[:sk]Rozhovor / Lev Rubinštein: RUSKO JE STRAŠNÉ A ZÁROVEŇ KRÁSNE V TOM, ŽE SA TAM MÔŽE STAŤ ČOKOĽVEK[:en]Interview / Lev Rubinstein: RUSSIA IS BOTH HORRIBLE AND BEAUTIFUL, AS ANYTHING CAN HAPPEN[:]

[:sk]

Legendárny ruský básnik a performer Lev Rubinštejn v rozhovore s Fedorom Blaščákom hovorí o realite ruskej undergroundovej scény v období pred a po konci totality.

Lev Rubinstein v Novej synagóge v Žiline.

Lev Rubinštejn prišiel z Moskvy do Žiliny na sympózium k výstave Poézia a Performancia a predviedol nám tam svoj známy text z roku 1981. Boli to vety napísané na kartičkách, ktoré postupne kolovali v publiku.

Ako vysvetlil, formát textu vznikol v reakcii na možnosti, ktoré v tom čase existovali, keď sa takáto poézia mohla čítať jedine na stretnutiach v bytoch v kruhu blízkych ľudí. Spoločné čítanie hŕstky prítomných vytvorilo v Žiline retro ilúziu atmosféry moskovského bytu z 80tych rokov a krátko potom vznikol tento rozhovor, ktorý prekladal Tomáš Glanc.

Fedor Blaščák: Aké to bolo 1980tych rokoch v Moskve?

Lev Rubinštejn: Pre umelcov to bola dôležitá skúška, lebo umenie sa začalo komercionalizovať. Hneď ako začala perestrojka prichádzali do Moskvy západní galeristi a zberatelia a pre mnohých umelcov, ktorí dovtedy pracovali doma, v pivniciach, bez peňazí, sa vtedy otvorili obrovské možnosti v rámci toho, čo dnes nazývame “ruský boom”. Niektorí v tej skúške obstáli veľmi dobre, iní to nezvládli. Začalo to naplno s príchodom Gorbačova a vyvrcholilo aukciou Sothebys.

FB: To bolo v júli roku 1988. Čo sa tam vtedy v Moskve stalo?

LR: Nebol som priamo pri tom, ale veľa mojich priateľov sa zúčastnilo a pre naše spoločenstvo to bola veľká vec, ktorá potvrdila, že naše umenie sa stalo úplne konvertibilným. Napríklad môj kamarát Griša Bruskin sa vtedy za jednu noc stal “majstrom sveta”. (Pozn. red.: Bruskinova práca Fundamentálny lexikón z roku 1986 sa predala za takmer pol milióna dolárov a stala sa najdrahším predaným dielom. V moskovskej galérii Garáž aktuálne prebieha výstava, ktorá mapuje históriu tohto ojedinelého a kontroverzného podujatia. Pozrite si originálny video záznam z aukcie tu.).

FB: Znamenalo to zároveň koniec jednej disidentskej epochy?

LR: Bola to výrazná epizóda, ale nie koniec epochy. Nemyslím si, že  to malo nejaký zásadný vplyv na tvorbu tých ľudí, lebo tam sa predávali prevažne autori, ktorí už mali svoj jasný program a poetiku.  Boli takí, ktorým tie peniaze zmenili osud. Niekto sa z toho povedzme zbláznil, no väčšina ostala normálna.

FB: Bola perestrojka renesanciou umenia v Rusku?

LR: Ťažko povedať. Ja patrím ku generácii, pre ktorú boli dôležitejšie skôr 70te roky. To bola dekáda, kedy sa udiali dôležité udalosti – napríklad buldozerová výstava z roku 1974. Po nej sa udiala určitá revolúcia v hlavách mnohých ľudí, vtedy sa sformulovali podstatné stanoviská. Neskôr, počas perestrojky, došlo z môjho pohľadu už iba k istej legalizácii a zverejňovaniu tých vecí a trendov, ktoré už existovali.

FB: Aké ste mali kontakty so západným svetom v 70tych rokoch?

LR: Naše poznanie sveta a diania na západe bolo veľmi fragmentárne.  Prísun informácii existoval, vždy sa našiel ktosi, čo niečo doniesol – nejaký časopis, knihu, ale boli to len útržky. Nebol v tom žiaden systém. A keďže sme nič nepoznali, nemohli sme ani nič kopírovať a vtedy som zistil zaujímavú vec, že veci môžu vznikať paralelne na rôznych miestach sveta bez toho, aby sa tí ľudia navzájom poznali. Nakoniec, dokazuje to aj táto výstava v Novej synagóge v Žiline.

FB: Poznali ste vtedy nejakých ľudí z Československa?

LR: Nie. Vedel som, že do Moskvy chodil Jindřich Chalupecký, ale nestretol som sa s ním.  Poznal som meno Antonín Brousek, ktorý bol prekladateľom.  No pre mňa a našu generáciu bolo Československo dôležité ako politická téma v súvislosti s rokom 1968.

FB: V 70tych rokoch sa definovali stanoviská, v 80tych sa legalizovali a exportovali do sveta – čo nové potom priniesli 90te roky?

LR: Nikdy som neprežíval problémy vlastnej krajiny tak, ako vtedy. To bolo aj pre mňa osobne ozaj niečo výnimočné. 90te roky boli najslobodnejším obdobím v celej histórii Ruska.  Dokonca sme si mysleli, že Rusko by sa mohlo stať európskou spoločnosťou. Samozrejme, neskôr sa ukázalo, že to bol omyl. No bol to určitý precedens slobody, ktorý mi dáva nádej aj dnes. Zároveň sa vtedy naše spoločenstvo umelcov začalo rozpadať, množstvo ľudí odišlo.

FB: Súhlasíte s názorom, že politický útlak vytvára väčšiu potrebu umelcov tvoriť?

LR: Poznám to. Sám som vyrastal v totalitnom režime a v istom zmysle je to pravda, lebo pri tom nátlaku z rôznych strán sa zvyšuje potreba vybudovať v sebe nejakú vnútornú slobodu.  No ak nechcem byť len nejakým egocentrikom, tak musím  svoje výhody obetovať v prospech boja za to, aby v tej krajine bolo viac slobody. Každý umelec na sebe nejako pociťuje nátlak svojho okolia a každý sa mu snaží nejakým spôsobom vzoprieť.  Nesloboda je vždy veľká výzva, ale je to ten typ skúšky, ktorý už poznáme. Aj sloboda je určitým typom výzvy, ktorý však v Rusku až tak nepoznáme a preto by bolo lepšie pre zmenu vyskúšať túto verziu.

FB: Kedy sa to stane?

LR: (smiech) Zaujímavá otázka. Keby som to vedel …, no  nebudem tu robiť prognózy, obzvlášť ak sa týkajú Ruska, lebo Rusko je strašné a zároveň krásne v tom, že sa tam  môže stať čokoľvek. Situácia tam je preto vždy nepredvídateľná.

FB: Budeme dúfať.

LR: Veru tak.

Kartička z performancie Leva Rubinšteina.

[:en]

Lev Rubinstein was a guest in Nova synagoga, Zilina, during exhibition Poetry and performance.

Card from performance.

Lev Rubinstein came to Žilina from Moscow to attend the symposium for the exhibition Poetry and Performance. There he presented his famous 1981 text in the form of sentences on small cards that were passed around the audience.

As he explained, the format of the text came about as a reaction to the then existing possibilities when poetry could be read only at meetings in flats in the circle of close people. The common reading of handful of attendees created a retro illusion of the atmosphere of a 1980s Moscow flat. This interview translated by Tomáš Glanc was made shortly after.

Fedor Blaščák: What was it like in 1980s in Moscow?

Lev Rubinstein: It was a vital test for artists, because art started to become more and more commercial. As soon as perestroika started, western gallery folk and collectors were flocking into Moscow and many artists who had until then worked at home, in cellars, penniless saw great opportunities within what is now called the “Russian boom”. Some of them stood the test very well, some of them failed. The full blossom came with the arrival of Gorbatchev and it reached peak with the Sotheby’s auction.

FB: This was in July 1988. What happened then in Moscow?

LR: I wasn’t there myself, but a lot of my friends took part in it. It was a big thing for our community which confirmed that our art became utterly convertible. For example my friend Grisha Bruskin became “the world champion” in one night (Editor’s note: Brukin’s work Fundamental Lexicon was sold for nearly half a million dollars, being the most expensive sold piece. An exhibition mapping the history of this unique and controversial event is currently held at the Moscow gallery Garage. See the original video recording from the auction here).

FB: Did it also mean the end of one dissident era?

LR: It was a bold episode, but not the end of the era. I don’t think it had any significant influence on the people’s creative work, because who got sold there were mostly artists with a formed clear programme and poetics. There were also those whose destiny was changed by the money. Some of them, let’s say, went crazy, but the majority remained normal.

FB: Was perestroika a renaissance of art in Russia?

LR: It’s hard to tell. I belong to the generation for which 1970s were much more important. It was a decade when important events took place such as the bulldozer exhibition in 1974. Afterwards, many people experienced a certain mental revolution, that’s when the essential opinions were formed. What happened, in my eyes, later during perestroika was that those things and trends that had already been in place got legalised and published.

FB: What were your contacts with the Western world in the 1970s?

LR: Our knowledge of the world and the course of events in the West was very fragmentary. There was some supply of information, there was always somebody who brought something from outside – a magazine or a book, but those were only snippets. We didn’t know anything and we couldn’t copy anything either. That‘s when I found out something interesting: that things can arise concurrently in different places of the world without people knowing each other. All in all, this exhibition in the New Synagogue in Žilina proves it too.

FB: Did you know some people from Czechoslovakia?

LR: No. I knew that art theoretician and critic Jindřich Chalupecký was going to Moscow, but I didn’t get to meet him. I knew the name of Antonín Brousek who was a translator. But for me and my generation, Czechoslovakia was important as a political subject with respect to 1968.

FB: The opinions were defined in the 1970s, they were legalised exported to the world in the 1980s – what did the 1990s then brought new?

LR: The problems of my own country never worried me so much like then. It was something truly exceptional even for me. The 1990s were the freest period of the whole history of Russia. We even thought that Russia could become a European society. Of course, later this turned out to be a mistake. But it was a sort of freedom precedence that gives me hope even today. At the same time, our community of artists began to fall apart by then, loads of people left.

FB: Do you agree with the opinion that political oppression makes a greater need of artists to create?

LR: I know it. I, too, was growing up in a totalitarian regime and it’s true in a way, because when the pressure comes from different sides, one needs to build some inner freedom in oneself. But if I don’t want to be just egocentric, I have to sacrifice my advantages in favour of the fight for more freedom in the country. Every artist somehow feels this pressure from his/her surroundings and everyone seeks to oppose it one way or another. Lack of freedom is always a great challenge, but it’s the type of a test we are already familiar with. Freedom is also a sort of challenge, but we don’t know it too much in Russia and that’s why it would be better to try this version, for a change.

FB: When will it happen?

LR: (laughing) Interesting question. If I only know it… but I won’t make any prognoses here, especially they relate to Russia, because Russia is both horrible and beautiful, as anything can happen. The situation there is therefore always unpredictable.

FB: We are going to hope.

LR: Exactly.

Lev Rubinstejn in Nova Synagoga ZIlina.

 [:]