Mestom / ROZHOVOR S JOS BOYS
„Univerzálny dizajn neexistuje, nemôžete vytvoriť niečo, čo by vyhovovalo všetkým.“
Profesia architektúry je už celé desaťročia predmetom polemík. Dominantne mužská, často prekarizovaná činnosť, ktorá formuje náš svet, akoby často zanedbávala potreby tých, ktorí a ktoré v ňom žijú. Jos Boys sa vo svojej práci venuje spochybňovaniu konvenčnej architektúry. Je jednou zo zakladateliek feministického architektonického a výskumného kolektívu Matrix a v súčasnosti je spoluriaditeľkou The DisOrdinary Architecture Project. Kriticky nazerá na architektúru, tvorí alternatívne metódy a vytvára nové pohľady najmä v prostredí výuky architektúry. Zaoberá sa pritom otázkami pretrvávajúcich problémov architektúry, prínosov feminizmu do tejto oblasti a hľadaním možností na ďalšie zmeny.
Spolka: Jos, si veľmi aktívna v oblasti sociálnych zmien a feminizmu. Mohla by si špecifikovať svoj pohľad na to, ako môže architektúra ako odborná disciplína súvisieť so sociálnou zmenou?
Jos Boys: Považujem sa za aktivistku v oblasti navrhovania. Skúmam, ako pracovať s ne-špecialistami. Ide mi o spôsoby, ktoré otvárajú predstavy disciplíny o tom, čo robí budovy alebo verejné priestory dobrými. Ja sa namiesto dobrých budov oveľa viac zaujímam o to, čo robí dobrý život a ako to môže naše zastavané prostredie podporovať, ako môže podporovať rôzne spôsoby zamestnania, pričom sa sústreďujem na tých a tie, ktoré boli v minulosti z procesov navrhovania najviac vylúčené.
Verím, že k spoločenskej zmene dochádza prostredníctvom takzvaného efektu snehovej gule. Začiatok je v zmene postojov zopár ľudí, v tom, že sa pre nich stane zahrnutie tých najviac znevýhodnených z niečoho avantgardného bežným. Táto zmena sa potom násobí a rozširuje, až sa stane mainstreamom. Ak si počas procesu navrhovania našu biologickú či neurologickú rôznosť vážime skôr ako kreatívny zdroj, než ako problém, tak sa učíme z našich rôznych spôsobov bytia vo svete, a potom máme možnosť v dizajne dosiahnuť nové a vzrušujúce posuny. Môže sa začať od priamych zásahov – od malých kreatívnych zmien v každodenných sociálnych, priestorových a materiálnych postupoch, ktoré vychádzajú zo životných skúseností rozmanitých ľudí mimo normy.
Mohla by si nám opísať tieto priame zásahy cez nejaký príklad, ako by to vyzeralo?
Budem hovoriť o projekte DisOrdinary a v nejakom bode spomeniem aj kolektív Matrix. V prípade The DisOrdinary Architecture Project je dobrým príkladom Architecture Beyond Sight (Architektúra za hranicami viditeľnosti). Ide o základný kurz pre nevidiacich a slabozrakých, ktorí majú záujem stať sa architektmi a architektkami. Organizujeme ho v spolupráci s The Bartlett School of Architecture na University College of London. Kurz je veľmi uvedomelým spochybnením spôsobu, akým architektúra bežne funguje. Architektúra je totiž vo všeobecnosti veľmi vizuálnou oblasťou. Preto bol a stále ešte je veľmi silný názor, že osoby s diagnózou zdravotného postihnutia nemôžu byť jej súčasťou. Ak máte túto diagnózu, stretávate sa s rôznymi prekážkami, ktoré bránia tomu, aby ste sa stali súčasťou architektúry ako profesie. Najmä pre nevidiacich ľudí sa to zdá ako nemožné. Cieľom ABS je teda, po prvé, umožniť nevidiacim ľuďom získať sebavedomie pri navrhovaní architektúry, a po druhé, prezentovať kvalitu tvorivosti zdravotne postihnutých. Po tretie, chceme rozvíjať alternatívne metódy navrhovania, ktoré nie sú zamerané na vizuálnu stránku, ako napríklad audio popis, performance, veľkoplošné stelesnené kresby či hmatové skicové modely. Chceme ponúknuť iné spôsoby navrhovania než len plány, rezy a zobrazenie terénu, ktoré sú veľmi vzdialené nášmu rôznorodému vnímaniu a rôznemu kontaktu so svetom. V spolupráci s osobami s diagnózou zdravotného postihnutia skúmame metódy, ktoré zapájajú všetky zmysly, a ktoré by mohli byť pre bežnú architektúru prínosom. Prostredníctvom tejto malej vlny sa snažíme zmeniť spôsob, akým sa vyučuje a praktizuje architektúra.
Ako by sa tradičné vnímanie architektúry líšilo od hodnôt, ktoré navrhujete?
Myslím si, že mainstreamová architektúra príliš často predpokladá rovnosť skúseností v zastavanom priestore na základe „normálnych“ tiel, ktoré môžu ísť kam chcú a kedy chcú. Akonáhle začnete uvažovať o zdravotnom postihnutí ako o pojme, a o osobách s diagnózou zdravotného postihnutia ako o komunite, nemôžete ako architektka či používateľka priestoru predpokladať, aké kroky za nich podniknete, alebo si vyberiete. Niektorým ľuďom je možnosť konať (ed. poznámka: preložené z anglického pojmu agency) odňatá, pretože ich telo a myseľ sú nejakým spôsobom vnímané, alebo im je odňatá na základe situácie, v akej sa nachádzajú. Takže mať ľahkosť pohybu a konania je pre mňa istým druhom privilégia, ktoré si musíme všímať.
V oblasti disability studies a aktivizmu existuje kritika týkajúca sa „možnosti konať“ a toho, prečo sa na ňu sústreďujeme ako na vec, ktorá musí byť druhým umožnená, ku ktorej musia byť povzbudení. Existuje celý súbor úvah o nahradení tohto pojmu pojmom „prosperita“ (ed. poznámka: preložené z anglického pojmu human flourishing). Ako umožňujeme prosperitu? A to prináša celý súbor prepojených myšlienok, ktoré rozvíjajú mnohé skupiny zdravotne postihnutých, ako napríklad Disability Visibility Project a Sins Invalid v USA, okolo kolektívnej starostlivosti a spravodlivosti zdravotne postihnutých.
Vráťme sa k tomu, ako si spomenula prax Matrixu. Matrix bol kolektív feministických architektiek, ktoré v 80. rokoch vniesli do dizajnu architektonickej praxe v Londýne problematiku rodovej rovnosti. Ako môže kolektívnosť podporiť možnosť zmeny?
Znovu používate pojem možnosť zmeny. Pre mňa tento pojem zostáva niečím, čo je priveľmi zamerané na individuálnu sebakontrolu a odhodlanie, na sebarealizáciu.
Ale ak hovoríme o kolektívnej možnosti konať – ako o schopnosti skupín konať alebo si vybrať, aké kroky podniknúť, potom si myslím, že pre dizajnérsku prax Matrixu to bolo naozaj kľúčové. Typy takýchto možností, ktoré boli k dispozícii samotnému Matrixu a aj rôznym ženským a komunitným skupinám, s ktorými sme spolupracovali, samozrejme záviseli od kontextu; od modelov vládnej podpory a financovania, ktoré podmieňovali možnosť akejkoľvek zmeny.
V tomto zmysle si myslím, že Matrix skutočne povzbudil mnohé ženské kolektívy, pretože zvýšil ich prístup k zdrojom a ich kontrolu nad tým, ako sa tieto zdroje môžu použiť na podporu potrieb žien. Okrem realizácie štúdií uskutočniteľnosti, ktoré podporovali napríklad nové a radikálne formy starostlivosti o deti, sme v Matrixe pracovali spravodlivými a participatívnymi spôsobmi, ktoré umožnili rôznym ženám lepšie pochopiť, aké druhy zastavaných priestorov chcú, a spoluvytvárať tieto priestory.
Matrix na Oslo Architecture Triennale – Mission Neighbourhood – (Re)forming Communities, zdroj: archív Spolky, 2022.
O moci v miestotvorbe
A čím sa Matrix líšil od vtedajšej mainstreamovej architektúry?
To nás vracia späť k téme moci a odbornosti. Čo je našou odbornosťou? Čo sme sa naučili z disciplinárnych postupov, v ktorých sme sa vzdelávali, a do ktorých sme boli zapojené, či už ide o architektúru alebo sociológiu, alebo akýkoľvek iný príbuzný odbor? Čo potom znamená zdieľať túto odbornosť alebo využívať túto expertízu? V knihe od Matrixu (ed. poznámka Making Space: Women and the Man Made Environment z roku 1984) je celá kapitola o vysvetľovaní toho, ako architekti a architektky znázorňujú zastavaný priestor určitým spôsobom na základe ortografie, aby ľudia mimo odbor mohli pochopiť, čo tieto schémy vlastne znamenajú. V Matrixe sme vyvinuli mnoho techník, ktoré druhým ľuďom pomáhali ľahšie pochopiť priestorový dizajn. Napríklad skúmanie mierky – spojením všetkého, čo navrhovali, s veľkosťou a tvarom miestnosti, v ktorej sa všetci nachádzali… Myslím, že takáto prax sa ešte aj dnes javí ako radikálne chápanie participácie. To, že sa ľudí len neopýtate, čo chcú, a potom to navrhnete – ale vlastne nejakým spôsobom nastavíte proces, v ktorom s nimi veci zdieľate a spoluvytvárate. Architekti a architektky pri takejto spolutvorbe stále pracujú so svojou odbornosťou, no zároveň dávajú ľuďom mimo odbor nástroje na vyjadrenie ich vlastnej expertízy prostredníctvom prežitej skúsenosti. Ako mladá osoba, ktorá sa zaujímala o spoločensky angažovanú prax aj počas štúdia architektúry a aj po nej, som vnímala akúsi predstavu o spolutvorenej architektúre – že môžete byť ako architekt či architektka len neutrálnou spojkou, a ľudia vám len povedia veci a vy ich hneď premeníte na návrh. A že by takýto návrh bol presne tým, čo títo ľudia mysleli. To sa samozrejme ukázalo, že vôbec nie je pravdou. A myslím si, že tie naozaj základné techniky rovnosti nástrojov, ktoré na spolutvorbu používate, a ktoré vyvinul Matrix, boli pre dobrý dizajn veľmi silné.
Keď hovoríme o rovnosti, starostlivosti a priestore, dotýkame sa aj feministickej filozofie. Fungoval by pre vás osobne pojem feministická miestotvorba? Existujú nejaké typické znaky, ktoré sú pre takúto miestotvorbu dôležité?
Veľmi sa mi páči, že to nazývate feministickou miestotvorbou, pretože keď ešte fungoval Matrix, vždy sa nás pýtali, ako vyzerá feministická architektúra. Chceli od nás uviesť príklady feministického štýlu – zrejme také, že by boli budovy skôr okrúhle ako falicky špicaté. A nejako sa nám vždy zdalo, že odpoveď, že feministická prax je skôr o procese ako o produkte, je pre naše publikum veľmi neuspokojivá. Obzvlášť pre konvenčné publikum ľudí, ktorí a ktoré architektúru praktizujú.
DisOrdinary kladie podobný dôraz na proces, a nie na konečný výsledok. Odborníčka na štúdium zdravotného postihnutia Rosemarie Garland-Thomson používa koncept toho, že ti niečo „padne“ alebo „nepadne“ (ed. poznámka: preložené z anglického pojmu fitting a misfitting). Namiesto univerzálnych prístupových riešení chápe zastavaný priestor ako dynamický a vzťahový; niektoré situácie nám sedia a iné nie. Miestotvorba je teda o pochopení toho, ako sa mocenské vzťahy odohrávajú v hmotnom svete – a to podľa toho, ako doň ľudia zapadnú. Pre kritickú reflexiunašich vlastných domnienok o ľuďoch s diagnózou zdravotného postihnutia a bez nej je toto naozaj hodnotné. Ale je to aj intersekcionálne – ako môžeme nezapadať prostredníctvom toho, ako sú priestory rodovo alebo etnicky rozdelené.
Ide o to, aby sa miestotvorba kriticky zaoberala „nezapadnutím“ a potom tvorivo skúmala provokatívne a praktické zásahy, ktoré umožňujú to, aby nám architektúra dobre sedela – otváraním nových možností, ako by mohla byť spoločnosť organizovaná, a prehodnotením toho, čo sa ráta za to, čo nám sedí.
Matrix na Oslo Architecture Triennale – Mission Neighbourhood – (Re)forming Communities, zdroj: archív Spolky, 2022.
Cesta k architektúre, ktorá „padne ako uliata“
Keď sa pozrieme na začiatok tohto všetkého, ako si sa stala feministickou vedkyňou v oblasti architektúry?
Chcela som pracovať v oblasti fotografie a bolo mi povedané, že nemôžem fotiť, pretože som dievča a vybavenie je príliš ťažké, čo vám niečo povie o historických zmenách. Nikdy som neľutovala, že som vyštudovala architektúru, hoci som pomerne skoro vedela, že nechcem byť konvenčnou architektkou. V 60. a 70. rokoch som bola v Anglicku súčasťou celej novej generácie mladých bielych žien zo strednej triedy, ktoré sa do architektúry dostávali v oveľa väčšom počte po skončení vojny. V porovnaní s dnešným počtom nás bolo stále pomerne málo, ale bolo nás dosť na to, aby sme si uvedomili, že táto profesia je pre ženy neprívetivá, pretože sme zažívali rôzne stupne nezapadnutia, ktoré sa spájali aj s etnicitou, sexualitou a triedou. Ako človek s neštandardnou výchovou strednej triedy som považovala za veľmi mätúci práve triedny aspekt – „pánsky klub“ architektonického vzdelávania a praxe.
Nepamätám si, ako sa volala pôvodná skupina, z ktorej Matrix vyrástol. Bol to feministický kolektív a pamätám si, že na jeho prvom stretnutí v Londýne bolo asi 65 žien. Mali sme veľmi odlišné postoje k tomu, čo pre nás feminizmus znamená a čo chceme v živote robiť. Dôležité však bolo, že sme sa stretávali, vymieňali si skúsenosti a uvedomovali si, že sú tieto skúsenosti založené na systematickej nerovnosti, nie na individuálnych nedostatkoch. Pokiaľ ide o mňa, najviac som sa angažovala v začiatkoch Matrixu a ako spoluautorka knihy Making Space. Spoločne sme stavali na celej feministickej praxi zvyšovania povedomia medzi ženami, ale aj na uskutočňovaní výskumu, ktorý by nám pomohol lepšie pochopiť, ako je priestor okolo nás rodovo podmienený.
A aké spoločenské podmienky podľa vás umožnili Matrixu vytvoriť feministickú architektonickú prax?
Za vlády Kena Livingstona ako starostu tu bol akýsi osobitný politický moment spojený so zastupiteľstvom Veľkého Londýna – Greater London Council. Livingstone chcel naozaj zmeniť a zlepšiť zastavané prostredie pre nenormované skupiny. Znamenalo to, že sa napríklad financovali ženské a komunitné skupiny, a to bolo nevyhnutné na podporu alternatívnych foriem architektonickej praxe. Zároveň tu bol celý rad ďalších vecí, ktoré to umožnili. Mohli sme bývať pomerne lacno, veľa z nás squatovalo. Učili sme sa stavebným prácam tým, že sme upravovali domy, do ktorých sme sa nasťahovali. Londýn bol vtedy dosť prázdny a vybývaný. No aj tak existovalo veľa komunitných kampaní vyzývajúcich k akcii, ktoré sa snažili zachrániť časti mesta pred prestavbou alebo podporovali robotnícku triedu pri zabezpečovaní si lepšieho bývania. V súčasnosti je to oveľa ťažšie, najmä pre ľudí, ktorí chcú pracovať na zmene v takom mieste, ako je Londýn, pretože je veľmi presýtený projektmi. Už tam nie sú žiadne opustené budovy a život je veľmi drahý.
Zostaňme pri súčasnej spoločenskej a politickej situácii. Ako podľa teba umožňuje či neumožňuje radikálnu prax v architektúre?
S projektom DisOrdinary Architecture sme práve vyhrali projekt pre Londýnsky festival architektúry aj so združením Refabricate, ktoré sa zameriava na ekonomiku odpadu. A je to naozaj fantastické. Spolupráca s nimi bude úžasná. Ale takmer všetci v Refabricate pracujú v architektúre na plný úväzok a radikálnejšia práca, ktorú robia, musí byť čímsi povedľa. A opäť, neviem presne, aká je situácia u vás – rôznych členiek Spolky. Pracujem s ľuďmi, ktorí sa snažia robiť niečo iné v ťažkých podmienkach, vrátane čoraz väčšieho počtu osôb s diagnózou zdravotného postihnutia, ktoré architektúru študujú alebo v tejto oblasti pôsobia. Pôvodne, keď sme s umelkyňou s touto diagnózou, Zoe Partington, založili v roku 2007 DisOrdinary, napadlo nám, že do architektúry zapojíme zdravotne postihnuté osoby z oblasti umenia, pretože v architektúre ich pôsobí veľmi málo. Bol to spôsob, ako spoluobjaviť tvorivosť osôb s diagnózou zdravotného postihnutia v rámci celej disciplíny. Išlo aj o to, aby sa prepojili umelecké a architektonické postupy, aby sa otvorila diskusia o tom, ako sa vyučuje a praktizuje architektúra a ako by sa to mohlo robiť inak. V rámci toho začala DisOrdinary Architecture vytvárať bezpečné priestory pre osoby s postihnutím, ktoré už v architektúre pôsobia alebo ju chcú študovať. Takže paralelne, a nielen vďaka DisOrdinary, ale aj vďaka ďalším sieťam aktivizmu a štipendií v oblasti zdravotného postihnutia, je teraz v kreatíve viac osôb s diagnózou zdravotného postihnutia viditeľných a vyjadrujúcich sa naprieč vzdelávaním a praxou veľmi zaujímavými spôsobmi.
Ako by si opísala vplyv, ktorý môže mať rozmanitosť v architektúre na fyzické prostredie alebo tvorbu politík?
Som si úplne vedomá toho, že zvyšovanie rozmanitosti je nevyhnutné a že je nevyhnutné okolo rozmanitosti zmeniť aj miestotvorné politiky a prax. Potrebujeme však aj nástroje a taktiky, ktoré do architektúry nielen „pridajú“ viac rozmanitosti, ale spochybnia jej normy. DisOdinary Architecture má už dlhšie v šuflíku odložený jeden projekt, na ktorý sme zatiaľ nenašli financie. Ide o to urobiť akýsi alternatívny stavebný zákonník. Bola by to publikácianad rámec dodržiavania právnych predpisov, ktorá namiesto množstva technických pokynov s okamžitými odpoveďami a veľmi zjednodušenými „univerzálnymi“ konštrukčnými riešeniami, predstaví neuveriteľne bohatú zbierku rozmanitých a inovatívnych ideí. Tieto ideje by boli z dielne osôb s diagnózou zdravotného postihnutia z oblasti umenia, architektúry či aktivizmu na medzinárodnej úrovni, ktoré už teraz prehodnocujú postihnutie, prístup a inklúziu. V podstate by to bol taký bohatý inventár, ktorým môžete listovať, keď vám dôjdu nápady týkajúce sa prístupnosti; niečo, čo obohatí váš návrh, predstavivosť a nie je len technickou požiadavkou, ktorú pridáte do návrhu zo štandardnej šablóny na konci procesu navrhovania. Aktuálne vyrábame prototyp s názvom Mnoho ďalších častí ako je M! Opätovné premyslenie postihnutia, prístupnosti a inklúzie nad rámec vyhovujúceho, ktorý plánujeme publikovať vo februári 2024 (ed. poznámka: preložené z anglického názvu Many More Parts than M! Reimagining Disability, Access and Inclusion Beyond Compliance, časť M odkazuje na názov anglického stavebného zákona o prístupnosti).
V Spolke vystupujeme proti univerzálnemu dizajnu a pracujeme s pluralitou potrieb. Aj preto je pre nás akousi povinnou otázkou táto: Myslíš si, že by mohli existovať dizajnové riešenia, ktoré by boli univerzálne prístupné pre všetky potreby rôznych aktérov?
Univerzálny dizajn neexistuje, nemôžete vytvoriť niečo, čo by vyhovovalo všetkým. Nič také nie je, naopak, existujú obrovské rozdiely v prístupových potrebách ľudí, v našich preferenciách a našich životných rolách. Deje sa v tom mnohé a nemá zmysel usilovať sa o nejakú jedinú finálnu odpoveď na všetko. Jednoducho potrebujeme lepšie a spolutvorené spôsoby oceňovania našej biologickej a neurologickej rôznosti, a to sa týka ľudského aj prírodného sveta. A potrebujeme tiež vidieť, že všetci máme prístupové potreby a že konvenčné zastavané prostredie spĺňa potreby iba tých „normálnych“ ľudí.
Znamená to akceptovať, že rôzne prístupové potreby sú intersekcionálne, a to aj v rámci postihnutia ako takého, a aj medzi postihnutím a inými nenormatívnymi identitami, a že oboje môže byť v súlade, aj v rozpore. Dizajn sa pretavuje na spoluprácu na rôznych multimodálnych a spravodlivých alternatívach, ktoré umožňujú – dokonca oslavujú – rôzne spôsoby bytia v zastavanom priestore. Vždy to bude work in progress, niečo nerovnomerné a neukončené.
Znamená to uvažovať o procese navrhovania veľmi rozšíreným spôsobom, založeným na multiplicite a adaptabilite – a s prepojením na udržateľnosť a klimatickú krízu. Nejde len o to postaviť veci a odísť, ale o celý spôsob práce založený na adaptácii, údržbe, starostlivosti a opravách – o proces umožňovania, ktorý nikdy nedocielime úplne správne, ale musíme sa o to pokúšať.
Jos Boys počas jej prednášky o kolektíve Matrix na Oslo Architecture Triennale – Mission Neighbourhood – (Re)forming Communities, zdroj: archív Spolky, 2022.
Radosť v procese tvorby
Ja som osobne veľmi akademická, dokonca som sa k feminizmu dostala z kriticky akademického hľadiska, keď som sa zaujímala o to, ako je priestor rodovo podmienený, ako „funguje“. A čo sa musí stať, aby sme vytvorili spravodlivejšie priestory. Bol to akýsi druh zvedavosti, ktorý ma poháňal – a stále ešte poháňa.
A čo sa týka súvisu s postihnutím, uvedomila som si, že tu máme feministické štúdie o architektúre a zastavanom prostredí. Máme kritické rasové štúdie, nie veľa, ale máme nejaké. Máme queer štúdie. Máme veci o queer priestore a queering priestore. Ale pokiaľ ide o zdravotné postihnutie, je tu takmer úplné vedomostné prázdno. Vníma sa ako ahistorický, apolitický, akultúrny, len ako funkčný a právny problém pre dizajnérov a dizajnérky, architektov a architektky, nie ako oblasť, ktorá môže ponúknuť kritickosť alebo kreativitu. No a potom som objavila disability studies a našla mnoho skvelých vedkýň, aktivistov a umelkýň, ktorých práca vychádzala z najrôznejších stelesnení a odlišností. A písali o zdravotnom postihnutí, prístupe a inklúzii veľmi energickým, veľmi nahnevaným spôsobom. DisOrdinary Architecture sa z toho veľa naučila. Všetko, čo robíme, vychádza z telesného a skúsenostného zážitku. Povzbudzujeme ľudí, aby sa veľa hýbali. Nechávame ich vynaliezať priestory pomocou ich tiel. Je to veľmi energizujúce, nesmierne zábavné a je to skvelý spôsob, ako premýšľať o prístupe a inklúzii, ktoré sa zvyčajne považujú za veľmi suché a nudné. Čo robíme je, že nechávame ľudí byť hravými so svojimi telami a mysľou. Cieľom je ukázať tým, že zažívajú priestor inak – a to vrátane frustrácií či objavovania nových potešení – aké rôznorodé sú naše vzťahy k telu, mysli, stretnutiam a priestorom. Napríklad, ak práve nesiete kopu vecí, rýchlo vás to unaví a zároveň je naozaj ťažké dostať sa s plnými rukami cez dvere. A ide tiež o to, akú novú kreativitu táto situácia vytvára. Cez dvere sa napríklad viete dostať tým, že si pomôžete kolenom, teda, ak dostatočne cvičíte.
To je veľmi pekný príklad. Myslíš si, že aj samotné radostné metódy sú feministické?
Myslím si, že radosť je dôležitá taktika. Ide o to nájsť metódy, ktoré samy o sebe povzbudzujú v človeku energiu, tak ako to urobil Matrix s niektorými naozaj úsmevnými spôsobmi vysvetľovania ortografických techník kreslenia. Ann Thorne, spoluzakladateľka feministického kolektívu Matrix, zvykla nakrájať na kúsky koláč a na ňom ukazovať, ako vyzerá jeho pôdorys a rez. Takže mať tieto veľmi vynaliezavé a radostné metódy je podľa mňa tiež súčasťou toho, ako priniesť porozumenie.
Vzhľadom na tvoje pôsobenie v kolektíve Matrix a na našu skúsenosť v kolektíve Spolka, máš nejaké rady na to, ako si udržať kolektívny život? Ako si udržať hodnoty, ktoré uplatňujeme aj v našej práci vo vnútri kolektívu a následne aj smerom do našej praxe?
Robiť tento druh práce je veľmi obohacujúce a zároveň radostné, v zmysle práce s rôznym typom ľudí, ktorí sa venujú rovnakým veciam a kde môžete vaše hodnoty a vízie skutočne zapracovať, ale vedie to aj k vyhoreniu. Niekedy je to vyčerpávajúce, pretože bojujete proti normatívnym spôsobom fungovania alebo sa im snažíte vzdorovať, alebo musíte robiť kompromisy s týmito spôsobmi fungovania, čo môže byť pre spoločnosť prínosné, ale aj dosť únavné.
So zmenou politickej moci v Anglicku v 80. rokoch, keď nastúpila Konzervatívna strana pod vedením Margaret Thatcherovej, sa mnohé možnosti, ktoré boli pre Matrix otvorené, začali strácať. Napríklad finančné toky pre štúdie uskutočniteľnosti. Predtým sme mohli pracovať so ženskými a komunitnými skupinami na tom, čo by sa im mohlo páčiť, a skutočne im pomôcť získať finančné prostriedky a zvýšiť ich ambície. Potom bolo financovanie v rámci celého Londýna znížené a stalo sa zodpovednosťou jednotlivých miestnych orgánov, ktoré mali oveľa menej peňazí. Boli časy, keď to bolo naozaj ťažké. A pre niektorých ľudí je možné robiť zle platenú radikálnu prácu, no pre iných nie. V Matrixe sme mali zásadu platiť všetkým rovnako – a to fungovalo pre mnohé biele ženy zo strednej triedy, ktoré nemali dlhy ani finančnú zodpovednosť za ostatných. Ale pre niektoré ženy nebolo možné byť súčasťou kolektívu, alebo si museli nájsť dve zamestnania, aby finančne prežili.
Existujú podľa teba nejaké stratégie, ktoré by mohli prispieť k zdravším pracovným podmienkam v architektúre?
Neviem, či je to tak aj u vás a v celej Európe, ale v Anglicku v súčasnosti existuje veľké hnutie za odborové združenie ľudí pracujúcich v oblasti architektúry – prostredníctvom Section of Architectural Workers (SAW), ktorá je súčasťou organizácie United Voices of the World. V istom zmysle je to to isté, čo robilo aj New Architecture Movement, ktoré predchádzalo Matrixu v 70. rokoch. Zdôrazňuje význam bytia v kolektíve pracujúcich pre profesiu, ktorá je ešte stále založená na veľmi silnom konkurenčných, individualistických a obsesívnych prvkoch; čo zase ospravedlňuje nízke mzdy. V Anglicku sa teda opäť oživuje myšlienka, že sa ľudia môžu spojiť, aby vzdorovali nízkym mzdám a pridlhej pracovnej dobe. To sa mi zdá byť naozaj cenné a robí sa to veľmi explicitne. Nejde len o mzdy, ide o posun kapitalistických modelov bezhlavej produktivity. Takže z toho som veľmi nadšená a myslím, že je to kľúčová cesta vpred.
Spolka a Jos Boys počas rozhovoru v Osle, zdroj: archív Spolky, 2022.