Recenzia / NEKĽUDNÉ OBRAZY KRÍZ V ZÁZNAMOCH SPOVEDÍ REALITY
Ján Skaličan: Tiché svedectvo, 1. – 29. marec, 2023, tranzit.sk, kurátorka Judit Angel
Výstava Tiché svedectvo v bratislavskom Tranzit.sk komunikuje aktuálnosť environmentálnej krízy, rozvíja možnosti foriem práce s obrazovým i zvukovým materiálom a zároveň citlivo, no o to intenzívnejšie zdôrazňuje zmysel a úlohu umenia smerujúceho k angažovanosti. Práca Jána Skaličana neostáva pri ilustratívnej obraznosti, je kolaboratívna a kritická. Pozícia umelca je tu proklamovaná za pomoci mapovania a mediácie materiálov, pričom prehovárať necháva samotné entity zasiahnutých prírod – prostredí. Spolu s pripomenutím potreby rozvíjania diskurzu klimatických problémov v celo-planetárnom meradle to v doprovodnom texte potvrdzuje aj kurátorka výstavy Judit Angel, ktorá zároveň otvára otázky role umenia vo vzťahoch k rezonujúcim problematickým aspektom v spoločnosti. Výstavný projekt tak v troch miestnostiach načrtáva odpovede, no predovšetkým rozostruje hranice post-atelierového výskumu a investigatívnej vedeckej činnosti.
Skaličan hľadá možnosti aktívnej, no zároveň neinvazívnej umeleckej praxe, smerujúcej k apelácii na problematiku klimatickej krízy a stav prírody, konfrontovanej antropocénom-kapitalocénom. Neorientuje sa pritom na globálne aspekty, ktoré sú iste nie menej naliehavé a zaoberá sa nimi veľká časť “ekologického” súčasného umenia, ale zameriava sa na konkrétne oblasti, jednotlivé časti veľkej mozaiky problémov. Tie sú v lokálnom kontexte Slovenska, Českej republiky, ale aj Islandu metaforami či indikátormi rozsiahlejších katastrof v celosvetovom meradle. Ich sugestívnym zviditeľnením sa tak dôležitá, no bohužiaľ pre mnohých plocho opakovaná téma devastácie ekosystémov a prírodných prostredí, dostáva do hmatateľných a zrozumiteľných rámcov aj pre v tejto problematike menej zainteresované publikum. Zároveň je komunikovaná vysoko racionálnym, umelecko-výskumným jazykom. Hyperobjekt environmentálnych problémov sa tak dostáva do konkrétnosti nám blízkej krajiny a prostredia, ktoré na výstave dostáva “mikrofón” k svojej intímnej spovedi.
Foto: Ján Skaličan.
Úvod výstavy prezentuje výber literatúry zostavený samotným autorom, ktorý tak necháva nahliadnuť do myšlienkového rámca sprevádzajúceho výskum. Intervencia pozostáva z publikácií obsahujúcich rôzne uhly teoretického diskurzu autorov a autoriek ako Jussi Parikka, Britt Wray či Jiří Sirůček, ktoré rozvíjajú kontexty súčasných ekologických, kultúrno-politických či inak kriticky orientovaných tém.
Fotografie umiestnené na stene miestnosti ako jediné explicitne dokumentujú prítomnosť človeka, umelca a výskumnícky tím, pri spoločnej práci realizovanej v oblasti pobrežia Islandu. S projektom súvisiace video a rovnako aj ďalšie prezentované diela na výstave však rozvíjajú prístup Jána Skaličana, ktorý sa stáva sprievodcom, svedkom a mediátorom medzi prírodou a spoločnosťou. Záznam prezentuje zábery prostredia akéhosi smutného “post-života” sprevádzané rezonujúcou zvukovou stopou. Prehovára tu plastiglomerát ako antropogénny typ horniny, ktorý vzniká devastačnou ľudskou činnosťou, ako fosílny záznam v geologických vrstvách Zeme.
Podobný princíp prehovoru konkrétnej lokality majú aj videá v ďalších miestnostiach. Ich prezentovaním na obrazovkách, inštalovaných vedľa seba pôsobia v expozícii ako živé obrazy, ktoré sa touto formou pohrávajú s vizuálnou stránkou prítomnou v dielach umelca. Tá môže v niektorých prípadoch pôsobiť estetizujúco. Istá forma esteticky príťažlivého obrazu je prítomná aj vo videozáznamoch, ktoré zobrazujú viaceré časti infikovaného ekosystému mesta Ostravy alebo vodný tok rieky Vydrica. Pri ich dlhšom sledovaní sa však obraz mení na znepokojivé odkazy samotných devastovaných miest. V prvom prípade sa umelec zameral na oblasť Dolných Vítkovíc a prostredie poznačené ťažbou, Baňu Československej armády alebo Haldu Emu. V slovenskom prostredí sa zas prostredníctvom terénneho záznamu pozdĺž celého toku rieky Vydrica dostávame priamo do konfrontácie s umeleckým prístupom, výskumom bez zobrazenia osoby umelca či iného človeka. Dokument zaznamenáva formou vizuálno-akustickej cesty premenu prostredia okolo vodného toku, ktorý sa počas prechádzania krajinou evidentne transformuje. Badať tu okrem regulácie vodného toku aj ďalšie zmeny, narúšajúce pôvodný naratív biodiverzity oblasti.
Foto: Ján Skaličan.
Táto znepokojujúca, no prvotne harmonická forma projekcie v poslednej miestnosti výstavy môže sprostredkovať okrem investigatívne zameraného charakteru ďalšie významové roviny. Pohľad na zmes obrazov potoka, lesa a ich fragmentov, spolu s prirodzenou zvukovou vrstvou prehovárajúcej prírody, prinúti diváka*čku k zastaveniu. Spočinutie na mieste v prostredí galérie a sledovanie organickosti sa však stáva podmanivo zavádzajúcim zrkadlom súčasnosti. Vo výstavnom priestore dochádza k voľnému rozvoju ďalších interpretačných vrstiev prítomných diel. Nemožno uvažovať o vizuálne príťažlivých a znepokojivo realistických záberoch ako o metafore privatizácie prírody, no rovnako aj času a duší, príznačnej súčasnej realite fungovania neskorej formy kapitalizmu? Pre zainteresovaného diváka*čku sa práce Jána Skaličana stávajú kritickým, nepokojným, no zároveň potrebným materiálom, ktorý citlivo, no sofistikovane proklamuje potrebu zmeny. Prvotne príjemné obrazy, poskytujú chvíľkový stimul, toľko potrebný okamih zastavenia sa v toku agresívnej každodennosti. Svojím reálnym obsahom však následne pripomenú neustálu potrebu konať alebo aspoň zvažovať aktívne riešenia naliehavej situácie. Kontrastujú tak viaceré komplexné témy problémov súčasného stavu spoločnosti – kapitalocénu, ktorý sa zasluhuje za viac, ako len globálne alarmujúci stav prírody, kumulovaný v problematike klimatickej krízy. Proces devastácie prebieha na viacerých úrovniach.
Výstava ako aj ďalšie projekty Jána Skaličana, napríklad fotografia odkazujúca na projekt Temporality as a perspective, z prostredia Dunajských Luhov, nechávajú prehovárať samotnú prírodu a prostredie. Konkrétne oblasti tu komunikujú svoje príbehy a zrkadlia procesy, ktoré ich v konglomeráte aktivít ľudskej spoločnosti nútia meniť svoj naturálny charakter. Umelec však na rozdiel od niektorých obrazných alebo čisto apelatívnych prístupov ekologicky zameraného umenia pridáva vrstvu aktívnej činnosti a medziodborovú spoluprácu, ktorá prelamuje rámce umeleckého diskurzu. Ostáva tak sprostredkovateľom, tichým sprievodcom, no zároveň organizátorom komunikácie vzťahov, ktoré môžu a snáď aj povedú k reálnym zmenám, i keď v dlhodobejších časových horizontoch. Zároveň sa prostredníctvom výstavného projektu dostáva k diváckym mysliam, ktoré napriek povedomiu o nepriaznivom stave environmentálnych kríz, môžu tieto aspekty vnímať na lokálnej úrovni konkrétnych oblastí, predstavujúcich autentické výpovede bez potreby ďalšieho komentára entity človeka. Tá tu ostáva prítomná prostredníctvom počinov obsiahnutých v geologických vrstvách času, rozpadávajúcich sa ekosystémoch vodných tokov či medzi hranicami miznúceho lesa. Skaličan tak využitím vrstevnatosti média obrazu a zvuku kontinuálne pokračuje svojich rozhovoroch s prírodou, načúvajúc jej organickej naliehavosti.
Foto: Ján Skaličan.