PERMANENT RECREATION

Umeleckú skupinu Opustená (re)kreácia tvoria architekt Martin Zaiček a fotografka Andrea Kalinová. Od roku 2014 spoločne navštevujú Gruzínsko, kde pracujú na projekte Permanentná rekreácia, ktorý mapuje transformáciu kúpeľnej architektúry na nedobrovoľne bývanie gruzínskych utečencov z dôsledku Abcházkeho vojnového konfliktu. Fotografie zachytávajú stav z rokov 2016 až 2017 zachytený počas výskumných ciest autorov projektu.

Od abcházsko-gruzínskej vojny tento rok  uplynulo 25 rokov. Abcházsko ležiace na úpätí Veľkého Kaukazu na pobreží Čierneho mora je dodnes izolovanou a väčšinou sveta neuznanou krajinou. Pred občianskou vojnou v rokoch 1992-1993 žilo na jeho území vyše 250 tisíc etnických Gruzíncov, ktorí boli počas konfliktu nútení nedobrovoľne opustiť svoje domovy. Stali sa z nich vysídlenci vo vlastnej krajine ako takzvaní IDPs – „internally displaced persons“. Gruzínska vláda v tom čase zmietaná občianskou vojnou musela nájsť rýchle „dočasné“ riešenie, a tak tisíce utečencov ubytovali do nemocníc, internátov a najmä do objektov sanatórií a liečebných domov v slávnych gruzínskych kúpeľoch.

Sanatórium Sakartvelo (Gruzínsko) v kúpeľoch Tskaltubo od architekta Meraba Chkhenkeliho z roku 1984 bolo otvorené len niekoľko rokov pred vypuknutím konfliktu. Jedno z najväčších a v tom čase najmodernejších sanatórií je v súčasnosti v havarijnom stave. Foto: Andrea Kalinová

Celé rozvetvené rodiny, ktoré v Abcházsku prosperovali vďaka sovietskemu turizmu a úrodným plantážam citrusových plodov a čaju, sa náhle ocitli v uzavretom svete jednej izby o veľkosti 16 metrov štvorcových. Dramatickosť osudu ľudí potvrdzuje ironické sovietske príslovie, že nič nemá dlhšie trvanie ako dočasné riešenie – provizórium trvá dodnes. V najväčšom kúpeľnom meste Gruzínska Tskaltubo bolo na vrchole inštitucionalizovanej kúpeľnej rekreácie k dispozícii až 25 liečebných sanatórií, kde sa ročne liečilo takmer 150 000 tisíc hostí. Len pre porovnanie, ide takmer o rovnakú kapacitu, akú dokážu poskytnúť slovenské kúpele dohromady. Od roku 1993 obývajú tieto liečebné domy ľudia nútene vysídlení v rámci vlastnej krajiny. Miesta, ktoré mali slúžiť na oddych či ozdravovanie sú tak dodnes nedobrovoľne obývané na trvalo.

Pozostatok schodiska, ktoré pôvodne viedlo do spoločenskej časti Hotelu Sputnik na brehu umelého jazera, ktoré volajú Tbiliské more. Pôvodný objekt vznikol v prvej polovici 70. rokov 20. storočia. Foto: Andrea Kalinová

Improvizovaná kaplnka pod hotelom Tbilisi v kúpeľnom meste Borjomi. Foto: Andrea Kalinová

Projekt Permanent recreation autorov Andrey Kalinovej a Martina Zaička sleduje na jednej strane osudy ľudí zmietaných sociálnou krízou, na druhej strane odkrýva príbeh jedinečnej kúpeľnej architektúry 20. storočia, ktorá je v mnohých ohľadoch porovnateľná s vývojom kúpeľnej architektúry na Slovensku. Sanatória a liečebné domy vznikali na Slovensku v špecializovanom projektovom ústave Zdravoprojekt, v Gruzínsku rovnako pre túto typológiu zriadili špecializované projektové pracovisko s príznačným názvom Kurortprojekt. Tento tbiliský ateliér s desiatkami architektov produkoval projekty a množstvo konceptov pre rekreáciu „sovietskych“ rozmerov. Rovnako ako v našej časti Európy, aj v Gruzínsku predstavovali liečebné domy to najlepšie z architektonickej tvorby. Boli to monumenty utópie humanizmu a socialistického zriadenia. Napĺňali ideu o kolektívnej rekreácii. O to viac je dôležitý súčasný osud týchto zariadení, ktoré neboli opustené alebo zavrhnuté, ako v našom prípade, ale transformovali sa pod tlakom sociálnej krízy.

Sušenie prádla na chodbe v bývalom turistickom zariadení Turbaza pri Tbiliskom mori. Objekty v Tbilisi sú dnes takmer na nepoznanie transformované na bytový dom. Byty, či skôr bývalé hotelové izby v tomto objekte si obyvatelia postupne odkupujú do súkromného vlastníctva. Foto: Andrea Kalinová

Improvizovaná kuchyňa na chodbe bývalého kardiologického sanatória pri Tbiliskom mori. Prvé roky po nasťahovaní trvalým hosťom varili a servírovali jedlo v pôvodných jedálňach, keďže sa predpokladalo, že vzniknutá situácia je dočasná. Kuchyne tak vznikali až neskôr, najčastejšie na balkónoch alebo chodbách. Foto: Andrea Kalinová

Nástenná maľba mesta Sukhumi v priestore bývalej jedálne kardiologického sanatória pri Tbiliskom mori. Vymyslená nástenná pohľadnica s ikonickou promenádou je pripomienkou strateného domova. Vo všetkých sanatóriách sa dajú nájsť nápisy názvov abcházskych miest. Foto: Andrea Kalinová

Väčšina Gruzíncov žijúcich v Abcházsku boli poľnohospodári preto je okolie sanatórií plné improvizovaných záhrad a drobných hospodárskych stavieb pre chov zvierat. Na farmárske účely prispôsobili altánky, detské ihriská či celé časti budov. Foto: Andrea Kalinová

Požiarne schodisko sanatória Likani v Borjomi. Foto: Andrea Kalinová

Sanatórium Horské údolie v Borjomi. Z diaľky pôsobí takmer intaktne. Prvý dojem láka na kúpeľnú procedúru avšak pri bližšom pohľade návštevník zistí, že poskytuje trvalý núdzový domov pre približne 100 rodín. Sanatórium z dielne tbiliskej kancelárie Kurortprojekt z počiatku 80. rokov 20. storočia od architekta Meraba Zaalashviliho je len malým fragmentom pôvodného konceptu pre tisíc lôžok. Foto: Andrea Kalinová

Detail transformácie fasády liečebného domu Likani v Borjomi. Pri veľkosti štandardnej izby 16 metrov štvorcových slúži lodžia alebo balkón ako ďalšia miestnosť. Na svojpomocnú individuálnu rekonštrukciu poslúžili rôzne dostupné stavebné materiály. Foto: Andrea Kalinová

Pri nedostatku miesta sa osobný priestor rozširuje aj na pôvodne spoločné priestory chodieb a rozptylových priestorov. Foto: Andrea Kalinová

http://www.abandonedrecreation.com

 

8 / 12 / 2017
by Martin Zaiček
Zdieľaj na Facebook