Blízke veci / TOMÁŠ JANYPKA

Dylanov smútok a žuvačka Niny Simone

Emócie, s ktorými sa nám spája konkrétna hudba, enigmatický objekt LP platne ešte viac umocňuje. Obzvlášť takej, ktorá už má nejaký ten život za sebou. O Bobovi Dylanovi objavenom na severe Európy a knihe Nina Simone’s Gum: A Memoir of Things Lost and Found rozpráva Tomáš Janypka.

(Tomáš vyťahuje blízku vec z plátenej tašky)

Takže je to platňa!

Áno, je to platňa. Keď si mi napísala, či by sme nezrealizovali rozhovor, práve som trávil sviatky v rodičovskom dome a premýšľal som, aké z blízkych vecí tam vlastne mám… A toto bola prvá, ktorá si ma “zavolala”. Album Boba Dylana Blood on the Tracks spolu s jeho coverom je pre mňa veľmi dôležitý objekt, aj emočne. Spájajú sa mi s ním rôzne veci.

Platňu som objavil v čase, kedy som sa prvýkrát ocitol na dlhší čas v zahraničí – konkrétne v Osle. Strávil som tam pol roka na Erazme. Tento album som našiel na nejakom blšáku, kde ma k sebe doslova pritiahol. Bolo to pre mňa veľmi dôležité obdobie, a keď som sa k tej platni teraz vrátil, akoby sa mi znova začalo otvárať. Rovnako ako Bob Dylan a stretnutie s jeho hudbou.

Tento album tvoria také “porozchodové” piesne, majú inú atmosféru ako hudba jeho slávnych 60. rokov. Po tom veľkom boome prišli zrazu piesne, ktoré už v sebe mali niečo iné. Myslím, že sa vtedy rozišiel so svojou manželkou.

Pokaždé, keď si platňu po dlhšom čase pustím, vnímam, že tie piesne majú nejakú silu, ktorou rozprávajú. Dylan je pre mňa veľký básnik a mám rád jeho veci, ale tento album, celý, aký je, aj s jeho coverom, ku mne tak nejako jasne prehovára.

Vraciaš sa k nemu často?

Mám obdobia, kedy si ho púšťam. Ale má špecifickú atmosféru, ktorá ma dostane do určitého stavu. A nie vždy tam chcem ísť. Je to taká emočne “rozjitřená” vec.

Na coveri je jedna pasáž, ktorá sa mi páči. Je to časť eseje, ktorú napísal Pete Hamill v 1974:

Or listen to the long narrative poem called „Lily, Rosemary And The Jack of Hearts.“ It should not be reduced to notes, or taken out of context; it should be experienced in full. The compression of story is masterful, but its real wonder is in the spaces, in what the artist left out of his painting. To me, that has always been the key to Dylan’s art. To state things plainly is the function of journalism; but Dylan sings a more fugitive song: allusive, symbolic, full of imagery and ellipses, and by leaving things out, he allows us the grand privilege of creating along with him. His song becomes our song because we live in those spaces. If we listen, if we work at it, we fill up the mystery, we expand and inhabit the work of art. It is the most democratic form of creation.

Totalitarian art tells us what to feel. Dylan’s art feels, and invites us to join him.

To je naozaj veľmi pekné.

K tejto eseji na zadnej strane platne som sa vlastne dostal len teraz, keď som sa rozhodol, že moja blízka vec bude tento album. A táto pasáž mi obzvlášť rezonovala. Spája sa mi aj s mojou vlastnou tvorbou, s premýšľaním o priestore, ktorý ponúkaš v tvorbe alebo v konkrétnom diele sebe a divákovi. O množstve priestoru, ktorý otvoríš, a ktorý si sám divák môže zaplniť, vyhodnotiť, priniesť do neho svoju vlastnú aktivitu.

Akými vecami sa rád obklopuješ? Existuje nejaký typ objektov, ktoré máš rád vo svojom prostredí?

Určite zošity. Rôzne druhy zošitov. A knihy. Čo týka domáceho priestoru, mám rád istú čistotu bývania, ale zároveň mám rád rôzne veci, ktoré človek nájde alebo od niekoho dostane. Napríklad pohľadnicu. A niekde mám vystavenú aj futbalovú kartičku od môjho strýka, ktorú si dal vytlačiť a radoval sa z nej (smiech). V našom rodinnom dome mám zase strom vytvorený z korálov, ktorý mi v izbe visí odjakživa.

Blízke veci sú pre mňa aj blízki ľudia alebo situácie, ktoré za nimi vnímam. Tým, že sú naokolo, vedia niekedy rozprávať. Často, práve vtedy, keď to potrebujem, sa k nim viem vztiahnuť.

Nie som si ale istý, či som nejaký veľký zberateľ.

Zbieral si niekedy niečo?

Teraz ma napadá, že som zbieral známky. A hokejové kartičky. Ale to sú asi veci iného druhu. V istom období som veľa čítal fantasy a sci-fi časopisy a vtedy vychádzal slovenský fanzin Fantázia. Spomínam si, že som si v nejakom momente objednal všetky čísla spätne. Ale nikdy som ich neprečítal, len som si ich jednoducho potreboval mať (smiech).

Ale možno predsa len niečo mám. Zbieram lístky z divadelných predstavení alebo z koncertov, dlho som zbieral aj cestovné lístky. Potom som vždy riešil tú očistu, ktorú človek raz za čas robí, keď sa mu v batohu nahromadí množstvo týchto vecí. A pri nej som sa vždy dostal k uvažovaniu o nejakej dôslednosti tohto typu zbierania. To vyhodnocovanie, čo nie, čo áno, či by som mal odložiť každý jeden lístok, alebo či ten medzi Púchovom a Žilinou nie je až taký podstatný (smiech). To sú také absurdné zberateľské dilemy. Mám však rád aj tú fázu očisťovania, ktorá prichádza, keď sa potrebujem zbavovať vecí. Učím sa to robiť. Akt pretrieďovania je pre mňa veľmi dôležitý. Mám však stále celé pakle tohto typu vecí a vždy si pri nich hovorím, že to ešte niečomu môže slúžiť. A vzápätí si poviem, čo by znamenalo toto všetko nemať, úplne to pustiť. Zároveň v tom zbieraní nie som veľmi dôsledný. Robím to, lebo to potrebujem robiť, ale časť mňa si kladie otázku, prečo vlastne. Je to taký neustály vnútorný dialóg.

Uvažujem o tom tak, že sú to informácie o mne uchované v nejakej v hmote, je tam zachytený čas, a vlastne aj to, čím som bol. Tieto útržky dokážu spätne vyvolať nejakú časť mňa: pripomenú mi, že aj takto som sa cítil, o tomto som sníval, premýšľal, tohto som sa bál. Niečo v tomto mi príde veľmi dôležité. Človek niekým bol, keď mal sedemnásť, a vrátiť sa späť do tohto pocitu – do toho, čím všetkým sme v tom okamihu boli – sa nedá. Teda pokiaľ človek nenahrá album, ako napríklad Dylan, nie je možný tento typ spojenia. Zbieranie je možno takým reflexom, snahou mať aspoň niečo hmotné, keď už človek nič netransformoval do nejakej osobnej výpovede.

Zamýšľal som sa aj na tým, ako to súvisí s tým, v čom žijeme, že dnes sa dá všetko zachytiť na mobil alebo nahrať. Ale to už sa mi spája s jednou knihou, ktorú mám a ktorá súvisí aj s týmto našim rozhovorom. Píše sa v nej o objektoch – blízkych veciach, a zároveň o inšpirácii súvisiacej s tým, čo v sebe nesú. V tom zmysle, že ich prítomnosť, vzťah k nim môže prinášať ďalšie, nové veci.

Čo je to za knihu? Chceš mi ju ukázať?

Môžem.

Žuvačka Niny Simone. Dobrý názov.

Skúsim o nej v krátkosti niečo povedať. Volá sa NINA SIMONE’S GUM a napísal to Warren Ellis, hudobník od Nicka Cavea.

Začína to tak, že v roku 1999 bol v Londýne jeden z posledných koncertov Niny Simone, na ktorom bol aj Warren Ellis. Nina Simone bola už staršia a keď vyšla na scénu, bolo vidno, že je to pre ňu náročné, že sa necíti dobre. Keď prišla k piánu, vytiahla z úst žuvačku a prilepila ju na naň. A potom začala hrať. V priebehu toho hrania sa niečo zmenilo, akoby nastala nejaká veľká transformácia. Aspoň tak to popisujú ľudia, ktorí tento koncert zažili, vrátane Ellisa – že bol jedným z tých veľkých transformačných zážitkov. Tá hudba, ten spoločný akt toho koncertu niečo zmenili, niečo sa tam udialo, a oni boli toho svedkami.

Keď Nina Simone dohrala, Warren Ellis vybehol na pódium, celkom spontánne, zobral tú jej žuvačku z piána a zabalil ju do jej uteráka. V tom momente sa o tom nikto nedozvedel. On ju potom ďalších 20 rokov nosil so sebou, ako nejaký talizman. Najskôr na turné, potom ju mal uloženú na nejakom mieste, celý ten proces popisuje v knihe.

V roku 2015 vyšiel dokument o Nickovi Caveovi s názvom 20 000 dní na Zemi, a myslím, že práve v ňom Ellis túto vec prvýkrát spomenul. Dovtedy bola iba jeho, taký veľmi dôležitý artefakt naviazaný na jeho inšpiráciu, v podstate taká časová kapsula Niny Simone s jej slinami, zubami otlačenými do žuvačky. A on v tomto momente, v konverzácii s Caveom, túto svoju vzácnu vec začal zdieľať so svetom.

Nakoniec bola žuvačka Niny Simone minulý rok na výstave Nicka Cavea v Kodani.

Vystavili tú pôvodnú žuvačku, spolu s jej uterákom?

Warren Ellis sa rozhodol urobiť ešte predtým kópiu. V knihe popisuje celý ten proces, ako našiel nejakú šperkárku, ktorej dôveroval, ako potom spolu pracovali – to, ako popisuje tento proces transformácie objektu, je veľmi zaujímavá časť. Z toho ako hovorí o vzťahu, ktorý k tej žuvačke má, je jasné, že to je pre neho veľmi dôležitá vec. Už len ten samotný začiatok – keď si pre ňu vyliezol na pódium a vôbec nad tým nepremýšľal, jednoducho to musel spraviť.

Mám z toho pocit, že to nebolo len o tom odniesť si spomienku z koncertu, ale bola tam prítomná ešte nejaká iná sila.

Energia toho konkrétneho momentu zachytená v objekte.

 Áno, a pozoruhodná je aj starostlivosť, ktorú mu venoval. V knihe spomína na moment, kedy v uteráku zabalenú žuvačku s tou šperkárkou prvýkrát otvárali. Aj ona do knihy prispela svojim listom, v ktorom tento moment opisuje. Síce to celé znie dosť bizarne, ale aj na ňu to vraj silne zapôsobilo. A preto mi tento príbeh veľmi sedí k tomu konceptu blízkych vecí. Ale toto je až taký transcendentný objekt, taká moderná relikvia.

Žuvačka je síce centrálnym bodom knihy, ale Ellis v nej píše aj o iných objektoch, otvára tam istý typ premýšľania o veciach, veľmi pekne popisuje práve to naše vzťahovanie sa k nim. Tak celkovo hovorí o týchto procesoch, o inšpirácii. Je to v niečom dobrá metafora umenia – ako sa dá tvoriť takmer z ničoho, alebo koľko toho môže narásť z nejakej obyčajnej veci.

Tu je jedna veľmi dobrá pasáž z knihy:

The things we collect are the things that are of significance to us first and foremost. Outside your orbit and people connected to it they have no significance. They’re specific things. These things that are precious to us are really just precious to us. For some reason I have a hard time throwing out shoes that have served me well. I had a cupboard full of worn shoes in the corridor, and eventually I started photographing each pair to allow myself to get rid of them. There’s a connection there. I can’t just let them go. Shoes I have used only for concerts, shoes that you can’t repair any more, shoes that have been repaired one too many times. I threw out the shoes. A few years later I lost the photos.

Tomáš Janypka (*1989) je tvorca, choreograf a performer, ktorý sa primárne pohybuje v Česko-Slovenskom kontexte. Vyštudoval Ateliér Fyzického Divadla na JAMU v Brne. Jeho hlavnou devízou je jemnosť, otvorenosť a schopnosť spolupráce s umelcami z rôznych oblastí. Zaoberá sa otázkami spojenými s našimi intímnymi udalosťami, percepciou tela a jeho limitov, váhou vecí na fyzickej a spirituálnej rovine. Uvažuje, ako tieto skúsenosti môže zdielať fyzicky a emocionálne v spoločnom priestore s divákom. Fascinujú ho autentické a osobité momenty vo verejnom priestore, ktoré zachytáva formou fotografie a textu.
V roku 2020 vytvoril spolu so Sabinou Bočkovou autorské dielo song lines: expedice 97/18, otvárajúce tému absencie-straty blízkej osoby. S Robertou Štěpánkovou od 2018 organizuje IMMEDIATUS – séria okamžitých nocí. Pre Festival Kiosk spoluvytváral v rokoch 2018-2020 imerzívnu skupinu Guides. V roku 2021 viedol celoročný výskum v architektonickom a vizuálnom projekte Completing the Sphere od Juraja Gábora. Jeho diela boli ďalej uvedené aj na festivaloch 4+4 dny v pohybu, Malá Inventúra, Hybaj Ho,…
Ako interpret a spoluautor tvoril medzi inými s Jarom Viňarským, Sonjou Pregrad, Dominique Boivin, Petrou Tejnorovou. Pôsobí ako feedback mentor a umelecký konzultant na DAMU v medzinárodnom programe MA DOT. Pod vedením Berrak Yedek sa stáva facilitátorom Somatického Dialogu. Je spoluzakladateľom spolku Z druhé strany, ktorý zastrešuje tvorbu nastupujúcej generácie umelcov na poli súčasného tanca a live performing arts.