[:sk]Esej / KEN JE SEN[:en]Essay / THE COOL THING[:]

[:sk] 

Ako sa sme sa stali tým, čím sme? Dokážeme v tom celom nájsť jeden moment, ktorý zásadne ovplyvnil našu trajektóriu?
Predstavujem si, ako by mohol znieť stroj času: jeho zvuk je niečo medzi lietadlom, ktoré vzlieta, vodou vriacou v kanvici a vzdialeným šumom včelieho úľa. Nasledujúc tento zvuk sa v mojej hlave prenesiem do konca 80-tych rokov. Je nedeľa ráno, a zatiaľ čo moja mama ešte spí, ja precupitám do kuchyne a vyštverám sa na stoličku. Na bielo-modrý povrch stola, pokrytý vzorom, ktorý nikdy nezabudnem, položím biely papier. Zamyslená zakusnem do pastelky a cítim, ako môj zub prenikne cez farebnú vrstvu do mäkkého dreva, ktoré chutí trochu sladko. Pokrčím čelo, vyplazím špičku jazyka, ako vždy, keď sa sústredím, a pomaly nakreslím prvú líniu.

Približne v rovnakom období si moju mamu predvolá učiteľka v škôlke. V rukách drží kúsok papiera formátu A5, ktorý mame, s vážnou tvárou a bez slova, ukáže. Je na ňom môj posledný výtvor. Na papieri je kresba aktu, pozostávajúca zo základných tvarov, nakreslených červenou pastelkou: malá hlava, veľké, okrúhle brucho, v ňom dva kruhy ako prsia aj s bradavkami v ich strede, a nakoniec ústredná časť, ktorá spôsobí, že učiteľkina tvár celá sčervenie: medzi dvomi nohami, ktoré sú nakreslené ako disproporčne malé obdĺžniky, sa nachádza oboje – penis aj vagína, veľkoryso stvárnené v štylizovaných tvaroch a dominujúce celej postave. Reakcia mojej mamy je taká, akú škôlkarska učiteľka vôbec nečaká: „No teda, pozrite sa na tie kruhy, nie sú dokonalé na štvorročné dieťa!?“

Na začiatku 90-tych rokov, hneď, ako začnem školskú dochádzku, ma mama prihlási do výtvarného kurzu, ktorý prebieha po vyučovaní na mojej základke. Spomínam si na popoludnia strávené budovaním miest z krabičiek od liekov a počúvaním hitov 80-tych rokov, ktoré nám učiteľka výtvarnej dookola púšťa na kazetách z magnetofónu. Jedna z vecí, ktoré si z tohto obdobia pamätám najviac, je vôňa jej parfému. Bola ťažká a sladká, ako najzrelšie mango, ovocie, ktoré som vtedy ešte nepoznala. Vôňa, ktorá dokonale sedela k jej korpulentnej postave a hlbokému hlasu a prezrádzala ju, všade kam sa pohla – ťahala sa za ňou ako dlhokánsky chvost a prevaľovala sa v stojatom vzduchu školskej chodby ešte dlho potom, ako odišla. Dokonca aj kľúče, ktoré mi zverila vtedy, keď bolo treba niečo priniesť z kabinetu, nasiakli túto mysterióznu substanciu.

Do druhého ročníka sa moja výtvarná dráha vyvíjala celkom jasne. Až do dňa, kedy som prišla domov s novým nápadom. Mame som povedala, že v Centre voľného času otvárajú “Barbie krúžok”. Netušila som, o čom to má celé byť, ale bola som si istá, že ak sa zapojím do krúžku, mení sa môj status samotárskeho a trochu zvláštneho dieťaťa, po čom som vtedy celkom túžila. Čas krúžku sa však prekrýval s hodinami výtvarky a preto som zrazu stála pred rozhodnutím. Bolo jasné, že vyhrá to, čo sa mi zdalo viac cool. A aj keď moja mama dnes tvrdí opak, viem, že som ju musela dlho prehovárať, aby mi nakoniec novú aktivitu schválila. Vôňa manga rýchlo vyprchala z mojej hlavy a namiesto výtvarky som začala chodiť do vedľajšej škôlky, prerobenej na CVČ. Spomínam si obrovského pytóna, ktorého občas vybrali z akvária a kto chcel, mohol si ho nechať zavesiť okolo krku.

Po pár týždňoch moje nadšenie z Barbie krúžku opadlo. Rýchlo som si uvedomila, že celá tá vec nie je taká cool, ako sa mi zdalo. Naučiť sa ušiť jednoduché šaty pre barbínu ma nenapĺňalo, keďže som doma už dlho vášnivo šila rôzne komplikované kúsky. Napriek tomu, že som sa po čase začala neskonale nudiť, som sa rozhodla zotrvať až do konca – mojou motiváciou bola výhra, ktorú som mohla získať v závere krúžku. V mojej mysli som sa zamerala na vyvrcholenie môjho snaženia v podobe Barbie karnevalu, kde bol prvou cenou Ken. Ken, ktorého som strašne potrebovala. Ako deväťročné sme počas hry s kamarátkami často improvizovali “lásku”, kedy sme, netušiac, o čo vlastne ide, o seba udierali plastové telá barbín, pričom jedna z bábik bola ona a tá druhá zase on. Samozrejme, s Kenom ako skutočným frajerom by táto hra bola oveľa lepšia. A tak moje oči pár týždňov viseli len na výhre.

Myslím, že to bolo prvýkrát, kedy som pocítila, ako si niečo vo mne hľadá cestu von – bola to potreba ísť nad rámec toho, čo sa očakávalo a nasledovať svoju vlastnú predstavu. Nespomínam si, či sme sa s prípravou kostýmov zaoberali na samotnom krúžku, dnes si vybavujem len solitérnu prácu doma, a predovšetkým moje dlhé úvahy, ako pristúpiť k celej veci. Viem, že už na začiatku som vyradila nápady o princeznách a ostatných otrepaných postavách, ktoré som mohla stvárniť. Akonáhle som objavila svetlomodrú, priehľadnú látku, moja vízia sa začala postupne formovať: rozhodla som sa, že moja Barbie bude vetrom.

Barbie, bábika s prsiami a dlhými nohami – Barbie ako vietor je hotový oxymorón. A predsa. Malými prstami som skladala a prešívala látku, ktorej štruktúru si pamätám dodnes. Postupne som formovala šaty s jednoduchým základom, z ktorých viselo množstvo nastrihaných, dlhých pásikov z rovnakej belasej látky, ako roztrhané krídla, ktoré mal počas mojej performance nadniesť vietor.

Aby bolo moje vystúpenie dokonalé, naučila som sa naspamäť báseň – bola to báseň o vetre. Na zdroj ani autora si už nespomínam, viem len, že som môj kúsok poctivo trénovala v obývačke u starých rodičov, a to tak, že som v jednej ruke držala Barbie a dramaticky ňou mávala, zatiaľ čo strapce na jej šatách za ňou viali ako v naozajstnom vetre, a ja som pri tom všetkom recitovala báseň, čo bolo naozaj náročné skoordinovať.

Keď prišiel deň karnevalu, vyzbrojená som sa vybrala do školy, s barbínou nadskakujúcou medzi knihami v prítmí ružovej školskej tašky. Netušiac, že sa blíži moment, ktorý má všetko zmeniť.

Cez niektorú z prestávok moja barbína – vietor zaujala pozornosť spolužiačky Simony. V momente, kedy som jej prezradila môj plán s karnevalom, vyhlásila, že sa pridá. Položila na lavicu vlastnú Barbie, na ktorú boli natiahnuté lascívne fialové šaty, malá rúrka látky zakrývajúca prsia a končiaca tesne pod jej zadkom. Simona, zahľadená na svoju bábiku, po chvíli vyslovila fatálnu vetu: „Tak, moja bude…Červená čiapočka!“

Jej lacná improvizácia ma vtedy vnútorne pobúrila, ale nepamätám si na nič z toho, čo sa stalo medzi týmto momentom a samotným Barbie karnevalom. Na moje vystúpenie si pamätám len hmlisto, v hlave sa mi zachovalo hlavne to, ako celá vystresovaná stojím v strede miestnosti a s hrčou v hrdle recitujem báseň o vetre, príliš rýchlo, a pritom mávam hore-dole rukou, v ktorej držím Barbie, moju Barbie-vietor, ako Kate Bush na nesprávnej diskotéke.

Kate Bush vo videoklipe Wuthering Heights, Zdroj: Youtube.

Ale to všetko bolo nakoniec jedno. Tá, ktorá vyhrala prvú cenu a odkráčala domov s Kenom, bola moja spolužiačka s jej improvizovanou Červenou čiapočkou.

Keď som videla Kena pristáť v jej rukách, bolo to po prvýkrát, keď som pocítila niečo, čo som vtedy vnímala ako nesmiernu nespravodlivosť, a ešte niečo iné, hlbšie: nasledovať vlastnú víziu a ostať nepochopená. Mama, ktorá sa ma snažila všemožne upokojiť, sľúbila, že mi Kena kúpi, čo však nemohla dodržať – ako samoživiteľka rodiny si nemohla dovoliť obetovať zopár nedeľných obedov za kus plastového muža. Musela som to skúsiť vymyslieť inak. Jedného dňa som zobrala do rúk tú menej obľúbenú barbínu – takú, ktorej sa nedali ohnúť nohy. Vytrhala som jej všetky vlasy a holú hlavu nafarbila žltou fixkou. Bol to Ken s prsiami a mal krátky blond účes.[:en]How do we become what we have become? Is there always a moment which stands out?
I imagine the sound of a time machine: it is something between an airplane taking off, water boiling in a kettle, a distant humming of a beehive… Following this sound, I travel back to the end of the Eighties. Every Sunday morning, while my mom is still asleep, I get up and tiptoe to our kitchen. I climb a chair and place a blank paper on the white and blue surface of the table. I bite into the soft wood of a color pencil and, frowning my forehead, the tip of my tongue sticking out, I slowly draw the first line.

Around the same time, my mom is summoned by a preschool teacher. With a solemn face, the teacher shows her my last piece: a drawing of a nude body composed of rudimentary shapes: a big round belly, two breasts with nipples, and then, the crucial part which almost makes the teacher blush: between two legs made of disproportionately small rectangles, there are both – a vagina and a penis, fully exposed. My mother’s reaction is nothing that my teacher expects: „Oh, look at those circles, aren’t they perfect for a five years old?“

In the early nineties, as soon as I started attending primary school, my mother signed me up for afternoon fine art classes that were part of the state education system. One of the few things I remember – besides building cities out of empty medicine boxes and listening to the eighties hits our teacher would play us on a cassette stereo – is the heavy, sweet scent of her perfume that would disclose her presence anywhere she moved and lingered long after she was gone. Even her keys, which she sometimes lend me to bring some stuff from her cabinet – even their metal smelled of this mysterious substance, like a mango orchard heavy with ripe fruits.

Until my second year, the fine art path I followed seemed pretty steady. But then something had changed. The smell of mango slowly faded as I got to know about a “Barbie workshop” that was about to start in the local kids club. I had no idea what such a thing would be, but I thought it was something cool – and I really wanted to be a cool kid.
The decision was not easy though, as the barbie thing coincided with the schedule of my fine art class. I had to choose. After some negotiations my mother let me do my supposedly cool thing.

After one or two classes of the “Barbie workshop” I realized that my new endeavour was not as exciting as I expected. One of the things we were taught was to hem a simple dress for our dolls. Being advanced in dress-making which I passionately practiced at home, I got bored pretty soon. Nevertheless, there was a higher motivation which kept me going. In my mind I was clinging to the final event: a Barbie carnival, with Ken being the first prize – Ken whom I needed so much. At the age of nine, me and my friends were improvising a “love story” by banging two plastic bodies against each other, one barbie acting as a she, the other barbie as him. With Ken, the real boyfriend, the “game” would be much better.

Ken, the perfect ultimate boyfriend. Photo: Barbora Tomíková.

And so I kept my eyes on the prize. The point of the Barbie Carnival was to create costumes for our dolls and present them in front of a jury. Driven by my ambition, I was deadly serious about my Barbie’s attire. As far as I can remember, this was the very first time when I felt the need to go beyond the obvious, to follow my own vision. So at the very beginning, I excluded princesses and other superficial characters – I wanted more than that. As soon as I found a piece of translucent blue fabric, I started putting together something that would align with my vision: I decided my Barbie would be a wind.

Barbie as a wind – well, it almost sounds like an oxymoron. Looking back, it seems impossible to impose a role like that onto this profane creature. Anyhow, it did not stop me. With my little fingers, I was stitching the sky blue cloth into a dress that appeared both wild and abstract. I still remember the material and its structure as it folded under my fingers. The dress was quite simple, but it had long straps of fabric hanging down, like scattered wings to be lifted by air during my performance. To make my piece complete, I learnt a poem by heart – it was a poem about wind. I remember practising my piece vigorously, holding my Barbie in one hand, passionately waving her body covered in a strappy dress floating in the air of my grandparents living room as I recited the poem.

The day D came. Fully equipped, with the doll hiding in my pink backpack, I walked to the school. And this is when events took an unexpected turn. Sometime in between classes my Barbie caught my schoolmate’s attention. As soon as she found out about the competition, she decided to join me for the Carnival. Inspecting her own Barbie, wearing a somewhat slutty red dress, I heard her saying: „Well, she could be…“ she paused for a moment, thinking, and then, taking a deep breath, she pronounced a bold statement: „….she will be The Little Red Riding Hood!“

I don’t remember anything in between, not even my own performance, which must have been a little awkward and, maybe, too conceptual. Completely out of place, my Barbie must have felt like Kate Bush at a wrong disco. But none of it mattered: at the end of the day, my schoolmate won the first prize.

Kate Bush in the video Wuthering Heights. Source: Youtube.

Utterly disappointed, I saw the coveted Ken landing in someone else’s hands. It was the first time I felt profound injustice and also something else, more crucial: I followed my own vision and was not understood. Trying to do anything to calm me down, my mother made a promise to buy me the Ken, a promise she could not keep – being a single parent, she was not going to sacrifice three Sunday lunches for a plastic man. Thus I was forced to find my own way. I took one of my barbies and cut her hair short: a Ken with boobs.
The next thing is I’m back to my fine arts class, with a lovely new teacher whose work I remember better than her perfume.

There could be a whole new article analyzing all the precious life lessons contained in this little story – it’s meaning would unfold over the years that followed. Nevertheless, one thing stands out: it was a long journey to redefine my idea of real coolness and this had been a pretty cool start of everything that followed.[:]