Skryté mestá / TÁTO NEKONEČNÁ NEDEĽA
Už ste niekedy kráčali mestom v nedeľné ráno? V nedeľu ráno sú mestá nahé. Na krátky okamih vystúpia z rýchlej hry a pripomenú sami sebe, aké naozaj sú, akými by boli bez konštantného prílevu prianí, nádejí, túžob, starostí, et cetera ktoré ráno čo ráno vpisujeme do ulíc rýchlymi krokmi. V nedeľu ráno sa môžu konečne nadýchnuť vo svojom vlastnom rytme. Vdychujú a vydychujú, rozpínajú svoj povrch, na ktorom môžeme kráčať po špičkách a počúvať svoju vlastnú ozvenu.
Tieto vety som napísala minulé leto. Sú z krátkej eseje Lovci a zberači. Keď som ich písala, netušila som, že raz tento nedeľný pocit ovládne mestá na týždne. Na mesiace.
V tejto situácii by som to takmer nazvala guilty pleasure, ale: milujem Bratislavu počas karantény. Mám plezír z vykračovania si prázdnym mestom, kde sa nedeje nič a zároveň strašne veľa. Banálne prechádzky do supermarketu sa stali inšpirujúcimi dobrodružstvami. Cestou po chlieb sa stávam zberačkou: zbieram detaily budov, ktoré predtým akoby neexistovali, pozorujem štruktúry dláždených povrchov, ktoré sa teraz vypínajú obnažené pred mojimi očami, oslobodené od ponáhľajúcich sa nôh. Balustrády, stromy, farby fasád, tvary okien a detaily striech, a všetky tie uhly. Všetko to vstrebávam, sledujem, ako sa povrchy menia pod mojimi nohami, ako sa krehká burina derie z pomedzi škár dlažobných kociek –- rastie, lebo teraz môže. Zastavím sa, aby som si obzrela štruktúru travertínového obloženia na fasáde Generálnej prokuratúry. Stojím tam dlho, môj tieň sa nepohne. A nikto cezeň neprejde.
Všimla som si, že teraz, keď si nemusím raziť cestu mestom pomedzi davy, sa dívam hore oveľa častejšie. V jeden marcový večer som stála, úplne sama, na Hlavnom námestí. Na oblohe som zbadala malé, vzdialené svetlo – bola to Venuša, sledujúca, ako sa dole pasujeme s ďalšou z mnohých pandémií. Niekde hlboko na temnej oblohe sa s kozmickou presnosťou odohrávala konjunkcia Jupitera s Plutom, vzácne stretnutie, ktoré, ako tvrdia astrológovia, už sprevádzalo mnoho morov v histórii ľudstva. Jupiter versus Pluto, astronomický bod, v ktorom sa miesi s nebom.
Ako som tak stála v strede vyľudneného námestia, zrazu mi napadlo, že pod kamennou dlažbou, na ktorej stojím, je zem: že niekde hlboko dole pod povrchom tohto mesta je tmavá pôda, plná kostí a keramických črepov a údov pomaly sa rozkladajúcich koreňov.
Na povrchu: budovy pokryté zívajúcimi reklamami, trápne pútajúce pozornosť tých, čo tam nie sú.
Minulý týždeň som si kúpila kávu so sebou a sadla na múrik pred mojou bývalou školou. Aký deň to vlastne bol? Aký rok? Slnko vyžarovalo s novo získanou silou, čas bol bezčasý. Pocit tepla na pokožke mojich ramien naznačoval, že to kľudne mohlo byť aj neskoré augustové popoludnie, niekde hlboko v čase, v prázdninovej, pre-turistickej Bratislave. Všetci miestni sú na prázdninách, atmosféra je Chiricovská. Dávam si dole rúško a odpijem si z kávy, cítim pálivý pocit na podnebí. Čas je zrazu skutočný. Konečne nie je niečím, čo máme, ale tým, čím sme.
