jeho blízkom susedstve. Ročné, teda dovolenky, znamenali vycestovanie z mesta, respektíve regiónu. Z hľadiska konceptu zónovania mesta, a teda oproti minulosti, kedy boli bývanie a práca podstatne bezprostrednejšie naviazané, sa znásobil čas a problem masového presunu obyvateľstva. Z toho dôvodu, voľný čas na dennej, respektíve týždennej báze, mal byť čo najdostupnejší. Verejné kúpaliská boli v ideálnych prípadoch (do konca štyridsiatych rokov bolo v širšom Londýne vybudovaných 60 exteriérových verejných kúpalísk) prítomné v každom susedstve.[2]

Sociálnym aspektom bola zmena kolektívnej a individuálnej politiky, zmena zaužívaného spôsobu správania sa pohlaví a sociálnych skupín na verejnosti. Typológia rekreácie bola orientovaná na rodinu a mala podporovať spoločenskú uvoľnenosť, miešanie pohlaví, tried, rás. Rezidenčné zóny museli obsahovať plochy pre oddych a šport pre deti, adolescentov aj dospelých.V podstate boli snahou o „výchovu spoločnosti“ v masívnej inštitucionalizácii trávenia voľného času. V praxi však boli verejné kúpaliská, napríklad v USA, svedectvom triednej a rasovej segregácie. V princípe ich lokalizácie, alebo vlastníckych pomerov a prevádzky.

Charta hovorí o požiadavke vystavovania sa obyvateľstva prírodným elementom ako rieky, lesy, hory, jazerá, more, … Prírodné prostredie, naturálna hygiena, šport, boli ďalším aspektom moderného myslenia, demonštrovaným vo výstavbe verejných kúpalísk. V Európskom, Severoamerickom kontexte sa vývoj modernizmus spájal s promovaním naturalizmu, obrazu zdravého tela, krásy. Zdravotné benefit plávania a kúpeľov boli v Európe všeobecne známe a akceptované už od konca 18. storočia, precedentmi verejných kúpalísk boli, okrem mora, už exteriérové kúpele, lidá.

Okrem hľadiska sociálneho, architektonického, boli verejné kúpaliská vládnymi projektami. A teda súčasne vyjadrujú aj národné, pamätné, politické ašpirácie. Stali sa reprezentačnou typológiou. Prestížou každého významnejšieho mesta bolo mať olympijský 50 metrový bazén. Verejné kúpaliská boli modernými úžitkovými monumentami.[3]

Bazén ako forma prechádzal rôznymi obdobiami ako súčasť odlišných komplexov, podľa aktuálnej spoločenskej triedy, ktorá bola pri moci. Kúpanie, vo forme kúpeľov, patrilo exkluzívne buržoázii. Chudoba sa kúpavala v riekach, jazerách. S príchodom socialistických ideológií sa inštitucionalizácia kúpania, formalizácia vo forme verejného kúpaliska rozšírila oficiálne pre široké masy. Po období rozmachu, nasledovalo znižovanie sa počtu užívateľov, vznikali nové typy rekreačných zariadení. Mnoho bazénov sa rýchlo opotrebovalo a vyžadovali si nákladné opravy.

Mýtom verejného kúpaliska v období modernizmu je snaha vybudovať dobrú, zdravú, čistú spoločnosť. Tak ako bol v určitom období sezónny verejný bazén symbolom progresu mesta, neskôr sa jeho status pridanej hodnoty posunul k statusu zadlženosti, bremena. Bazén sa stáva kontinuálnym monumentom, prechádzajúcim rôznymi obodbiami, nabaľujúc na seba ďalšie významy.

1 LEWI, H., PHILIPS, CH. The modern pool as a new civic space. In: Architektúra & urbanizmus, 2010, no. 3 – 4, s. 263.
2 LE CORBUSIER. The Athens Charter. New York: Grossman Publishers, 1973.
3 Lewi, H., Philips, CH, 2010, s. 263.

[:en]

Piscine Molitor is a swimming pool and hotel complex located in Paris, built in 1929, source: wikipedia.org/wiki/Piscine_Molitor

A public swimming pool is a specific type of public civic building that developed between the 1930s and the 1960s. The idea of building public facilities for recreation and sport in towns and cities originated from the reformist ideals of the 19th century. This kind of public infrastructure became a fairly prominent indicator of modernism, also included in modern urbanism charts such as CIAM.[1]

Typologically, the public bathhouse reflects the attitudes of modernism in several aspects. In line with socialist ideologies (national socialism, communism,…), it speaks of a tendency to provide classless and accessible recreation for all segments of the population. The nature and emphasis of recreation stemmed from its relationship with work, largely defined by fixed working hours and the type of tasks performed.

According to the Athens Charter, leisure time was literally divided into three categories: daily, weekly and yearly. Daily leisure hours should be logistically accessible in the zone of housing. Weekly hours of leisure and excursions were to be located out of the city and in the vicinity of the city. Annual, i.e., vacations, meant traveling out of the city or region. In terms of the city’s zoning concept, and therefore in comparison to the past when housing and work were much more immediately linked, the time and problem of mass population movement was multiplied. Therefore, leisure on a daily or weekly basis had to be as accessible as possible. Public bathing facilities were ideally present in every neighbourhood (by the late 1940s, 60 outdoor public bathing facilities had been built in Greater London).[2]

The social aspect was a change in collective and individual politics, a change in the established way of behaviour of genders and social groups in public. The typology of recreation was family-oriented and was intended to promote social looseness, mixing of genders, classes, races. Residential zones had to include areas for recreation and sport for children, adolescents and adults.In essence, they were an effort to “educate society” in the massive institutionalization of leisure. In practice, however, public swimming pools, for example in the USA, were a testimony to class and racial segregation. In the principle of their location, or ownership and operation.

The Charter speaks of the requirement of exposing the population to natural elements such as rivers, forests, mountains, lakes, sea, … The natural environment, natural hygiene, sport, were another aspect of modern thought, demonstrated in the construction of public bathing places. In the European, North American context, the development of modernism was associated with the promotion of naturalism, healthy body image, beauty. The health benefits of swimming and baths were widely known and accepted in Europe from the late 18th century onwards; the precedents for public bathing, apart from the sea, were already the outdoor baths, the lidos.

Apart from the social, architectural aspect, the public baths were government projects. Thus, they simultaneously express national, commemorative, political aspirations. They became a representational typology. The prestige of every major city was to have an Olympic 50-metre pool. Public swimming pools were modern utilitarian monuments[3].

The swimming pool as a form went through different periods as part of different complexes, according to the current social class that was in power. Bathing, in the form of spas, belonged exclusively to the bourgeoisie. The poor bathed in rivers, lakes. With the advent of socialist ideologies, the institutionalization of bathing, formalized in the form of public bathing, was extended officially to the broad masses. After a boom period, followed by a decrease in the number of users, new types of recreational facilities were established. Many pools quickly wore out and required costly repairs.

The myth of the public swimming pool in the modernist era is the desire to build a good, healthy, clean society. Just as the seasonal public pool was at one time a symbol of the city’s progress, later its status as a value-added amenity shifted to that of a liability, a burden. The pool becomes a continuous monument, passing through various revivals, taking on additional meanings.

1 LEWI, H., PHILIPS, CH. The modern pool as a new civic space. In: Architektúra & urbanizmus, 2010, no. 3 – 4, p. 263.
2 LE CORBUSIER. The Athens Charter. New York: Grossman Publishers, 1973.
3 Lewi, H., Philips, CH, 2010, p. 263.

[:]