Dejiny / ČESKOSLOVENSKO NA EXPO 67 V MONTREALE
Zo štúdie Vladimíry Büngerovej o slovenskej účasti v rámci československej prezentácie na Expo 1967 v Montreale
Po výstave a publikácii Bruselský sen zameraných na československú účasť na Expo v Bruseli v roku 1958[1] nadišlo pokračovanie výskumu nasledujúcej štátnej prezentácie Československa na svetovej výstave v kanadskom Montreale v roku 1967. Za dôvodmi hľadajme požiadavku dokumentačného spracovania témy, ale i vôľu po kritickom prehodnotení tejto historickej udalosti viažucej sa k dejinám umenia a ku kultúrnej politike bývalého Československa. Projekt o Expo 67 v Montreale pod názvom Automat na výstavu. Československý pavilon na EXPO 67 v Montrealu[2] vyšiel z iniciatívy a spolupráce Daniely Kramerovej (spolukurátorka a editorka výstavy a publikácie o Expo 58 v Bruseli) a Terezie Nekvindovej, ktorá sa venovala tejto téme vo svojej dizertačnej práci.[3]
Obálka publikácie Daniela Kramerová a Terezie Nekvidnová: Automat na výstavu: Československý pavilon na Expo 67 v Montrealu. Akademie výtvarních umění, Praha; Galerie výtvarného umění v Chebu. 2017
Premiérové uvedenie výstavy sa konalo začiatkom novembra 2017 v Galerii výtvarného umění v Chebe, druhá repríza sa uskutoční od 24. 11. 2017 do 18. 3. 2018 v Uměleckoprůmyslovém muzeu v Brne a tretia repríza je plánovaná od 12. 4. do 20. 6. 2018 vo výstavnom priestore Satelit Slovenského centra dizajnu v Bratislave. Súčasťou projektu bolo vydanie prvej monografickej publikácie o Expo 67 Montreal s odbornými analýzami viacerých českých a slovenských autorov, ale i s dokumentačnou časťou mapujúcou náš pavilón v Kanade. Kniha podobne ako v prípade spracovania bruselskej účasti presahuje predstavu tradičného katalógu k výstave a rozoberá našu participáciu na svetovej výstave z viacerých aspektov – kultúrnych, umeleckých, spoločenských, národných, politických i spoločenských: Terezie Nekvindová: Výstavnictví na vrcholu; Daniela Kramerová: Československo na světových výstavách v Bruselu a Montrealu. Od legendárních počátků k fungujícímu výstavnímu stroji; Henrieta Moravčíková: Co na Expo nebylo. Československý architektonický technicismus v kontextu světové výstavy v Montrealu; Martin Strakoš: Střízlivost a uváženost bude asi naše přednost…Architektura československého pavilonu na Expo 67 v Montrealu; Martin Bernátek: Spektákly synchronizace. Československé audiovizuální projekty na Expo 67 v Montrealu; Vladimíra Büngerová: Koliba na ostrově. Slovenská účast na Expo 67 v Montrealu; Marta Sylvestrová: Výstava o výstavách; Pavel Sterec: Komentář k autorské intervenci do výstavy.
Prehľad slovenskej účasti v pavilóne a reštauráciách ČSSR v Montreale
Autori hlavného pavilónu (František Cubr, Josef Hrubý, Zdeněk Pokorný) považovali za svoju zásadnú úlohu vytvoriť výtvarne jednotné prostredie – jeden kompozičný celok architektúry a umenia. Pred vstupom do pavilónu bol nainštalovaný Obojstranný reliéf Rudolfa Uhra, v horizontálne orientovanom reliéfe s otvormi a elementárnymi prírodnými znakmi v minimalisticky redukovaných tvaroch zobrazil sochár impresiu pohybu v krajine. Štátny znak ČSSR stojaci na pylóne umiestnenom pravdepodobne vo vstupnej časti (vestibul) vytvorila technikou zvárania sochárka Erna Masarovičová. V Sieni stáročí predstavujúcej etapy historického vývoja Československa zastupovali Slovensko exponáty zo začiatkov osídlenia územia Slovenska a diela gotickej kultúry: gotická monštrancia zo Spišskej Novej Vsi, madona z Úlože a kópia Poslednej večere Majstra Pavla z Levoče. V tejto časti inštalovaný gobelín – podľa návrhu dnes už zabudnutého maliara Juraja Kréna – nazvaný Javor a lipa, zobrazoval československo-kanadské vzťahy symbolizované „národnými stromami“. Ľudovít Fulla pre Montreal pripravil návrh abstraktnej monumentálnej mozaiky do časti nazvanej Tradície, ktorá obsahovala štyri polia – inšpiračné zdroje ľudového pôvodu. Druhá mozaika v tejto časti bola vytvorená podľa maľby Milana Laluhu Traja chlapi v čierno-bielej verzii, ktorá viac odkazuje na Laluhove kresby ceruzou ako na jeho maľby povestné žiarivou farebnosťou a dynamickým stvárnením. Vo vitrínach blízko Laluhovej mozaiky sa spolu s výberom z historického skla nachádzala aj kolekcia súdobého skla slovenských dizajnérov Karola Hološku a Jaroslava Tarabu z Lednických Rovní.
Erna Masarovičová: Štátny znak ČSSR. Zváraný kov. Foto: Archív Erny Masarovičovej
Po tématickom Svete detí bola divákmi druhou najoceňovanejšou časťou expozície Inšpirácia snového až fantaskného charakteru, ktorá vznikla pod autorským vedením Antonína Kybala. Autorský kolektív inšpirovaný prírodou vytvoril priestorovú kompozíciu z textilu, bižutérie a šperku. Grafik a ilustrátor Albín Brunovský dostal nezvyčajnú možnosť vytvoriť návrh „monumentálnej ilustrácie“ – stropnú fresku Príroda. Funkciu predsedu odbornej výberovej komisie pre šperk a bižutériu zastával Stanislav Libenský. Zo slovenských umelcov vybrala komisia autorské šperky Antona Cepku, Aliny Ferdinandy, Erny Masarovičovej a šperkovnicu Jany Cepkovej. Záverečná časť expozície nazvaná Pozvanie tvorila komplexnú vizuálno-obrazovú pozvánku na návštevu Československa. Slovensko prezentovali tematické fotoalbumy zviazané knihárskym majstrom Jánom Vrtílkom, určené pre Klub krajanov.
Alina Ferdinandy: Záves. Okolo 1965. Foto: Archív Slovenskej národnej galérie, Bratislava
Expo 67 znamenalo nielen oslavu zraku, ale aj udalosť integrujúcu všetky zmyslové zážitky človeka. Jedlo na Expo pôsobilo ako zmyslový zážitok, komunikačný prostriedok aj znak národnej identity – prezentované krajiny i návštevníci mu venovali mimoriadnu pozornosť. Z toho dôvodu sa výrazný záujem autorov samostatného reštauračného pavilónu a členov jednotlivých komisií Československa sústredil aj na estetické a účelné zariadenie interiérov reštauračných zariadení.
Na stenách Staropražskej reštaurácie vytvoril Ladislav Guderna fantazijné farebné štukolustro s námetom kartových hier, rozvíjajúce v československom modernom umení tradičný záujem o surrealizmus. Autormi interiéru tzv. Slovenskej reštaurácie (správne Bratislavskej reštaurácie, alebo jednoducho: Bratislavy) boli architekti Vojtech Vilhan a Ferdinand Milučký. Inšpirovali sa syntézou funkcionalizmu a prvkov slovenského ľudového umenia a architektúry. Vo vnútri reštaurácie zazneli rozmanité odkazy na ľudovú architektúru a umenie – predovšetkým uplatnenie dreva v mobiliári aj v tektonike masívnych trámov a stien z dosák. Dominantným prvkom interiéru bolo svietidlo inšpirované tzv. veselicovým vencom. Na realizácii dvoch reliéfnych stien v interiéri reštaurácie sa podieľal sochár Vladimír Kompánek. Kompánek aj Milučký vyrastali v okolí Rajca, spoločné prostredie a cítenie vychádzajúce zo zážitkov z detstva aj ich záujem o reformy ľudového umenia z modernistických pozícií sa prejavili v ich abstrahujúcom, „nesentimentálnom“ pohľade na tzv. „ľudovky“. Okrem reliéfu v reštaurácii bol pred vstupným priestorom umiestnený bronzový odliatok Kompánkovej Slovenskej nevesty.
Pavilón ČSSR Expo 67 Montreal. Interiér Bratislavskej reštaurácie. Autori: F. Milučký, V. Vilhan. Reprodukované: R. Masný a M. Lojdl: Stavoprojekt Bratislava 1949-1969. Vydal Stavoprojekt v Bratislave k príležitosti 20. výročia svojho vzniku vo Vydavateľstve ROH Práca, Bratislava, 1969
Pavilón ČSSR Expo 67 Montreal. Interiér Bratislavskej reštaurácie. Autori: F. Milučký, V. Vilhan. Reprodukované: R. Masný a M. Lojdl: Stavoprojekt Bratislava 1949-1969. Vydal Stavoprojekt v Bratislave k príležitosti 20. výročia svojho vzniku vo Vydavateľstve ROH Práca, Bratislava, 1969
Vladimír Kompánek: Reliéfna stena v Kolibe. Reprodukované: R. Masný a M. Lojdl: Stavoprojekt Bratislava 1949-1969. Vydal Stavoprojekt v Bratislave k príležitosti 20. výročia svojho vzniku vo Vydavateľstve ROH Práca, Bratislava, 1969
Dva slovenské podniky zabezpečili nápojové sklo pre dve slovenské reštaurácie, aj servisy a príbory pre všetky tri československé reštaurácie. V tom čase etablované a progresívne fungujúce návrhárske stredisko Spojených sklární n. p. Lednické Rovne pod vedením dizajnéra Jaroslava Tarabu vyrobilo v spolupráci s Karolom Hološkom niekoľko súborov nápojového skla, ktoré charakterizoval jednoduchý tvar a hladká kalíškovina. Závod Sandrik v Dolných Hámroch, kde pôsobil návrhár Ján Čalovka, vyrobil kolekciu približne 60 druhov postriebreného stolovacieho náčinia: príborov a servisov. Čalovkove návrhy nadväzovali na funkcionalizmus, boli vyrobené z alpaky v kombinácii s prírodným materiálom – drevenými rúčkami príborov.
Okrem Bratislavy bola pre návštevníkov svetovej výstavy k dispozícii aj samostatná reštaurácia Koliba, ktorá vzišla z víťazného súťažného projektu Vojtecha Vilhana a Stanislava Talaša. Nachádzala sa na ostrove Sv. Heleny v La Ronde, v zábavnej časti Expa plnej radostnej, hravej a nevážnej atmosféry kolotočov, reštaurácií, strelníc a iných lunaparkových atrakcií.
Expo 67 Montreal. Slovenská reštaurácia Koliba. Autori: S. Talaš , V. Vilhan; spolupráca J. Gelinas M.I.R.A.C. Realizácia Janen Montreal a Drevina Turany 1966 – 67. Reprodukované: R. Masný a M. Lojdl: Stavoprojekt Bratislava 1949-1969. Vydal Stavoprojekt v Bratislave k príležitosti 20. výročia svojho vzniku vo Vydavateľstve ROH Práca, Bratislava, 1969
Pozvánka na otvorenie Koliby Expo v Bratislave. 1970. Archív Erny Masarovičovej
Pred vstupom do Koliby Jaroslav Kočiš vytvoril drevenú sochu s motívom zvoničky. Objekt totemovej formy na vysokom stĺpe svojimi kruhovými otvormi odkazoval aj na drevené stavby ľudových holubníkov. Koliba stelesňovala svojou architektúrou tradičnú drevenú pastiersku stavbu v novej materiálovej a konštrukčnej interpretácii: v kombinácii dreva, kovu a ich prírodných/prirodzených farebností. Podobne ako pri Bratislavskej reštaurácii bol výrazným tektonickým prvkom stavby drevený trám prechádzajúci z interiéru až do exteriéru. Výtvarne ho dotvoril sochár Jaroslav Kočiš. Na tráme boli v exteriéri zavesené plechové pastierske zvonce. Členenie interiéru Koliby zodpovedalo trom kultúrne špecifickým, rázovitým oblastiam Slovenska: severný Ždiar, stredný Liptov a južný Chorvátsky Grob. V grobskej časti visel na stene gobelín Márie Rudavskej Nedeľné popoludnie (1965). Architekt a dizajnér Viktor Holešťák-Holubár vytvoril osvetľovacie telesá z elementárnych geometrických tvarov zo štiepaného smreku. Vychádzal pritom z tradičnej ľudovej techniky tzv. štiepaných holubíc. Kovovými detailmi do interiéru i exteriéru Koliby prispela sochárka Erna Masarovičová, pripravila niekoľko zváraných objektov voľne inšpirovaných ľudovým umením. Dagmar Rosůlková pre Kolibu vytvorila prototyp stolovacej súpravy odvodený z foriem ľudových kuchynských riadov, ktorý preniesla a transformovala do tradičnej slovenskej majoliky s vrchnou modrou a vnútornou bielou glazúrou (odkaz na typickú modranskú keramiku).
Expo 67 Montreal. Slovenská reštaurácia Koliba. Autori: S. Talaš , V. Vilhan; spolupráca J. Gelinas M.I.R.A.C. Realizácia Janen Montreal a Drevina Turany 1966 – 67. Reprodukované: R. Masný a M. Lojdl: Stavoprojekt Bratislava 1949-1969. Vydal Stavoprojekt v Bratislave k príležitosti 20. výročia svojho vzniku vo Vydavateľstve ROH Práca, Bratislava, 1969
Montreal Expo 67. Interiér slovenskej reštaurácie Koliba. Autori: S. Talaš , V. Vilhan. Reprodukované: R. Masný a M. Lojdl: Stavoprojekt Bratislava 1949-1969. Vydal Stavoprojekt v Bratislave k príležitosti 20. výročia svojho vzniku vo Vydavateľstve ROH Práca, Bratislava, 1969
Erna Masarovičová. Nápis na Kolibu pre Expo Montreal 67. Zváraný kov. Foto: Archív Erny Masarovičovej
Mária Rudavská: Nedeľné popoludnie. 1965. Textilný záves pre Kolibu na Expo Montreal 67. Archív autorky
V dobe spoločenského a politického uvoľnenia a liberalizácie nadväzovalo umenie nielen na predvojnovú modernu ranej avantgardy, pre ktorú ľudové umenie znamenalo podstatnú časť výtvarného i duchovného zázemia. Moderna sa znova preverovala z domácich zdrojov aj z nových umeleckých impulzov zo sveta. Z tohto pohľadu voľbu klasika moderného umenia Ľudovíta Fullu, autorov zo skupiny Mikuláša Galandu, Laluhu a Kompánka, nefiguratívneho diela Rudolfa Uhra, zváraných plastík Erny Masarovičovej, totemického objektu mladého sochára, grafika a maliara Jaroslava Kočiša môžeme chápať ako až demokraticky pluralitnú a vyrovnanú reprezentáciu rôznych umeleckých prístupov, ktoré v danej dobe predstavovali nové myšlienky vychádzajúce z národných aj svetových zdrojov. I keď sa tento prístup môže zdať príliš konvenčný a zväzujúci, svetové výstavy chceli tieto národné špecifiká prezentovať a stratégia výberu umeleckých aj architektonických diel sa z tohto pohľadu zdá byť jasne deklarovaná a hodnoverne zvolená, nepodliehajúca len folklórnemu resentimentu ani „hre na ľudovú nôtu“.
Pas pre návštevníka Expo 67 Montreal. Archív autorky
Predná strana obálky tematicky zameraného čísla časopisu Projekt venovanému Expo 67 Montreal. Archív autorky