PERMANENT RECREATION
Umeleckú skupinu Opustená (re)kreácia tvoria architekt Martin Zaiček a fotografka Andrea Kalinová. Od roku 2014 spoločne navštevujú Gruzínsko, kde pracujú na projekte Permanentná rekreácia, ktorý mapuje transformáciu kúpeľnej architektúry na nedobrovoľne bývanie gruzínskych utečencov z dôsledku Abcházkeho vojnového konfliktu. Fotografie zachytávajú stav z rokov 2016 až 2017 zachytený počas výskumných ciest autorov projektu.
Od abcházsko-gruzínskej vojny tento rok uplynulo 25 rokov. Abcházsko ležiace na úpätí Veľkého Kaukazu na pobreží Čierneho mora je dodnes izolovanou a väčšinou sveta neuznanou krajinou. Pred občianskou vojnou v rokoch 1992-1993 žilo na jeho území vyše 250 tisíc etnických Gruzíncov, ktorí boli počas konfliktu nútení nedobrovoľne opustiť svoje domovy. Stali sa z nich vysídlenci vo vlastnej krajine ako takzvaní IDPs – „internally displaced persons“. Gruzínska vláda v tom čase zmietaná občianskou vojnou musela nájsť rýchle „dočasné“ riešenie, a tak tisíce utečencov ubytovali do nemocníc, internátov a najmä do objektov sanatórií a liečebných domov v slávnych gruzínskych kúpeľoch.
Celé rozvetvené rodiny, ktoré v Abcházsku prosperovali vďaka sovietskemu turizmu a úrodným plantážam citrusových plodov a čaju, sa náhle ocitli v uzavretom svete jednej izby o veľkosti 16 metrov štvorcových. Dramatickosť osudu ľudí potvrdzuje ironické sovietske príslovie, že nič nemá dlhšie trvanie ako dočasné riešenie – provizórium trvá dodnes. V najväčšom kúpeľnom meste Gruzínska Tskaltubo bolo na vrchole inštitucionalizovanej kúpeľnej rekreácie k dispozícii až 25 liečebných sanatórií, kde sa ročne liečilo takmer 150 000 tisíc hostí. Len pre porovnanie, ide takmer o rovnakú kapacitu, akú dokážu poskytnúť slovenské kúpele dohromady. Od roku 1993 obývajú tieto liečebné domy ľudia nútene vysídlení v rámci vlastnej krajiny. Miesta, ktoré mali slúžiť na oddych či ozdravovanie sú tak dodnes nedobrovoľne obývané na trvalo.
Projekt Permanent recreation autorov Andrey Kalinovej a Martina Zaička sleduje na jednej strane osudy ľudí zmietaných sociálnou krízou, na druhej strane odkrýva príbeh jedinečnej kúpeľnej architektúry 20. storočia, ktorá je v mnohých ohľadoch porovnateľná s vývojom kúpeľnej architektúry na Slovensku. Sanatória a liečebné domy vznikali na Slovensku v špecializovanom projektovom ústave Zdravoprojekt, v Gruzínsku rovnako pre túto typológiu zriadili špecializované projektové pracovisko s príznačným názvom Kurortprojekt. Tento tbiliský ateliér s desiatkami architektov produkoval projekty a množstvo konceptov pre rekreáciu „sovietskych“ rozmerov. Rovnako ako v našej časti Európy, aj v Gruzínsku predstavovali liečebné domy to najlepšie z architektonickej tvorby. Boli to monumenty utópie humanizmu a socialistického zriadenia. Napĺňali ideu o kolektívnej rekreácii. O to viac je dôležitý súčasný osud týchto zariadení, ktoré neboli opustené alebo zavrhnuté, ako v našom prípade, ale transformovali sa pod tlakom sociálnej krízy.