Rozhovor / MILÁ ANNA, MILÁ DANICA

Anna Cséfalvay a Danica Pišteková, dve členky architektonického štúdia WOVEN, vedú kontinuálny (e-mailový) dialóg o veciach medzi sebou a architektúrou, ktoré sú pre ne práve aktuálne. Prvá časť je o produkovaní a spochybňovaní.

01_štruktúra, zdroj: Anna + Danica.

Anna, porozprávajme sa o tom, čo by sme chceli robiť, aké veci nás zaujímajú. Mohli by sme si definovať naše ďalšie smerovanie v architektúre, akokoľvek široká pre nás jej definícia (našťastie) je. Sme ženy medzi 30 a 40, asi už nie „juniorky“, ale zároveň máme aj strach začať niečo celkom nové a niekde úplne inde. Rozmýšľam, čo všetko by mohla táto debata obsahovať, alebo aké sú jej ciele. Možno si cez ňu nanovo definujeme, čo znamená architektúra pre nás teraz. Možno sa budeme baviť o konceptoch, mierkach, materiáloch, haptike, či o práci v dielni. Možno nás budú zaujímať feministické pohľady, lebo hoci si ich ctíme, nikdy sme si ich pre seba zámerne v rámci profesie nedefinovali. Možno to bude cesta sebapoznávania a znovupremýšľania bez jasných záverov (lebo veď, poznáme sa), avšak plná nových, zaujímavých a naplňujúcich otázok. Tak kto vlastne sme?

Danica, už niekoľko dní rozmýšľam nad tvojimi slovami a otázkami. Práve minulý piatok som mala zaujímavý rozhovor pri pive s jedným z mojich šéfov. Rozdelil tvorivých ľudí na tých, čo produkujú a takých, ktorí spochybňujú (jeho slovami generators and contrarians). So sebaľútosťou sa sťažoval na druhého šéfa, ktorý podľa neho rád za každú cenu so všetkým nesúhlasí a skonštatoval, že je síce intelektuálne zaujímavé vždy a všetko spochybňovať, ale bez generátorov – a tu implicitne odkazoval na seba – by sa nikdy nič neudialo. Či už s jeho teóriou súhlasím alebo nie, začala som rozmýšľať nad nami alebo nad WOVEN, aké pozície napĺňame, ako spolu fungujeme a aké sme rozdielne. Aj nad tým, aké to vie byť niekedy frustrujúce, ale zároveň aj ako nás práve tieto náročné debaty posúvajú ďalej. Uvedomujem si, že fungujeme aj autonómne ako architektky, pedagogičky, či kamarátky, partnerky a matky, ale všetky tieto roly sú kontextuálne a premenlivé v závislosti od prostredia. A teda pýtam sa seba aj teba, nezávisí, kým sme, od toho, s kým sme?

Anna, rozmýšľam nad kontextuálnou povahou (architektonických) pozícií a neviem, či je (ich) premenlivosť mierou vysokej flexibility alebo neschopnosťou si stáť za svojím. Alebo naopak: či je nepremenlivosť otázkou pevného charakteru a názoru, alebo je to neschopnosť vyjsť zo svojej komfortnej zóny. Keď si s niekým, kto je názorovo a nazeraním inde, vtedy si podľa mňa naozaj uvedomíš, kto si a čo chceš a aké sú tvoje postoje vlastne jasné. Napríklad ako jeden rok na CE ZA AR-ovi, keď nás „páni architekti“, hoci sa ich nikto nepýtal, poúčali, ako máme robiť „veľkú architektúru“, aby sme naozaj pochopili „o čom to je“. To ma dosť štve už samo o sebe. Ale aj to, že tá „naozajstná“ architektúra má byť „veľká“, ako keď sa ma raz dávno známy vo vlaku spýtal, či som na diplomovke robila mrakodrap. A ja som pritom riešila Smallness manifesto, architektúru XS a to, ako (architektonické) myslenie nemá mierku. Hovoríš o produkovaní a spochybňovaní ako o opozitách, myslíš si, že je spochybňovanie neproduktívne?

Danica, zamýšľam sa nad neproduktívnosťou spochybňovania, a ak predpokladáme, že byť produktívny je od slova produkt, dá sa povedať, že spochybňovanie určitým spôsobom spomaľuje proces dosiahnutia výsledkov. Avšak to by muselo znamenať, že architektúra je len produkt a nie služba (od slova slúžiť). Vieš, výška, cena či podlažnosť mrakodrapu je celkom ľahko merateľná, zároveň sa to dá pekne nafotiť – ale ocenenie za architektúru ešte nikto nedostal za dobre položenú otázku.
Ja si však rada hovorím, že ako autorizovaná architektka som sa stala autorkou služieb. Inak, servis sa okrem iného definuje aj ako práca, výsledkom ktorej nie je produkt. Pravdupovediac oveľa viac ašpirujem byť progresívnou než produktívnou; ale verím, že kritickým pozorovaním dokážeme vytvárať hodnoty na viacerých frontoch. Veď rozmýšľanie je snáď jediný spôsob, ako si vysnívať alternatívne scenáre (a mierky), ktoré v aktuálnom stave skepticizmu asi potrebujeme viac, než hocičo iné. Alebo si myslíš, že to za nás spraví umelá inteligencia?

Anna, myslím si, že produkt je jeden z nástrojov komunikácie architektúry. Evokuje mi však niečo ukončené a nemenné, niečo, čo sa používa, čo slúži. Skôr ma zaujíma prirovnanie architektúry k labyrintu, ktorý ťa stále núti premýšľať a zažívať skôr ako používať. Zažívať dokonca neistotu (som vonku alebo vo vnútri? v uzavretom alebo otvorenom priestore? kde vlastne som?) je pre mňa oveľa cennejšie ako túžba po poučkách, vysvetleniach a stálosti ako takej. Preto nad architektúrou premýšľam ako nad kultúrou, hodnotou, alebo autonómnym spôsobom myslenia, možno práve situácií a mierok, ako hovoríš. AI generuje alternatívy už teraz, ale (zatiaľ) sme to stále my, kto jej obrazy prekladá a interpretuje. Zaujímavé sa mi to zdá práve v diskusii s ňou, v hľadaní hraníc tejto debaty a „vyjednávania“. Vnímam to ako dobrú príležitosť na definovanie si toho, čo vlastne znamená „myslieť architektúru“, čo je jazykom takéhoto myslenia, keďže do hry prichádzajú nové činitele, vstupné dáta – prompty – ako inštrukcie v podobe textov či obrázkov, čo je iný spôsob komunikácie a argumentovania. A vôbec – môžeme zažívať AI? Zažívať spolu s AI? Ako raz povedala Monika Mitášová: „Tie dáta niekto musel prežiť“. V ateliéri sme sa o tom so študentkami bavili aj ako o vrstvení spomienok. Mohol by to byť akýsi spomienkový glitch, a to nielen vo vzťahu k obrazu, ktorý spája rôzne databázy, obdobia, éry či štýly, umelé aj prírodné, ale aj k vlastnej či spoločenskej pamäti (niečo sa mi s niečím spája, niečo sa mi vynára, niečo si jasne pamätám, niečo zabúdam, niečo sa spája chybne, nesprávne, bizarne) a takýto prvok časovosti či dokonca priestorovosti by mohol približovať k prežívaniu v AI alebo s AI.
Čo si myslíš, aký to všetko môže mať vzťah k materialite či dokonca k haptickosti a senzualite priestorového/architektonického zážitku?

Danica, som rada, že si načrtla haptickosť, lebo aktuálne ma fascinuje teória stelesneného poznania (embodied cognition), základom ktorej je, že naše vedomie je formované aspektmi celého tela. Tak ako to, že kto sme, závísí od toho, kde a s kým sme; naše poznanie je do veľkej miery prepojené fyzickým zažívaním materiálneho prostredia. Naša pamäť si teda nepamätá len obrazy, udalosti a pocity, ale aj senzorické a motorické systémy – od dýchania až k rozpoznávaniu objektov, na ktoré si môžem sadnúť, hoci nemajú tvar stoličky. Mám pocit, že práve takéto nevyslovené znalosti umelej inteligencii chýbajú, a tak sa spolieha na zážitky iných tiel. Stačí si tu spomenúť na všetky tie vygenerované ruky a prsty!
Slovo „architektúra“ sa v iných odboroch často používa na určenie systémov, logiky vzťahov a štruktúry objektov, najčastejšie dát. Sú to koncepty usporadúvania, ktoré sú do veľkej miery ovplyvnené práve naším telesným chápaním. Napríklad, pravdepodobne v každej kultúre a jazyku „hodnota“ rastie do výšky, kým „nízke“ evokuje čosi pritiahnuté k zemi. Zaujíma ma, ako takéto architektonické myslenie funguje v samotnej architektúre, kde sa prelína mnoho vrstiev konceptov, foriem fyzikality a telesnosti. Zažiť architektúru sa dá snáď len vtedy, keď si v nej prítomná. Ale čo znamená prítomnosť a regionalita vo svete, v ktorom sú naše telá prepojené, obohatené a rozšírené o nové dimenzie, často bez horizontu? A treba podľa teba v novom kontexte znovu definovať mäkkosť, krehkosť alebo konečnosť priestorov?

Anna, asi ju treba nanovo definovať tak či tak. Zdá sa mi, že návrat k analógovým, rukodielnym remeslám je dnes obrovský a určite sa prepája so súčasnými technologickými možnosťami. Páčilo by sa mi, keby AI negenerovala len sériu výsledkov, ale aj rôzne postupy či metódy (navrhovania, objavovania, interpretovania). Pri materiáloch napríklad nové recepty na ich výrobu, spojenie rôznych predtým nemysliteľných „ingrediencií“, kde by vychádzala zo širokej databázy ich vlastností. Kuchárska kniha experimentov, hybridov, špekulácií – také bestiarium. Dnes sa ukazuje, že aj cez (novú) materialitu sa komunikujú súčasné témy a problémy, akými sú ekológia a udržateľnosť, posthumánne stratégie, či otázky súvisiace s post-antropocentrizmom a feminizmom. Zjavne to výrazne vykoľajuje zažité názory na architektúru, najmä tých privilegovanejších (bielych mužov) – viď. Schumacherov facebookový post o prebiehajúcom Bienále. Stáva sa totiž viac komunitnou, bez hierarchií, často dočasnou alebo dokonca degradujúcou, podliehajúcou zmenám, počasiu či iným interakciám. Je to táto nová krehkosť/mäkkosť, ktorá ich tak vykoľajuje? Alebo strata kontroly a moci? Ani samotná tvorba tak už nie je založená na akte suverénneho jednotlivca, ale na procese s mnohými aktérmi a silami, ktoré sa podieľajú na formovaní svojho prostredia a aj seba navzájom. Myslím si, že alternatívne telesné priestory tak už nevznikajú ako stopy efektívneho pohybu, ale ako obálky bohatých interakcií. Už neslúžia našim telám v typickom neufertovskom diagrame (zdanlivo) ideálnych výšok kuchynskej linky, pracovného stola alebo vhodnej výšky parapetu v takmer sterilnom priestore, ktorý minimalizuje plytvanie energiou a výrazne eliminuje trenie medzi človekom a jeho prostredím.

02_jazyk, zdroj: Anna + Danica.