[:sk]Skryté mestá / TÁTO NEKONEČNÁ NEDEĽA[:en]Hidden cities / THIS INFINITE SUNDAY[:]

[:sk]Už ste niekedy kráčali mestom v nedeľné ráno? V nedeľu ráno sú mestá nahé. Na krátky okamih vystúpia z rýchlej hry a pripomenú sami sebe, aké naozaj sú, akými by boli bez konštantného prílevu prianí, nádejí, túžob, starostí, et cetera ktoré ráno čo ráno vpisujeme do ulíc rýchlymi krokmi. V nedeľu ráno sa môžu konečne nadýchnuť vo svojom vlastnom rytme. Vdychujú a vydychujú, rozpínajú svoj povrch, na ktorom môžeme kráčať po špičkách a počúvať svoju vlastnú ozvenu.

Tieto vety som napísala minulé leto. Sú z krátkej eseje Lovci a zberači. Keď som ich písala, netušila som, že raz tento nedeľný pocit ovládne mestá na týždne. Na mesiace.
V tejto situácii by som to takmer nazvala guilty pleasure, ale: milujem Bratislavu počas karantény. Mám plezír z vykračovania si prázdnym mestom, kde sa nedeje nič a zároveň strašne veľa. Banálne prechádzky do supermarketu sa stali inšpirujúcimi dobrodružstvami. Cestou po chlieb sa stávam zberačkou: zbieram detaily budov, ktoré predtým akoby neexistovali, pozorujem štruktúry dláždených povrchov, ktoré sa teraz vypínajú obnažené pred mojimi očami, oslobodené od ponáhľajúcich sa nôh. Balustrády, stromy, farby fasád, tvary okien a detaily striech, a všetky tie uhly. Všetko to vstrebávam, sledujem, ako sa povrchy menia pod mojimi nohami, ako sa krehká burina derie z pomedzi škár dlažobných kociek –- rastie, lebo teraz môže. Zastavím sa, aby som si obzrela štruktúru travertínového obloženia na fasáde Generálnej prokuratúry. Stojím tam dlho, môj tieň sa nepohne. A nikto cezeň neprejde.

Všimla som si, že teraz, keď si nemusím raziť cestu mestom pomedzi davy, sa dívam hore oveľa častejšie. V jeden marcový večer som stála, úplne sama, na Hlavnom námestí. Na oblohe som zbadala malé, vzdialené svetlo – bola to Venuša, sledujúca, ako sa dole pasujeme s ďalšou z mnohých pandémií. Niekde hlboko na temnej oblohe sa s kozmickou presnosťou odohrávala konjunkcia Jupitera s Plutom, vzácne stretnutie, ktoré, ako tvrdia astrológovia, už sprevádzalo mnoho morov v histórii ľudstva. Jupiter versus Pluto, astronomický bod, v ktorom sa miesi s nebom.

Ako som tak stála v strede vyľudneného námestia, zrazu mi napadlo, že pod kamennou dlažbou, na ktorej stojím, je zem: že niekde hlboko dole pod povrchom tohto mesta je tmavá pôda, plná kostí a keramických črepov a údov pomaly sa rozkladajúcich koreňov.
Na povrchu: budovy pokryté zívajúcimi reklamami, trápne pútajúce pozornosť tých, čo tam nie sú.

Minulý týždeň som si kúpila kávu so sebou a sadla na múrik pred mojou bývalou školou. Aký deň to vlastne bol? Aký rok? Slnko vyžarovalo s novo získanou silou, čas bol bezčasý. Pocit tepla na pokožke mojich ramien naznačoval, že to kľudne mohlo byť aj neskoré augustové popoludnie, niekde hlboko v čase, v prázdninovej, pre-turistickej Bratislave. Všetci miestni sú na prázdninách, atmosféra je Chiricovská. Dávam si dole rúško a odpijem si z kávy, cítim pálivý pocit na podnebí. Čas je zrazu skutočný. Konečne nie je niečím, čo máme, ale tým, čím sme.

 [:en]Have you ever walked a city on a Sunday morning? On Sunday mornings, cities appear naked. For a brief moment of time, they step out of the speedy game, reminding themselves of what they really are, what they are when they are empty, without the constant stream of wishes, of failures, hopes, worries, etcetera, that we engrave into their streets by walking every single morning. Except for Sundays. On Sunday mornings, they can breathe in their own rhythm. They breathe in and out, expanding their surface on which you can tiptoe and listen to your echo.

These are the lines I wrote last summer. They’re from a short essay called Hunters and Gatherers, and when I was writing them, I had no inkling that one day, the Sunday morning feeling will take over our cities for weeks, if not months.
In a situation like this, I almost called this a guilty pleasure, but: I absolutely cherish walking through my empty city. There is nothing happening and yet, there is so much out there. Ordinary walks to a supermarket have become inspiring adventures. On the way to get a loaf of bread, I am a gatherer, collecting details of buildings I had never noticed before, details of paved surfaces that now lay bare in front of my eyes, freed from busy feet of commuters. Balustrades, trees, the color of facades, window shapes, roof details, and all the angles. I watch the surfaces changing under my feet, I see tiny weeds sneaking out in between cobblestones, their growth uninterrupted by marching boots. I stop and inspect the structure of travertine stone on a facade. Nobody steps over my shadow.

Did you notice that we tend to look up much more when there are no crowds of people to navigate through?
One evening at the end of March, as I was standing in the middle of the Main Square with no one around, I noticed a tiny flicker of light up in the sky. It was Venus watching yet another plague taking over the Earth. Somewhere deep in the dark sky, the Jupiter-Pluto conjunction was unfurling with cosmic preciseness, a rare meetup which, as astrologists say, has coincided with pandemic outbreaks throughout history, the point where heaven meets hell.

Stranding in the middle of the empty square it came to my mind that, actually, there is earth underneath the paving stones I stood on, that somewhere deep down under the surface of this city there’s dark soil and maybe some bones and ceramic shards and limbs of slowly rotting roots. On the surface: the buildings covered in yawning advertisements, now awkwardly calling for attention when there’s no one around to see them.

Last week I got myself a takeaway coffee and sat in front of my former University. What day was it? Because right now, the city knows no Thursday. The sun was blasting with a newly gained strength and time felt timeless. The sensation of warmth on my arms suggested that it could very well be a late August afternoon. The atmosphere was Chirico-esque. I took off my face mask and sipped coffee, feeling the heat on my palate. Time never felt more real. At last, time was not something to have, but something to exist in. Nobody steps over your shadow.

[:]