[:sk]Esej / DETVAN Z BRNA[:en]Essay / THE MAN FROM DETVA AND BRNO[:]

[:sk]Nábytok a interiéry Dušana Jurkoviča[:]

[:sk]

1 Dušan Jurkovič vo svojej pracovni, Veveří 18, Brno, 1905. Repro: Český svět, 1905-1906, roč. 2, č. 2., s. 48.

V roku 1905 uverejnil časopis Český svět v rámci špeciálneho brnianskeho číslo fotografiu muža v interiéri. (obr. 1) Muž, sediaci za pracovným stolom a usilovne si zapisujúci, je váženým členom Klubu priateľov umenia, pročesky orientovanej skupiny brnianskych intelektuálov a podnikateľov, ktorí chce dôslednou kultúrnou a výchovnou prácou pozdvihnúť českú/moravskú identitu. Muž nie je Moravan, ani Čech, v silovom poli vtedajších slovanských nálad je však blízkym, hoci trochu exotickým „goralským“ bratom. Na policiach za ním je modranská aj iná ľudová keramika. Pohovku lemujú paličkované čipky a výšivky, na stene je zavesený tradičný drevený prací piest. Zdá sa, že je to niekto, koho zaujímajú remeselné artefakty z Uhorského Slovenska. Zberateľ? Etnograf? Pozrime sa, čo je tam ďalšie. Na stenách visí viacero kresieb i fotografií architektúry, nechýba ani veľký architektonický model. Keď ešte trochu zazoomujeme, niektoré sa dajú zreteľne rozoznať. Sú tam kresby Pustevní na Radhošti a ich interiérov, je tam fotografia vidieckej vily továrnika Roberta Bartelmusa na Rezku. Ak hádame, že muž na fotografii by mohol architekt, nezmýlime sa. Keby sme boli čitateľmi Českého světa, možno by sme uhádli aj jeho meno. Pretože v tom čase bolomeno Dušana Jurkoviča na Morave už celkom známe. Architekt tam bol usadený 15 rokov a emancipačné české hnutie dávno objavilo Jurkovičov eminentný záujem o karpatské ľudové staviteľstvo a remeslo a aj snivý a neprehliadnuteľný spôsob, akým ho uchopil. Zanietenie a akríbia, ktoré jeho pôsobenie sprevádzalo, moravským/ českým národovcom mimoriadne konvenovalo. Jeho samého cituplne opisovali napr. takto: „Štíhlý Dětvan (sic!), dumavý a delikátní, tvrdou, černou svojí tváří i zdravě cítící duší krásný typ volného, porobě se vzpírajícího uherského Slovana.”[1]

Aj fotografia Jurkoviča v časopise Český svět, aj keď nejde o žiadnu momentku, mala celkom jasný národovecký zámer. Jurkovič sa tu objavil v rámci pojednania o Klube priateľov umenia a článok jeho aktuálnu pozíciu v Brne popisuje takto: „Že výstavy klubu přátel umění i místnosti výstavní působí tak milým a zladěným dojmem, má hlavní zásluhu jich aranžér architekt Dušan Jurkovič. Je známo umění Jurkoviče. Architektura nevyzývavá ale individuelní a čistě umělecká, založená na pracích lidového umění. Je stavitelem Luhačovic a radhoštských Pusteven, těch pohádek dřeva a kamene! Bohužel, že v Brně nevybudoval nějakého většího díla, zde se omezil na pouhé aranžování interiérů, v čemž je pravým mistrem.”[2]

Tým aranžovaním interiérov sa myslia návrhy nábytku a interiérov a nimi sa budeme v nasledujúcom texte zaoberať. Časový záber nášho záujmu predstavuje prelom 19. a 20. storočia a predmetom skúmania budú hlavne nábytkové kusy, ktoré si navrhol pre svoj brnianský byt na Veveří ul. č. 14 v Brne a dnes sa nachádzajú v zbierkach Slovenskej národnej galérie v Bratislave. Budeme sledovať, ako v tom čase presadzoval svoj tvorivý program, ktorý jeden z komentátorov jeho diela charakterizoval ako cestu od romantického nacionalizmu k estetickému pragmatizmu.[3] Budeme sa snažiť ukázať, ako sa národné a medzinárodné uňho formovalo a vzájomne prerastalo. Zároveň sa pokúsime Jurkovičovu verziu nábytkovej tvorby konfrontovať s interiérovými/ nábytkovými realizáciami autorov, ktorí podobne ako on vo svojej tvorbe viac či menej intenzívne sledovali národný, regionálny aspekt a/alebo pokladali vidiecku, neprofesionálnu architektúru a remeslo za skúmania hodné východisko.

Interiéry boli prvou úlohou, ktorú Jurkovič v Brne, keď tam koncom roku 1899 prišiel, dostal – zo Vsetína, kde predtým pôsobil a kde sa stihol zaviesť ako „špecialista antického slohu slovanského“[4] – ho povoláva František Mareš – tamojšia dôležitá kultúrna a pedagogická persóna. (obr. 2) Pre dievčenskú strednú školu Ženskej vzdelávacej jednoty Vesna, ktorej bol Mareš riaditeľom, Jurkovič zariaďuje interiéry jej dvoch penzionátov. Nie sú to prvé interiérové realizácie – predtým už kompletne vybavil interiéry vo svojich stavbách Pustevní na Radhošti (1894 – 1899), nábytok navrhol pre maliara Joža Úprku a v roku 1899 aj viacero realizácii pre známych z okruhu blízkeho riaditeľovi Marešovi.

2 František Mareš vo svojej pracovni. Repro: Český svět 1905-1906, roč. 2, č. 2., s. 48.

Najmä úspech Pustevní – silným etnografickým zaujatím nasýtených stavieb turistických zariadení na mýtickej moravskej hore Radhošť a aj samostatnej autorskej publikácie o nich, mu otvorili brány nielen do Brna. Z Brna mal blízko do Viedne, ktorú často navštevoval a v tamojších časopisoch intenzívne publikoval (napr. v Der Architekt, neskôr Das Interieur). Pravdepodobne mu neušli výstavy Secesie či legendárne The Four s Charlesom Rennie Mackintoshom. Iste si všimol ohlasy britského hnutia Arts and Crafts u progresívnych viedenských tvorcov, najmä moravského rodáka Josefa Hoffmanna a už vtedy shooting star viedenskej umeleckej scény, ktorý podobne ako Jurkovič uznával regionalistický princíp (rovnako ako on ľudové umenie aj zbieral – mal kolekciu moravských a slovenských výšiviek). Ako poznamenáva Dana Bořutová: „Impulzy, prichádzajúce z Viedne sa stali médiom urýchľujúcim posun, ktorého počiatky bolo badať už na Pustevniach a ktorý pokračoval v prácach pre Vesnu: Jurkovič sa postupne odkláňal od popisného etnografizmu a hoci sa nikdy nevzdal záľuby v ľudovom umení, ani úsilia o svojrázny, národný výraz, v jeho tvorbe sa výraznejšie prejavili nové aspekty. Dokladajú to práce z prvých rokov nastupujúceho 20. storočia, predovšetkým stavby víl a návrhy na interiérové zariadenie. Ukazujú, že v rokoch 1901 – 1902 Jurkovič intenzívne premýšľal a spracúval podnety sprostredkované Viedňou a tento proces významne poznamenal jeho prejav.“[5]

3 Pustevny na Radhošti, návrh vnútornej úpravy jedálne. Repro: Dušan Jurkovič: Pustevně na Radhošti, 1900-1901. obr. IX.

V úlohe dizajnéra nábytku a interiéru sa mimoriadne činorodý Dušan Jurkovič zabýval najintenzívnejšie práve vo svojom brnianskom období – teda v rokoch 1899 až 1918. A hoci to nebolo jeho najväčším snom, ako u mnohých iných architektov, práve tieto menšie pracovné príležitosti boli vítaným zdrojom neveľkého, ale pravidelného príjmu. Pretože okruh jeho zákazníkov bol síce umeniu veľmi naklonený, bola to zväčša stredná vrstva českých/ moravských intelektuálov, ale žiadni boháči. Zariadil pre nich desiatky interiérov – tu sa flagrantne prispôsobil mestskému milieu a rustikálnu emóciu, ktorá bola vtedy jeho úspešnou obchodnou značkou, začal dôraznejšie tlmiť secesnou štylizáciou. Aj materiálovo nábytok viac prispôsoboval potrebách mestského zákazníka – kvalitnejšie drevo, efekty kresieb viacerých druhov dreva, vitrážové výplne, zapojenie kameňa.

4 Dušan Jurkovič: Príborník, 1900–1902, Slovenská národná galéria.

V zbierkach SNG sa nachádza viac ako dvadsiatka Jurkovičovych nábytkových kusov –  ide o diela  z počiatkov jeho tvorby i práce, ktoré vytvoril v pokročilej etape – delí ich od seba skoro štyridsať rokov. Skupina staršieho nábytku – z prelomu 19. a 20. storočia bola do zbierok SNG zakúpená od jeho dedičov. Boli súčasťou zariadenia Jurkovičovej vlastnej vily na Lermontovovej ul. v Bratislave, alebo ich mali Jurkovičovi synovia/ a ich príbuzní. Pôvodne to bola časť zariadenia pracovne a spálne z jeho vlastného bytu najprv na Kounicovej 12 (platí pre zariadenie pracovne) a neskôr Veveří 14 v Brne (pracovňa a spálňa). Nejde o kompletné súbory, architekt si niekoľko obľúbených kusov pravdepodobne uchoval a putovali s ním všetkými jeho adresami. Pravdepodobne skôr z nostalgických ako praktických dôvodov. Na oboch týchto adresách si architekt  navrhol zariadenie interiérov – prvý, ešte mládenecký byt na Giskstrasse č. 36 (dnes Kounicova č. 12) obýval od roku 1899, hneď potom ako sa presťahoval do Brna, asi do roku 1903/1904. Z tohto bytu pravdepodobne pochádza fotografia pracovne, kde sa po prvýkrát objavuje nábytok, ktorý preferoval pre potreby svojho ateliéru aj neskôr. Možno teda tieto kusy vznikli už okolo roku 1899, hoci návrhy tohto nábytku z jeho pozostalosti v SNA na sú datované do roku 1902. Stvárnenie, prehodnotený a v podobe výrazného priestorového akcentu stvárnený ľudový zoomorfný motív, pokojná, striedma silueta a decentný plošný ornament by nasvedčovali trochu zrelšej fáze narábanie s ľudovým vzorom – historizujúco rozkošatená epika napr. nábytku Pustevní sa tu zjavne upokojuje a prečisťuje v prospech sústredenia sa len na niekoľko dôrazných a charakteristických prvkov.

5 Dušan Samuel Jurkovič: Skriňa, 1900–1902, Slovenská národná galéria. 

Každopádne, o niekoľko rokov neskôr máme viac informácií – to sa už Jurkovič medzitým oženil a sťahuje sa do novostavby, ktorá medzitým vyrástla o ulicu ďalej, na Veveří 14. Nájomný, štvorposchodový dom postavil v rokoch 1901 – 1903 jeden z najproduktívnejších brnianskych staviteľov Franz Pawlu. Jurkovič sa nasťahoval do zrejme už väčšieho bytu, kde si navrhuje zariadenie do pracovne, jedálne a spálne.

6 Dušan Jurkovič: Knižnica. Vlastný byt, pracovňa – Veveří č. 14, Brno , 1899 – 1902, Slovenská národná galéria. 

7 Pracovňa Dušan Jurkoviča, Veveří 18, Brno, 1902. Repro: ŽÁKAVEC, František. Dílo Dušana Jurkoviče. Kus dějin československé architektury. Praha: Vesmír, 1929, príloha I.

Zariadenie pracovne – vysoké i nízke knižničné police sa nachádzajú aj na fotografii z Českého světa.(obr. 1) Jurkovič zariaďoval mnoho bytov v okruhu svojich známych a zrejme aj na základe príbuzných požiadaviek rovnako naladených klientov alebo priamo na vyzvanie typu – chcel by som taký nábytok, ako má pán riaditeľ Mareš – vytvoril viacero interiérov s príbuzne riešeným nábytkom. Prispôsobil farebnosť, druh použitých materiálov, zloženie i rozmiestnenie typov. Pri zariaďovaní vlastnej pracovne ale tieto starosti nemal. Jeho pracovňa je neokázalá, nábytok už nesie špecifické prvky umeleckej fúzie jeho neúnavného etnografického výskumu a secesného poučenia. Zoomorfný dekor – profily zvieracích/ konských hláv s korunkou hrivy završujú knižničné vitríny a tvoria uchopenie nástenných políc. Identický – rozprávkový či reálny tvor sa objavuje v roku 1899 na návrhu nerealizovaného letohrádku Svetozor. Sú to také nenápadné kresby na boku listu, ale Jurkovičovi sa pravdepodbne zapáčili. V prípade vysokej knižnice sa Jurkovičovi podarilo navrhnúť veľmi presvedčivý príklad „obrodeného“ nábytku. Rezaný dekor neortodoxne vysunul do priestoru a dal mu funkciu výrazného, svojbytného akcentu. Svoj regionalistický postoj podporil už len nenápadnou oblúčkovou rezbou, modernistickú redukciu prízvukoval secesne štylizovaným kovaním a kombináciou rezov dreva. A čo je typicky jurkovičovské, dal si záležať aj na farebnej podpore svojho konceptu – tu to je zelené morenie. Izba je zariadená zväčša otvorenými policovými zostavami, radenými takmer pozdĺž celého obvodu miestnosti. Medzi nimi sú intaktne vložené písacie stoly či pohovka. Logickú, pravidelnú schému je vidieť aj v horizontálnom členení – hmotovo smerom hore odľahčenú súvislým policovým pásom a ukončenú maľovanou secesnou bordúrou. Priestorovou dominantou je rozložitý pracovný stôl (my vieme, keďže poznáme aj plány miestnosti, že boli dva) s masívnou trnožou s motívom štylizovaného pávieho/ holubičieho chvosta, či ak chcete vejára. Akoby tu v pragamtickosti a elementárnosti členenia odkazoval na ľudové „světnice“ i modernistické pravouhlé konštruovanie. Nie je to však interiér hoffmannovského typu, kde je všetko podriadené idee gesamtkunstwerku. Sedací nábytok totiž zvolil priemyselne vyrábaný. Tu aj neskôr vo viacerých interiéroch, napr. vo výstavných sálach pre Klub priateľov umění, to boli to ľahké prútené kresielka. Bol to zjavne zabývaný živý priestor, zreteľne komunikujúci profesionálny, nacionálny i estetický status jeho majiteľa. Bol funkčnou projekčnou kanceláriou, showromom i obydlím zberateľa a milovníka umenia v jednom.

8 Dušan Jurkovič: Posteľ, 1900–1902, Slovenská národná galéria.

V ďalších miestnostiach, ktoré si pre byt na Veveří ul. 14 navrhol, čítame aj jemné ozveny florálnej secesie. Napr. vo vláčnych krivkách príborníkov z jedálne alebo spálne, tie si ešte trochu ponechávajú sklon k eklektickej členitosti konštrukcie. Bezprostredného predchodcu čalúnenej pohovky s nadstavcom z pracovne môžeme nájsť v altdeutschovej, architektonicky riešenej pohovke Blažeja Bullu z 90. rokov 19. storočia.[6] Jurkovičova inšpirácia Bullovym pokusom o národný štýl sa ale najzreteľnejšie prejavila v preferencii vejárovitého/ lúčovitého motívu, na prelome storočí je to emblematický prvok jeho nábytkového rukopisu. Hodil sa mu priamočiarou symbolikou i výrazným vizuálnym účinkom. Uplatnil ho mnohostranne ako drobný výzdobný detail napr. v prípade vlastnej spálne, ale aj ako nosný konštrukčný prvok postele alebo nočných stolíkov. Tento typ sa objavil v interiéroch na vily na Rezku, vo Vesne, možno ho mal aj vo svoje spálni na Veveří ul. 14. Každopádne si ho preniesol do bratislavskej vily. Pre Jurkoviča je v tomto období typické, že dal prízvuk na imaginatívne a sujetovo motivujúce prvky. Taký message odovzdáva napr. aj nevtieravá kresba rytého a vypaľovaného ornamentu, dalo by sa to nazvať proto-verziou naratívneho / emotívneho dizajnu. Nie je to viedensky sofistikovaná noblesa, ale ani witkiewiczovská alebo brzegovská parafráza. Má to parametre sústredeného a uvážlivého abstrahovania a redukovania smerom ku konštituovaniu presvedčivého „pratvaru“. Experiment hľadania novej, autentickej formy podniká jednak z pragmatickej pozície naplnenia ambície talentovaného a sebavedomého tvorcu, preto si ako mladý staviteľ vybral vľúdnejšie profesionálne prostredie moravského Vsetína pred domovskou, ale na stavebné úlohy neúrodnou pôdou. Zároveň mohol v moravskom, slovanstvom predchnuté milieu rozvinúť i svoje integrálne zaujatie pre ľudovú kultúru, ktorá má aj pre neho čaro toho pravého, autentického gesta. O tom ho nikto nemusel presviedčať a na rozdiel od napr. Jána Kotěru, ktorý sa na ľudového umenie díval akademickým okom a bolo pre neho vlastne len epizódou, Jurkoviča nikdy hlboký etnografický záujem neopustil. Bolo preňho, poznajúceho počas štúdií pulzujúcu veľkomestskú Viedeň, stopou domova, na ktorý sa už síce díval inými očami, ale súčasne v ňom objavoval rozprávkové detstvo. Ako poznamenáva Pavel Zatloukal „Nie je sám, kto sa takýto stratený raj“ pokúša vyvolať. Takých chlapcov, ktorí sa ako dospelí muži pokúšali liečiť svet modernou formou a súčasne mu ponúkali rozprávku o detskom bezpečí vidieckeho domova sa v strednej Európe začalo pohybovať viac. V čase, keď Picasso objavuje na parížskom blšáku černošské masky, objavuje Jurkovič karpatské ľudové staviteľstvo. V oboch prípadoch šlo o oblasti, ktoré sa vymykali konvenčnej predstave o hraniciach kultúry a civilizácie.“[7]

10 Dušan Jurkovič: Stolička, 1900–1902, Slovenská národná galéria.

Na poľskej strane Tatier vznikol koncom 19. storočia iný, silným národným romantizmom predchnutý projekt  – podpísal sa pod neho litovský rodák, architekt, dizajnér, maliar, spisovateľ a kritik Stanislaw Witkiewicz. Porovnanie Jurkoviča s Witkiewiczom, kvôli spoločnému karpatskému východisku, sa ponúkalo už v dobovom vnímaní ich diela, motivácie sa však už dosť líšia. Podľa niektorých bádateľov Witkiewicz smeroval k „izolovanej, exkluzívnej, „zakopanskej architektúre“, videl v nej zachovalý relikt prapoľskej architektúry. Naproti tomu Jurkovič chápal karpatský región a jeho staviteľskú tradíciu ako homogénny a jeho poňatie v tomto zmysle „národnej architektúry“ bolo inkluzívne, založené na širokom registri blízkych regionálnych vplyvov.“[8] Poľský pokus o národný štýl, zaštítený celou umelecko-mystickou teóriou národného bytia opretou o bájoslovnú ľudovú kultúru mal najmä regionálne širokú podporu. Zakopané sa vtedy vo veľkom prestavovalo v horalskom štýle. Po celom Poľsku sa predávala keramika i nábytok v zakopanskom štýle, hoci Witkiewiczov sen presadiť zakopanský štýl v celopoľskom meradle sa nenaplnil.

My si ale teraz viac všimneme „zakopanský štýl“ v interiérových, nábytkových riešeniach, vo Witkiewiczom projektovaných vilách v Zakopanom. Witkiewicz, ktorý sa v tomto tatranskom letovisku objavoval od roku 1890 a teoretickú základňu štýlu artikuloval vo viacerých pojednaniach, vstúpil do tamojšieho rezbársko-nábytkárskeho diania kritikou jeho popredných predstaviteľov. V Zakopanom totiž pôsobila k. k. Fachschule für Holzarbeitung in Zakopané, produkujúca nábytok akcentujúci od 80. rokov 19. storočia aj  podhalianske dekoratívne vzory. Podľa toho, kto bol riaditeľom, sa líšil aj štýlotvorný aparát – v ekletickom háve sa mixovali tirolské, haličské, zakopanské vzory. Toto všetko Witkiewicz odmietol s poukazom na potenciu goralskej staviteľskej a remeselnej tradície. Koncept postavil na stavebnom type horalskej koliby, vzorom mu bolo aj goralské ľudové umenie a remeslo. Wikiewicz podobne ako Jurkovič vernakulár vedome skôr využil ako napodobňoval, v mene nového, poľského umenia však tiahol skôr k vzletným a patetickým parafrázam. Konvenoval mu repetitívny, skoro manifestačne chápaný ornament, predchnutý podľa neho autentickou „goralštinou“. Ráz celodrevenej stavby zachovával aj v interiéri, konštruktívny element na ktorý podľa vlastných slov kládol dôraz, výdatne podporoval celoplošne aplikovaným vyrezávaným dekorom, v ktorom sa striedala podhalianska geometrická a florálna ornamentika, rozšírená o motívy tatranskej flóry. Repertoár nábytkových inšpirácií zahŕňal tradičné stoly, stoličky, police, truhlice, súseky, v prípade potreby moderného nábytkového typu odporúčal načrieť do „štýlových motívov“. Zákazníkov a hlavne spolupracovníkov tak motivoval skladať z rôznych domáckych predmetov a nábytkov nové súčasti bytového zariadenia, napr. zo sánok sa tak mohla stať predloha pre kreslo. Opulentná etnograficko-eklektická slovesnosť Jurkovičovej Mamněnky je Witkiewiczovmu nazeraniu asi najbližšia a tento ráz si Witkiewiczove interiéry ponechávali konštantne. Nemali však Jurkovičovu schopnosť vylúpnuť a s nadhľadom konvertovať výtvarné motívy, jeho imaginatívnu ani syntetizujúcu bravúru. Jeho interiéry i nábytok tak zostávajú trochu neživotné, inscenovaný, muzeálny charakter im prepožičiava aj takmer obsesívny prízvuk na drevo a všadeprítomný rezaný dekor. Wiktiewicz svojou zakopanskou lektúrou poskytol hlavne silnú ideovú bázu pre rozvíjajúce sa poľské emancipačné hnutie, preslávil sa ako zdatný promotér polonizácie domácej kultúry. Potvrdzujú to napokon aj slová Wojciecha Brzegu, azda najtalentovanejšieho zakopanského návrhára nábytku, ktorý s Witkiewiczom často spolupracoval: “Veril som vo Witkiewicza. Cítil som, že je povinnosťou Poliaka a gorala pracovať týmto spôsobom. Svoj život som preto zasvätil nábytku v zakopanskm štýle.“[9]

11 Wojciech Brzega: Stôl z vily Pod jedľami, okolo 1902, zdroj: wikipedia.

O viac ako tisíc kilometrov na východ ponúkol svoj kreatívny manifest ako neoromantickú fériu líder petrohradskej secesie Roman Fjodorovič Meltzer. Tento ruský Nemec z Petrohradu, architekt a spolumajiteľ továrne na nábytok (mimochodom fungujúcej dodnes) si v rokoch 1901 – 1904 postavil na Kamennom ostrove v Petrohrade vlastnú vilu, ktorej exteriér i interiér prehnal cez príbuzný fantasy filter ako Jurkovič. Zvonku je Meltzerova vila vo svojej naliehavej expresivite až groteskná a rozpohybovaná ako chalúpka baby Jagy. Tak ju napokon aj Petrohraďania prezývali. S Jurkovičom ho ale spája nadanie formulovať originálny a moderný tvar prostredníctvom neortodoxných prostriedkov – v Meltzerovom prípade je to ruské a škandinávske ľudové staviteľstvo, jeho vila je v exteriéri tak trochu na polceste medzi Jurkovičovym letoviskom Bartelmusa na Rezku a vlastnou vilou v Brne-Žabovřeskoch. Melzer dokázal syntetizovať folklórne tradície susedných etnických skupín a premeniť ich na osobitý poetický obraz s emocionálne nasýteným vnútorným prostredím. Navrhol aj celé vnútorné zariadenie, nábytok pochopiteľne realizovala firma jeho otca. Ako presne vyzeralo si dnes môžeme čiastočne zrekonštruovať len na základe niekoľkých čiernobielych fotografií, pretože po úpravách v 20. a 70. rokoch 20. storočia sa zariadenie nedochovalo. Vnútorná organizácia budovy bola charakterizovaná flexibilným prepojením miestností a plynulým tokom priestoru. Prízemie malo betónové klenby, steny a stropy 2. poschodia zasa architekt zvolil z robustných kusov guľatiny, aby podporil zemľankový ráz obydlia. Excentricky umiestnené, krížené kmene dynamizujú priestor, opticky i konštrukčne ho vymedzujú, sú aj akýmsi nonkonformným typom dekóru. Konvenčný ornament sa tu síce objavuje, ale ako starostlivo transponovaný, často do konštruktívnej polohy premietnutý detail, nie nepodobný jurkovičovskému vejáru Usporiadanie interiérov, organicky zjednotené vstavaným nábytkom, výklenkami bay-window i jednoduché, pohodlné kreslá odkazujú k anglickému štýlu vidieckeho bývania. Secesiou napájané sa javia sklené vitráže, v jednom z hlavných obytných priestorov sa zasa objavia rudimentárne geometricky kompononované  textílie odkazujúce na škandinávsku ornamentiku, použité ako plošne (a hádam aj) farebne významný akcent na byzantský alebo stredoveký spôsob. Ústredná textília vo funkcii nástennej dekorácie i koberca v jednom, je zasa verziou tradičného fínskeho gobelínu alebo tkaného koberca zvaného ryijy, ktorý len o rok skôr ako začala stavba Melzerovej vily v ikonickej secesnej verzii preslávil fínsky maliar Akseli Gallén-Kallela. Koberec nazvaný Plameň najprv predstavil na parížskej Svetovej výstave a neskôr ho daroval architektovi Elielovi Saarinenovi. Ten ho spravil dominantou obývacej izby v jeho vlastnom dome s ateliérom v Hvitträsku, azda nájznámejšej fínskej národno-romantickej vile. Hvitträsk je ale zaujímavý aj paralelami s Jurkovičom, najmä s jeho vlastnou brnianskou vilou. To je však už mimo rámca nášho príbehu. Každopádne, fínske ľudové aj hvitträskovské nájdeme v Meltzerovej vile viacnásobne – v bordúrových ornamentoch na textíliách i guľatinovom obložení. Pre Fínov, ktorí sa v tom čase borili s narastajúcim vplyvom cárskeho impéria a hrozbou straty svojej autonómie by to mohlo byť určitým druhom zadosťučinenia.

12 Roman F. Melzer: Interiér vlastnej vily na Kamennom ostrove, 1901-1904. Repro: https://vk.com/@kcsridi-osobnyaki-kamennogo-ostrova-osobnyak-melcera

Ako národ na vzostupe sa okolo roku 1900 dozaista mohli cítiť Maďari, ktorí rovnako ako o sebaurčenie bojujúci Česi, Slováci, či Poliaci v duchu celoeurópskeho reformného umeleckého hnutia venovali intenzívnu pozornosť pôvodnej, ľudovej tvorbe. Na rozdiel od nich ale mali pre tento pohyb aj oficiálnu podporu, neznamená to však, žeby sa nemuseli vymedzovať voči prevládajúcemu nemeckému vplyvu. S láskou a nadšením pestovaná uhorská história nevynechala žiadnu možnosť výskumu. Hľadanie uhorského národného štýlu bolo v tomto smere veľmi sľubnou možnosťou. Migrujúci a stále novými impulzmi napájaný exkurz o bájnej pravlasti vlasti Ugorov vygeneroval viacero exotických destinácií a aj preto sa rôzne orientálne/ východné vplyvy objavovali v zdrojovom kóde napr. Ödöna Lechnera. Ale ak sa obmedzíme na dostupnejšie inšpirácie, žriedlom vidieckej maďarskej kultúry mohla byť sedmohradská Kalocsa a jej roľnícke remeslo a architektúra alebo sekelská či huculská tradičná kultúra. A ako maďarský príklad stretu národného a medzinárodného, v exteriéri prekrytom ešte viac národnejším, nám poslúži realizácia Ödöna Faragóa – jedného z najúspešnejších budapeštianskych návrhárov nábytku. Ten v rokoch 1897-8 dostal veľmi prominentnú objednávku. Pre rakúsku cisárovnú a uhorskú kráľovnú Alžbetu mal na Budínskom hrade nábytok do záhradného domčeka. Exteriér i interiér navrhol Alajos Hauszmann (architekt, ktorý komplex hradu v tom období prestavoval) a hoci to mal byť Magyár ház, zvonku viac evokoval alpskú horskú chatu. čo nám ponúka zachovaná fotografia interiéru, ako aj existujúce fragmenty pôvodného zariadenia.[10] Pretože dnes už tento „skromný hold“ milovanej „magyar kiraiylné“ na Várkert nenájdeme. Dom bol zničený počas 2. svetovej vojny. Kópia kolekcie nábytku z jeho interiérov sa dnes nachádza v zbierkach Victoria and Albert Museum v Londýne. Faragó dostal inštrukciu navrhnúť ani nie celkom obytný priestor, ale akúsi oddychovú zónu, také pokojné miesto v závetrí rušného, a vtedy rozsiahlo rekonštruovaného Budínskeho hradu. Priestor pôsobí na prvý pohľad trochu bezradne, najmä akoby náhodne rozhodeným nábytkom (čo vtedy nebývalo zvykom). Nevieme však, či je to definitívna verzia. Každopádne sľub vytvoriť pre Alžbetu maďarskú sedliacku izbietku bol realizovaný najprv účinným nástenným a stropným rozvrhom. Na pokojný, striedmy pás dreveného obloženia, tvoriaceho horizontálny pás okolo celej miestnosti, naviazal  vytvorením veľkoplošného geometrizujúceho rastra, ktorý niekde vyplnil nápadným florálnym ornamentom a inde rozvinul o motív abstrahovaného stromu/ rastliny. Na národnú nôtu tu zjavne hrá práve prízvukom na bohatosť a zrejme aj plnokrvnú farebnosť bujarých kvetinových rozvilín odvolávajúcich sa možno na výzdobu sedmohradských sedliackych chalúp (rámovanie dverovej zárubne ornamentom na spôsob tradičného žudra), prípadne kalocských krojov.[11] Faragó v tejto realizácii vtedy silnejúce etnické vymedzenie naruboval na už secesne chápaný geometrický plán. Subtílne a nervné krivky florálnej secesie, ktorú preferoval (v Maďarsku nielen on), sikulský ornament v pôsobivej rezbárskej práci a azda aj stopové prvky neorokoka a empíru charakterizujú zasa nábytkové zariadenie, z ktorého stojí za to bližšie si všimnúť najmä sedacie typy. Tu totiž Faragó siahol po unikátnej recepcii tradičného remesla. Drevený operadlový sedák „previazal“ výbíjanými koženými pásmi, siluetu nábytku tak harmonizoval a dal jej moderný výraz. Faragó tu podobne ako Jurkovič dokázal uvažovať empaticky a výtvarne odvážne, nevzdal sa koncentrácie na ornament, ale odkryl novú vrstvu, kde hrá prím, nie prvoplánovo, rustikálna, jasnými mosadznými akcentmi vypointovaná koža. Na jurkovičovské riešenia, upomína napokon aj tvarové vyznenie stoličiek a niektorých kresiel – sedací nábytok navrhnutý pre súkromný byt Františka Mareša v roku 1902.

13 Interiér maďarského záhradného domčeka a kolekcia nábytku Ödöna Faragóa, 1897 – 1902. Re-pro: GÁL, Vilmos. Sissy sosem látott bútorai. In: Magyar Asztalos-és Faipar, 2009, č. 12, s. 99 – 101.

Ako uvádzajú viacerí bádatelia, lektúra karpatského tradičného staviteľstva a remesla prenikla vo väčšej či menšej miere do revitalizačných umeleckých snáh všetkých etník žijúcich v karpatskom oblúku. Zaznamenali sme to u Jurkoviča, Witkiewicza, Brzegu i Faragóa mohli by sme to nájsť u Kotěru, Hoffmanna a viacerých ďalších. Rovnako sa u všetkých dajú vysledovať tenzie, ktoré sprevádzali umelecky veľmi eruptívne obdobie.  Mohli sme si všimnúť ako rýchlo, z roka na rok, sa vplyvy a vzory dostávali do umeleckých programov talentovaných a schopných tvorcov.

Jurkovič bol nesporne jedným z nich. Jeho metóda bola flexibilná a citlivo sa vzťahovala ku konkrétnemu zadaniu, mohlo to byť komplexne riešené interiérové dielo i loosovsky chápaný individualizmus. Vedel byť asertívnym a praktickým, ale nevzdával sa ani sledovania medzinárodného diania, aktivizmu a juvenilných snov. Ako to výstižne zhodnotil Matúš Dulla: „Uňho akoby kypelo z jeho kreácií vnútorné presvedčenie a nadšenie, podľa Tomáša Štrausa panteistický duch, ktorý presahuje materiálnu určenosť architektúry.“[12]

 

1 ŽÁKAVEC, František. Dílo Dušana Jurkoviče. Kus dějin československé  architektury. Praha: Vesmír, 1929, s. 43.
2 DÝMA, Josef. Pohlednice z Brna. In: Český svět, 1905 – 1906, roč. II, č. 2., s. 51.
3 HORÁČEK, Martin. Za krásnější svět. Tradicionalismus v architektuře 20. a 21. století. Brno: VUTIUM, 2013, s. 233.
4 List D. Jurkoviča sestre Emíli, Vsetín, 13. 6. 1890. Cit. podľa: BOŘUTOVÁ, Dana. Jurkovičova Viedeň. In: ARS, 2009,roč. 42,  č. 2, s. 245, pozn. 33.
5 Bořutová, D., 2009, s. 249.
6 Viac pozri: JANOVÍČKOVÁ, Marta. Z nábytkovej tvorby Blažeja Bullu a Dušana Jurkoviča. In: Pamiatky a múzeá, 1991, roč. 40, č. 1, s. 19 – 21.
7 ZATLOUKAL, Pavel. Domy milovníku milovníků umění. In: Czmero, J., Fiala-Fürst, I. (eds.). Amici amico III, Festschrift für Ludvík E. Václavek. Olomouc: Univerzita Palackého v Olomouci, 2011, s. 437 – 494.
8 BOŘUTOVÁ, Dana. K otázke národného štýlu v slovenskej architektúre. In: ARS, 1997, roč. 30, č. 1 – 3, s. 143 – 164.
9 SZCZERSKI, Andrzej. Polskie Style Narodowe 1890-1918 (kat. výstavy).
Kraków: Muzeum Narodowe w Krakowie, 2021, s. 254.
10 GÁL, Vilmos. Sissy sosem látott bútorai. In: Magyar Asztalos-és Faipar, 2009. č. 12, s. 99 – 101.
11 Tieto motívy registroval a dokumentoval aj Jurkovič napr. vo svojej pôsobivých fotografických zošitoch Práce lidu našeho.
12 DULLA, Matúš. Dušan Jurkovič (1868-1947) [online]. s. 138. Dostupné z: https://www.fad.stuba.sk/buxus/docs/udta/DullaJurkovic.pdf

[:en]

1 Dušan Jurkovič in his study, Veveří 18, Brno, 1905. Repro: Český svět, 1905-1906, vol. 2, no. 2., p. 48.

In 1905, the magazine Český svět published a photograph of a man indoors as part of a special Brno issue. (fig. 1) The man, seated at his desk and diligently taking notes, is a respected member of the Club of Friends of Art, a pro-Brno group of intellectuals and businessmen who wanted to elevate Czech/Moravian identity through consistent cultural and educational work. The man is neither Moravian nor Czech, but in the force field of Slavic sentiment at the time he is a close, if somewhat exotic, “Goral” brother. On the shelves behind him are Modra and other folk ceramics. The sofa is lined with bobbin lace and embroidery, and a traditional wooden washing plunger hangs on the wall. It seems to be someone who is interested in craft artefacts from Hungarian Slovakia. A collector? An ethnographer? Let’s see what else is there. There are several drawings and photographs of architecture hanging on the walls, and there is also a large architectural model. If we squint a little more, some of them are clearly recognizable. There are drawings of the Pustevni on Radhošt’ and their interiors, there is a photograph of the country villa of the factory owner Robert Bartelmus on Rezko. If we guess that the man in the photograph could be an architect, we are not wrong. If we were readers of Český svět, we might have guessed his name too. Because at that time the name of Dušan Jurkovič was already quite well known in Moravia. The architect had been settled there for 15 years and the emancipatory Czech movement had long since discovered Jurkovič’s eminent interest in Carpathian folk architecture and craft and the dreamlike and unmissable way in which he grasped it. The enthusiasm and acrimony that accompanied his work was particularly appealing to the Moravian/Czech nationalists. They described him sensitively, for example, as follows: “Slender man from Detva, rebellious and delicate, with his hard, black face and healthy soul a beautiful type of free, Hungarian Slovak resisting an opression.”[1]

Even the photograph of Jurkovič in the magazine Český svět, although it is not a snapshot, had a quite clear nationalistic intention. Jurkovič appeared here in the context of a discussion of the Club of Friends of Art and the article describes its current position in Brno as follows. “The art of Jurkovič is well known. The architecture is unpretentious but individual and purely artistic, based on works of folk art. He is the builder of Luhačovice and Radhošt’ hostels, those fairy tales of wood and stone! It is unfortunate that he did not build any major works in Brno; here he confined himself to merely arranging the interiors, of which he is a true master.”[2]

By interior arrangement we mean furniture and interior design and we will deal with these in the following text. The time span of our interest is the turn of the 19th and 20th centuries and the subject of the study will be mainly furniture pieces that he designed for his Brno apartment at 14 Veveří Street in Brno and are now in the collections of the Slovak National Gallery in Bratislava. We will trace how he pursued his creative programme at the time, which one commentator on his work has characterised as a journey from romantic nationalism to aesthetic pragmatism.[3] We will try to show how the national and the international were shaped and intertwined in his work. At the same time, we will try to confront Jurkovič’s version of furniture design with the interior/furniture realisations of authors who, like him, more or less intensively pursued the national, regional aspect in their work and/or considered rural, non-professional architecture and craftsmanship as a point of departure worthy of exploration.

Interiors were the first task Jurkovič received in Brno when he arrived there at the end of 1899 – from Vsetín, where he had previously worked and where he had managed to establish himself as a “specialist in the ancient Slavonic style”[4], he was summoned by František Mareš – an important cultural and pedagogical figure there. (fig. 2) For the girls’ secondary school of the Women’s Educational Union Vesna, of which Mareš was the headmaster, Jurkovič furnished the interiors of its two boarding houses. These are not the first interior realizations – he had previously completely furnished the interiors of his buildings Pustevní na Radhošti (1894-1899), designed furniture for the painter Joža Uprka and in 1899 also designed several realizations for acquaintances from the circle close to the director Mareš.

2 2 František Mareš in his study. Repro: Český svět, 1905-1906, vol. 2, no. 2., p. 48.

Especially the success of Pustevny – a strong ethnographic interest in the saturated buildings of tourist facilities on the mythical Moravian mountain Radhošt’, and also an independent author’s publication about them, opened the gates not only to Brno for him. From Brno he was close to Vienna, which he visited frequently and published extensively in local magazines (e.g. in Der Architekt, later Das Interieur). He probably did not miss the Art Nouveau exhibitions or the legendary The Four with Charles Rennie Mackintosh. He certainly noticed the echoes of the British Arts and Crafts movement in progressive Viennese artists, especially Josef Hoffmann, a Moravian native and already a shooting star of the Viennese art scene at the time, who, like Jurkovič, recognised the regionalist principle (he also collected folk art – he had a collection of Moravian and Slovak embroideries). As Dana Bořutová notes: “The impulses coming from Vienna became the medium accelerating the shift, the beginnings of which could already be seen in Pustevny and which continued in the works for Vesna: Jurkovič gradually moved away from descriptive ethnography, and although he never gave up his predilection for folk art or his pursuit of a distinctive, national expression, new aspects became more pronounced in his work. This is evidenced by works from the early years of the emerging 20th century, especially villa construction and interior design. They show that between 1901 and 1902 Jurkovič was intensively thinking and processing the impulses mediated by Vienna, and this process significantly marked his expression.”[5]

3 Pustevně na Radhošti, design of the interior of the dining room. Repro: Dušan Jurkovič: Pustevně na Radhošti, 1900-1901. fig. IX.

The extremely active Dušan Jurkovič was most intensively engaged in the role of furniture and interior designer in his Brno period – that is, between 1899 and 1918. And although it was not his greatest dream, as it was for many other architects, these smaller jobs were a welcome source of a small but regular income. Because his circle of clients, although very sympathetic to art, was mostly middle-class Bohemian/Moravian intellectuals, but no rich people. He furnished dozens of interiors for them – here he adapted himself flagrantly to the urban milieu and began to dampen the rustic emotion that was his successful trademark at the time with Art Nouveau styling. In terms of materials, he also adapted the furniture more to the needs of the urban customer – better quality wood, the effects of the patterns of several types of wood, stained-glass panels, the involvement of stone.

4 Dušan Jurkovič: Sideboard, 1900-1902, Slovak National Gallery.

In the collections of the Slovak National Gallery there are more than twenty pieces of Jurkovič’s furniture – these are works from the beginnings of his oeuvre as well as works he created at an advanced stage – they are separated by almost forty years. A group of older furniture – from the turn of the 19th and 20th centuries was purchased for the collections of the National Gallery of Art from his heirs. They were part of the furnishings of Jurkovič’s own villa on Lermontovova Street. in Bratislava, or were owned by Jurkovič’s sons/ and their relatives. Originally, they were part of the furnishings of the study and bedroom from his own apartment, first at 12 Kounicova Street (applicable to the furnishings of the study) and later at 14 Veveří Street in Brno (the study and bedroom). These are not complete sets, the architect probably kept a few favourite pieces and they travelled with him to all his addresses. Probably for nostalgic rather than practical reasons. The architect designed the interior furnishings at both of these addresses – he occupied the first, still bachelor apartment at 36 Giskstrasse (now 12 Kounicova Street) from 1899, just after he moved to Brno, until about 1903/1904. The photograph of the study probably comes from this apartment, where the furniture he preferred for the needs of his studio also appears for the first time later. So perhaps these pieces were made around 1899, although the designs for this furniture in his estate at Slovak National Archive date back to 1902. The rendering, the folk zoomorphic motif rethought and rendered in the form of a distinctive spatial accent, the calm, restrained silhouette and the subtle surface ornament would suggest a somewhat more mature phase in the handling of folk design – the historicizingly exuberant epicism of, for example, the Pustevní furniture seems here to be calmed and purified in favour of concentrating on just a few emphatic and characteristic elements.

5 Dušan Samuel Jurkovič: Cupboard, 1900-1902, Slovak National Gallery.

Anyway, a few years later we have more information – Jurkovič had already got married and moved into a new building, which in the meantime had grown up a street away, at Veveří 14. The four-storey tenement house was built between 1901 and 1903 by one of Brno’s most prolific builders, Franz Pawlu. Jurkovič moved into what was apparently already a larger apartment, designing furnishings for his study, dining room and bedroom.

 

6 Dušan Jurkovič: Library. Own flat, study – Veveří 14, Brno , 1899 – 1902, Slovak National Gallery.

7 Dušan Jurkovič’s study, Veveří 18, Brno, 1902. Repro: ŽÁKAVEC, František. Dílo Dušana Jurkoviče. Kus dějin československé architektury. Prague: Vesmír, 1929, Annex I.

The furnishing of the study – high and low library shelves can also be seen in the photograph from Český svět (fig. 1) Jurkovič furnished many flats in his circle of acquaintances and probably also on the basis of related requests from similarly disposed clients or directly on the basis of a request such as “I would like furniture like the one Mr. Mareš has”, he created several interiors with similarly designed furniture. He adapted the colour scheme, the type of materials used, the composition and the arrangement of types. But he did not have these worries when furnishing his own office. His study is unpretentious; the furniture already bears specific elements of the artistic fusion of his tireless ethnographic research and Art Nouveau instruction. Zoomorphic decor – profiles of animal/horse heads with crowned manes top the library display cases and form the grip of the wall shelves. An identical – fairy-tale or real creature appears in 1899 on the design of the unrealised Svetozor summer palace. They are such inconspicuous drawings on the side of a leaf, but Jurkovič probably liked them. In the case of the tall library, Jurkovič managed to design a very convincing example of “revived” furniture. He unorthodoxly displaced the cut decor into the space and gave it the function of a distinctive, peculiar accent. He supported his regionalist attitude only with unobtrusive arch carving, and accentuated the modernist reduction with Art Nouveau-style fittings and a combination of wood cuts. And in typical Jurkovich fashion, he also took care to support his concept with colour – here it is green staining. The room is furnished with mostly open shelving units, lined up almost along the entire perimeter of the room. Between them, desks or a sofa are nested intactly. A logical, regular scheme can be seen in the horizontal division – materially lightened towards the top by a continuous shelf band and finished with a painted Art Nouveau bordure. The spatial landmark is a fold-out work desk (we know, as we know the room plans, that there were two) with a massive throne with a motif of a stylized peacock/dove’s tail, or if you prefer a fan. It is as if here, in the pragmatic and elemental nature of the articulation, he is referring to both vernacular ‘world-rooms’ and modernist orthogonal construction. It is not, however, an interior of the Hoffmann type, where everything is subordinated to the idea of the gesamtkunstwerk. In fact, the seating furniture he chose was industrially produced. Here and later in several interiors, for example in the exhibition halls for the Friends of Art Club, it was the light wicker armchairs. It was clearly an engaged living space, clearly communicating the professional, national and aesthetic status of its owner. It was a functional design office, a showroom, and the dwelling of a collector and art lover all rolled into one.

8 Dušan Jurkovič: Bed, 1900-1902, Slovak National Gallery.

In other rooms, which you for an apartment on Veveří ul. 14, we also read subtle echoes of floral Art Nouveau. For example, in the supple curves of the sideboards from the dining room or bedroom, these still retain a slight inclination towards the eclectic articulation of the design. The immediate predecessor of the upholstered sofa with an extension from the study can be found in Blazej Bulla’s Altdeutsch, architecturally designed sofa from the 1890s.6 But Jurkovič’s inspiration from Bulla’s attempt at a vernacular style is most clearly manifested in his preference for a fan-shaped/radial motif, an emblematic element of his furniture manuscript at the turn of the century. It suited him both in its straightforward symbolism and its striking visual impact. He applied it in many ways as a small decorative detail, for example in the case of his own bedroom, but also as a supporting structural element of beds or bedside tables. This type appeared in the interiors of the villas on the Rezko, in Vesna, and he may have had it in his bedroom on Veveří ul. 14. In any case, he transferred it to his villa in Bratislava. It is typical of Jurkovič in this period that he put an accent on imaginative and sujet-motivating elements. Such a message is conveyed, for example, by the unobtrusive drawing of engraved and burnt ornament, one could call it a proto-version of narrative/emotional design. This is not Viennese sophisticated refinement, but neither is it a Witkiewicz or Brzegian paraphrase. It has the parameters of a focused and deliberate abstraction and reduction towards the construction of a convincing ‘pratvar’. The experiment of searching for a new, authentic form is undertaken from the pragmatic position of fulfilling the ambition of a talented and self-confident creator, which is why, as a young builder, he chose the more favourable professional environment of the Moravian town of Vsetín over his home, but infertile ground for building tasks. At the same time, in the Moravian milieu, imbued with Slavic traditions, he was able to develop his integral passion for folk culture, which for him also has the charm of a true, authentic gesture. No one had to convince him of this, and unlike, for example, Ján Kotěru, who looked at folk art with an academic eye and for him it was actually just an episode, Jurkovič’s deep ethnographic interest never left him. It was for him, familiar with the vibrant metropolitan Vienna during his studies, a trace of home, which he already looked at with different eyes, but at the same time he discovered a fairy-tale childhood in it. As Pavel Zatloukal notes, “He is not alone in trying to evoke such a ‘lost paradise’. More such boys, who as grown men tried to treat the world in a modern way and at the same time offer it a fairy tale of the childlike security of a rural home, began to move around in Central Europe. At the same time that Picasso was discovering black masks in the Paris flea market, Jurkovič was discovering Carpathian folk architecture. In both cases, these were areas that defied conventional notions of the boundaries of culture and civilization.”[7]

10 Dušan Jurkovič: Chair, 1900-1902, Slovak National Gallery.

On the Polish side of the Tatra Mountains another project, imbued with a strong national romanticism, was created at the end of the 19th century – it was signed by the Lithuanian-born architect, designer, painter, writer and critic Stanislaw Witkiewicz. The comparison between Jurkovič and Witkiewicz, due to their common Carpathian background, was already offered in the contemporary perception of their work, but the motivations are quite different now. According to some scholars, Witkiewicz tended towards an “isolated, exclusive, ‘Zakopane architecture'”, seeing it as a preserved relic of the architecture of the Prapolis. In contrast, Jurkovič understood the Carpathian region and its building tradition as homogeneous, and his conception of “national architecture” in this sense was inclusive, based on a broad register of close regional influences.”[8] The Polish attempt at a national style, underpinned by an entire art-mystical theory of national being based on a mythological folk culture, had particularly broad regional support. Zakopane was then being extensively rebuilt in the Highlander style. Zakopane-style ceramics and furniture were sold all over Poland, although Witkiewicz’s dream of promoting the Zakopane style on a Polish-wide scale did not come true.

But we will now notice more the “Zakopane style” in the interior, furniture solutions, in the villas in Zakopane designed by Witkiewicz. Witkiewicz, who appeared in this Tatra resort from 1890 and articulated the theoretical basis of the style in several treatises, entered the local carving and furniture-making scene by criticizing its leading representatives. In Zakopane there was the Fachschule für Holzarbeitung in Zakopane, which produced furniture accentuating from the 1880s onwards the sub-Halanian decorative patterns. Depending on who was the director, the styling apparatus also differed – the eclectic grove mixed Tyrolean, Halic and Zakopane patterns. Witkiewicz rejected all of this, pointing to the potency of the Highland building and craft tradition. He based the concept on the construction type of the Highlander hut, and he also modelled it on Highlander folk art and craft. Wikiewicz, like Jurkovič, consciously used rather than imitated the vernacular, but in the name of the new Polish art he gravitated towards soaring and pathetic paraphrases. His convention was a repetitive, almost manifesto-like ornament, imbued, according to him, with an authentic “Highlander”. He preserved the character of an all-wooden building also in the interior, the constructive element on which, according to his own words, he emphasised, was abundantly supported by the carved decor applied throughout, in which he alternated sub-Halanian geometric and floral ornamentation, extended by motifs of the Tatra flora. The repertoire of furniture inspirations included traditional tables, chairs, shelves, chests, trunks, trunks, he recommended to look into “stylish motifs” in case of a need for modern furniture type. He thus motivated customers and especially co-workers to compose new home furnishing components from various household objects and furniture, e.g. a sledge could become a template for an armchair. The opulent ethnographic-eclectic vernacular of Jurkovič’s Mamněnka is probably the closest to Witkiewicz’s outlook, and Witkiewicz’s interiors kept this character constant. They did not, however, have Jurkovich’s ability to hatch and convert visual motifs with panache, his imaginative or synthesizing bravura. His interiors and furniture thus remain somewhat lifeless, the staged, museum-like character lent to them by the almost obsessive emphasis on wood and the ubiquitous cut décor. Wiktiewicz, with his Zakopane lectures, provided a particularly strong ideological base for the developing Polish emancipation movement, and became known as a skilled promoter of the Polonization of domestic culture. This is confirmed, after all, by the words of Wojciech Brzeg, perhaps the most talented furniture designer from Zakopane, who often collaborated with Witkiewicz: “I believed in Witkiewicz. I felt it was the duty of a Pole and a highlander to work in this way. I therefore dedicated my life to furniture in the Zakopane style.”[9]

11 Wojciech Brzega: Table from Villa Pod Jedľami, circa 1902, source: wikipedia.

More than a thousand kilometres to the east, the leader of the St Petersburg Art Nouveau movement, Roman Fyodorovich Meltzer, offered his creative manifesto as a neo-romantic feria. This Russian-German from St. Petersburg, architect and co-owner of a furniture factory (incidentally still in operation today), built his own villa on St. Petersburg’s Stone Island between 1901 and 1904, whose exterior and interior he ran through a related fantasy filter as Jurkovich. From the outside, Meltzer’s villa is almost grotesque in its insistent expressiveness, and as disjointed as Baby Yaga’s cottage. After all, that’s what the St Petersburgers nicknamed her. But what he shares with Jurkovič is a talent for formulating original and modern form through unorthodox means – in Meltzer’s case, Russian and Scandinavian vernacular architecture; his villa’s exterior is somewhat halfway between Jurkovič’s Bartelmus resort on the Rezko and his own villa in Brno-Zabovřesky. Melzer was able to synthesize the folkloric traditions of neighboring ethnic groups and transform them into a distinctive poetic image with an emotionally saturated interior environment. He also designed the entire interior furnishings, the furniture was of course made by his father’s company. We can only partially reconstruct exactly what it looked like today based on a few black and white photographs, as the facility was not preserved after modifications in the 1920s and 1970s. The internal organisation of the building was characterised by a flexible interconnection of rooms and a smooth flow of space. The ground floor had concrete vaults, while the walls and ceilings of the 2nd floor, in turn, were chosen by the architect to be made of sturdy pieces of logs in order to support the earthy character of the dwelling. Eccentrically placed, crossed logs dynamise the space, visually and structurally define it, and are also a kind of non-conforming type of decor. Conventional ornament does appear here, but as a carefully transposed detail, often projected into a constructive position, not dissimilar to a Jurkovich fan The arrangement of the interiors, organically unified by built-in furniture, bay-window niches and simple, comfortable armchairs, refers to the English style of country living. Glass stained-glass windows appear to be powered by secession, while rudimentary geometrically composed textiles referring to Scandinavian ornamentation appear in one of the main living spaces, used as an area (and perhaps) colour accent in a Byzantine or medieval manner. The central textile, in its function as both wall decoration and carpet in one, is in turn a version of the traditional Finnish tapestry or woven carpet called ryijy, made famous by the Finnish painter Akseli Gallén-Kallela in an iconic Art Nouveau version just a year before construction of Melzer’s villa began.The carpet, called Flame, was first presented at the Paris World Exhibition and later donated to the architect Eliel Saarinen.The latter made it the dominant feature of the living room in his own home and studio in Hvitträsk, perhaps Finland’s most famous national-romantic villa.But Hvitträsk is also interesting for its parallels with Jurkovič, especially with his own Brno villa.But that is beyond the scope of our story.In any case, we find Finnish folk and Hvitträskovian in Meltzer’s villa in multiple ways – in the burgundy ornaments on the fabrics and the log paneling.For the Finns, who at the time were struggling with the growing influence of the tsarist empire and the threat of losing their autonomy, this might have been a kind of satisfaction.

12 Roman F. Melzer: Interior of his own villa on Kamenný ostrov, 1901-1904.

The Hungarians, who, like the Czechs, Slovaks and Poles fighting for self-determination in the spirit of the pan-European reformist artistic movement, paid intense attention to original folk art, could certainly feel themselves as a nation on the rise around 1900. Unlike them, however, they also had official support for this movement, but this did not mean that they did not have to define themselves against the prevailing German influence. Cultivated with love and enthusiasm, Hungarian history did not miss any opportunity for research. The search for the Hungarian national style was a very promising option in this respect. The migratory and ever new impulses-fed excursion about the mythical homeland of the Ugric people generated a number of exotic destinations, and this is also why various oriental/eastern influences appeared in the source code of e.g. Ödön Lechner. But if we restrict ourselves to more accessible inspirations, the hotbed of rural Hungarian culture could have been the Kalocsa of Transylvania and its peasant craftsmanship and architecture, or the traditional culture of the Szekely or Hucul regions. And as a Hungarian example of the clash between the national and the international, overlaid with even more nationality in the exterior, we can look to the realisation of Ödön Faragó – one of Budapest’s most successful furniture designers. He received a very prominent commission in 1897-8. For the Empress of Austria and Queen Elisabeth of Hungary he had furniture for a garden house at Buda Castle. The exterior and interior were designed by Alajos Hauszmann (the architect who rebuilt the castle complex at that time) and although it was to be Magyar Ház, from the outside it was more evocative of an Alpine mountain hut. This is what the surviving photograph of the interior offers us, as well as the existing fragments of the original furnishings.10 Because today we can no longer find this “modest tribute” to the beloved “magyar kiraiylné” at Várkert. The house was destroyed during World War II. A copy of the collection of furniture from its interiors is now in the collections of the Victoria and Albert Museum in London. Faragó was instructed to design not quite a living space, but a kind of resting area, a kind of quiet place in the lee of the bustling and then extensively reconstructed Buda Castle. At first glance, the space looks a bit clueless, especially with the randomly arranged furniture (which was not customary at the time). However, we do not know if this is the definitive version. In any case, the promise to create a Hungarian peasant’s room for Elizabeth was realised first with an effective wall and ceiling layout. He tied the calm, sober strip of wood panelling, forming a horizontal band around the entire room, by creating a large-scale geometric grid, which he filled with a striking floral ornament in some places and developed with an abstracted tree/plant motif in others. The national note is clearly played here precisely by accentuating the richness and apparently full-blooded colour of the exuberant floral flourishes, referring perhaps to the decoration of the peasant cottages of Transylvania (framing the door frame with an ornament in the manner of a traditional jujube) or the costumes of Kaloc.[11] In this realisation, Faragó superimposed the then growing ethnic demarcation onto the geometric plan already understood in the Art Nouveau style. The subtle and nervous curves of Floral Art Nouveau, which he favoured (in Hungary not only), the Sikh ornament in the impressive carving and perhaps also traces of elements of Neo-Rococo and Empire characterise the furniture furnishings, of which the seating types in particular are worth a closer look. Here Faragó has reached for a unique take on traditional craftsmanship. He “interlaced” the wooden backrest with strips of beaten leather, thus harmonising the silhouette of the furniture and giving it a modern expression. Here, like Jurkovič, Faragó was able to think empathetically and artistically boldly, he did not abandon the concentration on ornament, but uncovered a new layer where rustic leather, brightly accented with brass, plays the role, not in a primordial way. Finally, the shape of the chairs and some armchairs – seating furniture designed for the private apartment of František Mareš in 1902 – also reminds us of Jurkovič’s solutions.

13 Interior of a Hungarian garden house and furniture collection by Ödön Faragó, 1897 – 1902. Repro: GÁL, Vilmos. Sissy sosem látott bútorai. In: Magyar Asztalos-és Faipar, 2009, no. 12, pp. 99-101.

As several scholars have noted, the lore of Carpathian traditional architecture and craftsmanship has permeated, to a greater or lesser extent, the revitalizing artistic efforts of all ethnic groups living in the Carpathian arc. We have seen it in Jurkovič, Witkiewicz, Brzeg and Faragó, we could find it in Kotěru, Hoffmann and several others. In the same way, we can trace in all of them the tensions that accompanied a very artistically eruptive period. We could notice how quickly, from year to year, influences and models entered the artistic programs of talented and capable creators.

Jurkovič was undeniably one of them. His method was flexible and sensitively related to the specific assignment; it could be a complexly designed interior work as well as Loos-style individualism. He knew how to be assertive and practical, but he did not give up following international events, activism and juvenile dreams. As Matúš Dulla aptly summed it up: “In him, an inner conviction and enthusiasm seemed to emanate from his creations, a pantheistic spirit that, according to Tomáš Štraus, transcends the material determinism of architecture.”[12]

 

1 ŽÁKAVEC, František. Dílo Dušana Jurkoviče. Kus dějin československé  architektury. Praha: Vesmír, 1929, p. 43.
2 DÝMA, Josef. Pohlednice z Brna. In: Český svět, 1905 – 1906, vol. II, no. 2, p. 51.
3 HORÁČEK, Martin. Za krásnější svět. Tradicionalismus v architektuře 20. a 21. století. Brno: VUTIUM, 2013, p. 233.
4 Letter of D. Jurkovič to his sister Emíla, Vsetín, 13 June 1890. Cit. by: BOŘUTOVÁ, Dana. Jurkovičova Viedeň. In: ARS, 2009, vol. 42,  no. 2, p. 245,
5 Bořutová, D., 2009, p. 249.
6 See more: JANOVÍČKOVÁ, Marta. Z nábytkovej tvorby Blažeja Bullu a Dušana Jurkoviča. In: Pamiatky a múzeá, 1991, vol. 40, no. 1, pp. 19 – 21.
7 ZATLOUKAL, Pavel. Domy milovníku milovníků umění. In: Czmero, J., Fiala-Fürst, I. (eds.). Amici amico III, Festschrift für Ludvík E. Václavek. Olomouc: Univerzita Palackého v Olomouci, 2011, pp. 437 – 494.
8 BOŘUTOVÁ, Dana. K otázke národného štýlu v slovenskej architektúre. In: ARS, 1997, vol. 30, no. 1 – 3, pp. 143 – 164.
9 SZCZERSKI, Andrzej. Polskie Style Narodowe 1890-1918 (kat. výstavy). 
Kraków: Muzeum Narodowe w Krakowie, 2021, p. 254.
10 GÁL, Vilmos. Sissy sosem látott bútorai. In: Magyar Asztalos-és Faipar, 2009, no. 12, pp. 99 – 101.
11 These motifs were also registered and documented by Jurkovič, e.g. in his impressive photographic notebooks Práce lidu našeho [Works of Our People].
12 DULLA, Matúš. Dušan Jurkovič (1868-1947) [online]. p. 138. Available at: https://www.fad.stuba.sk/buxus/docs/udta/DullaJurkovic.pdf

[:]

3 / 8 / 2022
by Viera Kleinová
[:en]Share on Facebook[:][:sk]Zdieľaj na Facebook[:]
şans casino |
vidobet |
vidobet |
vidobet güncel giriş |
vidobet giriş |
casinolevant |
casinolevant |
casinolevant |
vidobet giriş |
şans casino |
casinolevant giriş |
casino şans |
şans casino giriş |
casino levant |
casino şans |
casino şans |
boostaro |
casinolevant giriş |
şans casino giriş |
casinolevant giriş |
şanscasino |
vidobet |
vidobet giriş |
levant casino |
vidobet giriş |
nigeria betting |
sports betting |
sweet bonanza oyna |
casinolevant giriş |
casinolevant |
deneme bonusu veren siteler |
deneme bonusu veren siteler |
deneme bonusu veren siteler |
goka |
nigeria betting |
goka |
gokabet |
vidobet |
teosbet |
teosbet |
teosbet |
gorabet |
gorabet |
betplay