Blízke veci / BARBARA ZAVARSKÁ

Prstom pevne na ženskej línii

Tento rozhovor mi vnukol myšlienku o dvojakej typológii blízkych vecí: objekty “pasívne” a “aktívne”. Niektoré blízke predmety v sebe nesú spomienku na človeka a iné priamo obsahujú čas strávený s ním, spoločné momenty, ktoré ich doslova ošúchali do mäkkosti. Ako také karty, celé hodiny hrané s omamou.

Ešte predtým, než sa dostaneme k objektu samotnému, sa ťa spýtam na tvoj vzťah k veciam, k zbieraniu ako takému. Na návšteve u teba som videla množstvo všelijakých objektov rozložených po priestore. Z tej atmosféry som nadobudla pocit, že máš vzťah k veciam ako symbolom či nositeľom spomienok. Povieš mi k tomu niečo viac?

Je to zaujímavá téma. Na jednej strane by som túžila žiť v nejakom minimalistickom priestore, takom, kde sa môžeš skoncentrovať na svoje myšlienky. Vždy, keď je čas a poviem si, že sa idem na niečo sústrediť, začnem upratovať to neskutočné množstvo vecí, čo mám. A potom sa do niečoho zahĺbim.

A teraz trochu odbočím, ale súvisí to s témou. Nedávno sme si v Punkte robili test od Gallup Institute s názvom Clifton Strenghts Assesment. Spočíva v tom, že identifikovali tridsaťštyri “strenghts”, ktoré predstavujú tvoje dary či talenty. Rozdeľuje sa to na štyri okruhy, kde je strategické uvažovanie, budovanie vzťahov, potom influencing ako schopnosť ujať sa vedenia a to posledné je executing, čiže schopnosť vykonať, zrealizovať.

Tie danosti, ktoré ti vyjdu v prvej pätici, používaš 95% času. A tie silné stránky, ktoré máš až na konci, si vykrývaš tými, ktoré máš na začiatku. Mne z toho vyšla taká zaujímavá vec. Moje najsilnejšie sú hlavne vzťahové a realizačné. Zo skupiny tých strategických mám len jednu, ale je u mňa dosť vysoko – je to input, čo je istá forma zvedavosti. Táto moja schopnosť vkladu sa vzťahuje práve na to, že je pre mňa dôležité zbieranie rôznych informácií, vedomostí, alebo aj vecí. A ja si tieto informácie ukladám z dôvodu, že sa mi niekedy môžu hodiť. V práci sa to prejavuje tak, že viem veľakrát priniesť niečo, čo v tom momente dokáže nasmerovať diskusiu alebo projekt. Preto je pre mňa dôležité aj cestovanie, preto rada čítam historické či antropologické texty. A keď sa rozprávame o zbieraní objektov, tak tieto rodinné sú o identite, o pochopení seba samého.

Objekty vo svojej podstate tiež predstavujú informácie. Samé o sebe o niečo komunikujú, ale my im často dávame ešte väčšiu hodnotu, ak vieme, čo sa s nimi spája. Aké emócie, udalosti. Takže to, že zbieraš rôzne veci a rada sa nimi obklopuješ, považuješ za súčasť tvojho osobnostného nastavenia, tvojej vášne pre zbieranie informácií?

Určite. Je to tiež spôsob práce s informáciami. Čo je ešte celkom k téme, že v prvej päťke Clifton Strengths mam aj restorative talent, čo prekladajú ako napravujúci alebo problem solving. A to ja vlastne robím nonstop, stále rozmýšľam, čo by som mohla opraviť, vyriešiť alebo obnoviť. Aj z tohto dôvodu si odkladám veľa vecí, lebo viem, že ich ešte môžem zužitkovať. A naozaj, často využívam v domácnosti princíp upcyklácie alebo použitie starého nanovo, mám to rada aj v dizajne a architektúre. Pre mňa je dôležité, aby veci neboli len pekné, ale aj funkčné. Možno preto, že som stále vystavovaná množstvu vecí, na ktoré len sadá prach.

Aké typy objektov máš okolo seba?

Veľa vecí z tých, ktoré vlastním, som zdedila. Je v tom veľa vnímania rodinnej minulosti, sú to napríklad umelecké diela mojich rodičov, knižnica môjho otca. Moja mama bola človek, ktorý veľa chodil na rôzne blšáky. Zaujímali ju objekty, staré fotografie, všetko to využívala aj vo svojej tvorbe. Zbierala aj sklo, porcelán. A otcova mama zbierala napríklad aj čipky a kroje.

Čiže toto všetko som zdedila. Moja mama si od nejakých šesťdesiatych rokov odkladala šaty, vtedy bol ten problém, že oblečenie sa ťažho zháňalo, veci sa museli šiť. Raz bola na výlete v Londýne a doniesla si odtiaľ čierny lesklý gumený kabát. A ja som ako tínedžerka tieto jej veci nosila. Tento kabát bol perfektný, i keď podšívka bola zvnútra už úplne deravá.

Ale dnes, ak nasleduješ princípy Marie Kondo, máš veci vyhodiť hneď, ak niečo rok nepoužiješ a necítiš pri tom sparking joy… A ja mám v šatníku aj takéto “vykopávky”.

Keď spomínaš Marie Kondo – ja sama sa s takouto radikálnosťou neviem úplne stotožniť. Ako sa k tomu vzťahuješ ty?

Keby som žila sama, mám iný pohľad na vec. Ale súčasťou môjho priestoru sú aj životy môjho partnera Aleša a syna Oskara. Zrazu ťa vie totálne paralyzovať moment, že už nemáš kam umiestniť veci. Všade je prach. A do toho občas ešte prídu nejaké chrobáky, lebo v starom dome je to jednoducho takto.

Pamätám si na časy, keď sme sa sťahovali z Palisád. Mama sa v tom dome narodila v 1948. Ja som tam žila do roku 2004. Na tom mieste teda existoval vyše polstoročný nános všetkých možných vecí. Niečo som si vedela zobrať, ale väčšina išla preč. Boli tam haldy starých obliečok a prestieradiel. Alebo mamine platne, ktoré vo veľkom zbierala. V pivnici sme mali sklenenú mozaiku z nejakej jej monumentálky. Množstvo vecí išlo preč, čo mi je dnes ľúto. Potom mi raz hovoril kamarát, že si to mohol dať na záhradu. Ale vtedy, v 2004, som ešte nemala sieť ľudí ako teraz. Teraz by som povedala príď, zober si. Alebo dala na Facebook do mojej obľúbenej skupiny Nevyhadzujte, darujte!.

Keď ťa tak počúvam, zdá sa mi, že vaša rodina bola úplne anti-Marie Kondo. Je tam cítiť silnú materiálnu tradíciu, tie haldy vecí a minulosť v nich obsiahnutá.

Vyzerá to tak, že u nás sa buď zhromažďuje alebo vyhadzuje, mimo princípov Marie Kondo. S tým súvisí jedna vec, ktorú môj otec nevedel zabudnúť mojej mame. Keď v sedemdesiatych rokoch realizoval Biely priestor v bielom priestore (S.Filko, M.Laky, J.Zavarský), a napriek úspechu v zahraničí to vyzeralo, že to ostane navždy iba šuflíková vec, mama mu vyhodila niektoré filce, ktoré boli súčasťou tohto diela. Sama nemala doma dosť miesta na vešanie svojich gobelínov. Po revolúcii o Biely priestor začal byť záujem, a ešte neskôr, po roku 2000, im k tomu vydali knihu. Pamätám si, ako otec stále opakoval: Toto mi vyhodila!. Išlo o tie najstaršie kúsky, ktorých zostalo len zopár.

Otec zbieral množstvo kníh, ktoré som teraz zdedila. Z jedného bytu sme darovali asi dvadsať krabíc, potom ďalších dvadsať a vyzeralo to, akoby nič neubudlo. Knihy boli pre generáciu mojich rodičov vzácne. Vtedy to boli presne tie informácie, tie zásadné inputy. Zakaždým, keď som sa doma na niečo pýtala otca, že čo ako funguje, povedal mi pozri si to v tej knihe, tam to nájdeš. Po čase som na to bola alergická, lebo som to chcela vypočuť priamo od neho. Ale on ma vždy nasmeroval na nejakú knihu. A doteraz si pamätám – off-the-record – že raz, keď som ho vyprovokovala, do mňa jednu takú knihu hodil: Na, pozri sa! Je však pravda, že môj otec vedel dlho a obšírne o veciach vykladať, čiže z jednej otázky som častokrát dostala prednášku. Nebol tam kompromis, buď si to nájdi alebo teda počúvaj. Dnes by som si najradšej všetky jeho knihy nechala, v každej jednej vidím kúsok z neho, to široké spektrum jeho záujmu od výtvarného umenia, divadla, architektúry po históriu a filozofiu.

A z tohto všetkého, z tohto obrovského množstva všetkých rodinných vecí, ktoré si spomenula, si pre tento rozhovor vybrala jednu jedinú. Keď si mi prezradila, o čo ide, hneď ma zaujalo to, že sa nejedná o pasívny objekt, že to nie je nejaká vázička alebo svietnik, ktoré stoja na parapete. Tvoja blízka vec je niečo, čo v sebe nesie hodnotu spoločne strávaného času. Je to tiež vec, ktorá vizuálne pôsobí až magicky. Keď sa pozriem na tú zatvorenú krabičku, asi by som nevedela povedať, čo presne sa v nej skrýva. Mohlo by to byť všeličo. Takže prečo práve tieto hracie karty?

Sú spojené s mojou omamou, ktorá bola vášnivá kartárka. A mne pripomínajú obdobie, keď som bola tínendžerka a spolu sme hrávali karty v ich dome na Hroboňovej pri Horskom parku. Mali tam krásnu záhradu. Hrávali sme amerického žolíka, buď u nich na verande alebo na záhrade.

Omama so mnou dokázala hrať hodiny a hodiny. Pritom to je taká pomalá hra. Tento americký žolík spočíva v tom, že vykladáš veľa postupiek a potom tam špekuluješ, čo s čím pospájaš, aby si sa zbavila všetkých kariet. Je to taká špekulatívna, strategická hra.
Spája sa mi to jednak s časom stráveným s ňou, a potom mi to pripomína i to, čo som sama nezažila, ale veľa som o tom počula. A síce, ako sa starí rodičia po vojne presťahovali na Palisády a začali nový život. A v rámci toho susedstva k nim chodili susedia hrať žolíka. Neviem, či s týmito kartami. Predpokladám, že nie. To boli päťdesiate roky a v tých časoch bola jedna jediná čiernobiela televízia na celý náš dom, v ktorom žilo šesť rodín. A možno i na niekoľko domov. Vtedy sa televízia chodila pozerať k jednému susedovi domov. Viac sa počúvalo rádio. A preto bol čas i na karty. Moja omama vytvorila susedskú komunitu, kartársku partiu, ktorá tam u nás v kuchyni po večeroch hrávala karty a niekde pod stolom boli aj deti.

Tá krabička je naozaj krásna, až ma dojíma, s akou precíznosťou je vyrobená. Poctivo, ako sa kedysi robili veci. A teraz som si všimla, že tie karty boli vyrobené vo Viedni, tu je to napísané takým malinkým písmom.

Ja som si toho výrobcu googlila a zistila som, že tento Ferdinand Piatnik je veľmi úspešná rakúska firma, ktorá dokonca ešte stále existuje. Vyvážajú do celého sveta, tisícky kariet a iných stolových spoločenských hier. Vznikli začiatkom 19. storočia a až do druhej svetovej vojny vyrábali len karty do celej bývalej monarchie. Po druhej svetovej začali s puzzle. Keď sa pozrieš na ich web, tých kariet je tam od výmyslu sveta. Všelijaké tematické od reprodukcií umenia, obrazov… Na týchto kartách je napríklad Mária Terézia a jej deti, Ludvík XIV Slnko, ale aj Madame Pompadour a iní významní grófi.

Čo sa ti vybaví, keď si spomínaš na tvoju omamu?

Omama bola elegantná a spoločenská dáma. Pre mňa bola vždy vzorom vitality, energie a ženskej sily. Bola veľmi silná osoba. Pochádzala z Lučenca a vyštudovala farmáciu v Prahe. Počas vojny sa jej rozpadlo prvé manželstvo po tom, ako jej syna zobrali do koncentráku. Myslím, že mal vtedy štyri roky, Janko. Ona sama sa išla ukryť do kláštora v Budapešti, kým syna nechala u svojej sestry v Lučenci. Jej manžel bol zverolekár a preto dostal výnimku. Myslela, že jej dieťa tam bude v bezpečí… Synčeka to žiaľ nezachránilo. V Budapešti potom stretla môjho opapu, ktorý sa tam tiež ukrýval. A tam sa zaľúbili. On bol zo Sabinova, právnik a výborný huslista. Skladal jej piesne, niektoré mám dodnes. Ostatne, obom cez vojnu zahynula väčšia časť rodiny, z početných súrodencov sa zachránilo zopár.

No a potom si založili novú rodinu, narodili sa im dve dcéry: moja mama a jej sestra. Mama prišla na svet v roku 1948 a sestra o šesť rokov neskôr. V tom čase bolo okolo nášho domu, eklektickej vily raného 20. storočia na Palisádach 43, také veľké susedstvo, neboli tam ploty, všetky deti sa hrali spolu vo vzájomne prepojených záhradách. Tak mi mama opisovala jej detstvo. A tam som potom vyrastala i ja, na tých príbehoch. Kto sa s kým poznal, kto sa s kým kamarátil. To všetko som počúvala.
Tie Palisády sú stále vo mne. A zároveň aj ten moment, keď sa omama s opapom neskôr odsťahovali. Okolo roku 1970 odišli do toho spomínaného domčeka pri Horskom parku na Hroboňovej. Prežili tam spolu pekných vyše 20 rokov. Tam to bolo krásne, omama sa starala o záhradu a o nás, vnúčence.

A tam ste hrávali karty?

Áno, tam som hrávala potom ja s ňou. V hlave mám stále jasnú mentálnu mapu celého domu aj so záhradou. Ja som tam totiž trávila moje prvé roky života na dennej báze, namiesto jasiel. Bola to myslím medzivojnová stavba, na čistom štvorcovom pôdoryse, tri izby a kuchyňa, vstup cez verandu. Dookola bola záhrada, taký ofset domu. Presne viem, kde boli ruže, jahody, maliny, egreše, ríbezle, šťavel, paradajky, topinambury, broskyne, baracky, hrušky, čerešne, višne, orech, jablká… My sme hrávali karty v lete vzadu na záhrade vedľa lesných jahôd, na jeseň a na jar na tej verande na fotke. (V zime sa tam len sušilo ovocie.) Veranda mala presklené kazetové okná, ktoré mi dovolila omama pomaľovať fixkami na sklo. 

Toho amerického žolíka som sa myslím naučila v nejakom tábore. A potom som to musela naučiť ju, lebo ona poznala len klasický žolík, ktorý som zase nikdy nevedela ja. Tieto karty ma tak fascinovali. Ona mala rôzne, ale tieto boli pre mňa ako pre dieťa úplne magické. Vlastne mi ani nedošlo, čo presne je na nich zobrazené, ale boli proste kráľovské. Takto som si predstavovala, že asi najstaršie karty mohli vyzerať. Pre mňa predstavujú aj také spojenie s monarchiou, tým Rakúsko-Uhorskom, odkiaľ oni pochádzali. U nich doma sa hovorilo maďarsky aj nemecky, neustále bola pustená rakúska telka ORF-ka a tiež aj maďarská TV. 

Takýto bol aj celý ten náš dom na Palisádach 43. Pamätám si, že ešte niekedy v deväťdesiatych rokoch tam žila tante Hilda. Ona bola presne tá Prešpuráčka, ktorá vedela nemecky, maďarsky, celý čas sedela v tom svojom okne na prízemí, fajčila a pozorovala svoje okolie, o všetkom vedela. Cez ňu som si uvedomila pozíciu toho nášho domu, to, ako bol situovaný v Starom meste. Hilda mi často opisovala tri obrovské gaštany, ktoré stáli oproti domu. Ona ich sledovala každé ročné obdobie, ako sa menia, že ten strom má tú svoju krásu, ktorú ti dokáže ponúknuť v každom ročnom období. Celú tú zmenu od kvitnutia až po moment, kedy gaštany opadali. Vtedy bolo z nášho domu vidno Dóm Sv. Martina. To je dnes už asi nemožné. Ten dom predali a on sa úplne zmenil, teraz má nadstavbu a tak ďalej. Pre mňa i on reprezentoval tú starú Bratislavu, to ozajstné susedstvo.

Pri tvojom rozprávaní vnímam dve hlavné línie v rámci príťažlivosti k tvojej blízkej veci. Jednak je to stará mama, ktorá je pre teba, ako tomu rozumiem, doteraz inšpiratívna. To sú tie ženské vzory, ktoré sú pre nás, čím sme staršie, tým dôležitejšie. V puberte a v ranej mladosti človek síce vníma dospelých, i to, že majú niečo za sebou, ale nemáme takú životnú skúsenosť, aby sme dokázali úplne doceniť ich príbeh. To ich konanie a tú silu, ktorá je taká nezlomná, ako to bolo u tvojej omamy.

A potom, ako ďalšiu silnú vrstvu tu vnímam aj tvoj vzťah k tomu miestu alebo miestam – domy na Hroboňovej a na Palisádach. Všetko, čo si videla, zažila vo vašom dome, v tejto štvrti, a ako ťa to formovalo. A samozrejme je tam aj ten čas strávený s omamou, ktorý je skrytý medzi tými kartami. Chvíle, ktoré ste spolu zažili.

Áno. V podstate mi tieto karty pripomínajú moje detstvo, ktoré je spojené so silnými osobnosťami rodičov a starých rodičov. Dnes mi po nich ostali len spomienky, ale aj blízke veci a isté životné hodnoty. Omame som vďačná, že mi ukázala, aké dôležité je pestovanie vzťahov. Ona aj opapa boli neúnavní udržiavači vzťahov, už len to kvantum listov, ktoré si vymieňali so vzdialenými členmi rodiny, ktorí prežili holokaust. Často som sa prehrabávala vo veľkej krabici s listami a pohľadnicami s cudzokrajnými známkami. A zároveň omama pracovala na tom, aby sa i jej najbližšia rodina pravidelne stretávala, hostila návštevy a najmä pripravovala spoločné obedy a sviatky. Bola v tom nekompromisná a v tomto zmysle bola našou Yiddishe momme. Na tejto fotke na verande sme so známymi z Ameriky, ja som tam asi jednoročná nad červeným melónom.

Všetci v rodine sme hovorili „idem za omamou“, ale mysleli sme tým oboch starých rodičov. Opapa hral svoju úlohu tiež, jeden druhého veľmi podporovali a pomáhali si. Bol omaminými “nohami”, pretože ona mimo záhrady veľmi nevychádzala, mala silnú astmu a koxartrózu. Som vďačná, že som mohla byť pri ich spoločnom stárnutí a vidieť, že také silné puto môže pretrvať do neskorého veku.

A dôležitý je pre mňa i ten priestor, kde sme (sa) hrávali. Zrejme vtedy sa vo mne sformovala určitá typológia intímneho priestoru, ktorý pre mňa predstavuje domov. Asi to bude dom so záhradou.

No a ja som si uvedomila, že odvtedy som vlastne nenašla žiadnu kartovú partáčku či parťáka. Chcela som amerického žolíka naučiť hrať Oskara, ale desať rokov je asi ešte skoro na takéto hry. Ale bolo by pekné, keby táto tradícia mala pokračovanie. Možno by som si potrebovala na staré kolená k tým kartám a všetkým ostatným nazbieraným veciam zaobstarať domček so záhradkou. Tam budem potom sedávať a hrať žolíka :).

 

Barbara Zavarská študovala architektúru na UMPRUM v Prahe (Prof. E. Jiřičná) a na VŠVU v Bratislave (Prof. I. Vaško), odkiaľ má aj doktorát so zameraním na kultúrny manažment v architektúre. V roku 2007 spoluzaložila OZ Punkt, ktoré sa zaoberá rozvojom mesta v interdisciplinárnom dialógu a šírením inovatívnych prístupov v dizajne, architektúre a urbanizme. V OZ Punkt je v riadiacej pozícií, venuje sa strategickému rozvoju, dramaturgii a participatívnym procesom. Na Slovensko priniesla medzinárodný prezentačný formát PechaKucha Nights, je spoluautorkou komunitného podujatia Dobrý trh, alebo platformy o ľuďoch a mestách CTZN.sk. Je zakladajúcou členkou ateliéru totalstudio a Aliancie Stará tržnica. Žije a pracuje v Bratislave.