Blízke veci / JANA BODNÁROVÁ
Blízkosť dávno utkaná
V 20. storočí sa náš svet zmenil hlboko a náhle. O to vzácnejšie sú vlákna, ktoré nás spájajú s tým, čím žili – tak dávno nedávno – naši blízki. Tie ľanové i tie pomyselné.
Kam až nás dovedie blízka vec, ktorú ste vybrali pre náš rozhovor?
Začnem tým, že som sa narodila v takmer archaickej dedine, v 50. roku minulého storočia. Bolo to prostredie, kde dedinskí ľudia ešte miešali až pohanské zvyky s ideológiou, ktorú sa snažil dostať do ich hláv nový režim.
Pamätám si z toho času veľa detailov, napríklad, že ženy nosili na hlave šatky. A to aj vo vnútri v tom čase zväčša drevených domov. Neuviazané, len tak prehodené na hlavách. Zrejme to súviselo so zvykmi, tradíciou. Mnohé nad tým asi ani neuvažovali. Pod šatkami mali čepce, to bol akoby kánon, najmä starých žien v tých 50. rokoch. Čepce si robili väčšinou ony samé.
Moja stará mama a dedo z otcovej strany boli maloroľníci. Oni si sami tiež vyrábali veľmi veľa. Chovali ovce, takže vedeli spracovávať aj kožušinu. A okrem iných plodín pestovali aj ľan. Scény, ako ľan sušili, lámali, spriadali do nití, následne tkali a šili z ľanových látok, mám ešte dosť v pamäti. Tento čepiec patril mojej prastarej mame a je možné, že si ho vyrobila sama z toho tiež vlastnoručne vypestovaného a spracovaného ľanu. Mala som šťastie ju ešte poznať, lebo zomrela až ako 98 ročná.
Celý ten kontinuálny proces od zasiatia ľanového semiačka až po tento objekt je úžasná predstava – zo zeme až na hlavu. V dnešom svete pre väčšinu z nás niečo, čo si už takmer nedokážeme predstaviť.
Je to skutočne dávny, zaviaty svet – ale pre mňa samú to nie je nejako extrémne vzdialené – ja si ho ešte nosím v pamäti. Žila som v spomínanej dedine krátko, nejakých sedem-osem rokov, ale naozaj intenzívnych pre detské zážitky. Bola to dedina pod Liptovskými Tatrami, pomerne odtrhnutá od civilizácie.
Dedinčania išli párkrát za rok nakupovať na vozoch do mesta, ale inak boli dosť sebestační. V obchode, ktorý vlastnil môj otec, si dokupovali múku, cukor, soľ a nejaký zmiešaný tovar, ktorý tiež objednával. Čo sa týka potravín, mnohé si zabezpečovali sami.
Vtedy ešte žili v úplnej jednoduchosti. No aj napriek skromným podmienkam sa ženy predsa len i trochu zdobili. Napríklad v ich čepcoch si cením element ženskosti, ktorý je prítomný i v tomto jednoduchom čepčeku.
Kroje nosili na nejaké „veľké“ dni, bežne chodili v modrotlačových alebo čiernych odevoch. Pamätám si staré ženy, ktoré posedávali pred domami. Málokedy som na nich videla spomínané kroje. Ani neboli veľmi prezdobené, asi preto, že to bola chudobná dedina. Moja prababička nosila tento čepček – ako ho ona volala – ktorý aj mne presne sadne. Táto fyzická rovnakosť našej hlavy je pre mňa príjemná predstava.
A o veľa rokov neskôr sa tento čepiec zo zabudnutej slovenskej dediny dostal, pomyselne, až do Londýna. Aký je to príbeh?
Raz som bola v Barbicane a videla som tam úžasnú výstavu čínskeho umelca Song Donga. Tvorili ju tisícky predmetov, ktoré jeho mama nazbierala za celý život. Nič nevyhodila, zbierala aj vymydlené mydlá a tie potom zväzovala do takých hrčiek, ktoré ešte tiež používala. Všetko, čo sa jej v živote dostalo do rúk, si odkladala. Nebolo to bezdôvodné posadnutie vecami. V ére jej mladosti zažila veľkú biedu. Strach z nej zostal v tejto žene natrvalo. A toto, túto „skládku“, jej syn vystavil ako obrovskú inštaláciu. Takto som sa zoznámila s Barbicanom a potom som tento kultúrny priestor sledovala na nete.
Raz zverejnili výzvu, aby im ľudia poslali fotky predmetov, ktoré majú radi, a k tomu napísali kratučký text, prečo je to tak. Ja som písala práve o mojej prababičke, ktorá bola i bylinkárka a preto ju niektorí dedinčania považovali za čarodejnicu. Tiež to, ako si od nej opatrujem čepček, ktorý mi ju pripomína. Potom som čepček odfotila na tejto hliníkovej soche Kozmickej hlavy Juraja Bartusza, môjho manžela. Zdalo sa mi to ako úžasný a viacrozmerný kontrast. Významov i materiálov.
Akoby ani nemohol byť väčší, ale zároveň to spolu zvláštne súznie.
Áno, istým spôsobom. Ľudský predmet a antropomorfná socha.
Vaša prababička sa teda venovala bylinkárstvu. Viete o tom niečo viac?
Pripravovala hlavne rôzne čaje. Na bežné choroby. Nebola v tom nejaká extra vzdelaná, nevyrábala žiadne mastičkyani tinktúry. Len zbierala bylinky, ktoré rástli na nádherných lúkach, a ktoré zrejme poznali aj iní dedinčania. Rastliny zbierala veľmi dlho, až do vysokej staroby. Mne deti občas hovorili, ty máš prastarú mamu čarodejnicu. Je pravda, že mala tak prenikavé oči, akoby nimi vedela až prepichnúť. Alebo vidieť niečo podstatné.
Ako sa k Vám dostal tento čepiec?
Vypýtala som si ho od nej. Mala ich pomerne veľa. Ani jeden však nebol rovnaký, každý mal inú čipku, s iným vzorom. Čepce tvorili takú spodnú vrstvu. Spomínala som, že na ne si ženy dali šatky, z ktorých bolo vidno cez ich čelá iba to čipkové zdobenie. Keď sa už čepce prestali nosiť, ženy mali na hlave často len šatky – rozviazané, najmä v lete. Nepátrala som, či to súvisí s nejakými hlbšími náboženskými vrstvami, ako u žien z iných náboženských kultúr.
Prabička bola, je…mne pokrvne blízka žena nášho rodu, takže to má aj veľkú emocionálnu silu. Táto jednoduchá vec mi ju aj po mnohých rokoch veľmi sprítomňuje.
Inšpirovala nejakým spôsobom aj Vašu literárnu tvorbu? Ak nie úplne priamočiaro, možno v nejakej spodnej vrstve?
Nedá sa povedať, že by to tak bolo celkovo, ale v knihe Tiene papradia som sa vyslovene zacielila na ňu. To, čo som z nej poznala, ako som ju cítila, pamätala…ako mi napríklad namáčala chlieb do vody a posypávala cukrom, čo bola pre mňa najväčšia lahôdka. To, ako deti kričali máš prastarú mamu čarodejnicu – a mňa, ako dieťa, to zvláštnym spôsobom ľakalo. Tie jej prenikavé oči! Potom tiež to, že poznala silu byliniek.
Tiene papradia je príbeh ekologickej novinárky, ktorá cestuje za pralesom, ako si ho pamätala z archaickej dediny svojho detstva. Cesta vyvoláva veľa spomienok… Práve i na jej prastarú mamu, alter ago mojej prababičky.
Moja mama s otcom mali veľa práce s obchodom, čiže na mňa nemali veľa času. A tak ma dávali do opatery jej. A ona, keď už bola ustatá a chcela mať odo mňa pokoj, zvykla mi dať makovicový odvar, aby som spala (smiech). Hovorím, že som „narkomanka“, abstinujúca od detstva.
Ste snáď prvá osoba, ktorú poznám, ktorá túto starú „utišovaciu“ metódu zažila na vlastnej koži.
A ja som spala presne toľko, koľko ona chcela. Toto si vedela presne vyrátať. Lenže potom som nespala v noci, obrátil sa mi režim. Takto aj rodičia prišli na to, čo so mnou prababička robí. A mňa to, že som pár mesiacov dostávala „ópium“, určite nejako ovplyvnilo. A možno neskôr nepriamo aj moju nervovú citlivosť i tvorbu.
V dedine bola prababička výraznou osobnosťou. Jednoducho bola iná. Veľmi svojrázna. Môj prastarý otec a jej manžel bol istý čas v Amerike. Robil v železiarňach, kde aj zomrel. Od mladosti žila sama, vychovávala dve dcéry.
Máte ju zachytenú na nejakej fotografii?
Nemám žiadnu. Len ojedinele sa objavovala na nejakých kolektívnych fotkách – takých miniatúrnych, na fotopapieri so zúbkovaným okrajom.
A pamätáte si, ako vyzerala?
Ona žila i zomrela tak akosi nebadane, ticho. Len tie oči, živé, prenikavé, mi ostali v pamäti. Mala úzke pery a veľmi vráskavú tvár. Zomrela, keď som už bola na strednej škole, chodila som na gymnázium v Liptovskom Mikuláši. Jeden deň som stretla staršiu sestru, ktorá mi povedala, že pred pár hodinami prastará mama zomrela. Spomínam si, ako som hneď na ulici upadla do usedavého plaču. Mala som strašné výčitky, pretože deň predtým mi mama povedala, že sa prastará mama necíti dobre. Mala som jej zaniesť aspirín. To bol vtedy liek na všetko. Odmietla som ísť kvôli úlohám a učeniu, tak jej lieky odniesla mama. Doteraz mi je to veľmi ľúto. Prišla som o posledný dotyk s ňou. Tak aspoň – keď občas beriem do rúk tento čepček, je to ako letmé pohladenie.
