Recenzia / 4 x REVOLÚCIA
17. november je za nami. Oslavy 30. výročia boli veľké. Slávilo a spomínalo sa v médiach, vo verejnom priestore, v galériach, školách, kultúrnych centrách a fejsbúk prezradil, že aj v domácnostiach. Oslavy sú dosť špecifický žáner a zároveň súťaž, kto lepšie. Pátos je apriori niekde v ich základe. To platí aj pre 17. november. Silný pocit spolupatričnosti a šťastia a nádeje a viery v dobro a lásku a pravdu sa hlbšie prepadáva v dejinách, čo je pre nás, pamätníkov tých intenzívnych dní, trochu mrazivé. A spomínanie naberá rôzne formy a áno tie najoficiálnejšie sú najhoršie. My sme vybrali štyri z prostredia inštitúcii spojených s dizajnom, umením a architektúrou, ktoré sa úskaliam pátosu vyhli pomerne úspešne, ale nebolo to dokonalé.
Na revolučný grafický dizaj bola zameraná autentická výstava Vizuály zmeny, ktorá predstavila výber dobových plagátov, vizuálov a fotografií vo veľmi dobre vybraných funkcionalistických výkladoch OD Dunaj na námestí SNP – teda na mieste činu, na hlavnom námestí Nežnej revolúcie (kurátori Palo Bálik, Silvia Kružliaková, Gabriela Ondrišáková). Hlavné boli na výstave tri logá revolúcie na Slovensku, v Čechách a Poľsku, teda Verejnosť proti násiliu, Občanské forum a Solidarność – autorov Karola Rosmányho, Pavla Šťastného a Jerzyho Janiszewskeho. Dizajnéri nežnej a sametovej Karol Rosmány a Pavol Šťastný sa na vernisáži výstavy stretli vôbec prvý krát, čo je unikátne. Inštaláciu mali na starosti študenti Typolabu VŠVU. Tí dobre využili priestory výkladov a podporili výraz prácou so svetlom, samozrejme vo farbách revolučnej trikolóry. Bolo to obyčajne dobré. Výstavu pripravilo Slovenské centrum dizajnu, ateliér Typolab VŠVU v Bratislave a Karol Rosmány so synmi.
SNG na to išla bombasticky. V online priestore spustili špeciálny, pekne komponovaný, prehľadný nový web, ktorého kostru tvoria denníky, Čas-opis-y Júliusa Kollera, z toho obdobia. Je to prenikavá osobná archeológia konceptuálneho umelca, prevrstvená s veľmi živými dobovými archiváliami – fotografiami, videami, plagátmi, letákmi, umeleckými dielami. Formálne web odkazuje na dobre zvolený princíp nástenky (dizajn LAB SNG, Peter Gála). Naozaj záslužný počin kurátorov a projektového tímu Michala Čudrnáka, Petry Hanákovej, Lukáša Štepanovského, Zuzany Kobliškovej, Philo van Kemenadeho. Problematicky vnímame exteriérový pútač tohto projektu. V SNG zvolili veľké plachty, namaľované remaky dobových hesiel, umiestnené na celej fasáde Esterházyho paláca. Asi dobrý marketing, lebo ľudia na fejsbúkoch na to reagovali dobre, ale v realite to pôsobilo umelo a kašírovane. Toto sekundárne pracovanie s dobovými reliktami je nebezpečné, hranica s vizuálnym výpredajom je tenká a z galérie robí akúsi kulisu pre film, čo nikdy nevznikne.
3.KHB
Aj KHB dala 17. novemberu masívny priestor. V Klube KHB bola dobrá videoinštalácia živého oral history projektu Spýtaj sa vašich, veľká mierka dokumentárnym videám z autentického prostredia slovenských domácností svečila a priťahovala do presklennej galérie divákov z ulice. Hlavným programom bola potom veľká výstava Moc bezmocných kurátorky Lenky Kukurovej (trvá do 20. 2. 2020 a my sa jej nebudeme venovať) a do novej platformy KHB EXT, teda ako novinku do exteriéru pripravili aj inštaláciu slávneho objektu Výkričník barda, Ruda Sikoru, ktorý bol v období 17. novembra 1989 jedným zo zakladateľov Verejnosti proti násiliu. Emblematické dielo a zároveň jeho umiestnenie, priniesli zmenu v každodennom rytme námestia – zatiaľ je to trochu provizórium, lebo námestie čaká masívnejšia rekonštrukcia. Je to ale dôležitý posun, aj metaforický „výkričník“, lebo do ulíc sa konečne dostalo výtvarne dielo, ktoré tam patrí. Teda nie turistická pasca, alebo umelecky banálny pamätník ako sa to paradoxne dialo a stále deje v období po revolúcií.
Okrem príspevkov veľkých kultúrnych inštitúcii nás v Bratislave zaujal aj trochu nenápadný projekt. Výstava dobových dokumentov vo vstupnom foyeri na FA STU. Vlastne nás zaujala konkrétne inštalácia od dizajnéra Petra Lišku, ktorý sa dizajnu výstav venuje už programovo (aktuálne napríklad robil Cenu Oskára Čepana v Košiciach – vizuál aj výstavu.) Pri inštalácii na FA STU pracoval s jednoduchou osnovou, čelnými a priečnými pásmi. V čelných boli pevnejšie a výraznejšie plochy s jednoduchým farebným zrnením- rastrom, ktorý lemoval pravidelne akoby naskenované dokumenty na plagátovom podklade. V priečnych zase viseli pásy textov na papieroch, ktoré akoby vybehlli z veľkého faxu. Všetko zavesil na lanká v úrovni očí v Belušovej hale s vysokým stropom (toto je dosť štandardný postup v tomto priestore). Zaujímavý bol kontrast s okennou stenou v pozadí, ktorá je podobne členená ako plagáty pred ňou. Celkovo sa mu podarilo jednoduchou formou dosiahnuť veľmi jednotný a súčasný výraz. Šušťanie papierom, stohy dokumentov k výskumu minulosti patria a tu im dizajnér svojou inštaláciou vzdal špecifický hold v ich nahote aj v neúprosnej logike, zamrznutých a osvietených na okamih v plynutí času.