[:sk]Recenzia / NEBOLI TO ONI, BOLI TO TÍ PRED NIMI[:en]Review / IT WASN’T THEM, IT WAS THOSE BEFORE THEM[:]

[:sk]Prekvapivý príbeh nezámernej kontinuity plánovania Bratislavy. Henrieta Moravčíková a kolektív: BRATISLAVA (NE)PLÁNOVANÉ MESTO, Slovart, 2020[:en]A surprising story of unintended continuity in Bratislava's planning. Henrieta Moravčíková and collective: BRATISLAVA (UN)PLANNED CITY, Slovart, 2020[:]

[:sk]

Relatívne nedávna história územia Slovenska v 19. a 20. storočí je zarážajúco neprebádanou oblasťou. Platí to nielen v hospodárskych či sociálnych dejinách, ale aj v histórii plánovania miest, Bratislavu nevynímajúc. Paradoxne, práve toto obdobie charakteristické vysokou urbanizáciou, nárastom a premenou populácie, rozvojom priemyslu a s tým spojenej potreby regulácií, výrazne determinovalo štruktúru súčasnej Bratislavy. Projekty, zápisnice, súťažné návrhy a texty viažuce sa k plánovaniu hlavného mesta boli až do teraz nespracované a neprístupné niekoľkým generáciám bádateľov. Dôvody tohto stavu, ktoré platia prakticky dodnes, popísal už v roku 1932 (!) bratislavský mestský archivár Ovídius Faust: „…dáta o veľkých verejných stavbách sú vo veľkých štátnych ústredných archívoch, ako napríklad vo Viedni v dvornom štátnom a súkromnom archíve bývalej panovníckej rodiny a v Budapešti v archíve zemskom. Okrem toho obsahuje vzácne zápisnice a pôdorysy kamerálny archív (Hofkammerarchiv) vo Viedni, ako aj archív bývalej uhorskej kráľovskej dvornej komory, uložený v Budapešti“. Pramene rozstratené v archívoch bývalej monarchie sú navyše vedené v nemčine a maďarčine, a preto ich skúmanie nie je jednoduchým a ani atraktívnym zadaním pre slovenských historikov. Problematickým zdrojom sú aj monografie, ktoré často nečerpali z pôvodných archívov či dobovej tlače, ale často sa orientovali na zaužívané vysvetlenia, čo viedlo k opakovaniu a schematizácii výkladu. Skúmaniu vývoja plánovania v Bratislave nepomohol ani fakt, že na území Slovenska do tridsiatych rokov chýbalo odborné architektonické periodikum, ktoré by poskytovalo dobovú odbornú reflexiu.

Neúplné informácie o vývoji plánovania Bratislavy spôsobili, že hlavné mesto je vnímané ako neplánované, chaotické, vhodné na odpis a nový začiatok. Spolu s odmietnutím modernistickej urbanistickej praxe, urbanistickým antikomunizmom a silným trhovým princípom, ktoré definovali premýšľanie o meste v 90tych rokoch, viedli tieto názory k rozpadu dôvery v inštitúcie. Symbolický vrchol rezignácie na plánovanie rozvoja predstavovalo zrušenie Útvaru hlavného architekta mesta, vrátane zbúrania jeho budovy v roku 2002. Prílev investícií v nasledujúcich rokoch a slabé orgány verejnej správy spôsobili rýchly, málo koordinovaný rast a zahusťovanie, vrátane necitlivého zaobchádzania s hodnotnými stavbami, popierania urbanistických princípov a identity mesta.

V tejto situácii začína s výskumom plánovania Bratislavy kolektív architektiek, historičiek a historikov okolo Henriety Moravčíkovej: Peter Szalay, Katarína Haberlandová, Laura Krišteková a Monika Bočková, ktorí sa so zjednodušeným naratívom neplánovaného mesta neuspokojili. Výsledkom ich takmer desaťročnej práce je okrem mnohých odborných článkov, príspevkov a konferencií aj obsiahla viac ako šesťstostranová dvojjazyčná biblia urbanizmu hlavného mesta – kniha Bratislava (ne)plánované mesto, ktorá vyšla v krásnej grafickej forme vo vydavateľstve Slovart. Ako deklarujú autori, cieľom výskumu bolo nielen sumarizovať poznatky o plánovaní Bratislavy, ale aj posilniť pozíciu verejného záujmu a schopnosť konkurovať pri rozhodovaní o budúcej podobe mesta investorom a aktérom trhu. Pretože tí ohýbali regulácie vo svoj prospech počas celého skúmaného obdobia.

Slabé mesto, deravý plán

Aj keď prvé regulačné plány Bratislavy pracovali s témami moderného urbanizmu ako zónovanie, systematizácia dopravy či organizácia mestských tried, plány sa nedarilo naplniť, pretože rozhodnutia o novej výstavbe prijímalo mestské zastupiteľstvo ad hoc na základe požiadaviek súkromníkov. Na vyvlastňovanie a aplikáciu veľkých plánov tiež nebolo dosť prostriedkov. Objavovala sa kritika zhotoviteľov projektov, vznikali stále nové a nové plány, ktoré obsahovali aj priame námety od továrnikov. Dokonca v čase, keď mali predstavitelia mesta v rukách regulačný plán radnice a aj druhý, Palócziho plán z roku 1917 (ktorý nikdy oficiálne neschválili), „zvažovali v jednotlivých prípadoch možnosti ponúknuté v oboch plánoch a rozhodovali podľa toho, ktoré riešenie považovala väčšina z nich za správne“. Vypisovali sa nové parciálne aj koncepčné súťaže, návrhy sa nerealizovali, všetci boli nespokojní a plánovanie postupovalo v kontinuálnom provizóriu. Bratislava sa vyhýbala zviazaniu pravidlami a ťažko dosahovala konsenzus medzi skupinami. Človek sa až pousmeje, koľko paralel s dneškom v tomto príbehu pozorujeme. Ani pred 150 rokmi a ani dnes nie je v hlavnom meste možné presadiť plány v ich celistvosti. Vízie rozdeľujú spoločnosť na tábory, plány sa menia za pochodu na základe nálad či kapitálu, každé nové vedenie mesta plány prepisuje. Výsledkom je koláž rôznych prístupov, ktorá svedčí o tom, že koncovky nám jednoducho nejdú.

Predpokladom, ako prekonať detské choroby územného plánovania, je dobré poznanie bezprostrednej minulosti. Kniha Bratislava (ne)plánované mesto je v tomto výnimočne nápomocná. Prvý raz sa totiž spracovali stovky materiálov k histórii plánovania Bratislavy, ktoré poskytujú celkový pohľad na mesto. Okrem interných dokumentov radnice, textov, súťaží, komentárov a dobovej tlače zahŕňa aj hlavné urbanistické dokumenty od prvého regulačného plánu mesta z roku 1774, cez prvé moderné plány z rokov 1906 a 1917, niekoľko medzivojnových celostných plánov mesta a menších regulačných plánov, povojnové smerné územné plány až po súčasný územný plán a mnoho ďalších. Azda najväčší prínos pre ďalší výskum spočíva v aplikácii metódy akejsi kritickej digitalizácie, vrstveniu podkladov z rôznych období do podoby priestorového modelu, ktorý autori analyzovali a porovnávali s reálnou urbanistickou štruktúrou. Mohli si tým overiť dôsledky plánovania (väčšinou zobrazeného ako 2D mapu) na konkrétnych dvanástich lokalitách, urbánnych situáciách. Tie rozdelili po vzore architekta a urbanistu Ignasiho Solá-Moralesa do kategórií mutácia, tok, habitácia, kontajner a terrain vague a používajú ich na vysvetlenie turbulentných zmien, ktoré prípadové štúdie reprezentujú.

Fenomén nezámernej kontinuity

Kolektív okolo Moravčíkovej dospel v rámci porovnávania plánovania na papieri a v priestore k záveru, že „viaceré urbanistické, respektíve architektonické riešenia, ktoré determinujú aktuálnu podobu mesta a sú považované za produkt neformálneho plánovania, sú vlastne výsledkom transferu informácií z rôznych historických vrstiev formálneho plánovania mesta“, čo v preklade znamená, že Bratislava nie je až tak neplánovaná. Naopak, je skôr preplánovaná. Bratislava nie je mesto, ktoré rastie bez plánu, „ale mesto, kde sa realizujú navzájom si konkurujúce, protirečiace či, naopak, podporujúce sa plány, ktoré sa súčasne uplatňujú čiastkovo, niekedy dokonca inak, ako ich predpokladali autori.“

Hlavné mesto charakterizuje fenomén nezámernej kontinuity – síce nedeklarované, no čitateľné pokračovanie vízií naprieč politickým zriadením. Aj keď sa nám to zdá akokoľvek nelogické, pozíciu dnešnej Staromestskej ulice nevymysleli komunisti, ale už Antal Palóczi. Búranie Podhradia presadzoval Dušan Jurkovič aj regulačná štúdia Veľkej Bratislavy za prvej republiky. Idea zachovania Hradu, pozíciu univerzitných areálov či mostov cez Dunaj tiež pretrvala zo starších plánov a nestanovili ju minulé vlády. Dojem diskontinuity mohol rásť preto, že tvorcovia nových plánovacích dokumentov, ktorí aplikovali základné myšlienky ich predchodcov, sa na staršie plány neodvolávali. Až porovnaním dokumentov zistíme, že idey pokračujú. Plynul však tento kontinuálny charakter plánovania Bratislavy z podrobného, ale skrytého štúdia podkladov alebo len z neucelených informácií o vývoji urbanizmu? Plánovači možno mali snahu prichádzať s novými riešeniami, no determinovaní externými faktormi, topografiou, polohou mesta pri rieke, pozíciou okružnej triedy sa ich plány stali aj tak (nezámerne) podobné s tými v minulosti. Čiastočné alebo žiadne naplnenie územných plánov v Bratislave môžeme vnímať dvojako. Môžeme si všímať všetky nedostatky mesta, sústavnú likvidáciu identity, jeho nesúdržný charakter, plný torz nedokončených plánov. Alebo naopak, môžeme hľadať krásu v jeho nedokonalosti, akceptovať diskontinuitu a dokonca ju chápať ako typickú črtu. Môžeme Bratislavu oceniť ako fascinujúce laboratórium rôznych urbanistických prístupov, prostriedok nových začiatkov. Prehľad príbehu vývoja hlavného mesta, ktorý ponúka kniha Bratislava (ne)plánované mesto, zakotvuje premýšľanie o urbánnom priestore v historických súvislostiach a ponúka tak cestu k obom prístupom.

[:en]

The relatively recent history of the territory of Slovakia in the 19th and 20th centuries is a strikingly unexplored area. This is true not only in economic or social history, but also in the history of urban planning, not excluding Bratislava. Paradoxically, it was this period, characterised by high urbanisation, population growth and transformation, the development of industry and the associated need for regulation, that strongly determined the structure of contemporary Bratislava. Projects, protocols, competition proposals and texts related to the planning of the capital have been unprocessed and inaccessible to several generations of researchers until now. The reasons for this situation, which are practically still valid today, were described as early as 1932 (!) by the Bratislava city archivist Ovídius Faust: “…data on large public buildings are in the large state central archives, such as in Vienna in the court state and private archives of the former ruling family and in Budapest in the provincial archives. In addition, the chamber archive (Hofkammerarchiv) in Vienna and the archive of the former Hungarian royal court chamber in Budapest also contain precious records and floor plans.” Moreover, the sources scattered in the archives of the former monarchy are kept in German and Hungarian, and therefore their examination is not an easy or attractive task for Slovak historians. Monographs are also a problematic source, as they often did not draw on original archives or contemporary press, but often focused on established explanations, which led to repetition and schematization of interpretation. The study of the development of planning in Bratislava was not helped by the fact that until the 1930s there was no professional architectural periodical in Slovakia that provided contemporary professional reflection.

Incomplete information about the development of Bratislava’s planning has caused the capital to be perceived as unplanned, chaotic, fit for a write-off and a fresh start. Together with the rejection of modernist urban planning practice, urban anti-communism and strong market principles that defined thinking about the city in the 1990s, these views led to a breakdown of trust in institutions. The symbolic culmination of the resignation to development planning was the abolition of the Office of the Chief Architect of the City, including the demolition of its building in 2002. The influx of investment in the following years and weak public authorities caused rapid, poorly coordinated growth and densification, including insensitive treatment of valuable buildings and denial of the city’s urban planning principles and identity.

In this situation, a collective of architects and historians around Henrieta Moravčíková begins their research on the planning of Bratislava: Peter Szalay, Katarína Haberlandová, Laura Krišteková and Monika Bočková, who are not satisfied with a simplified narrative of an unplanned city. The result of their almost ten years of work is, besides numerous articles, papers and conferences, a comprehensive bilingual bible of the urbanism of the capital city – the book Bratislava (nn)planned city, published in a beautiful graphic form by Slovart publishing house. As the authors declare, the aim of the research was not only to summarize the knowledge about Bratislava’s planning, but also to strengthen the position of the public interest and the ability to compete with investors and market players in deciding the future shape of the city. Because the latter have bent regulations in their favour throughout the period under study.

Weak city, leaky plan

Although Bratislava’s first regulatory plans worked with themes of modern urbanism such as zoning, traffic systematisation or the organisation of urban streets, the plans failed to be implemented because decisions on new construction were taken by the city council on an ad hoc basis, based on the demands of private developers. There were also not enough resources for expropriation and the application of grand plans. There was criticism of the contractors of the projects, and new and new plans were drawn up, which included direct suggestions from the factory owners. Even at the time when the city officials had in their hands the regulatory plan of the town hall and also the second, Palóczi’s plan of 1917 (which was never officially approved), they “weighed in each case the possibilities offered in both plans and decided according to which solution was considered by the majority to be the right one”. New partial and conceptual competitions were launched, the proposals were not implemented, everyone was dissatisfied, and planning proceeded in a continuous pause. Bratislava avoided being bound by rules and found it difficult to reach consensus between groups. It makes one smile how many parallels with today we observe in this story. Neither 150 years ago nor today is it possible to enforce plans in their entirety in the capital. Visions divide society into camps, plans change on the fly based on moods or capital, each new city leadership rewrites the plans. The result is a collage of different approaches that shows that the endgame just isn’t going our way.

A prerequisite for overcoming the childhood illnesses of spatial planning is a good knowledge of the immediate past. The book Bratislava (un)planned city is exceptionally helpful in this respect. It is the first time that hundreds of materials on Bratislava’s planning history have been compiled to provide an overall view of the city. In addition to internal City Hall documents, texts, competitions, commentaries and contemporary press, it includes the main urban planning documents from the first regulatory plan of the city in 1774, through the first modern plans of 1906 and 1917, several inter-war comprehensive plans of the city and smaller regulatory plans, post-war guideline zoning plans up to the current zoning plan, and many more. Perhaps the greatest contribution to further research lies in the application of a method of a kind of critical digitization, layering documents from different periods into the form of a spatial model, which the authors analyzed and compared with the real urban structure. In this way, they could verify the consequences of planning (mostly depicted as a 2D map) on twelve specific locations, urban situations. They divided these into the categories of mutation, flow, habitat, container and terrain vague, following the example of the architect and urban planner Ignasi Solá-Morales, and used them to explain the turbulent changes that the case studies represent.

The phenomenon of unintended continuity

The team around Moravčíková concluded, in the context of comparing planning on paper and in space, that “several urban or architectural solutions that determine the current form of the city and are considered to be the product of informal planning are actually the result of the transfer of information from different historical layers of formal planning of the city”, which translates to the fact that Bratislava is not so unplanned after all. On the contrary, it is rather over-planned. Bratislava is not a city that grows without a plan, “but a city where competing, contradictory or, on the contrary, mutually supportive plans are implemented, which are at the same time applied piecemeal, sometimes even differently from the way the authors envisaged them.”

The capital is characterised by a phenomenon of unintended continuity – an undeclared but legible continuation of visions across the political establishment. However illogical it may seem to us, the position of today’s Old Town Street was not invented by the communists, but by Antal Palóczi. The demolition of Podhradie was advocated by Dušan Jurkovič and the regulatory study of Greater Bratislava during the First Republic. The idea of preserving the Castle, the position of the university campuses or the bridges over the Danube also survived from earlier plans and was not set by past governments. The impression of discontinuity may have grown because the creators of the new planning documents, who applied the basic ideas of their predecessors, did not refer to the older plans. It is only by comparing the documents that we find that the ideas continue. But did this continuous character of Bratislava’s planning stem from a detailed but hidden study of the documents or only from incomplete information about the development of urban planning? The planners may have been inclined to come up with new solutions, but determined by external factors, the topography, the location of the city by the river, the position of the circular class, their plans still became (unintentionally) similar to those of the past. The partial or no implementation of the land-use plans in Bratislava can be perceived in two ways. We can notice all the shortcomings of the city, the constant destruction of its identity, its incoherent character, full of the torso of unfinished plans. Or, on the contrary, we can look for beauty in its imperfection, accept its discontinuity and even see it as a typical feature. We can appreciate Bratislava as a fascinating laboratory of different urban approaches, a vehicle for new beginnings. The overview of the story of the capital’s development offered in Bratislava (un)planned city anchors thinking about urban space in its historical context, offering a pathway to both approaches.[:]