Blízke veci / SVÄTOPLUK MIKYTA
Autobiografia v lekvári
Sme v Banskej Štiavnici, v priestoroch BANSKEJ ST A NICE v budove školy, kam sa kultúrne centrum presťahovalo z miestnej železničnej stanice v roku 2018. „Mohli by sme začať v mojom ateliéri, kde by som ti povedal pár slov na úvod,“, začína Svätopluk. Otvára dvere a vchádzame do kabinetu kuriozít, vesmíru osobných fascinácií – aj keď vystihnúť atmosféru tohto priestoru slovami je ťažké, dá sa len zažiť. To býva možné minimálne raz do roka počas Dňa otvorených ateliérov v Banskej Štiavnici, ktorý BSC organizuje.
Čo pre teba znamená zbieranie?
Zbieranie je pre mňa dosť dôležitá súčasť života i tvorby, rád sa obklopujem nájdenými vecami, často použitými a rozbitými, s neznámou minulosťou. Zaujímajú ma aj rôzne materiály. Je naozaj ťažké vybrať jednu vec, ku ktorej mám nejaký vzťah, svoj príbeh má každá z nich. Na väčšinu týchto objektov sa pozerám ako na zárodok budúceho diela. Z tých obľúbených prírastkov z posledného obdobia by som vybral napríklad tento náhrdelník z Posledného amazonského kongresu, vytvorený z “ohryzkov” šišiek, ktoré som našiel pod jedným smrekom na Poľane– predo mnou ich použili a vyhodili veveričky.
Hneď vedľa mám pravouhlý koreň z tatranskej kosodreviny, nájdený počas prechádzky, železo, ktoré som našiel na lúke v Iliji, pravdepodobne zdeformované traktorovou kosačkou, alebo kompaktné, štyridsať centimetrové osie hniezdo, ktoré pochádza priamo z tejto budovy. Mám rád aj túto soľ, ktorá je z krmítka, vylízaná srnkami do konkrétneho sochárskeho tvaru – je to už hotový nádherný objekt.
Len zriedkakedy zbieram spomienkové predmety. Vždy ma skôr zaujímajú veci, o ktorých uvažujem, že ich využijem v rámci tvorby. Napríklad ten koreň je pre mňa zaujímavý svojim tvarom, nezobral som si ho ako spomienku na nejaké miesto, na peknú túru. Skôr si viem predstaviť, že by som ho niekedy vedel využiť v inštalácii.
Ja osobne vnímam dve kategórie zberateľov/zberateliek – jedni majú k zbieraniu systematický prístup, sledujú nejakú kultúrnu, či finančnú hodnotu, pričom sa zameriavajú na konkrétne typy artefaktov, tvoria homogénnu zbierku. A potom existujú tí nesystematickí, ku ktorým by som zaradila aj teba, a ktorých motivácia je úplne iná. Ich kritériom pri výbere objektov je vizuálna príťažlivosť, určitá podivnosť, subjektívna fascinácia materiálom alebo príbehom…
Pre mňa to zbieranie a hľadanie vecí teraz dostáva ešte iný rozmer. Mám pocit, že u mňa momentálne nastáva istý odklon v spôsobe tvorby. Od vytvárania artefaktu sa posúvam niekde inde. V mojich prekresbách som používal staré knihy, alebo fotografie, do ktorých som zasahoval – bola to istá forma recyklácie. To sa teraz ešte zintenzívňuje. Nadobudol som pocit, že by som dielo vlastne nemal vyrobiť, ale skôr len objaviť a posunúť ďalej. A takto môže dostať nový, súčasný príbeh – pôsobiť v inom kontexte. To ma momentálne zamestnáva; robiť umenie, ale bez toho autorského egoizmu: toto som ja, umelec, génius, a toto sú diela, ktoré vytváram. Láka ma pristúpiť k tvorbe z inej strany.
Máš tebe blízkych umelcov/umelkyne, ktorí pracujú s podobným princípom?
Veľa umelcov používa vo svojej tvorbe nájdené objekty, ale každý z nás sleduje rôzne línie, špecifickú estetiku, materialitu, alebo niečo iné, čo tie veci prepája, aby fungovali. V tomto smere som bol veľmi prepojený s Michalom Moravčíkom. Aj keď tá jeho estetika bola absolútne iná, vychádzal z toho zozbieraného, čo sa vyskytovalo pri kontajneroch na sídlisku, a to aj podmieňovalo charakter jeho tvorby. Ja zbieram momentálne na vidieku v prírode.
Akú blízku vec si vybral pre túto príležitosť?
Je to domáci slivkový džem z roku 1973, zakonzervovaný v pohári z ručne vyrobeného skla. Našiel som ho pri vypratávaní jednej povaly tu v Štiavnici. Okrem nejakých funkčných, praktických vecí, ako nábytku, som, ako vždy, pozeral aj po takých tých špeciálnych veciach. Tento lekvár ma zaujal už ako objekt – tá jeho analógová čistota, jednoduchosť, ešte ručné sklo a papierový uzáver. A potom som si prečítal rok na štítku datáciu: 1973 – rok, kedy som sa narodil. Samozrejme sa mi to hneď prepojilo, pomyslel som si, že držím v ruke zakonzervovanú paralelu k môjmu životu. Ja aj lekvár sme na svete rovnako dlho. Je to v podstate veľmi jednoduchá, banálna vec, ale zároveň je to objekt, materiál, ktorý má nejaký potenciál, vlastne ponúka veľmi zvláštne uvedomenie si nášho času, nášho bytia na svete. A to od toho prvotného momentu, že keď som prišiel na svet, niekto pripravoval tento džem. Narodil som sa v júli, džem je z augusta – slivky už dozrievali. Na štítku je ešte dopísané “mama”. Tá tmavohnedá kryštalická hmota vnútri je ešte stále v nejakom procese, ale myslím, že je stále v poriadku, jedlý. Je to organická časová kapsula z úrody sedemdesiateho tretieho roku z konkrétneho miesta.
To je práve to, čo ma na nájdených objektoch zaujíma: pracovať s faktom, ktorý v sebe nesú.No a tento objekt je pre mňa veľmi špeciálny – je procesuálny, obsahuje aj tú matériu, to jedlo. Vlastne sa trochu vymyká spomedzi iných vecí v mojej zbierke. A možno aj preto som si ho vybral. Je možné, že ten džem tu bude dlhšie, ako ja…(smiech).
