[:sk]Recenzia / BRATISLAVSKÉ MODERNÉ FONTÁNY[:en]Review / BRATISLAVA MODERN FOUNTAINS[:]
Martin Zaiček, Andrea Kalinová, Petra Hlaváčková (eds.): Bratislavské moderné fontány, Archimera, 2021
[:sk]
Po knihe Architektúra starostlivosti (Slovenské kúpele 2. polovice 20.storočia) od autorskej dvojice historika architektúry Martina Zaičeka a fotografky Andrey Kalinovej sa v tomto roku objavil ich ďalší edičný počin. Žánrovo ide o register, v ktorom autorskou formou dokumentujú bratislavské fontány realizované v rozmedzí rokov 1963 – 1989. K vzniku publikácie prizvali grafičku Katarínu Knežíkovú, ktorá ju dopĺňa ilustráciami, Ivora Švihrana a Luciu Mlynčekovú ako autorov sprievodných textov. O grafický dizajn publikácie sa postarala Magdaléna Scheryová.
Časový interval, na ktorý sa autori sústredili odhaľuje už názov Bratislavské moderné fontány, modernitu zúžili na obdobie rokov 1963 – 1989, teda z hľadiska politických dejín na obdobie komunistickej totality a neslobody v bývalej ČSSR. Bratislava ako druhé hlavné mesto zaznamenala v tomto období masívny rast, keď medzi rokmi 1961 a 1991 takmer zdvojnásobila počet obyvateľov. Konjunktúra masívne dotovaná štátnym aparátom a ideologicky zabalená propagandistickou vrstvou komunikácie potrebovala dosiahnuť ilúziu bezproblémovej beztriednej spoločnosti schopnej ubytovať, zamestnať, ošatiť, vzdelať, liečiť aj kultúrne rozvíjať všetkých svojich obyvateľov. V systéme budovateľskej a päťročnicami definovanej výstavby hlavne sídliskových štruktúr a občianskej vybavenosti režim vytvoril mechanizmus finančnej podpory tzv. HLAVA V, ktorý bol súčasťou vykonávacej vyhlášky k stavebnému zákonu, určujúcej povinnú investíciu do umenia v rámci rozpočtov stavieb. Vďaka tejto „hlave“ vznikali v tomto období nevídané počty umeleckých diel vo verejnom priestore, ale tiež v interiéroch verejných stavieb. Svoj podiel na nich mali v tom období aj fontány.
Register bratislavských fontán naposledy v roku 1990 spracovali Štefan Holčík a Bohuslava Bublincová v knihe Bratislavské fontány, na ktorú aktuálna publikácia voľne v názve aj nadväzuje. Autori zároveň vychádzali zo Súpisu sôch vo verejnom priestore, ktorý spracovali Sabína Jankovičová a Roman Popelár v roku 2013. Od roku 1990 fontány z verejného priestoru Bratislavy skôr miznú ako pribúdajú a tie z obdobia, na ktoré sa v knihe sústredili chátrajú a ich súčasný stav je často tristný. Túto realitu kniha zaznamenáva v obrazovej časti, ktorá je postavená na kolekcii civilných, neprikrášľujúcich fotografií Andrey Kalinovej. Rovnako autorsky k nim pristupuje aj ilustrátorka Katarína Knežíková, ktorá predlohy (sochy, objekty) vytrháva z kontextu a robí z nich akýsi slobodný výtvarný zápisník, opäť s melancholickým podtónom.
Autorskú fotograficko-výtvarnú časť knihy dopĺňajú texty editora knihy Martina Zaičeka, aktivistu a vlastivedného sprievodcu Ivora Švihrana a architektky a grafickej dizajnérky Lucie Mlynčekovej. Zaiček napísal úvod knihy, v ktorom sa sústredil na fenomén fontány (prameňa) naprieč dejinami, pokračuje cez modernistický urbanistický koncept Aténskej charty a výstavbu sídlisk u nás a následne si na fontánach všíma psychologický aspekt humanizácie veľkých sídliskových zástavieb. Odkazuje pritom na štúdie psychológov, architektov, sociológov a lekárov, ktorí v období 70.- 80. rokov riešili tému „vody ako nástroja na zlepšenie spoločnosti a zatraktívnenie bývania v monotónnych štruktúrach“. Súčasný stav fontán reflektuje filozofujúcim jazykom: „Ruiny fontán odzrkadľujú dichtómiu večnosti a dočasnosti našej kultúry, prirodzenosť prírody a umelosť našich zásahov v nej…..“ a občas ide k poetizmom, keď na ne hľadí ako na „… mýtické mikropriestory odtrhnuté od všednej reality“.
Štúdia Ivora Švihrana je štúdia znalca, ktorý precízne ovláda príbehy diel vo verejnom priestore v jednotlivých mestských častiach. Upozorňuje na mnohé detaily, veľmi zaujímavá bola napríklad pasáž o čistkách ružinovských sôch z roku 1974, kedy národný výbor Bratislava 2 v dozvuku normalizačných čistiek odstránil 24 umeleckých diel od autorov s protirežimovými postojmi. „Diela P.Bindera, J. Čihánkovej, T. Kaveckého, T. Klimovej, J. Kočiša, M. Laluhu, M. Paštéku, A. Rudavského, R. Uhera, J. Vachálka a iných boli odvezené do Štokerskej vápenky a tam boli zničené, medzi nimi bola aj jedna fontána “. Spomína aj odstránenie diela Rodina od J. Jankoviča z fontány na Bachovej ulici a ako do prázdneho bazéna fontány doplnili sochu Mária od Pavla Mikšíka.
Zaujímavý je aj príbeh známej Havrillovej sochy Zenového dievčaťa v Petržalke, ktorá je len časťou z väčšieho nedokončeného komplexu navrhovanej fontány Človek a vesmír. Plastika dievčaťa mala byť vo väčšom bazéne a v menšom, oddelenom lávkou, mal byť 5 m vysoký nerezový kužeľ ukončený symbolickým vencom. Havrillova „fontána“ bola realizovaná v roku 1989 a po prevrate k jej dokončeniu už nedošlo. Celkovo sa v Petržalke nachádzajú len tri (!) fontány, zrejme preto, že sa „dostavovala“ až v 80. rokoch, kedy už výtvarné detaily nehrali veľmi rolu.
Záverečná štúdia Lucie Mlynčekovej sa podrobne zaoberá fenoménom Hlavy V a jej uplatňovaním. Akcentuje ich ako nástroj ideovej kontroly, ale poukazuje aj na skutočnosť, že cez komisie často paradoxne prešli aj návrhy od umelcov, ktorí boli inak politicky nevhodný. Ukazuje tiež, že podobné modely financovania veľkoformátových výtvarných diel prežili v niektorých krajinách dodnes.
Okrem štúdii sú v knihe aj rozhovory na spôsob oral history. Respondenti, sochár Juraj Gavula a architekt Martin Kusý v nich zanechali dôležité svedectvo k sociálnym dejinám produkcie oficiálneho umenia v danom období – kto, s kým, prečo a ako fungovali mechanizmy fungovania. Opäť, dôležitou je téma uplatňovania Hlavy V a aj to či je tento model prenosný do súčasnosti. Martin Kusý si to nevie predstaviť. Aj v minulosti mu prekážalo, že to bolo povinné. Argumentuje, že architektúra prešla odvtedy veľkou zmenou. „Keby sme to robili dnes, tak mám nepredstaviteľný strach z toho, akoby sa naši biznismeni toho chopili a čo by z toho zostalo. Alebo politické špičky. Možno by to bolo horšie ako za toho socíku, lebo tam aspoň boli komisie, ktoré nejakým spôsobom tú kvalitu strážili.“ Zaiček zároveň oslovil s touto otázkou aj vizuálneho umelca Mateja Gavulu (syna Juraja Gavulu), ktorý si naopak myslí, že vzkriesenie podobného princípu by „ kultivovalo spojenie medzi umením a architektúrou.“
Zo zamerania textov v knihe je zrejmé, že skôr ako o fontány, ich zhodnotenie a zaradenie z hľadiska kunsthistórie, ide o príbeh Hlavy V. Vo finále teda Hlava V demaskuje naliehavú potrebu rozprúdiť verejnú debatu o tom ako pomôcť vzniku kvalitných výtvarných diel vo verejnom priestore. Lebo zaostávame a atrofujeme. Keď sa obzrieme na obdobie posledných 30 rokov – koľko a akých kvalitných výtvarných realizácii vo verejnom priestore vidíme?
Na záver pár slov ku grafickej úprave knihy. Rozhodnutie ponoriť to celé do bazéna, teda do svetlo modrej farby nevnímam ako šťastné. Problém nastáva pri fotografiách aj ilustráciách, ktoré mali byť ťažiskovým výtvarným motívom publikácie a nie sú. Farebný filter ich výrazne zmenil. Možno chceli posilniť istý pocit, opäť citujem „ dichtómie večnosti a dočasnosti“, ale obyčajne vzaté, nepozerá sa na ne dobre. Navyše, fotografie sú väčšinou zalamované na dvojstranu a keďže je fontána v strede tak ju vlastne vo väzbe knihy poriadne nevidíme. V registri a lokalizácii fontán sa ako čitateľka tiež trochu strácam. Škoda. Lebo inak je to pekná kniha do ruky, aj na prechádzku.
PS: Páči sa mi obálka na ktorej je symbolicky vymazávaná Mikšíková fontána z roku 1981 v nádvorí Istropolisu.
[:en]After the book Architektúra starostlivosti (Slovenské kúpele 2. polovice 20.storočia) by the author duo of architectural historian Martin Zaiček and photographer Andrea Kalinová, their next editorial venture appeared this year. This is a genre register in which they document Bratislava fountains realized between 1963 and 1989. To create the publication they invited graphic artist Katarína Knežíková, who complements it with illustrations, Ivor Švihran and Lucia Mlynčeková as authors of the accompanying texts. The graphic design of the publication was done by Magdaléna Scheryová.
The time interval on which the authors focused is already revealed by the title Bratislava’s modern fountains, they narrowed down modernity to the period 1963 – 1989, i.e. in terms of political history to the period of communist totalitarianism and unfreedom in the former Czechoslovak Socialist Republic. Bratislava, as the second capital, experienced massive growth during this period, almost doubling its population between 1961 and 1991. Massively subsidised by the state apparatus and ideologically packaged by a propaganda layer of communication, the conjuncture needed to achieve the illusion of a seamless, classless society capable of housing, employing, clothing, educating, treating and culturally developing all of its inhabitants. In a system of building and five-year defined construction of mainly housing structures and amenities, the regime created a financial support mechanism called HLAVA V, which was part of the implementing decree of the Construction Law, specifying the compulsory investment in the arts within construction budgets. Thanks to this “hlava”, unprecedented numbers of works of art were created in this period in public space, but also in the interiors of public buildings. Fountains also had their share in this period.
The register of Bratislava’s fountains was last compiled in 1990 by Štefan Holčík and Bohuslava Bublincová in the book Bratislavské fontány, to which the current publication is loosely linked in the title. The authors also drew on the Inventory of Statues in Public Space, compiled by Sabína Jankovičová and Roman Popelár in 2013. Since 1990, fountains have been disappearing from Bratislava’s public space rather than increasing in number, and those from the period on which the book focuses are decaying and their current condition is often deplorable. This reality is recorded in the book’s pictorial section, which is based on a collection of civilian, non-embellishing photographs by Andrea Kalinová. The illustrator Katarína Knežíková takes the same authorial approach to them, taking the models (sculptures, objects) out of context and turning them into a kind of free artistic notebook, again with a melancholic undertone.
The author’s photographic and artistic part of the book is complemented by texts by the book’s editor Martin Zaiček, activist and local history guide Ivor Švihran and architect and graphic designer Lucia Mlynčeková. Zaiček wrote the introduction to the book, in which he focuses on the phenomenon of the fountain (spring) throughout history, continues through the modernist urban concept of the Athenian Charter and the construction of housing estates in the Czech Republic, and then notes the psychological aspect of the humanization of large housing estates on fountains. In doing so, he refers to studies by psychologists, architects, sociologists and doctors who, in the period from the 1970s to the 1980s, addressed the theme of ‘water as a tool for improving society and making living in monotonous structures more attractive’. He reflects on the current state of fountains in philosophical language: “The ruins of fountains reflect the dichotomy of the eternal and the temporal of our culture, the naturalness of nature and the artificiality of our interventions in it…..” and sometimes goes to poeticisms, looking at them as “… mythical micro-spaces detached from everyday reality”.
Ivor Švihran’s study is the study of a connoisseur who has a precise control over the stories of works in public space in individual city districts. He draws attention to many details, for example, a very interesting passage about the 1974 purge of Ružinov statues, when the National Committee Bratislava 2 removed 24 artworks by artists with anti-regime attitudes in the aftermath of the normalisation purges. “Works by P.Binder, J. Čihánková, T. Kavecký, T. Klimová, J. Kočiš, M. Laluha, M. Paštěk, A. Rudavský, R. Uher, J. Vachálka and others were taken to the Štokerská lime factory and there they were destroyed, among them was one fountain.” He also mentions the removal of the work Rodina by J. Jankovič from the fountain on Bachova Street and how a statue of Mary by Pavel Mikšík was added to the empty pool of the fountain.
Also interesting is the story of Havrillo’s well-known sculpture of the Zen Girl in Petržalka, which is only a part of the larger unfinished complex of the proposed Man and the Universe fountain. The sculpture of the girl was to be in a larger pool and in a smaller one, separated by a footbridge, was to be a 5 m high stainless steel cone terminating in a symbolic wreath. Havrilla’s “fountain” was realized in 1989 and after the coup it was never completed. In total, there are only three (!) fountains in Petržalka, probably because it was “completed” only in the 1980s, when artistic details did not play much of a role anymore.
Lucia Mlynčeková’s final study deals in detail with the phenomenon of “Hlava V” and its application. She highlights them as a tool of ideological control, but also points to the fact that, paradoxically, proposals from artists who were otherwise politically inappropriate often passed through the commissions. He also shows that similar models for funding large-scale artworks have survived in some countries to the present day.
In addition to the studies, the book includes oral history-style interviews. In them, the interviewees, sculptor Juraj Gavula and architect Martin Kusý, have left important testimonies on the social history of the production of official art in the period – who, with whom, why and how the mechanisms of operation worked. Again, an important theme is the application of “Hlava V” and also whether this model is transferable to the present. Martin Kusý cannot imagine it. Even in the past, he was bothered that it was mandatory. He argues that architecture has changed a lot since then. “If we were doing it today, I have an unimaginable fear of how our businessmen would take it up and what would be left of it. Or the political top brass. Maybe it would be worse than it was during the socialist era, because at least there were commissions that somehow guarded that quality.” Zaiček also addressed this question to the visual artist Matej Gavula (son of Juraj Gavula), who, on the other hand, thinks that resurrecting a similar principle would “cultivate the connection between art and architecture.”
From the focus of the texts in the book, it is clear that the story of “Hlava V”, rather than the fountains, their evaluation and classification in terms of art history, is the story of Title V. In the final analysis, then, Head V unmasks the urgent need to spark a public debate about how to help the creation of quality artworks in public space. Because we are falling behind and atrophying. Looking back over the last 30 years – how much and what kind of quality art in public space do we see?
Finally, a few words on the graphic design of the book. I don’t see the decision to dip it all in the pool, that is, in light blue, as a happy one. The problem arises with both the photographs and the illustrations, which should have been the main artistic motif of the publication and are not. The colour filter has changed them considerably. They may have wanted to reinforce a certain sense of, to quote again, ” the dichotomy of eternity and temporariness”, but taken plainly, they don’t look good. Moreover, the photographs are mostly double-paged and since the fountain is in the middle we don’t actually see it properly in the binding of the book. As a reader, I also get a bit lost in the register and location of the fountains. Too bad. Because otherwise it’s a nice book to hold, even for a walk.
P.S. I like the cover, which shows a symbolic erasure of the 1981 Mikšík’s fountain in the courtyard of the Istropolis.
[:]