[:sk]Mestom / ROZHOVOR S JOS BOYS[:en]INTERVIEW WITH JOS BOYS[:]
[:sk]„Univerzálny dizajn neexistuje, nemôžete vytvoriť niečo, čo by vyhovovalo všetkým.“[:en]“There is no universal design, you can't build something that works for everybody.”[:]
[:sk]Profesia architektúry je už celé desaťročia predmetom polemík. Dominantne mužská, často prekarizovaná činnosť, ktorá formuje náš svet, akoby často zanedbávala potreby tých, ktorí a ktoré v ňom žijú. Jos Boys sa vo svojej práci venuje spochybňovaniu konvenčnej architektúry. Je jednou zo zakladateliek feministického architektonického a výskumného kolektívu Matrix a v súčasnosti je spoluriaditeľkou The DisOrdinary Architecture Project. Kriticky nazerá na architektúru, tvorí alternatívne metódy a vytvára nové pohľady najmä v prostredí výuky architektúry. Zaoberá sa pritom otázkami pretrvávajúcich problémov architektúry, prínosov feminizmu do tejto oblasti a hľadaním možností na ďalšie zmeny.
Spolka: Jos, si veľmi aktívna v oblasti sociálnych zmien a feminizmu. Mohla by si špecifikovať svoj pohľad na to, ako môže architektúra ako odborná disciplína súvisieť so sociálnou zmenou?
Jos Boys: Považujem sa za aktivistku v oblasti navrhovania. Skúmam, ako pracovať s ne-špecialistami. Ide mi o spôsoby, ktoré otvárajú predstavy disciplíny o tom, čo robí budovy alebo verejné priestory dobrými. Ja sa namiesto dobrých budov oveľa viac zaujímam o to, čo robí dobrý život a ako to môže naše zastavané prostredie podporovať, ako môže podporovať rôzne spôsoby zamestnania, pričom sa sústreďujem na tých a tie, ktoré boli v minulosti z procesov navrhovania najviac vylúčené.
Verím, že k spoločenskej zmene dochádza prostredníctvom takzvaného efektu snehovej gule. Začiatok je v zmene postojov zopár ľudí, v tom, že sa pre nich stane zahrnutie tých najviac znevýhodnených z niečoho avantgardného bežným. Táto zmena sa potom násobí a rozširuje, až sa stane mainstreamom. Ak si počas procesu navrhovania našu biologickú či neurologickú rôznosť vážime skôr ako kreatívny zdroj, než ako problém, tak sa učíme z našich rôznych spôsobov bytia vo svete, a potom máme možnosť v dizajne dosiahnuť nové a vzrušujúce posuny. Môže sa začať od priamych zásahov – od malých kreatívnych zmien v každodenných sociálnych, priestorových a materiálnych postupoch, ktoré vychádzajú zo životných skúseností rozmanitých ľudí mimo normy.
Mohla by si nám opísať tieto priame zásahy cez nejaký príklad, ako by to vyzeralo?
Budem hovoriť o projekte DisOrdinary a v nejakom bode spomeniem aj kolektív Matrix. V prípade The DisOrdinary Architecture Project je dobrým príkladom Architecture Beyond Sight (Architektúra za hranicami viditeľnosti). Ide o základný kurz pre nevidiacich a slabozrakých, ktorí majú záujem stať sa architektmi a architektkami. Organizujeme ho v spolupráci s The Bartlett School of Architecture na University College of London. Kurz je veľmi uvedomelým spochybnením spôsobu, akým architektúra bežne funguje. Architektúra je totiž vo všeobecnosti veľmi vizuálnou oblasťou. Preto bol a stále ešte je veľmi silný názor, že osoby s diagnózou zdravotného postihnutia nemôžu byť jej súčasťou. Ak máte túto diagnózu, stretávate sa s rôznymi prekážkami, ktoré bránia tomu, aby ste sa stali súčasťou architektúry ako profesie. Najmä pre nevidiacich ľudí sa to zdá ako nemožné. Cieľom ABS je teda, po prvé, umožniť nevidiacim ľuďom získať sebavedomie pri navrhovaní architektúry, a po druhé, prezentovať kvalitu tvorivosti zdravotne postihnutých. Po tretie, chceme rozvíjať alternatívne metódy navrhovania, ktoré nie sú zamerané na vizuálnu stránku, ako napríklad audio popis, performance, veľkoplošné stelesnené kresby či hmatové skicové modely. Chceme ponúknuť iné spôsoby navrhovania než len plány, rezy a zobrazenie terénu, ktoré sú veľmi vzdialené nášmu rôznorodému vnímaniu a rôznemu kontaktu so svetom. V spolupráci s osobami s diagnózou zdravotného postihnutia skúmame metódy, ktoré zapájajú všetky zmysly, a ktoré by mohli byť pre bežnú architektúru prínosom. Prostredníctvom tejto malej vlny sa snažíme zmeniť spôsob, akým sa vyučuje a praktizuje architektúra.
Ako by sa tradičné vnímanie architektúry líšilo od hodnôt, ktoré navrhujete?
Myslím si, že mainstreamová architektúra príliš často predpokladá rovnosť skúseností v zastavanom priestore na základe „normálnych“ tiel, ktoré môžu ísť kam chcú a kedy chcú. Akonáhle začnete uvažovať o zdravotnom postihnutí ako o pojme, a o osobách s diagnózou zdravotného postihnutia ako o komunite, nemôžete ako architektka či používateľka priestoru predpokladať, aké kroky za nich podniknete, alebo si vyberiete. Niektorým ľuďom je možnosť konať (ed. poznámka: preložené z anglického pojmu agency) odňatá, pretože ich telo a myseľ sú nejakým spôsobom vnímané, alebo im je odňatá na základe situácie, v akej sa nachádzajú. Takže mať ľahkosť pohybu a konania je pre mňa istým druhom privilégia, ktoré si musíme všímať.
V oblasti disability studies a aktivizmu existuje kritika týkajúca sa „možnosti konať“ a toho, prečo sa na ňu sústreďujeme ako na vec, ktorá musí byť druhým umožnená, ku ktorej musia byť povzbudení. Existuje celý súbor úvah o nahradení tohto pojmu pojmom „prosperita“ (ed. poznámka: preložené z anglického pojmu human flourishing). Ako umožňujeme prosperitu? A to prináša celý súbor prepojených myšlienok, ktoré rozvíjajú mnohé skupiny zdravotne postihnutých, ako napríklad Disability Visibility Project a Sins Invalid v USA, okolo kolektívnej starostlivosti a spravodlivosti zdravotne postihnutých.
Vráťme sa k tomu, ako si spomenula prax Matrixu. Matrix bol kolektív feministických architektiek, ktoré v 80. rokoch vniesli do dizajnu architektonickej praxe v Londýne problematiku rodovej rovnosti. Ako môže kolektívnosť podporiť možnosť zmeny?
Znovu používate pojem možnosť zmeny. Pre mňa tento pojem zostáva niečím, čo je priveľmi zamerané na individuálnu sebakontrolu a odhodlanie, na sebarealizáciu.
Ale ak hovoríme o kolektívnej možnosti konať – ako o schopnosti skupín konať alebo si vybrať, aké kroky podniknúť, potom si myslím, že pre dizajnérsku prax Matrixu to bolo naozaj kľúčové. Typy takýchto možností, ktoré boli k dispozícii samotnému Matrixu a aj rôznym ženským a komunitným skupinám, s ktorými sme spolupracovali, samozrejme záviseli od kontextu; od modelov vládnej podpory a financovania, ktoré podmieňovali možnosť akejkoľvek zmeny.
V tomto zmysle si myslím, že Matrix skutočne povzbudil mnohé ženské kolektívy, pretože zvýšil ich prístup k zdrojom a ich kontrolu nad tým, ako sa tieto zdroje môžu použiť na podporu potrieb žien. Okrem realizácie štúdií uskutočniteľnosti, ktoré podporovali napríklad nové a radikálne formy starostlivosti o deti, sme v Matrixe pracovali spravodlivými a participatívnymi spôsobmi, ktoré umožnili rôznym ženám lepšie pochopiť, aké druhy zastavaných priestorov chcú, a spoluvytvárať tieto priestory.
Matrix na Oslo Architecture Triennale – Mission Neighbourhood – (Re)forming Communities, zdroj: archív Spolky, 2022.
O moci v miestotvorbe
A čím sa Matrix líšil od vtedajšej mainstreamovej architektúry?
To nás vracia späť k téme moci a odbornosti. Čo je našou odbornosťou? Čo sme sa naučili z disciplinárnych postupov, v ktorých sme sa vzdelávali, a do ktorých sme boli zapojené, či už ide o architektúru alebo sociológiu, alebo akýkoľvek iný príbuzný odbor? Čo potom znamená zdieľať túto odbornosť alebo využívať túto expertízu? V knihe od Matrixu (ed. poznámka Making Space: Women and the Man Made Environment z roku 1984) je celá kapitola o vysvetľovaní toho, ako architekti a architektky znázorňujú zastavaný priestor určitým spôsobom na základe ortografie, aby ľudia mimo odbor mohli pochopiť, čo tieto schémy vlastne znamenajú. V Matrixe sme vyvinuli mnoho techník, ktoré druhým ľuďom pomáhali ľahšie pochopiť priestorový dizajn. Napríklad skúmanie mierky – spojením všetkého, čo navrhovali, s veľkosťou a tvarom miestnosti, v ktorej sa všetci nachádzali… Myslím, že takáto prax sa ešte aj dnes javí ako radikálne chápanie participácie. To, že sa ľudí len neopýtate, čo chcú, a potom to navrhnete – ale vlastne nejakým spôsobom nastavíte proces, v ktorom s nimi veci zdieľate a spoluvytvárate. Architekti a architektky pri takejto spolutvorbe stále pracujú so svojou odbornosťou, no zároveň dávajú ľuďom mimo odbor nástroje na vyjadrenie ich vlastnej expertízy prostredníctvom prežitej skúsenosti. Ako mladá osoba, ktorá sa zaujímala o spoločensky angažovanú prax aj počas štúdia architektúry a aj po nej, som vnímala akúsi predstavu o spolutvorenej architektúre – že môžete byť ako architekt či architektka len neutrálnou spojkou, a ľudia vám len povedia veci a vy ich hneď premeníte na návrh. A že by takýto návrh bol presne tým, čo títo ľudia mysleli. To sa samozrejme ukázalo, že vôbec nie je pravdou. A myslím si, že tie naozaj základné techniky rovnosti nástrojov, ktoré na spolutvorbu používate, a ktoré vyvinul Matrix, boli pre dobrý dizajn veľmi silné.
Keď hovoríme o rovnosti, starostlivosti a priestore, dotýkame sa aj feministickej filozofie. Fungoval by pre vás osobne pojem feministická miestotvorba? Existujú nejaké typické znaky, ktoré sú pre takúto miestotvorbu dôležité?
Veľmi sa mi páči, že to nazývate feministickou miestotvorbou, pretože keď ešte fungoval Matrix, vždy sa nás pýtali, ako vyzerá feministická architektúra. Chceli od nás uviesť príklady feministického štýlu – zrejme také, že by boli budovy skôr okrúhle ako falicky špicaté. A nejako sa nám vždy zdalo, že odpoveď, že feministická prax je skôr o procese ako o produkte, je pre naše publikum veľmi neuspokojivá. Obzvlášť pre konvenčné publikum ľudí, ktorí a ktoré architektúru praktizujú.
DisOrdinary kladie podobný dôraz na proces, a nie na konečný výsledok. Odborníčka na štúdium zdravotného postihnutia Rosemarie Garland-Thomson používa koncept toho, že ti niečo „padne“ alebo „nepadne“ (ed. poznámka: preložené z anglického pojmu fitting a misfitting). Namiesto univerzálnych prístupových riešení chápe zastavaný priestor ako dynamický a vzťahový; niektoré situácie nám sedia a iné nie. Miestotvorba je teda o pochopení toho, ako sa mocenské vzťahy odohrávajú v hmotnom svete – a to podľa toho, ako doň ľudia zapadnú. Pre kritickú reflexiunašich vlastných domnienok o ľuďoch s diagnózou zdravotného postihnutia a bez nej je toto naozaj hodnotné. Ale je to aj intersekcionálne – ako môžeme nezapadať prostredníctvom toho, ako sú priestory rodovo alebo etnicky rozdelené.
Ide o to, aby sa miestotvorba kriticky zaoberala „nezapadnutím“ a potom tvorivo skúmala provokatívne a praktické zásahy, ktoré umožňujú to, aby nám architektúra dobre sedela – otváraním nových možností, ako by mohla byť spoločnosť organizovaná, a prehodnotením toho, čo sa ráta za to, čo nám sedí.
Matrix na Oslo Architecture Triennale – Mission Neighbourhood – (Re)forming Communities, zdroj: archív Spolky, 2022.
Cesta k architektúre, ktorá „padne ako uliata“
Keď sa pozrieme na začiatok tohto všetkého, ako si sa stala feministickou vedkyňou v oblasti architektúry?
Chcela som pracovať v oblasti fotografie a bolo mi povedané, že nemôžem fotiť, pretože som dievča a vybavenie je príliš ťažké, čo vám niečo povie o historických zmenách. Nikdy som neľutovala, že som vyštudovala architektúru, hoci som pomerne skoro vedela, že nechcem byť konvenčnou architektkou. V 60. a 70. rokoch som bola v Anglicku súčasťou celej novej generácie mladých bielych žien zo strednej triedy, ktoré sa do architektúry dostávali v oveľa väčšom počte po skončení vojny. V porovnaní s dnešným počtom nás bolo stále pomerne málo, ale bolo nás dosť na to, aby sme si uvedomili, že táto profesia je pre ženy neprívetivá, pretože sme zažívali rôzne stupne nezapadnutia, ktoré sa spájali aj s etnicitou, sexualitou a triedou. Ako človek s neštandardnou výchovou strednej triedy som považovala za veľmi mätúci práve triedny aspekt – „pánsky klub“ architektonického vzdelávania a praxe.
Nepamätám si, ako sa volala pôvodná skupina, z ktorej Matrix vyrástol. Bol to feministický kolektív a pamätám si, že na jeho prvom stretnutí v Londýne bolo asi 65 žien. Mali sme veľmi odlišné postoje k tomu, čo pre nás feminizmus znamená a čo chceme v živote robiť. Dôležité však bolo, že sme sa stretávali, vymieňali si skúsenosti a uvedomovali si, že sú tieto skúsenosti založené na systematickej nerovnosti, nie na individuálnych nedostatkoch. Pokiaľ ide o mňa, najviac som sa angažovala v začiatkoch Matrixu a ako spoluautorka knihy Making Space. Spoločne sme stavali na celej feministickej praxi zvyšovania povedomia medzi ženami, ale aj na uskutočňovaní výskumu, ktorý by nám pomohol lepšie pochopiť, ako je priestor okolo nás rodovo podmienený.
A aké spoločenské podmienky podľa vás umožnili Matrixu vytvoriť feministickú architektonickú prax?
Za vlády Kena Livingstona ako starostu tu bol akýsi osobitný politický moment spojený so zastupiteľstvom Veľkého Londýna – Greater London Council. Livingstone chcel naozaj zmeniť a zlepšiť zastavané prostredie pre nenormované skupiny. Znamenalo to, že sa napríklad financovali ženské a komunitné skupiny, a to bolo nevyhnutné na podporu alternatívnych foriem architektonickej praxe. Zároveň tu bol celý rad ďalších vecí, ktoré to umožnili. Mohli sme bývať pomerne lacno, veľa z nás squatovalo. Učili sme sa stavebným prácam tým, že sme upravovali domy, do ktorých sme sa nasťahovali. Londýn bol vtedy dosť prázdny a vybývaný. No aj tak existovalo veľa komunitných kampaní vyzývajúcich k akcii, ktoré sa snažili zachrániť časti mesta pred prestavbou alebo podporovali robotnícku triedu pri zabezpečovaní si lepšieho bývania. V súčasnosti je to oveľa ťažšie, najmä pre ľudí, ktorí chcú pracovať na zmene v takom mieste, ako je Londýn, pretože je veľmi presýtený projektmi. Už tam nie sú žiadne opustené budovy a život je veľmi drahý.
Zostaňme pri súčasnej spoločenskej a politickej situácii. Ako podľa teba umožňuje či neumožňuje radikálnu prax v architektúre?
S projektom DisOrdinary Architecture sme práve vyhrali projekt pre Londýnsky festival architektúry aj so združením Refabricate, ktoré sa zameriava na ekonomiku odpadu. A je to naozaj fantastické. Spolupráca s nimi bude úžasná. Ale takmer všetci v Refabricate pracujú v architektúre na plný úväzok a radikálnejšia práca, ktorú robia, musí byť čímsi povedľa. A opäť, neviem presne, aká je situácia u vás – rôznych členiek Spolky. Pracujem s ľuďmi, ktorí sa snažia robiť niečo iné v ťažkých podmienkach, vrátane čoraz väčšieho počtu osôb s diagnózou zdravotného postihnutia, ktoré architektúru študujú alebo v tejto oblasti pôsobia. Pôvodne, keď sme s umelkyňou s touto diagnózou, Zoe Partington, založili v roku 2007 DisOrdinary, napadlo nám, že do architektúry zapojíme zdravotne postihnuté osoby z oblasti umenia, pretože v architektúre ich pôsobí veľmi málo. Bol to spôsob, ako spoluobjaviť tvorivosť osôb s diagnózou zdravotného postihnutia v rámci celej disciplíny. Išlo aj o to, aby sa prepojili umelecké a architektonické postupy, aby sa otvorila diskusia o tom, ako sa vyučuje a praktizuje architektúra a ako by sa to mohlo robiť inak. V rámci toho začala DisOrdinary Architecture vytvárať bezpečné priestory pre osoby s postihnutím, ktoré už v architektúre pôsobia alebo ju chcú študovať. Takže paralelne, a nielen vďaka DisOrdinary, ale aj vďaka ďalším sieťam aktivizmu a štipendií v oblasti zdravotného postihnutia, je teraz v kreatíve viac osôb s diagnózou zdravotného postihnutia viditeľných a vyjadrujúcich sa naprieč vzdelávaním a praxou veľmi zaujímavými spôsobmi.
Ako by si opísala vplyv, ktorý môže mať rozmanitosť v architektúre na fyzické prostredie alebo tvorbu politík?
Som si úplne vedomá toho, že zvyšovanie rozmanitosti je nevyhnutné a že je nevyhnutné okolo rozmanitosti zmeniť aj miestotvorné politiky a prax. Potrebujeme však aj nástroje a taktiky, ktoré do architektúry nielen „pridajú“ viac rozmanitosti, ale spochybnia jej normy. DisOdinary Architecture má už dlhšie v šuflíku odložený jeden projekt, na ktorý sme zatiaľ nenašli financie. Ide o to urobiť akýsi alternatívny stavebný zákonník. Bola by to publikácianad rámec dodržiavania právnych predpisov, ktorá namiesto množstva technických pokynov s okamžitými odpoveďami a veľmi zjednodušenými „univerzálnymi“ konštrukčnými riešeniami, predstaví neuveriteľne bohatú zbierku rozmanitých a inovatívnych ideí. Tieto ideje by boli z dielne osôb s diagnózou zdravotného postihnutia z oblasti umenia, architektúry či aktivizmu na medzinárodnej úrovni, ktoré už teraz prehodnocujú postihnutie, prístup a inklúziu. V podstate by to bol taký bohatý inventár, ktorým môžete listovať, keď vám dôjdu nápady týkajúce sa prístupnosti; niečo, čo obohatí váš návrh, predstavivosť a nie je len technickou požiadavkou, ktorú pridáte do návrhu zo štandardnej šablóny na konci procesu navrhovania. Aktuálne vyrábame prototyp s názvom Mnoho ďalších častí ako je M! Opätovné premyslenie postihnutia, prístupnosti a inklúzie nad rámec vyhovujúceho, ktorý plánujeme publikovať vo februári 2024 (ed. poznámka: preložené z anglického názvu Many More Parts than M! Reimagining Disability, Access and Inclusion Beyond Compliance, časť M odkazuje na názov anglického stavebného zákona o prístupnosti).
V Spolke vystupujeme proti univerzálnemu dizajnu a pracujeme s pluralitou potrieb. Aj preto je pre nás akousi povinnou otázkou táto: Myslíš si, že by mohli existovať dizajnové riešenia, ktoré by boli univerzálne prístupné pre všetky potreby rôznych aktérov?
Univerzálny dizajn neexistuje, nemôžete vytvoriť niečo, čo by vyhovovalo všetkým. Nič také nie je, naopak, existujú obrovské rozdiely v prístupových potrebách ľudí, v našich preferenciách a našich životných rolách. Deje sa v tom mnohé a nemá zmysel usilovať sa o nejakú jedinú finálnu odpoveď na všetko. Jednoducho potrebujeme lepšie a spolutvorené spôsoby oceňovania našej biologickej a neurologickej rôznosti, a to sa týka ľudského aj prírodného sveta. A potrebujeme tiež vidieť, že všetci máme prístupové potreby a že konvenčné zastavané prostredie spĺňa potreby iba tých „normálnych“ ľudí.
Znamená to akceptovať, že rôzne prístupové potreby sú intersekcionálne, a to aj v rámci postihnutia ako takého, a aj medzi postihnutím a inými nenormatívnymi identitami, a že oboje môže byť v súlade, aj v rozpore. Dizajn sa pretavuje na spoluprácu na rôznych multimodálnych a spravodlivých alternatívach, ktoré umožňujú – dokonca oslavujú – rôzne spôsoby bytia v zastavanom priestore. Vždy to bude work in progress, niečo nerovnomerné a neukončené.
Znamená to uvažovať o procese navrhovania veľmi rozšíreným spôsobom, založeným na multiplicite a adaptabilite – a s prepojením na udržateľnosť a klimatickú krízu. Nejde len o to postaviť veci a odísť, ale o celý spôsob práce založený na adaptácii, údržbe, starostlivosti a opravách – o proces umožňovania, ktorý nikdy nedocielime úplne správne, ale musíme sa o to pokúšať.
Jos Boys počas jej prednášky o kolektíve Matrix na Oslo Architecture Triennale – Mission Neighbourhood – (Re)forming Communities, zdroj: archív Spolky, 2022.
Radosť v procese tvorby
Ja som osobne veľmi akademická, dokonca som sa k feminizmu dostala z kriticky akademického hľadiska, keď som sa zaujímala o to, ako je priestor rodovo podmienený, ako „funguje“. A čo sa musí stať, aby sme vytvorili spravodlivejšie priestory. Bol to akýsi druh zvedavosti, ktorý ma poháňal – a stále ešte poháňa.
A čo sa týka súvisu s postihnutím, uvedomila som si, že tu máme feministické štúdie o architektúre a zastavanom prostredí. Máme kritické rasové štúdie, nie veľa, ale máme nejaké. Máme queer štúdie. Máme veci o queer priestore a queering priestore. Ale pokiaľ ide o zdravotné postihnutie, je tu takmer úplné vedomostné prázdno. Vníma sa ako ahistorický, apolitický, akultúrny, len ako funkčný a právny problém pre dizajnérov a dizajnérky, architektov a architektky, nie ako oblasť, ktorá môže ponúknuť kritickosť alebo kreativitu. No a potom som objavila disability studies a našla mnoho skvelých vedkýň, aktivistov a umelkýň, ktorých práca vychádzala z najrôznejších stelesnení a odlišností. A písali o zdravotnom postihnutí, prístupe a inklúzii veľmi energickým, veľmi nahnevaným spôsobom. DisOrdinary Architecture sa z toho veľa naučila. Všetko, čo robíme, vychádza z telesného a skúsenostného zážitku. Povzbudzujeme ľudí, aby sa veľa hýbali. Nechávame ich vynaliezať priestory pomocou ich tiel. Je to veľmi energizujúce, nesmierne zábavné a je to skvelý spôsob, ako premýšľať o prístupe a inklúzii, ktoré sa zvyčajne považujú za veľmi suché a nudné. Čo robíme je, že nechávame ľudí byť hravými so svojimi telami a mysľou. Cieľom je ukázať tým, že zažívajú priestor inak – a to vrátane frustrácií či objavovania nových potešení – aké rôznorodé sú naše vzťahy k telu, mysli, stretnutiam a priestorom. Napríklad, ak práve nesiete kopu vecí, rýchlo vás to unaví a zároveň je naozaj ťažké dostať sa s plnými rukami cez dvere. A ide tiež o to, akú novú kreativitu táto situácia vytvára. Cez dvere sa napríklad viete dostať tým, že si pomôžete kolenom, teda, ak dostatočne cvičíte.
To je veľmi pekný príklad. Myslíš si, že aj samotné radostné metódy sú feministické?
Myslím si, že radosť je dôležitá taktika. Ide o to nájsť metódy, ktoré samy o sebe povzbudzujú v človeku energiu, tak ako to urobil Matrix s niektorými naozaj úsmevnými spôsobmi vysvetľovania ortografických techník kreslenia. Ann Thorne, spoluzakladateľka feministického kolektívu Matrix, zvykla nakrájať na kúsky koláč a na ňom ukazovať, ako vyzerá jeho pôdorys a rez. Takže mať tieto veľmi vynaliezavé a radostné metódy je podľa mňa tiež súčasťou toho, ako priniesť porozumenie.
Vzhľadom na tvoje pôsobenie v kolektíve Matrix a na našu skúsenosť v kolektíve Spolka, máš nejaké rady na to, ako si udržať kolektívny život? Ako si udržať hodnoty, ktoré uplatňujeme aj v našej práci vo vnútri kolektívu a následne aj smerom do našej praxe?
Robiť tento druh práce je veľmi obohacujúce a zároveň radostné, v zmysle práce s rôznym typom ľudí, ktorí sa venujú rovnakým veciam a kde môžete vaše hodnoty a vízie skutočne zapracovať, ale vedie to aj k vyhoreniu. Niekedy je to vyčerpávajúce, pretože bojujete proti normatívnym spôsobom fungovania alebo sa im snažíte vzdorovať, alebo musíte robiť kompromisy s týmito spôsobmi fungovania, čo môže byť pre spoločnosť prínosné, ale aj dosť únavné.
So zmenou politickej moci v Anglicku v 80. rokoch, keď nastúpila Konzervatívna strana pod vedením Margaret Thatcherovej, sa mnohé možnosti, ktoré boli pre Matrix otvorené, začali strácať. Napríklad finančné toky pre štúdie uskutočniteľnosti. Predtým sme mohli pracovať so ženskými a komunitnými skupinami na tom, čo by sa im mohlo páčiť, a skutočne im pomôcť získať finančné prostriedky a zvýšiť ich ambície. Potom bolo financovanie v rámci celého Londýna znížené a stalo sa zodpovednosťou jednotlivých miestnych orgánov, ktoré mali oveľa menej peňazí. Boli časy, keď to bolo naozaj ťažké. A pre niektorých ľudí je možné robiť zle platenú radikálnu prácu, no pre iných nie. V Matrixe sme mali zásadu platiť všetkým rovnako – a to fungovalo pre mnohé biele ženy zo strednej triedy, ktoré nemali dlhy ani finančnú zodpovednosť za ostatných. Ale pre niektoré ženy nebolo možné byť súčasťou kolektívu, alebo si museli nájsť dve zamestnania, aby finančne prežili.
Existujú podľa teba nejaké stratégie, ktoré by mohli prispieť k zdravším pracovným podmienkam v architektúre?
Neviem, či je to tak aj u vás a v celej Európe, ale v Anglicku v súčasnosti existuje veľké hnutie za odborové združenie ľudí pracujúcich v oblasti architektúry – prostredníctvom Section of Architectural Workers (SAW), ktorá je súčasťou organizácie United Voices of the World. V istom zmysle je to to isté, čo robilo aj New Architecture Movement, ktoré predchádzalo Matrixu v 70. rokoch. Zdôrazňuje význam bytia v kolektíve pracujúcich pre profesiu, ktorá je ešte stále založená na veľmi silnom konkurenčných, individualistických a obsesívnych prvkoch; čo zase ospravedlňuje nízke mzdy. V Anglicku sa teda opäť oživuje myšlienka, že sa ľudia môžu spojiť, aby vzdorovali nízkym mzdám a pridlhej pracovnej dobe. To sa mi zdá byť naozaj cenné a robí sa to veľmi explicitne. Nejde len o mzdy, ide o posun kapitalistických modelov bezhlavej produktivity. Takže z toho som veľmi nadšená a myslím, že je to kľúčová cesta vpred.
Spolka a Jos Boys počas rozhovoru v Osle, zdroj: archív Spolky, 2022.
Jos Boys je dlhoročná výskumníčka, pedagogička a projektová manažérka, ktorá viac ako 30 rokov pôsobí v oblasti vyššieho vzdelávania a v dobrovoľníckom/komunitnom sektore v Anglicku a medzinárodne. Pôvodne vyštudovala architektúru, v 80. rokoch spoluzakladala feministický architektonický a výskumný kolektív Matrix a je jednou z autoriek knihy Making Space: Women and the Man-made Environment (Pluto, 1984; znovu vydaná skrz Verso Feminist Classic v roku 2022). Je spoluzakladateľkou projektu The DisOrdinary Architecture Project, ktorý zapája umelcov a umelkyne s diagnózou zdravotného postihnutia do vzdelávania a praxe v oblasti miestotvorby s cieľom spoluobjavovať alternatívne spôsoby navrhovania so zdravotným postihnutím.
disordinaryarchitecture.co.uk
@disordinaryarchitecture
matrixfeministarchitecturearchive.co.uk
Rozhovor za kolektív Spolka spracovala Zuzana Révészová, z anglického originálu preložila Lýdia Grešáková.
[:en]The profession of architecture has been disputed in the critical sphere for decades. Male-dominated, often precarized, profession that shapes our world seems to often neglect the needs of those who live in it. Jos Boys has been one of those who dedicated their work to challenge conventional architecture, by searching for alternative methods, re-shaping the discourse and questioning it in teaching. One of the founders of the Matrix feminist design collective, currently the co-director of The DisOrdinary Architecture Project, Jos explores the lasting problems of architecture, what feminism has brought to the field and where there is a potential for further change.
Spolka: Jos, you have been very active in the field of social change and feminism. Could you define your position on how architecture as a professional discipline can relate to social change?
Jos Boys: I call myself a design activist. I explore how to work with non-specialists in ways that open up the discipline’s assumptions about what makes a good building or public space. That said, I am much more interested in what makes a good life, and how our built surroundings can support that and diverse forms of occupation, centring on those who have historically been most excluded from design processes.
I believe social change happens through a kind of snowballing effect. This starts from changing the attitudes of a few, when considering the most disadvantaged is deemed avant-garde, until it multiplies and multiplies and becomes mainstream. If we value our bio- and neurodiversity as a creative generator rather than a problem for designers, and learn from our many different ways of being in the world, then we have the possibility of some innovative and exciting design shifts. This can start from the immediate – from small creative changes to everyday social spatial and material practices, based on the lived experiences of diverse people outside the norm.
Can you describe this immediate practice, an example of what would it be like?
I’ll talk about DisOrdinary and I’ll come back to Matrix as well at some stage, but I think with DisOrdinary Architecture, an example would be Architecture Beyond Sight (ABS) – a foundation course for blind and partially sighted people who are interested in becoming architects that we run in collaboration with The Bartlett School of Architecture at UCL. It’s a very deliberate kind of challenge to the way that architecture normally works. Generally, it’s a very visual subject. There was and still is a very strong idea that disabled people can’t be architects. There are all sorts of barriers to becoming part of the profession if you have an impairment. For blind people, in particular, that seems like an impossibility. So, the aim of ABS is, first, to enable blind people’s confidence to design architecture, and, second, to showcase the quality of disabled creativity. Third, we want to develop alternative non-visual centered design methods, such as audio description, performance, large-scale embodied drawings and tactile sketch models. We want to offer other ways of designing beyond plans, sections and elevations, which are very removed from our diverse perceptions of the world , and our different social encounters with it. We are working with disabled people to explore methods that engage with all the senses, and that could also benefit mainstream architecture. We try to change the way that architecture is taught and practiced through these very small-scale waves.
How would this traditional perception of architecture differ from the values you are proposing?
I think mainstream architecture too often assumes an equality of experience in built space, based on “normal” bodies and minds that can go where they want, when they want. Once you start thinking about disability as a concept and disabled people as a constituency you can’t assume the agency of taking action or choosing what action to take, either as an architect or as a building user. Some people have agency taken from them, because of how their bodies and minds are perceived, or the kind of situation they are in. So, having ease of movement and agency for me is a kind of privilege that we need to take notice of. There is a critique in disability studies scholarship and activism around the notion of agency and about why we focus on that as the thing that we’re trying to enable. There’s a whole set of thinking around replacing that with the notion of human flourishing. How do we enable flourishing? And that brings a whole lot of connected ideas which are developed by disabled groups like the Disability Visibility Project and Sins Invalid in the USA around collective care and disability justice, as well as many others.
Let’s return, as you mention, to the practice of the Matrix. Matrix was a collective of feminist architects who brought issues of gender to the design of architectural practice in London in the 1980s. How can collectivity encourage agency to change?
You use the concept of agency again. For me, agency remains a term that is very focused on individual self-control and determination; on self-actualization. But if we talk about collective agency as the ability for groups to take action or to choose what action to take, then I think for Matrix it was really central to the design practice. The types of agency that were available both to Matrix itself and to the various women’s and community groups that it worked with was, of course, dependent on context; on the patterns of local government support and funding that underpinned the possibility of any change. But I do think that Matrix enabled, it really did increase the agency of very many women’s groups because it increased their access to resources and their control over how those resources could be used to support women’s needs. As well as undertaking feasibility studies that supported new and radical forms of childcare, for example, Matrix worked in equitable and participatory ways that enabled diverse women to better understand what kinds of built spaces they wanted and to co-design these spaces.
Matrix at Oslo Architecture Triennale – Mission Neighbourhood – (Re)forming Communities, source: archive of Spolka, 2022.
On Power in Space-making
And how would Matrix differ from the mainstream architecture at the time?
It’s going back to power and expertise. Like, what is our expertise? What is it that we’ve learned from the disciplinary practices that we’ve been educated in and involved in, whether that’s architecture or sociology, or any other related subject? Then, what is it to share that expertise or to use that expertise? In the Matrix book (ed. note: Making Space: Women and the Man-Made Environment from 1984), there’s a whole chapter on explaining how architects represent built space in a particular way, based on orthography, so that non-experts can understand what these diagrams actually mean. Matrix developed many techniques to help participants understand spatial design more easily, such as exploring scale by connecting whatever they were designing to the size and shape of the room everyone was in. I think that it still stands out as quite a radical understanding of participation – that you don’t ask people what they want and then design it, you actually somehow set up a process where you share and co-develop. In doing this, the architects still recognise their own expertise, but also give non-experts the tools to express their own expertise through lived experience. As a young person interested in a socially engaged practice both during and then after architecture school, there was kind of an idea around about community architecture that you could just be a neutral conduit – that people would tell you stuff, and you could just turn that into a design. And that would be exactly what they wanted, which, of course, turned out to be completely not the case. And I think that those really basic techniques for having equality of the tools that you’re using that Matrix developed, I think, it was very powerful.
When talking about equality, care and space, we also touch on feminist philosophy. Would the notion of feminist space-making work for you personally? Are there any typical features that are important for such space-making?
I really like the fact you call it feminist space-making because when Matrix was around we always got asked what a feminist architecture looked like. That you could give examples of a feminist style – probably that buildings would be round rather than phallically pointed. And it somehow always seemed a very unsatisfactory response to our audiences, particularly conventional architectural practitioner audiences, that a feminist practice was about the process rather than the product.
DisOrdinary emphasises a similar centring on the process rather than the end result. Disability studies scholar Rosemarie Garland-Thomson uses the concepts of fitting and misfitting. Rather than universal access “solutions”, built space is understood as dynamic and relational; we fit in some situations and not others. So, space-making is about understanding how power relations are played out across the material world, through how people fit and misfit. This is really valuable for rethinking assumptions about disabled and non-disabled people. But it is also intersectional – how we can misfit through, how spaces are gendered or racialised. And it is about space-making critically engaging with misfitting and then creatively exploring provocative and practical interventions that make it possible to fit – opening up new possibilities in how society could be organised, reframing what counts as fit.
Matrix at Oslo Architecture Triennale – Mission Neighbourhood – (Re)forming Communities, source: archive of Spolka, 2022.
The Path to “More Fitting” Architecture
When we look at the beginning of this all, how did you become a feminist architecture scholar?
Well, I wanted to do photography and they said I couldn’t because I was a girl and the equipment was too heavy, which tells you something about historical change. I never regretted doing architecture, although I knew quite early on that I didn‘t want to be a conventional architect. I was part of a whole new generation of young middle-class white women in the 1960s and 1970s in the UK, who came into architecture in much larger numbers postwar. Those were still quite small numbers in comparison to today, but there were enough of us to realise that the profession was inhospitable to women, as we experienced different degrees of misfitting, also entangled with race, sexuality and class. As someone with a non-standard middle-class upbringing, it was class, the gentleman’s club aspect of architectural education and practice that I found very confusing.
I can’t remember what the initial group that Matrix grew out of was called. There was a feminist collective and I remember there being a first meeting of, like, 65 women in London. We had very different attitudes about what feminism meant to us and what we wanted to do with our lives. It was important, though, just getting together and sharing experiences and recognising how these were based on systematic inequalities not individual inadequacies. For me, my main involvement was in the very early days of Matrix and as a co-author of the Making Space book. So, building on the whole feminist practice of consciousness raising as women together, but also undertaking research that could help us better understand how built space was gendered.
And what social conditions would you say enabled Matrix to constitute feminist architectural practice?
There was a particular political moment with the Greater London Council, under Ken Livingstone as Mayor, who wanted to really change and improve the built environment for non-normative groups. It meant that there was funding for women’s and community groups, which was essential to supporting alternative forms of architectural practice. At the same time, a whole set of things made it possible. We could live quite cheaply, a lot of us were squatting. We were learning building work by adapting the houses that we moved into. London was so empty and derelict. There were lot of community action campaigns anyway for trying to save parts of the city from redevelopment or to support working-class people in providing better housing. Nowadays it is much harder for people who want to work for change in somewhere like London because it’s very oversaturated with projects. There aren’t any more derelict buildings. It is very expensive to live here these days.
You mention contemporary social and political situation. How is it allowing the radical practice in architecture?
With The DisOrdinary Architecture Project, we’ve just won a project for the London Festival of Architecture with a group called Refabricate who focus on the waste economy. And it’s really fantastic. It’ll be really amazing to work with them. But almost everybody in Refabricate is in a full-time architectural job and the more radical work they’re doing has to be a kind of side hustle. And again, I don’t know what the situation is for you and for the different people in Spolka because what I’m doing is that I’m working with people who are trying to do something different in hard circumstances, including an increasing number of disabled architectural students and practitioners . Originally, when disabled artist Zoe Partington and I set up DisOrdinary Architecture (in 2007) we came to this idea that we would bring disabled artists in, because there were so few disabled people in architecture, as a way to co-explore disabled creativity across the discipline. It was also to intersect art and architectural practices, to open up for debate how architecture is taught and practised, and how it could be done differently. As part of that, DisOrdinary Architecture began to make safe spaces for people with impairments already in architecture, or wanting to study it. So, in parallel, and not just because of DisOrdinary, but also because of other disability activist networks and scholarship, more disabled creatives are now visible and vocal across education and practice in very exciting ways.
How would you describe the impact that diversity in architecture can bring in the built environment or in policy making?
I’m completely aware that increasing diversity is vital and that to actually change policy and practice around getting things built is essential. But we also need tools and tactics that don’t just “add” more diversity to architecture, but challenge its norms. DisOdinary Architecture has had a project floating around for a long time because we’ve never found any money for it. It is to do a kind of alternative building code, a beyond legal compliance publication, which instead of being just a lot of technical guidance with instant answers and very simplistic “universal” design solutions is an incredibly rich compendium of different and innovative ideas, led by disabled artists, architects and activists internationally who are already rethinking disability, access and inclusion. It’s like a rich inventory that you can flick through when you run out of ideas about accessibility; something that enriches your design, imagination and is not just a technical requirement that you add to a design from a standard template at the end of the design process. We are now producing a prototype called Many More Parts than M! Reimagining Disability, Access and Inclusion Beyond Compliance (Part M is the title of the UK building code on accessibility), which will launch in February 2024.
We are quite opposed to universal design, we work with the plurality of needs and thus have to ask. Do you think that there could be design solutions that could be universally accessible for all needs of all people?
There is no universal design, you can’t build something that works for everybody. There is no such thing, there are huge differences in people’s access needs, in our preferences and our roles in life. There’s a lot going on there and it just doesn’t make sense to aim for some sort of a single final answer. We need to have better co-designed ways of valuing the rich bio- and neurodiversity of both humans and non-humans. Also, to see that we all have access needs, it’s just that the conventional built environment only meets the needs of “normal” people. This means accepting that diverse access needs are intersectional, both across disability and between disability and other non-normative identities, and that these can both align and conflict. Design becomes about collaborating on a range of multimodal and equitable alternatives that allow for – even celebrate – different ways of being in built space. Which will always be a work in progress, uneven and unfinished. This means thinking about the design process in a very expanded way, based on multiplicity and adaptability –connecting into sustainability and the climate emergency. Not just building things and leaving, but a whole way of working based on adaptation, maintenance, care and repair – a process of enabling, that we will never get completely right, but need to keep trying.
Jos Boys during her talk about the Matrix collective at Oslo Architecture Triennale – Mission Neighbourhood – (Re)forming Communities, source: archive of Spolka, 2022.
Joy in the Making
Personally, I’m very academic, I even came into feminism from a kind of academic questioning point of view, wondering about how space was gendered, how it “worked”. And what needs to happen, to create more equitable spaces. It was a kind of curiosity that drove – and drives me.
And with disability, I realised that we’ve got feminist studies about architecture and the built environment. We’ve got some critical race studies, not much, but we’ve got some. We’ve got queer studies. We’ve got stuff about queer space and queering space. But when it comes to disability, there is almost a complete blank. It’s seen as ahistorical, apolitical, acultural, as just a functional and legal problem for designers, not as an area that can offer any criticality or creativity. Then I discovered disability studies and found lots of brilliant scholars out there, and disability activists and artists, whose work started from diverse embodiments and difference. And they were writing about disability, access and inclusion in very energetic, very angry ways. DisOrdinary Architecture has learnt so much from this. Everything we do starts from the embodied and experiential. We get people to move around a lot. We get them to invent spaces using their bodies. It’s very energising, it’s enormous fun and it’s a great way to think about access and inclusion, which is usually seen as very dry and boring. What we get is people just playing around with their bodies and minds. The aim is to show how nuanced our relationships to our bodies, minds, encounters and spaces are. By experiencing space differently – including being frustrated as well as finding new pleasures. Like, if you’re carrying a lot of things, you get tired quickly and it’s really hard to get through a door, but it’s also about the very creativity that it produces. Like when you work out, you can get through the door by using your knee.
That is a very nice example. Do you think that joyful methods themselves are also feminist?
I think joy is an important tactic. Finding methods that are themselves energising, just as Matrix did with some really enjoyable ways of explaining orthographic drawing techniques. Ann Thorne, a co-founder of Matrix feminist design collective, used to slice a cake into pieces, showing what its plan and section looked like. So, having these very inventive and enjoyable methods, I think is also part of how you bring understanding.
With regard to your time in the Matrix collective and our experience in the Spolka collective, what is your advice on how to maintain a collective life? How to maintain values that we translate in our work inside the collective and back to the practice?
Doing this kind of work is both very energising and joyful in terms of working with a range of people that are committed to the same things and where you can really work those things through, but it also does lead to burn out. It does get exhausting sometimes because you’re just fighting against or trying to resist normative ways of operating or you’re having to compromise with those ways of operating, which can be both valuable, but also quite tiring.
What were the most present obstacles for the collective work in Matrix?
With the change of political power in the UK into the 1980s, with the Conservative party under Margaret Thatcher, a lot of the opportunities that were open to Matrix began to fade, such as the funding streams for feasibility studies. Before, we could work with women’s and community groups on what they might like and actually help them get their funding and increase their ambitions. Then London-wide funding was cut and it became the responsibility of individual local authorities, who had much less money. There were times when it was really tough. And it’s also possible for some people to do poorly paid radical work and not others. Matrix had a principle of paying everybody the same and that worked for many white middle-class women, who didn’t have debts or financial responsibilities for others, but for some women it wasn’t possible to be part of the collective, or they had to take on two jobs to survive financially.
Are there any strategies that could contribute to healthier working conditions in architecture?
I don’t know whether it’s true with you too and across Europe, but there is a whole movement in the UK at the moment to unionise architectural workers – through the Section of Architectural Workers (SAW), part of United Voices of the World. In a way it’s what the New Architecture Movement – one of the forerunners of Matrix in the 1970s – also did. It is bringing the importance of being in a collective of workers to a profession which remains based on a very strong competitive and individualistic and obsessive element; which in turn justifies low pay. So, the idea that people can actually come together to resist low wages and very long working hours is being revitalised again in the UK, which seems to me to be really valuable. And it is done very explicitly. It’s not just about pay, it is about shifting the capitalist models of mindless productivity. So, I’m very excited by that and I think that’s a key way forward.
Spolka and Jos Boys during an interview in Oslo, source: archive of Spolka, 2022.
Jos Boys is an experienced researcher, educationalist and project manager who has worked for over 30 years across the higher education and voluntary/community sectors in the UK and internationally. Originally trained in architecture, she co-founded Matrix feminist architecture and research collective in the 1980s and is one of the authors of Making Space: Women and the Man-Made Environment (Pluto, 1984; republished as a Verso Feminist Classic in 2022). She is a co-founder of The DisOrdinary Architecture Project which brings disabled artists into built environment education and practice to co-explore alternative ways of designing with disability.
disordinaryarchitecture.co.uk
@disordinaryarchitecture
matrixfeministarchitecturearchive.co.uk
The interview was prepared by Zuzana Révészová on behalf of the collective Spolka, translated from the English original by Lýdia Grešáková.
[:]