Recenzia / TAKTO.
Poznámky k výstave Andrey Ďurianovej Skladom, Galéria Čin Čin, 4.9. – 27.9.2019
Ako napísať lineárny text o mriežke? Línie by mohli do seba zapadať v zárezoch, pretínať sa – stretať v priesečníkoch – súvislostiach..
–
–
–
/
–
–
–
Andrea hovorí, že hľadala spôsob ako materiál spojiť. Nakoniec ho spojila sebou samým – antikor antikorom, sololit sololitom. Vylaserované vrstvy do seba dokonale zapadli zasunutím časti a držia pokope pnutím, tesným kontaktom hrán medzi sebou. Je to ako detská skladačka – spojením častí vzniká mriežka. Tento vizuálne veľmi jednoduchý princíp funguje dokonale iba v prípade, ak je dokonale prevedený. V tom je Andrea majsterka. Svoj materiál viac pozná a chápe ako dizajnuje, a ďalej skúma jeho možnosti, nosnosť a potenciál. Ide s ním z plochy do priestoru — delením plochy vytvára priestor. Ide presne, ale nie príkro. V jej prístupe cítim príjemnú skromnosť, že ona nenaučí materiál robiť toto, stáť takto. Nediktuje. Netlačí. Ona „len“ niečo objaví a urobí – absolútny poriadok vecí. Nájde im spôsob harmónie a ukáže „Takto.“. Jednoducho a presne. Ako jediná možnosť (v rozohraných variáciách objektov).
Zapadnutie.
– – – – – /- – – – –
Foto: Adam Šakový.
Foto: Adam Šakový.
Skladom je inštalácia. Odo dverí by sa mohlo povedať, že je to (asi)výstava šperkov, ale všetky ďalšie zložky napovedajú, že každá časť je tu jedna pre druhú — podporujú sa. Pretnutia v materiáli sú zhmotnením — vypovedaním — tohto vzťahu.
„Šperky“ nie sú položené na „stole“, ale dopĺňajú „stôl“.. „Stôl“ nie je plocha pre „šperky“, ale priestor pre ne. „Policová zostava“ je zväčšením „brošne“ (a naopak). „Zrkadlo“ je tým istým kruhom ako „stolička“, postaveným na hranu.
Pomenovanie objektov dávam do úvodzoviek, lebo každý je možnosťou, narysovanou do priestoru — pravítkom a kružidlom. Každý delí priestor ešte ďalej v sebe, dovnútra. Len pravé uhly, vyvážené kruhmi. Pravé uhly v kruhoch. Mriežka.
Toto by mohli byť formálne tvarové hry, a nie sú. Majú emóciu, robia pokoj a ľahkosť. Ako keď rozumieš svojmu materiálu a si s ním priateľ. Toto si vypýtal, toto ponúka, takto som ho pochopila a zložila.
Hotovo.
– – – – – – – – – –
Foto: Adam Šakový.
Foto: Adam Šakový.
Dopadaním svetla vzniká na „šperkoch“ dvojaký efekt. Kontrast čiernej a bielej, ktorý objekt splošťuje a stenšuje. Zrkadlením väčších plôch sa naopak vytvára mäkký plastický gradient, v ktorom sa objekt spriehľadňuje. Niektoré miesta sa strácajú pred očami, akoby antikor menil svoju kvalitu – ilúzia transparentného kovu. Pri zmene uhla pohľadu sa teda mení aj charakter objektu — plocha — priestor — prázdno.
-/-/-/-/-/-/-
– /-/-
– –
Celý priestor je vystavaný zasúvaním častí do seba, drží však pokope nielen vďaka dobre vypočítaným rozmerom pre laser, ale i pre kladenie polarít vedľa seba:
: kov – drevo
: studený — teplý, lesklý — matný, ostrý — mäkký, ťažký — ľahký, malý — veľký,
: horizontálny — vertikálny
Objem, ktorý vyskladáš pred sebou pohybom ruky ako pri bojovom cvičení. Pretnutie vzduchu chrbátom ruky. Zvislo a vodorovne. Napríklad nohy „stola“ ako oporné línie, ktoré režú priestor stolovej dosky na menšie formáty a tým vytvárajú miesto pre „šperk“, mriežku v mriežke. Naznačené línie pokračujú — delí sa nimi celá galéria, a ďalej. Všetko pritom spája jediný princíp, opakovanie toho istého spoja. A láska — k poriadku.
Foto: Adam Šakový.