Esej / O ILÚZIÁCH STÁLOSTI
Prechádzka k mysleniu Dany Tomečkovej
História ľudského myslenia nám ponúka mnoho popisov povahy našej reality a vecí v nej. Táto zvláštna povaha sa zhmotňuje v závislosti od perspektív, z ktorých sa pozeráme, a nástrojov, ktoré používame. Prejdime spoločne po pomalej ceste, na konci ktorej sa nám odkryje perspektíva Dany Tomečkovej. Jej umelecké uvažovanie smeruje totiž práve k tejto otázke, pričom jej základnými nástrojmi sú intuícia a metafora.
Začnime dávnou minulosťou, približne šiestym storočím pred našim letopočtom, konkrétne, starovekým Gréckom. „Veci sa menia jedna na druhú podľa potreby a sú k sebe spravodlivé podľa usporiadania času.“ Tak znel známy výrok Anaximandra, na ktorý nadväzovala celá moderná fyzika. Na prvý pohľad jednoduché tvrdenie zastupuje dva momenty povahy našej reality. Veci, ktoré pozorujeme v nej sa menia, jedna sa stáva druhou – premena je teda ich základnou konštantou. Rastlina, pomaly umierajúca, sa v pôde postupne rozložila. S novým príchodom jari ju opäť stretávame, avšak v málinko inej podobe. Predsa je však stále niekde „tu“. Veci pretrvávajú ale menia sa – to je prvý moment, ktorý nám komplikuje naše zamyslenie sa. Druhá časť Anaximandrovej vety ukazuje závislosť vecí na čase, ktorý je štruktúrovaný – vieme, že sa niečo začalo v minulosti, a to niečo sa už nedá zmeniť, na rozdiel od niečoho, čo ešte len bude existovať. Túto zvláštnu štruktúru sme si ako ľudstvo „prepísali“ do hodín, ktoré umožnili merať spomínanú premenlivosť vecí.
Prírodné vedy ako fyzika ubehli dlhú cestu, aby sa nakoniec ocitli na zlomovom rázcestí, ktoré vytvoril ďalší známy človek – Albert Einstein. Jeho rovnice stiahli z tohto jednoduchého usporiadania času ďalší závoj – jednotu. Ukázali nám totiž, že čas v údolí plynie inou rýchlosťou ako ten, ktorý plynie na úpätí vysokých hôr. Ak by sa dvaja ľudia rozišli v rovnakom momente, jeden by zostal v údolí a druhý vysoko v horách, pri ich stretnutí na konci života by ich hodiny ukazovali iný čas. Čas sa teda triešti do akýchsi horizontálnych vrstiev, do nekonečného množstva línií, ktorým náleží iná dĺžka. Cestou fyziky by sme mohli prejsť ku komplikovanejším úvahám, pri ktorých sú už moje kompetencie oslabené. Vydajme sa preto ďalšou odbočkou, ktorou je jazyk.
Čas sa „rozlieva“ aj do jazyka, ktorého pravidlá umožňujú pomenovať to, čo sa odohrávalo, čo sa bude odohrávať a čo sa odohrávalo do tohto momentu. Anglický jazyk je pri formulovaní následnosti udalostí bohatší ako napríklad slovenský. Iné jazyky sú zase v pomenovaní postupností udalostí útlejšie, ale zato presnejšie. Znamená to, že v množstve jazykov, prostredníctvom ktorých komunikujeme, existujú taktiež iné časy? Ak časový priebeh popísaný v jednom jazyku nie je možné preložiť do druhého, znamená to, že neexistuje alebo sa nachádza v neznámej abstraktnej hmlovine mimo slová?
Ako vidíme, aj v prípade jazyka sa čas, a s ním aj realita, roztrieštili do množiny gramatických súvetí, vyjadrujúcich rôzne dejové situácie. Prejdime však k filozofii, ktorá nám ponúka nespočetné množstvo paralelných ciest pre našu otázku. Vyberiem iba jednu – cestu Bergsona a Deleuza. Hlavnými hercami v ich výklade povahy reality sú slová ako prechod, zmena, stávanie sa, kontinuita. Realita je chápaná ako trvanie, ako určitý prúd, tok, v ktorom sa – podobne ako vo výroku Anaximandra – veci menia. Charakterizuje ju vnútorné dianie, dynamika. Realita je bytostne manifestovaná v pohybe, v neustálom rodení sa niečoho nového. Deleuze nadväzujúc na Bergsona používa na popis takejto povahy reality slovo virtuálne. Uvažujúc o ňom musíme zabudnúť na jeho významovú previazanosť s digitálnymi technológiami a sústreďme sa na scholastický význam virtuálneho, ktorý dáva tušiť akúsi produktivitu, otvorenosť, potencialitu, silu, vznik. Dialektickým dvojníkom je aktuálne, teda to hotové, zrodené, reálne, hmotné či konkrétne. Aktuálne je niečo, čo sa rozprestiera v tomto okamihu a čo môžeme priamo pozorovať. Veci sú však najprv prítomné virtuálne, v abstraktnom prúde času, v ktorom zotrvávajú v akejsi pripravenosti stávania sa.
Môžeme si pomôcť dielom Bez názvu Dany Tomečkovej. Jej biela kocka bola vytvorená sypkým materiálom, práškovým cukrom. Rozpoznávame ju teda ako kocku, ktorej hrana je na jednej zo strán narušená a stráca presný tvar. Toto dielo existovalo pôvodne v predstave, napríklad keď Tomečková uvažovala pred spaním o nadchádzajúcej výstave. Hneď ráno si ho zapísala a zakreslila do svojho poznámkového zošita. Do tohto momentu existovalo dielo virtuálne. Už-už sa malo stať reálnym, ale muselo ešte počkať na svoju príležitosť – výstavnú situáciu. No napriek tomu zostalo v určitej abstraktnej hmlovine Tomečkovej predstavy, v ktorej čakalo na presné kontúry a konkrétnu hustotu častíc práškového cukru, ktoré by predurčili jeho stabilitu, a teda aj životnosť. Samotná kocka bola napokon „zhmotnená“, najprv ako skúška v Tomečkovej ateliéri, potom na výstave v Banskej Štiavnici a neskôr na inej výstave. A práve na tomto mieste úvahy sa pohybujeme už v rovine aktuálneho. V ateliéri bol tvar kocky najdokonalejší, nakoľko jeho podlaha bola absolútne rovná. Rovnako aj častice cukru boli v jej vnútri výborne na seba nahustené a obsahovali minimum vzduchu. Na výstave v Banskej Štiavnici bola podlaha krivá, a tak sa pravá strana kocky začala rýchlejšie rozpadať. Cukor zacítili mravce a postupne si začali z jej dolných miest odnášať zrnká cukru, čo urýchlilo rozpad kocky. V inej výstavnej situácii kocka odolávala dotyku diváka, až sa opakovaným kontaktom zmenila na oblý tvar. Ako vidíme, jednotlivé vystavené kocky (aktuality) sa líšili napríklad v stupni ich životnosti, hustoty cukrového prachu, presností strán, vlhkosti vzduchu, interakcie divákov, no ich spoločným menovateľom bola akási zvláštna „pred-existencia“ v autorkinej predstave (virtualita), v ktorej pretrváva dodnes.
Virtuálne a aktuálne zastupujú teda možné a skutočné. Počet aktualizácií virtuálneho je pritom neobmedzený. Aj keď toto dielo bude o 300 rokov existovať v múzeu v podobe návodu, bude môcť byť vystavené nespočetne mnohokrát, pričom zakaždým bude v novej konštelácii. Možno v tom čase sa jeho životnosť skráti kvôli otepleniu planéty. Aktualizácia prebieha tak cez diferenciáciu, v ktorej sa skutočnosti (reálie) rozchádzajú, menia veľkosť či iné vlastnosti. Realita, ktorá je trvaním, neustálym vznikaním, sa multiplicitne roztriešťuje do línií. Veci sa jednoducho menia.
Bergson a Deleuze pristúpili k povahe reality s rešpektom a našili jej výklad „na mieru“. Nesnažili sa ju vtesnať do vopred vytvorenej štruktúry, ale ponechali jej základný atribút – premenlivosť.
Premenlivosť predstavuje dlhodobý tematický záujem Tomečkovej, ktorá ju odkrýva v pomalých, ale sústredených krokoch. V jej myslení povaha reality a vecí naberá kontúry ako v objektoch, tak aj v texte či performanciach. Prezentované textové práce Something Was About to Happen zachytávajú takmer všetky menované atribúty trvania – nie násilne, ale citlivo, empaticky a intuitívne. Dielo pozostáva z obrovského množstva súvetí, ktoré obsahujú časový/dejový zlom. Ten ich roztriešťuje do potenciálnych následností – akoby to boli variácie príčiny a následku, ktoré vytvárajú spletité siete a zároveň odhaľujú limity jazyka pri formulovaní časovej postupnosti udalostí. Necháva nás ponoriť sa do hustoty pravdepodobností a možností, v ktorej aj nič má svoj vlastný sebavedomý status – bytie. Negatívne pojmy ako nikto či nič nie sú v jej myslení abstraktné – bez vzťahu k realite. Samotnú premenlivosť Tomečková „vpísala“ aj do svojich objektov, presnejšie, do postupu umeleckej tvorby. Práca so „sypkovitosťou“ im dáva základnú vlastnosť – efemérnosť. Jej objekty sa rodia, aby zanikali. Fragmenty ľudského torza sú v každej výstavnej realizácii iné, sú predurčené na zánik, rozpad, entropiu a na novú aktualizáciu. Nie je náhoda, že sa Tomečkovej diela vzpierajú adjustácii a že nie sú ľahko absorbovateľné trhom… Práve ten vyžaduje opak – trvácnosť, presné parametre, v ktorých budú diela zmerané a finančne ohodnotené. Pevnosť a presnosť týmto prácam jednoducho nesvedčí. A to je dobré.