Mestom / CITLIVO VZDELÁVAŤ V ARCHITEKTÚRE A PLÁNOVANÍ MIEST
Foto: Gréta Čandová, 2021.
Miestotvorba
Miestotvorba (v angličtine môžeme hovoriť o ‘urban design’ alebo ‘spatial practice’) pre nás v sebe spája architektúru a urbanizmus, sociológiu, ekonómiu, geografiu, politiku, právo, umelecké prístupy a mnohé iné. Vychádzame z presvedčenia, že tvorbou priestoru môžeme chápať akúkoľvek činnosť, ktorá ho vedome pretvára. Miestotvorba tak kladie dôležitosť na procesy, ktoré priestor vytvárajú.
Rozšírenie toho, čo znamená tvorba priestoru, ako aj nové formy takejto tvorby a vzdelávania sa v nej, nie je žiadna nová téma. Venuje sa jej aj aktuálny koncept Nového Európskeho Bauhausu, ktorý do značnej miery ovplyvňuje aj víziu pre tunajšiu architektúru.[1] V zahraničí sa tomu tiež venuje napríklad Nishat Awan, Tatjana Schneider, Jeremy Till či Markus Miessen. V ich ponímaní sú miestotvorkyne a miestotvorcovia ľudia pohybujúci sa na pomedzí rôznych disciplín, ktoré sa venujú priestoru – geografia, architektúra, sociológia, politika a mnohé iné. Pohybujú sa tým pádom aj v iných rámcoch tvorby priestoru, ako sú napríklad zapájanie komunít, etika plánovania, design politík, research ako priestorová prax. Využívajú pri tom tiež rôznorodé nástroje týchto disciplín. Mnoho ďalších autoriek mapuje aj s tým súvisiace premeny výučby v architektúre.[2]
Na Slovensku a v širšom kontexte nášho regiónu sa však formálny a neformálny systém vzdelávania mení len málo. Na vysokých školách sa tvorba priestoru stále vyučuje výlučne na školách architektúry a urbanizmu. Toto učenie sa väčšinou sústredí na fyzické pretváranie priestoru a je často oddelené od iných disciplín, ktoré sa zameriavajú na nás všetkých – ľudí, systémy, zvieratá, rastliny. Spoločenský a politický rozmer praxe tým do väčšej miery uniká a s ním uniká aj to, do akej miery naše výsledky ovplyvňujú dennodenný život ľudí a iných živých či neživých aktérov. Postupy tvorby priestoru (fyzického alebo iného), ktoré sú medziodborové, inkluzívne, progresívne, rovnostárske, sociálne a environmentálne spravodlivé, stále nie sú populárne medzi skupinou tých, ktorí majú moc navrhovať mesto. Hierarchické štruktúry vzdelávania v architektúre a urbanizme totiž predurčujú a reprodukujú úzke vymedzenie disciplín. O podmienkach, v akých výučba prebieha aj vďaka silnému podfinancovaniu verejného školstva, hovorí veľa aktuálna vlna protestov vysokoškolských vyučujúcich v susednom Česku.[3] Vo vzduchu však visí nádej.
V našom regióne sa začínajú objavovať prístupy, ktoré tento stereotyp môžu prekročiť. Napríklad, v susednom Česku vedie Akadémiu výtvarných umení (kde sa nachádza aj škola architektúry) po prvý raz od jej založenia v roku 1799 žena, v bratislave vyštudovaná Mária Topoľčanská. Jej agenda sa sústreďuje aj na uváženie sociálnych tém, akou je napríklad dostupné bývanie. No zameriava sa aj na spôsoby, akými sa spolu učíme.[4] Na Slovensku sú spôsoby, akými sa spolu v miestotvorbe vzdelávame a tým tento odbor spoluvytvárame, predmetom našej školy Never Never School. V tomto článku načŕtame ako takýto proces môže vyzerať.
Foto: Gréta Čandová, 2021.
Foto: Gréta Čandová, 2021.
Prečo práve starostlivá výučba?
Počas školy prekračujeme hranice hierarchie učiteľ – žiak a spoločne sa vzdelávame v oblasti aktuálnych výziev, ktorých riešenie vnímame ako závislé od našej vzájomnej starostlivosti.[5] Možnosť starať sa, vytvárať a rozvíjať vzťahy, spoločenstvá a komunity vo svojom okolí totiž pre nás stojí v centre starostlivého mesta. A v súvislosti s ním stojí aj pozorné vnímanie potrieb rôznych aktérov a aktériek. Každý a každá z nás má totiž iné vízie a potreby, ktoré vychádzajú z toho ako sme boli vzdelané, aké máme perspektívy, skúsenosti, alebo čo nám napríklad umožňuje naše telo. Tieto potreby sa odrážajú aj v predstavách o podobe tvorby dobrého mesta, ktoré je tak pre každú osobu trochu iné – tieto rozdiely a mnohosť dáva Never Never School naproti tradičnému vzdelávaniu do popredia.
Takýto prístup môže byť spôsobom posilňujúcim schopnosť odboru smerom k inklúzii a sociálnej a environmentálnej spravodlivosti a tým aj šancou lepšie čeliť socio-ekonomickým krízam v zmysle vízie tvorby podmienok ‘dobrého života’[6]. Pre priblíženie načrtneme perspektívy starostlivej pedagogiky podľa jednotlivých členiek Never Never organizačného tímu: Naša kolegyňa architektka Zuzana vníma starostlivú pedagogiku ako podporu ľudí naučiť sa to, o čo sami a samé javia záujem na základe ich potrieb, prípadne prepájania potrieb s perspektívou ich potenciálneho záujmu. Základným slovom v takejto výučbe je usmerňovať. Usmerňovať to, čo tí ľudia chcú robiť, rôznymi spôsobmi. Niekedy to znamená diskutovať s nimi hodinu a pol, inokedy si s nimi 15 minút kresliť alebo dať ich dokopy s inou skupinou či jednotlivcom… Výučbu všetky dávame do kontextu potrieb ďalších ľudí a vecí okolo, vrátane svojich vlastných potrieb. Ako hovorí naša kolegyňa sociologička Lýdia, ide tiež o to pomôcť s priznaním svojho aktuálneho naladenia sa, svojich predošlých skúseností, politických názorov, spôsobov, akými pracujeme… a možnosť prejaviť ich na základe toho v ich ďalšej práci.
Foto: Gréta Čandová, 2021.
Foto: Gréta Čandová, 2021.
Podľa Viktórie, opäť architektky v Spolke, je v starostlivej výučbe dôležitá nejaká forma emancipácie. Na Slovensku je v školách všetko definované v rámci hierarchie. K učeniu vie naopak povzbudiť emancipovanejší, demokratickejší proces diskusie. No dôležitý je aj kontext kde sa učíme. V prípade Never Never School vytvárame priestor pre učenie v mieste, s ktorým nemá nikto predošlú skúsenosť. Možnosť vytvoriť si iný a vlastný priestor k vzdelávaniu, kde nie sú jasne stanovené pravidlá toho, čo napríklad myslíme architektúrou je už samo o sebe emancipačné. Aj podľa architektky Kristiny neformálne metódy a osobná skúsenosť provokujú k citlivejšiemu, hĺbavejšiemu vzťahu k priestoru, k občianskej angažovanosti a spojitosti s príbehom mesta okolo. Mizne tradičný hierarchický rámec a tak každý či každá dostáva šancu prejaviť sa v najviac komfortnej forme.
Vytvorenie priestoru, kde nie sú jasne stanovené pravidlá je však veľmi náročné. Základom ‚caring pedagogies‘ je podľa našej spolupracovníčky Hany dávanie slobody osobe, ktorá sa učí, no aj dávanie nástrojov toho, ako túto slobodu zvládnuť, pretože na takúto slobodu nie sme zvyknuté. Skrátka: máš slobodu robiť si čo chceš, ale nenechávame ťa len tak. Môžeš sa na nás obrátiť, spoľahnúť. Pedagóg alebo pedagogička vytvára záchrannú sieť. Myslí na jednotlivé potreby ľudí bez hodnotenia, aké sú. A to je jedna z najťažších vecí na starostlivej forme učenia druhých, o ktorej sa rozprávame. Dávame napríklad pozor aj na to, aby sa prejavila aj osoba, ktorá sa do diskusie zapája málo. Aj miestnosť ako takú nastavujeme podľa toho, či sa učenia zúčastňujú napríklad osoby, ktoré dobre nepočujú alebo nevidia a tak musíme prispôsobovať veľkosť svojej prezentácie. Keď je zúčastnená osoba nestarostlivá, mala by si vedieť to včas odhaliť a začať s tým otvorene a trpezlivo pracovať. Myslieť na detail.
Spolutvorba nepatrí len do praxe po škole
To všetko sa premieta aj do našej výučby. V rámci Never Never School v roku 2018 boli formáty učenia sa zmiešané. V jednom dni sme sa učili mapovať miesto pozorným načúvaním mu, v tom druhom sme krajinu zaznamenávali cez pohybový workshop… To boli formáty, ktoré vytvárali alternatívne možnosti toho ako sa vyjadriť a diskutovať o téme. Diskutovanie vo verbálnej alebo písomnej forme sú najčastejšie používané spôsoby. Ľuďom, ktorí v nich nie sú prirodzene dobrí a dobré však nedávajú priestor zapojiť sa do diskusie. Mať možnosť vyjadriť svoj názor a expertízu v inej forme bolo oslobodzujúce a osobne veľmi prínosné. Informácie a skúsenosti nasiaknuté z netradičnej metódy výuky či pozorovania ostávajú v pamäti dlhšie a ponúkajú priestor pre slobodnú analýzu a interpretáciu.
Foto: Gréta Čandová, 2021.
Foto: Gréta Čandová, 2021.
Jedným z prejavov dobrej starostlivej výučby je, že si každý a každá ponechá svoj ‚rukopis‘ v metaforickom zmysle, no ešte ho viac prehĺbi a rozvinie. V roku 2021 sme počas letnej školy starostlivú výučbu praktikovali skrz ponúknutie konzultácii pre projekty účastníčiek a účastníkov. Ich výsledky sa nelíšili od ich počiatočných návrhov. No boli hlbšie, rozvinutejšie, a… naozaj jeden od druhého veľmi odlišné. To nás potešilo najviac.
Starostlivé pedagogiky sú silne prepojené s praxou spolutvorby a vedením participačných projektov: V rámci nich koncipujeme priestor, kde ľudia môžu spolu s nami rozmýšľať alebo akokoľvek prispievať do tvorby mesta. Never Never sú testom metód toho čo môže fungovať a čo naopak nie, kde sa kto cíti dobre a môže svojvoľne rozmýšľať a kde nie, … a to sú všetko rôzne polohy zapájania ľudí do tvorby miest. Pedagogika a participácia sú prepojené a používame pri nich často tie isté metódy. Obe sú o spolutvorbe a nie o jednosmernom vnímaní informácií. No aj participácia, aj facilitácia, aj miestotvorba tak isto ako starostlivé učenie si vyžaduje svoj čas, čas, ktorý nás niečo stojí. Aby sme sa na ne pripravili, aby sme si z nich niečo zobrali a preniesli do praxe, aby sme si naše skúsenosti zosobnili a aby sme s nimi vedeli dlhodobo narábať.
‚Škola‘ znamená pôvodne voľný čas (z gréčtiny). Je to ten čas, ktorý potrebujeme aby bol voľný. Bez toho sa to nedá. Ako hovorí Zuzana, učenie cez spoločný zážitok starostlivej pedagogiky je ten spôsob učenia, ktorý nie len dobre funguje, keďže od mala sa učíme podľa napodobňovania, ale ktorý ďalej učíme cez svoje bytie a príbehy. Tak trochu sa vraciame späť k minulým storočiam, ale nič nové k tomu čo dodať nie je.
Foto: Gréta Čandová, 2021.
Foto: Gréta Čandová, 2021.
Text bol pôvodne publikovaný vo forme rozhovoru vo februári 2022 v publikácii NASADIŤ SI KLOBÚK STAROSTLIVOSTI: Citlivé plánovanie budúcnosti v mestách (Grešáková, Mravčáková, Tabačková, Never Never School, eds.). Publikácia je zdarma prístupná na: nevernever.spolka.cc.
Súčasná podoba textu bola autorsky upravená pre MAG D A mag.
1 Viac o Novom európskom Bauhause je príjemne prezentované napríklad v podcaste Slovenskej Komory Architektov (2021)
2 Spatial Agency: Other Ways of Doing Architecture od Nishat Awan, Tatjana Schneider, Jeremy Till (2011), Crossbenching: Towards a proactive mode of participation as a Critical Spatial Practice od Markusa Miessena (2017), Radical Pedagogies. Architectural Education and the British Tradition od Daisy Froud a Harriet Harris (2015), Making Trouble to Stay With: Architecture and Feminist Pedagogies od Torsten Lange a Emily Eliza Scott (2017).
3 Pozrite si Otvorený list od vysokoškolskej pedagogičky VUT v Brne.
4 Artalk.cz (2021) AVU si zvolila novou rektorku, historicky první ženou v čele instituce bude Maria Topolčanská. Dostupné na: https://artalk.info/news/avu-si-zvolila-novou-rektorku-historicky-prvni-zenou-v-cele-instituce-bude-maria-topolcanskahttps://artalk.cz/2021/12/01/avu-si-zvolila-novou-rektorku-prvni-zenou-v-cele-instituce-se-stane-maria-topolcanska/ (cit. 10. 1. 2022)
5 Tronto J (1993) Moral Boundaries: A Political Argument for an Ethic of Care. New York: Routledge, s. 103.
6 Gibson-Graham J K, Cameron J a Healy S (2013) Take back the economy.An Ethical Guide for Transforming Our Communities. Minneapolis, London: University of Minnesota Press, s. 46 – 58.
Latour B (2008) A Cautious Prometheus? A Few Steps Toward a Philosophy of Design (with Special Attention to Peter Sloterdijk) [lecture]. Networks of Design. Dostupné na: http://www.bruno-latour.fr/sites/default/files/112-DESIGN-CORNWALL-GB.pdf (cit.19. 1. 2022).
Fitz A a Krasny E (eds.) (2019) Critical Care. Architecture and Urbanism for a Broken Planet. Vienna, London, Cambridge: Architekturzentrum Wien, The MIT Press.