Esej / CHYBA V SYSTÉME IDEÁLNEHO MESTA
Pred rokom tam ešte stál a neušiel pozornosti ani nepozornému návštevníkovi. Dnes zostala po ňom iba diera v centre mesta, nie však obyčajného mesta, ale jediného ideálneho priemyselného mesta na Slovensku. Nepravidelný návštevník či divák v tom môže mať trochu zmätok. Z veže sa razom stala jama, z monumentu anti-monument, z jasnej spomienky len rozpamätávanie sa, či 13-poschodový panelový dom v strede námestia v Partizánskom bol naozaj niekedy realitou. Povedzme, že sa dá na “výškovku”, ako stavbu volajú domáci, pozerať ako na chybu v systéme mesta. Baťovi architekti ho naplánovali ako efektívny organizmus pre 5 – 15 000 obyvateľov so zónami práce, bývania, služieb a oddychu, navzájom dostupnými napešo, s premyslenými detailami a jasnými pravidlami pohybu, spôsobu života a práce v ňom. Výkopové práce začali 8. augusta 1938. Tento deň sa považuje za oficiálny dátum vzniku mesta s názvom Baťovany, v ktorom mala pôvodne stáť továreň na výrobu obuvníckych strojov a bicyklov.
Partizánske, mapa zón.
Keď sa na prelome 50. tych a 60. tych rokov objavila potreba ďalšieho internátu pre Baťom dobre nastavený typ vzdelávania, do ktorého prúdili študenti z celého Slovenska, prišlo rozhodnutie, ktoré na viac ako polstoročie výrazne zmenilo charakter mesta. Táto chyba, gesto, jazva, či len ďalšia vrstva mesta, bola zrazu niečím, s čím sa bolo treba vysporiadať, čo vyvolávalo vášne, ale aj odpor domácich, pre ktorých sú (zdedené) spomienky na dobre fungujúce plynulé mesto s pravidlami a bez prekážok dodnes najsilnejšou motiváciou na jeho obhajobu. Budova nepochybne nabúrala silnú pozíciu usporiadania mesta a jeho funkcií, no jej vzťah s vrstvou baťovského priemyselného mesta vôbec nie je taký jednoznačný, ako sa na prvý pohľad javí. Chvíľami pôvodný plán potvrdzuje, inokedy zase zneisťuje, rozmazáva či popiera, aby inde posilnila vlastnú pozíciu. A niekedy sa dokonca môže zdať, že sa ideálnemu mestu priamo vysmieva, aby následne z jeho horizontu úplne zmizla a zanechala len rozpačitú stopu a množstvo nedopovedaných verzií budúcnosti.
Po demolácii: pohľad z námestia na Karfíkov kostol, foto: Katarína Janíčková.
Potvrdzovanie
Nová panelová stavba, ubytovňa pre študentov, vyrastá v centre na námestí v roku 1963 v kontexte ostatných baťovských internátov. Je zasadená medzi existujúce ubytovne pre „mladých mužov“ na jednej strane súčasného Námestia SNP a pre „mladé ženy“ na tej druhej. Funkčne sa teda nevymyká, dokonca sa v jednej chvíli môže zdať, že jej umiestnenie má pragmatický a efektívny základ rovnako, ako by si to želali Baťovi urbanisti. Internáty na seba nadväzujú, alebo sa novou budovou prepájajú, odhliadnuc od faktu, že v niektorej z prvých verzií regulačných plánov mesta od architektka a urbanistu Jiřího Voženílka z 30. rokov je na rovnakom mieste skutočne naznačená stavba. Aká by bola podľa baťovských architektov, sa však môžeme dnes iba domnievať, z ďalších regulačných plánov bola vypustená. V roku 1962 bola dokončená aj budova železničnej stanice a vznikali ďalšie stavby v blízkosti centra, preto sa výstavba panelového internátu z tohto pohľadu nejaví ako čisto solitérny zásah bez kontextu.
Demolácia, foto: Katarína Janíčková.
Vo vývoji panelov bola dokonca aktívna aj samotná firma Baťa, a to už od 40. rokov. V Zlíne sa začalo s pokusnými 1-3 podlažnými stavbami s cieľom nahradiť pracné murovanie priečok a stien tehlami. Architekt Vladimír Karfík, skúsený z pôsobenia v Baťovej stavebnej kancelárii v Zlíne, dokonca v roku 1955 dozoroval aj stavbu prvej montovanej panelovej stavby na Slovensku, 6-podlažného domu na Kmeťovom námestí v Bratislave.
V kontexte baťovskej architektúry nie je ani výšková budova ako taká ničím výnimočná. Priamo v Zlíne, rodnom meste Baťových vízií, postavil Vladimír Karfík 16–poschodovú administratívnu budovu, jednu z prvých výškových stavieb v Európe, prezývanú aj Zlínsky mrakodrap alebo 21 – Dvadsaťjednotka. Karfík, vedúci stavebného oddelenia firmy Baťa, našiel vo výškovej výstavbe celoživotnú záľubu. Pochytil ju najmä na svojich štúdiách u modernistov Le Corbusiera, Franka Lloyda Wrighta, či priamo v Chicagu, v ateliéri Holabird and Root, ktorý sa sústredil na projekty mrakodrapov.
Demolácia, foto: Katarína Janíčková.
Popieranie
Výšková budova umiestnená v strede urbanizmu, ktorý má svoje špecifické pravidlá, prichádza s konfrontáciami, v ktorých (zdanlivo?) vystupuje ako opozitum všetkého, čo bolo dovtedy v meste zadefinované. Prerastá ho, zápasí s ním, popiera ho. Urbanizmus ideálneho priemyselného mesta má jasne definované pravidlá. Systém nepracujúci so súborom týchto princípov, vstupujúci do takto uceleného či uzavretého programu, je konfrontačný už len z princípu. A ak nový systém vzniká v samom centre takéhoto urbanizmu, vzťahuje na seba pozornosť a vyžaduje si stále nové a nové interpretácie svojej prítomnosti v kontexte, ktorý s ním nepočíta, a ktorý nie je nastavený na vrstvenie a miešanie.
Počas demolácie, foto: Katarína Janíčková.
Železobetónový skelet sa v baťovskej výstavbe stal základnou stavebnou jednotkou. Využíva rozpon stĺpov 6,15 x 6,15 m, resp. 20 stôp, čo je odkaz na prevzatie systému stavby zo Spojených štátov. Tento známy zlínsky modul prepisuje vzdialenosť betónových stĺpov amerických továrenských budov do metrického systému. Takáto konštrukcia umožňuje stavať rýchlo a efektívne. Na šírku výrobnej budovy používajú baťovskí architekti tri takéto polia a na dĺžku trinásť polí. Raster, ktorý sa pri stavbe hál používa, prenášajú architekti aj do pravidiel urbanizmu. Práve rozostup 13 polí určil v Partizánskom šírku i dĺžku námestia (násobky tohto rozostupu), dĺžku budov spoločenského charakteru, ktoré námestie lemujú, či rozostupy medzi stavbami. Pri výškovej budove takéto paralely prirodzene nenachádzame, stavba je solitérom s autonómnym systémom panelovej technológie. Raster či mriežku tvoria plné prefabrikované prvky, nosné panely a priečky.
Diagram použitia zlínskeho modulu v urbanizme, podľa diagramu P. Andrášiho vypracovali autorky.
Panelák tu ako solitér prichádza do hotového mesta, čo je pomerne raritná situácia, keďže z histórie výstavby panelových domov a sídlisk vieme, že väčšinou vznikali bez potrebnej infraštruktúry a občianskej vybavenosti, vo väčších komplexoch a štruktúrach v podstate na zelenej lúke.
Pôvodný baťovský urbanizmus si taktiež drží výšku zástavby, ktorú prevyšuje iba veža kostola. Tá sa týči na konci dlhého námestia a uzatvára mesto z južnej strany. Už pozícia kostola a voľba jeho architekta, ktorým je opäť Vladimír Karfík, naznačujú dominanciu tejto stavby. Dômyselné technické riešenia osvetlenia či kúrenia, použitie železobetónového skeletu, či výrazne vertikálny charakter priečelia túto skutočnosť iba podčiarkujú. O túto špecifickú pozíciu obrala kostol práve výšková budova. Rozdelením námestia, zabránením pohľadu na kostol a výraznou výškou sa vytvorila situácia, ktorá dominanciu kostola v urbanizme potlačila.
Červená ulica (prvá realizovaná ulica v rámci výstavby kolónie) vs. výšková budova, foto: Katarína Janíčková.
Najvýraznejším popieraním dovtedajšieho kontextu mesta je tak nerešpektovanie výškovej zástavby. K 3 až 4- podlažným budovám pribúda vežiak so 14-timi nadzemnými a jedným podzemným podlažím. Pretína námestie na dve časti, tvorí vizuálnu bariéru, od spoločenských budov už viac nie je vidieť na kostol.
Panelová stavba vstupuje doprostred koncepcie, ktorá reprezentuje všetko to, čo bolo režimu, v ktorom vzniká, nepohodlné. Mohli by sme ju považovať aj za ideologický symbol. Po nástupe komunizmu je meno Baťa spájané s vykorisťovaním, je očierňované, je to história, ktorá sa, často aj vykonštruovane, popiera. Kapitalista predsa nemôže zostať hrdinom, ani (alebo skôr zvlášť), ak bol zakladateľom mesta. V literatúre z tohto obdobia sa pri opise vzniku mesta vždy nachádza časť, ktorá vykresľuje firmu Baťa ako vykorisťujúcu kapitalistickú firmu, ku ktorej sa nehodno hlásiť. Umiestniť do úplného centra mesta budovu, ktorá by symbolizovala nový režim, je výbornou demonštráciou moci. Budovu, ktorú bude vidieť z každého kúta mesta, budovu, ktorá zabráni pohľadu na kostol, takú, ktorá vznikne novou technológiou. Stane sa symbolom všetkého nového a popretím všetkého starého. Bude zasadením víťazného stožiara demonštrujúceho príchod ideológie, ktorá na seba vzťahuje všetku pozornosť.
Námestie SNP pred demoláciou, foto: Katarína Janíčková.
Zdá sa, že popieranie kontextu znamená zároveň aj posilňovanie vlastnej pozície. Panelák je (nekonečným) znásobovaním svojej pôdorysnej stopy ako manhattanský mrakodrap. Stáva sa mestom v meste, ostrovom samým pre seba, hoci tu, v strede zeleného námestia, neexistuje žiadny tlak na jeho vertikalitu. Je ako strážna veža, ktorá kontroluje život v meste viac ako Baťov manuál. Koolhaas hovorí, že po prekročení určitej kritickej masy sa každá stavba stáva monumentom. Netreba prekročiť žiadnu magickú hranicu, aby sme zistili, že masa paneláku výrazne prevyšuje len pár-podlažné budovy na námestí. Stáva sa tak panelák automonumentom? Koolhaas tvrdí, že takýto typ monumentu nereprezentuje žiadny abstraktný ideál ani výnimočnú inštitúciu, nie je pamätníkom, ale prázdnym symbolom a oslavuje len svoju vlastnú existenciu. Svojou prítomnosťou panelák v strede mesta zároveň vytrháva obyvateľov zo stereotypu, z bežného precízne nastaveného dňa zamestnanca bývalých baťovských závodov, demonštrujúc moc a pokrok v podobe nového typu stavania, čím sa stáva prototypom či dokonca experimentom. Odkazuje tak na ideál panelovej výstavby, ktorého je jedným z prvých predobrazov vo vtedajšom Československu. Mohol by byť monumentom týchto montovaných stavieb? Či je to v 60. tych rokoch, o 8 rokov neskôr, ako bol postavený vôbec prvý panelový dom v Bratislave, už vlastne neskoro? Je ideálne mesto mestskou utópiou? Je pragmatická utópia oxymoron?
Vymazávanie
K vymazávaniu dochádza, ak sa zameriame na človeka a jeho telesnú alebo vizuálnu skúsenosť s mestom. Veľkorysé centrálne námestie nadväzuje na záhradné mestá a dnes je koncipované do rôznych typov parkov, a to do parku s centrálnym vodným prvkom v severnej časti pred domom kultúry, cez „oficiálny“ a prísne geometricky usporiadaný typ s pamätníkom SNP lemovaný stromoradím, až po divokejší park s takmer vidieckym charakterom rozprestierajúcim sa pred Karfíkovým kostolom. Panelák narušil práve toto kontinuum alebo sekvenciu zažívania rôznych zelených prostredí, keď hmotou nabúral túto zážitkovosť a postavil sa jej do cesty bez akéhokoľvek priepustného filtra. Námestie už viac nie je jedným celkom, budova preťala vizuálne spojenie dvoch stavieb, ktoré ho ohraničujú, domu kultúry a kostola. Výrazne horizontálny pohyb v meste sa tak narušil vertikálnym pohybom vo vnútri veže, takým symptomatickým pre (veľko)mestá. Z paneláku sa stáva akási vyhliadková veža s úplne novou príležitosťou pohľadov na mesto z vtáčej perspektívy.
Námestie SNP pred demoláciou, pohľad od domu kultúry smerom na kostol, foto: Katarína Janíčková.
Spolužitie
Tieto dva systémy, ideálne mesto vs. panelový dom, sú dvojitou prítomnosťou silných systémov či figúr. Pri snahe porozumieť mestu ako celku sa vymykajú, jeden preblikáva do druhého bez rozhrania, ktoré by rozdiely zmierňovalo, alebo rozmazávalo ich hranice. Ani jeden nechce byť pre toho druhého pozadím. Mohli by však žiť v symbióze? V obojstranne výhodnom spolužití? Možno sa stačilo len pozrieť bližšie, zachovať existujúce kvality a pridať to, čo chýbalo. Výhodou na takúto transformáciu mohli byť aj vlastnícke pomery. U nás je dnes väčšina bytov v súkromnom vlastníctve, panelák v Partizánskom však patril mestu. Obdobnú situáciu obytného domu zo 60. tych rokov riešil Paríž s víťazmi súťaže na jeho redizajn, architektami Lacaton & Vassal spolu s Frédéricom Druotom. Kľúčovou bola výmena nenosného fasádneho plášťa a predsadenie ľahkej oceľovej konštrukcie, čím vznikli priestranné a presvetlené byty s balkónmi a zimnými záhradami. Pridaním ďalšej vrstvy sa tak znížila energetická náročnosť a vznikol kvalitný medzipriestor medzi interiérom a exteriérom. A hlavne za polovičnú cenu demolácie. Podobné typy transformácií sa dnes pod taktovkou spomínaných architektov dejú po celom Francúzsku a dokonca za ich plnej prevádzky s jasnou víziou nebúrať, ale pridávať, transformovať a znova použiť.
Nemusíme chodiť ďaleko, pekný príklad redizajnu panelovej stavby máme aj v Rimavskej Sobote od ateliéru gutgut. Súčasťou takýchto prestavieb je často aj starosť o ich verejný priestor, pribúdajú záhrady, skleníky či parkovanie pod pergolami. Problematika sociálneho bývania (social housing) sa tu spája najmä s perifériami miest, a preto je ich skvalitnenie injekciou s okamžitým efektom.
Zdá sa, že hoci panelová stavba a ideálne priemyselné mesto fungujú každé zvlášť, jedno od druhého nemôžeme oddeliť. Verejné a privátne tu do seba naráža z každej strany, priestor námestia sa stretáva s priestormi izieb a bytov bez miešania v akomkoľvek medzipriestore či filtri. Kolektívny a verejný záujem otvorenosti a prístupnosti koliduje s individuálnymi potrebami intimity alebo sociálnych väzieb komunitného života.
Výstavba výškovej budovy pomocou posuvného debnenia, zdroj: Archív MsÚ Partizánske.
Zneisťovanie
Naj(ne)prekvapujúcejším rozmerom výškovej budovy ostáva jej nejednoznačnosť. Neustále nás núti spochybňovať tvrdenia, ktoré sme vyriekli, a to rovnako pri potvrdzovaní, ako aj pri popieraní jej existencie. Ak tvrdíme, že poloha budovy nadväzuje na prvý zastavovací plán navrhnutý Voženílkom ako baťovským architektom, musíme zvážiť možnosť, že v novom politickom zriadení, ktoré je voči histórii vzniku mesta značne kritické, sa o žiadne takéto nadviazanie architekti (a samosprávy) nepokúšajú. V poslednom Voženílkovom pláne sa počíta s ďalšou výstavbou internátov smerom na západ v priamej nadväznosti na internát mladých žien. Ak teda umiestnenie výškového internátu nadväzuje na prvý Voženílkov plán, ten neskorší ho popiera. Nemožno ani tvrdiť, že budova je na tomto mieste bez kontextu, keďže pôvodne ako ubytovňa pre študentov nadväzuje na dve už existujúce budovy internátov. O výške budovy hovoríme ako o popieraní výškovej zástavby ideálneho priemyselného mesta. Vežiaky však v baťovskej architektúre nie sú ničím výnimočným. Aj priemyselná, fabrická časť Partizánskeho, má svoju administratívnu budovu. A ak nazveme panelovú výstavbu príliš kontrastnou voči tehlovej baťovskej výstavbe, treba podotknúť, že práve firma Baťa už od 40.tych rokov s panelom experimentuje.
Po páde komunizmu chceme na jednej strane odstraňovať “jazvy na tvárach našich miest” v podobe sídlisk, na druhej strane však vidíme neekonomickosť a brutálnosť takýchto riešení, nostalgiu i pádny argument, že životnosť panelákov predsa nie je nekonečná a v nejakom bode musí nutne prísť k ich rekonštrukcii, transformácii či rehabilitácii.
Námestie pred výstavbou výškovej budovy.
Rovnako tak môžeme spochybňovať aj zbúranie samotného domu. Z internátu sa v 90. tych rokoch stalo bývanie pre rodiny z ťažkých sociálnych pomerov, internátne izby začali slúžiť ako malé sociálne byty. Budova sa však nachádza v krásnom prostredí parku a námestia s dôrazom na peší pohyb, s najlepšími výhľadmi v meste. Je však často úmyselne poškodzovaná, byty majú čoraz nižší štandard, v roku 2017 samospráva budovu uzatvára a o tri roky neskôr búra. Po čase sa pri rozhovoroch o výškovej budove stretávame s pojmom “vybývanie”. Poukazuje sa tým na správanie obyvateľov zo sociálne slabších pomerov. Tu nastáva ďalšie zneistenie, ktoré sa týka jej konca. V komunikácii samosprávy sa využíva príbeh o stavbe, ktorá zabránila pohľadu na kostol. Je to argument, ktorý odvracia pozornosť od vzniknutého problému, je to argument, ktorý zaberá. Aký osud by však čakal budovu, keby sa z nej nestali sociálne byty s výraznou absenciou systémovej sociálnej práce (viac celospoločenský ako lokálny problém)? Volalo by sa po jej odstránení aj v scenári so štandardným bývaním? A aké iné programové scenáre by bol schopný tento vežiak obsiahnuť?
Naozaj budova vznikla, aby zavadzala a zakrývala? Pri jej vzniku sa zakryl pohľad na kostol, architektonickú analógiu viery, ktorá stojí na láske k blížnemu a pri jej odstránení a opätovnom odkrytí pohľadu sa zase zakrýva spoločenský problém nedostatočného riešenia situácie marginalizovaných skupín v meste.
Pohľad na Baťovany spoza rieky Nitry.
Panelák priniesol do stredu malého mesta príliš veľa problémov. Masu ľudí, ktorá sa ťažko kontroluje na regulovanom mieste, kde sa patrí poslúchať a reprezentovať. Výraznú hmotu do prázdna verejného priestoru, ktorý je však skôr fluidnou zostavou rôznych ideí, prostredí a podmienok otvorenosti či prístupnosti, ako iba voľným priestranstvom na zastavanie. A možno stačilo v problémoch vidieť potenciály na nové situácie, ktoré bolo treba pomenovať, upratať a podporiť. Alebo sa Partizánske bráni ďalším víziám a akejkoľvek novej podobe mestskosti, jej vnútorným pnutiam a rozťažnostiam? A aká je vlastne urbanistická vízia 21. storočia? Bojíme sa budúcnosti a kŕčovito obhajujeme minulosť ako skanzen, ktorý sa nám však rozpadáva pod rukami? Alebo nevenujeme dostatočnú pozornosť ani minulému, ani budúcemu? A môže byť pripravovaná súťaž na novú podobu námestia skutočnou príležitosťou presiahnuť status quo?