Recenzia / NEBOLI TO ONI, BOLI TO TÍ PRED NIMI

Prekvapivý príbeh nezámernej kontinuity plánovania Bratislavy. Henrieta Moravčíková a kolektív: BRATISLAVA (NE)PLÁNOVANÉ MESTO, Slovart, 2020

Relatívne nedávna história územia Slovenska v 19. a 20. storočí je zarážajúco neprebádanou oblasťou. Platí to nielen v hospodárskych či sociálnych dejinách, ale aj v histórii plánovania miest, Bratislavu nevynímajúc. Paradoxne, práve toto obdobie charakteristické vysokou urbanizáciou, nárastom a premenou populácie, rozvojom priemyslu a s tým spojenej potreby regulácií, výrazne determinovalo štruktúru súčasnej Bratislavy. Projekty, zápisnice, súťažné návrhy a texty viažuce sa k plánovaniu hlavného mesta boli až do teraz nespracované a neprístupné niekoľkým generáciám bádateľov. Dôvody tohto stavu, ktoré platia prakticky dodnes, popísal už v roku 1932 (!) bratislavský mestský archivár Ovídius Faust: „…dáta o veľkých verejných stavbách sú vo veľkých štátnych ústredných archívoch, ako napríklad vo Viedni v dvornom štátnom a súkromnom archíve bývalej panovníckej rodiny a v Budapešti v archíve zemskom. Okrem toho obsahuje vzácne zápisnice a pôdorysy kamerálny archív (Hofkammerarchiv) vo Viedni, ako aj archív bývalej uhorskej kráľovskej dvornej komory, uložený v Budapešti“. Pramene rozstratené v archívoch bývalej monarchie sú navyše vedené v nemčine a maďarčine, a preto ich skúmanie nie je jednoduchým a ani atraktívnym zadaním pre slovenských historikov. Problematickým zdrojom sú aj monografie, ktoré často nečerpali z pôvodných archívov či dobovej tlače, ale často sa orientovali na zaužívané vysvetlenia, čo viedlo k opakovaniu a schematizácii výkladu. Skúmaniu vývoja plánovania v Bratislave nepomohol ani fakt, že na území Slovenska do tridsiatych rokov chýbalo odborné architektonické periodikum, ktoré by poskytovalo dobovú odbornú reflexiu.

Neúplné informácie o vývoji plánovania Bratislavy spôsobili, že hlavné mesto je vnímané ako neplánované, chaotické, vhodné na odpis a nový začiatok. Spolu s odmietnutím modernistickej urbanistickej praxe, urbanistickým antikomunizmom a silným trhovým princípom, ktoré definovali premýšľanie o meste v 90tych rokoch, viedli tieto názory k rozpadu dôvery v inštitúcie. Symbolický vrchol rezignácie na plánovanie rozvoja predstavovalo zrušenie Útvaru hlavného architekta mesta, vrátane zbúrania jeho budovy v roku 2002. Prílev investícií v nasledujúcich rokoch a slabé orgány verejnej správy spôsobili rýchly, málo koordinovaný rast a zahusťovanie, vrátane necitlivého zaobchádzania s hodnotnými stavbami, popierania urbanistických princípov a identity mesta.

V tejto situácii začína s výskumom plánovania Bratislavy kolektív architektiek, historičiek a historikov okolo Henriety Moravčíkovej: Peter Szalay, Katarína Haberlandová, Laura Krišteková a Monika Bočková, ktorí sa so zjednodušeným naratívom neplánovaného mesta neuspokojili. Výsledkom ich takmer desaťročnej práce je okrem mnohých odborných článkov, príspevkov a konferencií aj obsiahla viac ako šesťstostranová dvojjazyčná biblia urbanizmu hlavného mesta – kniha Bratislava (ne)plánované mesto, ktorá vyšla v krásnej grafickej forme vo vydavateľstve Slovart. Ako deklarujú autori, cieľom výskumu bolo nielen sumarizovať poznatky o plánovaní Bratislavy, ale aj posilniť pozíciu verejného záujmu a schopnosť konkurovať pri rozhodovaní o budúcej podobe mesta investorom a aktérom trhu. Pretože tí ohýbali regulácie vo svoj prospech počas celého skúmaného obdobia.

Slabé mesto, deravý plán

Aj keď prvé regulačné plány Bratislavy pracovali s témami moderného urbanizmu ako zónovanie, systematizácia dopravy či organizácia mestských tried, plány sa nedarilo naplniť, pretože rozhodnutia o novej výstavbe prijímalo mestské zastupiteľstvo ad hoc na základe požiadaviek súkromníkov. Na vyvlastňovanie a aplikáciu veľkých plánov tiež nebolo dosť prostriedkov. Objavovala sa kritika zhotoviteľov projektov, vznikali stále nové a nové plány, ktoré obsahovali aj priame námety od továrnikov. Dokonca v čase, keď mali predstavitelia mesta v rukách regulačný plán radnice a aj druhý, Palócziho plán z roku 1917 (ktorý nikdy oficiálne neschválili), „zvažovali v jednotlivých prípadoch možnosti ponúknuté v oboch plánoch a rozhodovali podľa toho, ktoré riešenie považovala väčšina z nich za správne“. Vypisovali sa nové parciálne aj koncepčné súťaže, návrhy sa nerealizovali, všetci boli nespokojní a plánovanie postupovalo v kontinuálnom provizóriu. Bratislava sa vyhýbala zviazaniu pravidlami a ťažko dosahovala konsenzus medzi skupinami. Človek sa až pousmeje, koľko paralel s dneškom v tomto príbehu pozorujeme. Ani pred 150 rokmi a ani dnes nie je v hlavnom meste možné presadiť plány v ich celistvosti. Vízie rozdeľujú spoločnosť na tábory, plány sa menia za pochodu na základe nálad či kapitálu, každé nové vedenie mesta plány prepisuje. Výsledkom je koláž rôznych prístupov, ktorá svedčí o tom, že koncovky nám jednoducho nejdú.

Predpokladom, ako prekonať detské choroby územného plánovania, je dobré poznanie bezprostrednej minulosti. Kniha Bratislava (ne)plánované mesto je v tomto výnimočne nápomocná. Prvý raz sa totiž spracovali stovky materiálov k histórii plánovania Bratislavy, ktoré poskytujú celkový pohľad na mesto. Okrem interných dokumentov radnice, textov, súťaží, komentárov a dobovej tlače zahŕňa aj hlavné urbanistické dokumenty od prvého regulačného plánu mesta z roku 1774, cez prvé moderné plány z rokov 1906 a 1917, niekoľko medzivojnových celostných plánov mesta a menších regulačných plánov, povojnové smerné územné plány až po súčasný územný plán a mnoho ďalších. Azda najväčší prínos pre ďalší výskum spočíva v aplikácii metódy akejsi kritickej digitalizácie, vrstveniu podkladov z rôznych období do podoby priestorového modelu, ktorý autori analyzovali a porovnávali s reálnou urbanistickou štruktúrou. Mohli si tým overiť dôsledky plánovania (väčšinou zobrazeného ako 2D mapu) na konkrétnych dvanástich lokalitách, urbánnych situáciách. Tie rozdelili po vzore architekta a urbanistu Ignasiho Solá-Moralesa do kategórií mutácia, tok, habitácia, kontajner a terrain vague a používajú ich na vysvetlenie turbulentných zmien, ktoré prípadové štúdie reprezentujú.

Fenomén nezámernej kontinuity

Kolektív okolo Moravčíkovej dospel v rámci porovnávania plánovania na papieri a v priestore k záveru, že „viaceré urbanistické, respektíve architektonické riešenia, ktoré determinujú aktuálnu podobu mesta a sú považované za produkt neformálneho plánovania, sú vlastne výsledkom transferu informácií z rôznych historických vrstiev formálneho plánovania mesta“, čo v preklade znamená, že Bratislava nie je až tak neplánovaná. Naopak, je skôr preplánovaná. Bratislava nie je mesto, ktoré rastie bez plánu, „ale mesto, kde sa realizujú navzájom si konkurujúce, protirečiace či, naopak, podporujúce sa plány, ktoré sa súčasne uplatňujú čiastkovo, niekedy dokonca inak, ako ich predpokladali autori.“

Hlavné mesto charakterizuje fenomén nezámernej kontinuity – síce nedeklarované, no čitateľné pokračovanie vízií naprieč politickým zriadením. Aj keď sa nám to zdá akokoľvek nelogické, pozíciu dnešnej Staromestskej ulice nevymysleli komunisti, ale už Antal Palóczi. Búranie Podhradia presadzoval Dušan Jurkovič aj regulačná štúdia Veľkej Bratislavy za prvej republiky. Idea zachovania Hradu, pozíciu univerzitných areálov či mostov cez Dunaj tiež pretrvala zo starších plánov a nestanovili ju minulé vlády. Dojem diskontinuity mohol rásť preto, že tvorcovia nových plánovacích dokumentov, ktorí aplikovali základné myšlienky ich predchodcov, sa na staršie plány neodvolávali. Až porovnaním dokumentov zistíme, že idey pokračujú. Plynul však tento kontinuálny charakter plánovania Bratislavy z podrobného, ale skrytého štúdia podkladov alebo len z neucelených informácií o vývoji urbanizmu? Plánovači možno mali snahu prichádzať s novými riešeniami, no determinovaní externými faktormi, topografiou, polohou mesta pri rieke, pozíciou okružnej triedy sa ich plány stali aj tak (nezámerne) podobné s tými v minulosti. Čiastočné alebo žiadne naplnenie územných plánov v Bratislave môžeme vnímať dvojako. Môžeme si všímať všetky nedostatky mesta, sústavnú likvidáciu identity, jeho nesúdržný charakter, plný torz nedokončených plánov. Alebo naopak, môžeme hľadať krásu v jeho nedokonalosti, akceptovať diskontinuitu a dokonca ju chápať ako typickú črtu. Môžeme Bratislavu oceniť ako fascinujúce laboratórium rôznych urbanistických prístupov, prostriedok nových začiatkov. Prehľad príbehu vývoja hlavného mesta, ktorý ponúka kniha Bratislava (ne)plánované mesto, zakotvuje premýšľanie o urbánnom priestore v historických súvislostiach a ponúka tak cestu k obom prístupom.