Recenzia / NÁMESTIE SLOBODY
Niekde som raz čítal, že pre naplnenie radosti zo života je jedno koľko zarábate, najšťastnejších ľudí aj tak vždy nájdete na kúpalisku.
Námestie Slobody je za pol roka už druhým priestorom v Bratislave, ktorý vzišiel z architektonickej súťaže v hľadaní riešenia otázky „čo s tým robiť?“. V porovnaní s inými postupmi sa 2021 architekti a LABAK nevydali cestou popretia alebo vymazania minulosti, ale cestou zodpovednej starostlivosti. Priniesli rafinované a minimálne zásahy v rámci aktualizácie a (re)modernizácie existujúcej priestorovej formy.
Dekády sme snívali o aktivizácii verejného priestoru poznačeného odľudštenou mierkou. Monumentalizmus a jeho seba (re)prezentácia bol výrazným prejavom neskorého modernizmu. Naratív, že architektúra neskorého modernizmu môže za úpadok verejného priestoru sa vžil v našom prostredí tak silno, až sa stal ideologickým nástrojom pre systematické vymazávanie jeho hmotnej pamäte. Popri tomto len málokto uvažoval nad skutočnou príčinou úpadku a odľudštenia verejného priestoru vznikajúceho medzi rokmi 1968 – 1989. Dnes už vieme, že mal vždy bližšie k absencii starostlivosti (Istropolis), programovému chátraniu (Hotel Kyjev), než k zlomyseľnosti formy architektúry ako jej imanentnej nenapraviteľnej vlastnosti.
Dnes, vyše 40 rokov od prvého otvorenia fontány s námestím, sa samotná fontána s vodným bazénom stáva priestorom družby, nie však národov, ale bežných ľudí. Čo dnes priestoru chýba je skutočne stánok s langošom, a nebol by to znak úpadku, práve naopak. Ak sa aj niekedy stánky s langošmi dopustili devalvácie verejného priestoru našich miest, bolo to práve preto, že im chýbalo kúpalisko v susedstve. Obnova námestia však nie je ešte na konci. Čím viac bude miesto populárne, tým viac bude chýbať základné zázemie bežných služieb. To pôvodne zabezpečovali, dnes už dávno privatizované pavilóny s reštauráciou. Ďalší dôkaz chybného postupu v minulosti, kedy privatizácia mestského majetku bola arabeliným prsteňom na všetky problémy stavu verejného priestoru. Posledné želanie však tkvie v návrate pôvodného mobiliáru od architektky Viktórie Cvengrošovej a architekta Virgila Dropu. Je to nevyhnutný krok k dôslednému naplneniu obnovy takto významného a netypového miesta Bratislavy.
Námestie Slobody, rovnako ako novootvorená SNG, prinieslo do mesta prekvapivo viac, než si ktokoľvek trúfal očakávať. Bezprostrednosť užívateľov a prejavovaná radosť z týchto staro-nových priestorov je niekedy až prehnane dojemná, zato úprimná. Stretávame sa s novou formou spätnej väzby užívateľov a užívateliek týchto miest, ktorá jednoducho búra rigidné formulácie o tom, čo sa v priestore patrí, čo je hodné jeho reprezentácie. Jednoducho, ľudia milujú svoj nový priestor. Zvykajme si, lebo je to dobrá správa pre naše mesto a rovnako aj pre túto krajinu.
