Esej / DOLE PO ŠPIRÁLE: NAJKRAJŠIA DIABOLSKÁ LESŤ
Vo svojom finálnom stĺpčeku pre Spike sa Dean Kissick zamýšľa, či sa posledných šesť rokov naozaj kotúľalo po špirále dole – a čo príde ďalej. Balenciaga odmieta pobúrenie, Kanye je nácek, všetci sú satanisti, farba roka označuje prvopočiatočné vzývanie radosti, Donald Trump a Alex Jones predstavujú hlasy rozumu. Nastupuje buď koniec skazy, alebo úplne nová éra ešte horšej pomätenosti.
Kampaň Kylie Jennerovej na jej značku mejkapu, 2021. Zdroj: spikeartmagazine.com
Slnečnú sústavu práve opustil neidentifikovateľný medzihviezdny objekt Oumuamua. Odišlo posledné znamenie, že tu nemusíme byť sami. Toto je veľmi mladý vesmír, nachádza sa veľmi blízko k svojmu počiatku a my sa nachádzame v jeho rohu a sme pravdepodobne úplne sami. Možnože žijeme v tom, čo pôsobí ako tá najhlúpejšia chvíľa v dejinách, ale zároveň je naša myseľ sui generis dosiahla to najvyššie štádium uvedomelosti a predstavivosti, aké kedy existovalo v kozme. Jedna z vlastností, ktorá nás vyčleňuje spomedzi všetkých ostatných bytostí, je schopnosť oceňovať krásu. Ďalšou je zas naša schopnosť snívať o miestach a svetoch, ktoré sme nikdy nezažili. Tento stĺpček píšem šesť rokov a toto bude posledný.
Človek sa musí snažiť byť iný. Veď nemali by sme sa práve teraz, keď toľkí a toľké podľahli neblahým predtuchám o konci sveta, sebaľútosti a sebanenávisti, snažiť byť optimistickejší? Je nové desaťročie a nastala chvíľa, ktorá ponúka veľké príležitosti –
Tieto riadky som napísal vo februári 2020. Ako sa ukázalo, nové desaťročie nemalo veľmi dobrý štart. O necelý mesiac nato už boli na uliciach márnice a ja som sa potuloval okolo svojej minigarsónky v East Village, prepadali ma neblahé predtuchy, hlavou sa mi vírilo, že ja alebo moji rodičia umrieme a ja sa s nimi ani nestihnem rozlúčiť. Stále som však presvedčený, že by sme napriek tomu mali byť optimistickejší, stále verím, že nastala chvíľa, ktorá ponúka veľké príležitosti.
Život je stále krásny, to len kultúra stagnuje.
Túžim po vonkajšom svete, tom ponárajúcom sa svete, ktorý sa topí pod vlastnými reprezentáciami, a po možnosti vrátiť sa k ozajstnému životu, k zázrakom mesta, ku kráse prírody a k ľuďom, ku ktorým možno pristúpiť a dotknúť sa ich. Životy, ktoré nám boli sľubované, mi teraz pripadajú veľmi vzdialené. A keď bude po tom, dúfam, že budeme môcť hodiť viac opatrnosti za hlavu a žiť dobrodružnejší život (alebo čokoľvek, čo človek považuje za dôležité) a nachádzať rôzne spôsoby života, vyjsť von a zmocniť sa sveta so všetkou jeho slávou ešte pred tým, ako bude príliš neskoro. Chcem cítiť viac zo života. Zajtra sa vydám do potravín, a to mi pripomína spisovateľku Ellu Plevin, ktorá tu kedysi vedľa mňa mávala stĺpček a ktorá raz napísala: „stáva sa, že v holandskom supermarkete sa vám len tak z ničoho nič rozovrie srdce dokorán a za každý jeden budúci nádych roníte slzy vďačnosti“ –
To som napísal v apríli 2020. Myslel som si, že pretvoríme svet, ale nestalo sa tak. Myslel som, že dáme všetko za to, aby sme sa mohli vrátiť k našim životom, za šancu skúsiť to znova, lenže teraz je pandémia preč a žiadny veľký výbuch radosti či pocitu nového zmysel života, sa nekonal. Sme nešťastní a utrápené rovnako ako predtým. Len si nachádzame iné veci, ktoré v nás vyvolávajú pocit zatratenia, ďalší dôvod, prečo by sme mali ustavične upadať do beznádeje, vo vzduchu poletuje milión príčin, letia od človeka k človeku a pristávajú nám na dlani. Aj keď dnes ráno som čítal toto: „Mala som francúzsku profesorku a tá raz povedala, že ak by sme sa vydali do obchodu bez okuliarov zvyku a catégories, od toho čistého pocitu zmyslu a radosti by sme sa zbláznili.“
Slovo roku podľa oxfordského slovníka je „goblin mode“, čiže spôsob života, v ktorom si nič neodopierate, odmietate spoločenské normy a očakávania a nikdy sa to neospravedlňujete. To znie podľa mňa úžasne. Okolo roku 2016 začal svet divnieť (označuje sa to aj ako Great Weirding). Začali sa rúcať veľké naratívy, zrútila sa nám viera v autority a odborníkov, zaplavil nás silný pocit toho, že všetko je odsúdené na záhubu, o spoločnosti sme začali písať a hovoriť s beznádejou, začali sme používať náležité slová. Naše chápanie toho, čo je skutočné, sa aj ďalej rozpadá. Toto sú oxfordské slová roku počas Veľkého odivnievania:
2015: smajlík so slzami radosti
2016: post-pravda
2017: youthquake (politicko-spoločenský otras a zmena spôsobená mladými)
2018: toxický
2019: klimatická pohotovosť
2020: v ten rok nebolo vybrané nijaké slovo, keďže „rýchlo vyšlo najavo, že 2020 je rok, ktorému nemôže zodpovedať len jedno ‚slovo roka‘“
2021: vax (vakcína)
2022: goblin mode
Od sĺz smiechu a radosti sme rýchlo prešli k rýdzemu absolútnemu zúfalstvu, k zahubeniu pravdy, dobra a láskavosti, klímy, k totálnemu rozkladu samotného jazyka a nemohúcnosti slovne opisovať náš terajší život, k strachu o naše zdravie, telá (teda tomu jedinému, čo nám zostalo), k strachu, že nebudeme chcieť zostať súčasťou spoločnosti, až sme dorazili do mesta goblinov a k odmietnutiu všetkého, čo bolo predtým. V anglofónnom svete nastal nový deň. Napokon, človek sa musí snažiť byť iný.
Farba 18-1750 Viva magenta. Zdroj: spikeartmagazine.com
Farba roku 2023 podľa Pantone Color Institue sa volá Viva magenta 18-1750 a „vyjadruje nový signál sily… je statočná a nebojácna, je to pulzujúca farba, ktorej živosť podnecuje radostnú a optimistickú oslavu a píše nový naratív,“ novú cestu vpred s ukotvením v minulosti. „Má korene v prvopočiatkoch,“ hovorí výkonná riaditeľka Leatrice Eiseman z Inštitútu farieb Pantone, inštitútu, ktorý združuje odborníkov na farby, farebné trendy, psychológiu farieb a iné. „Viva magenta aktivizuje ducha a pomáha nám budovať vnútornú silu.“ Vravím, že nálada sa mení. Všade, kam sa pozriete, sú znamenia. Znamenia sú všade.
Obrovský vydavateľský konglomerát Penske Media Corporation (PMC) práve kúpil Artforum. Vlastnia tiež Art in America, ARTnews, Variety, Rolling Stone, Women’s Wear Daily a iné, čo znamená, že najmocnejší a najvplyvnejší časopis pre umenie je dnes súčasťou niečích plánov na zarábanie peňazí a že v USA už nie sú žiadne kvalitné nezávislé umelecké časopisy.
PMC skupuje všetky americké periodiká, ktoré sa venujú umeniu. O najnovšej akvizícii oznámil časopis ARTnews, ktorý patrí do rovnakej skupiny, takže túto správu možno čítať ako schválené komuniké nových vlastníkov. Píšu v nej: „Časopis uverejnil množstvo prelomových článkov vrátane eseje umelkyne Nan Goldin z roku 2018 o jej závislosti od opioidov. Esej podnietila vznik P.A.I.N., aktivistickej kampane proti rodine Sacklerovcov za ich účasť na marketingu Oxycontinu. … V roku 2019 uverejnilo Artforum esej od Hannah Black, Ciarána Finlaysona a Tobiho Hasletta o vtedajšom spolupredsedovi predstavenstva Whitneyovej múzea moderného umenia Warrenovi Kandersovi. Písali o jeho účasti na bienále a o jeho majetkových väzbách na výrobu slzotvorného plynu a výstroja pre policajných ťažkoodencov. Podľa všeobecného názoru, esej zohrala kľúčovú úlohu v jeho následnom odstúpení z postu a v rozhodnutí múzea prerušiť s ním finančné vzťahy.“ Boli to veľmi dôležité články – a aktivizmus v umeleckom svete a najmä tu v New Yorku bol hlavnou témou umenia desiatych rokoch 21. storočia, najvýznamnejším sledom udalostí –, ale je smiešne ich vidieť citované v takejto podobe, v niečom, čo je vlastne tlačovou správou o tom, aký je Jay Penske super a ako konglomerátu leží na srdci budúcnosť periodika, aké to bude úžasné pre „komunitu“, ako keby kúpil časopis, v ktorom chce mať každá galéria reklamu a recenziu výstavy, preto, že je nadšený reformista, ktorý chce zatočiť s veľkými farma-spoločnosťami a zbrojárskymi firmami a urobiť zo sveta lepšie miesto. ARTnews síce píše o Artfore, ale, samozrejme, nezmieňuje nijaký článok, ktorý by sa týkal priamo ARTU. O pár dní nato vyšiel oznam, že vynikajúci literárnokritický štvrťročník Bookforum, ktorý vychádzal pod hlavičkou časopisu, s okamžitou platnosťou končí.
Od posledného škandálu v roku 2017 si Artforum vybudovalo pozíciu významnej morálnej autority. Nemôžete sa však predať PMC, zabiť sesterskú publikáciu a pritom si zachovať rovnakú tvár. Zdá sa mi, že časopis sa vzdáva časti svojej morálnej autority práve vo chvíli, keď sa kultivovanie poctivosti znova dostáva na druhú koľaj, vo chvíli, keď sa nám opäť raz otriasa zem pod nohami.
Seriál Gudetama: An Eggcellent Adventure sa začal vysielať na Netflixe v septembri 2022. Zdroj: spikeartmagazine.com
Zatiaľ čo Artforum víta kapitalizmus a korporátnu konsolidáciu, Guardian sa obracia k nihilizmu. Emma Beddington v minulotýždňovom stĺpčeku („Prepadá ma neonihilizmus, dôjsť k záveru, že na ničom nezáleží, je veľmi upokojujúce.“) oslavuje úľavu z akceptácie všeobecnej márnosti (medzi jej ďalšími článkami z tohto roku sú: „Od príchodu do Benátok som urobila 263 fotiek, môj muž päť – bolo by fajn mať o niečo viac fotiek seba,“ „Líška mi uchmatla sliepky – nasledujúce týždne stále nachádzam pierka a srdce mi zviera smútok“, „Je lacná, rýchla a je to dno kulinárnej zvrátenosti – zachráňte ma pred mikrovlnkou“, „Kričím na rastliny a hrozím vysávaču. Hovorím umývačke, že ju nenávidím. Čo sa to so mnou deje?“) V nedeľu si všimla „posun v kultúrnych náladách“ smerom k nihilizmu a tvrdí, že „tradičné zdroje zmyslu života ako napĺňajúca práca, založenie rodiny, domov, plánovanie budúcnosti ešte nikdy neboli pre toľkých také nedosiahnuteľné. Keď sa nad tým zamyslíte, je to príšerne smutné: nečudo, že skonštatovať, že na ničom nezáleží, ľuďom pripadá upokojujúcejšie.“
„Prečo to proste nevzdáš a nenecháš sa obrásť machom?… Zašepkala som si pre seba odvtedy už nespočetne veľakrát,“ pokračuje Emma, „s predstavou, že bývam v tichom, pôvodnom pralese, nozdry mi napĺňa vlhká, zemitá vôňa machu a pomaly dobýva môj nehybný tvar.“ Dojíma ju túžba zomrieť v starobylom lese, ako japonská tínedžerka v lese samovrahov Aokigahara, a inšpiruje ju aj Gudetama, depresívny antropomorfný kreslený vaječný žĺtok z tej istej krajiny. „Zoči-voči istému osudu – byť zjedený, Gudetama nevidí v ničom zmysel,“ tvrdí Emma. Žĺtok je „‚bezútešný a beznádejný, je absolútne bez názorov či ambícií a jediné, čo chce, je, aby ho nechali na pokoji, aby si mohol čvachtať vo vlastnom pocite nepokoja.‘“ Predstavuje Nietzscheho posledného muža vo forme rozbitého kresleného vajca, ktorý ma zmluvu s Netflixom. Je akýmsi žabiakom Pepem pre čitateľskú základňu Guardianu (Emu dojíma aj balónovitá žabaGlyphoglossus molossus „meditujem nad jej apatickými črtami a predstavujem si, že si hoviem na bruchu v thajskom močiari“). Vajce sa nachádza aj v presnom geometrickom centre stredného vnútorného panelu Záhrady pozemských rozkoší (1490–1500) od Hieronyma Boscha v galérii Prado, ale v mojej interpretácii nepredstavuje bezútešnosť, beznádej či nihilizmus, ale skôr plodnosť a zmyselnosť, hojnosť prírody, zrod nového sveta vo chvíli obrovskej dejinnej zmeny.
Detailný záber na centrálny panel Záhrady pozemských rozkoší od Hieronyma Boscha (cca 1490–1500). Zdroj: spikeartmagazine.com
V hlavnom príspevku s názvom „Prečo je všetko také škaredé?“ v novom čísle magazínu n+1 redaktorský tím vyjadruje spoločné opovrhnutie nad súčasnou architektúrou a dizajnom a americkou mestskou panorámou. Vidieť volanie po kráse a, dalo by sa povedať, po návrate k tunajšej architektonickej tradícii je osviežujúce, pretože aj ja si myslím, že všetka tá korporátna estetická priemernosť v kombinácii s akademickým opovrhovaním otázkami krásy škodí duši. Verím, že krajšie alebo nápaditejšie prostredie by zlepšilo životy tých, čo tu žijú a čo tadiaľto prechádzajú. Túžba po kráse sa v poslednom čase často rámcuje ako reakcionárstvo, ale zdá sa, že hranice verejného diskurzu sa posúvajú a znova otvárajú.
„Je asi logické,“ píše Beddington vo svojom nihilistickom článku v Guardiane, „že vďaka búrlivej permakríze (permanentného pocitu krízy, pozn. prekl.) sme všetci vnímavejší k predstave, že akákoľvek snaha je márna.“ To je zábavný názor z novín, kde sa donedávna odrátavali dni, ktoré nám ostávajú do záchranu sveta (dni nám došli a počítadlo zmizlo v minulosti tak ako všetko ostatné.) Je to tiež tiché uznanie, že populárne naliehavé tvrdenie – že spoločnosť, že my všetci to máme zrátané, že sme stratení v permakríze, vo všadeprítomnom zmätku, že toto sú naše posledné dni a nikto z nás to nemôže nijako zastaviť – je hlboko nihilistické a omnoho škodlivejšie ako performatívny pubertálny nihlizmus internetových trolov a ironikov, ktorý v desiatych rokoch 21. storočia vyvolával toľko strachu a paniky.
Čo ak je to všetko len hrozná ilúzia, ženúca sa po špirále dole, ktorú sme spoločne vyvolali k životu?
Kombinácia týchto dvoch článkov – jedného, ktorý volá po konci škaredosti, a druhého, ktorý uznáva, že viera v to, že sme odsúdení na zánik, vedie k nihilizmu – taktiež podľa mňa objasňuje jeden z najfrustrujúcejších zvláštnych paradoxov médií v súčasnosti: každé ráno nám opakujú, že život je mizerný a otrasný, čo nie je, a tiež aj to, že kultúra je kvalitná a potvrdzuje život, čo je zas otvorene smiešne. A to je enormne diabolské, pretože opak je pravdou: život je stále krásny, to len kultúra stagnuje. Hoci po tom, ako som predostrel túto myšlienku, mi jeden neznámy človek napísal: „To vôbec nie je zvláštny paradox. Keď ľuďom poviete, že majú mizerný život, môžete im predať niečo, čo ho napraví.“
Svet hrozil a hrozil, že sa rozpadne, ale nikdy sa tak nestalo, a my sme presvedčili samých seba, že je nezvratne pokazený, čo je rovnako zlé, a možno ešte horšie. Čo ak je to všetko nejaká hrozná ilúzia? Čo ak celý ten diskurz – o tom, aké je všetko hrozné, všetky tie články a relácie o tom, aké sú tie naše životy strašné, aké ťažké je byť človekom vo vyspelom svete 21. storočia – len prispieva k ilúzii, že náš svet je pokazený a nie je v ňom nádej či lúče svetla? Čo ak je to všetko len hrozná ilúzia, ženúca sa po špirále dole, ktorú sme spoločne vyvolali k životu? Ilúzia tvorená kultúrou, ktorá ju popisuje. Ilúzia, na ktorú sme zabudli, že sme ju stvorili, a teraz si u mýlime s realitou.
Mathieu Malouf: Inžinier (Virgil), 2022, vystavený na „SCULPTURE“ v Jenny’s, New York, 7. december 2022 – 21. január 2023. Zdroj: spikeartmagazine.com
Móda vstupuje do novej éry. Za šesť rokov, čo píšem túto rubriku, boli jej najvplyvnejšími osobnosťami Alessandro Michele v Gucci, kde bol vymenovaný za kreatívneho riaditeľa na jeseň/zimu 2015, Demna Gvasalia vo Vetements a potom v Balenciage od jesene/zimy 2016, Kanye West s Yeezy a neskôr v Adidase od roku 2016 a Virgil Abloh v Off-White a potom v Louis Vuitton od jari/leta 2019. Zmenili spôsob, akým premýšľame o móde, sebavyjadrení a identite. Micheleho prepustili a Demna vyhlásil vernosť kanaánskemu démonovi plodnosti Baalovi. Virgil zomrel a Kanye sa pomiatol.
Zažívame vzkriesenie paniky zo satanizmu. Minulý mesiac vyvolala kampaň Balenciagy obrovskú kontroverziu po tom, ako sa objavili fotografie detí spolu s kabelkami v podobe medvedíkov v bondage výstroji, čo viedlo k pobúreniu konšpiračných teoretikov a spálňových semiotičiek. Tvrdili, že Balenciaga tým signalizuje svoj súhlas so zneužívaním detí a uctievaním diabla, ale niečo vám poviem: nie je to tak. Plus, nie sú všetky formy reklamy vo svojej podstate satanské? Napriek tomu to vyvolalo taký veľký rozruch, že značka stiahla kampaň a vydala ospravedlnenie, za nič, napísané svojím typickým bezpätkovým veľkým písmom: „V BALENCIAGE SA SPOLOČNE ZASADZUJEME ZA BEZPEČNOSŤ DETÍ A NETOLERUJEME ŽIADNE NÁSILIE A NENÁVISTNÉ POSOLSTVÁ.”
Kabelky od Balenciagy na jar/leto 2023. Zdroj: spikeartmagazine.com
V inej kampani tohto módneho domu na novú sezónu, ktorú tiež museli po kritike stiahnuť, pózuje Isabelle Huppert v kancelárskej budove na Manhattane. Na pracovnom stole v pozadí možno rozoznať monografiu Michaëla Borremansa z vydavateľstva Hatje Cantz s názvom As sweet as it gets (2014), čo tiež rozpálilo konšpirátorskú predstavivosť. Daily Mailnapísal, že „[Borremansova] séria malieb Fire from the Sun (2017/2018) ukazuje skupinu batoliat v zlovestnej kompozícii, pričom niekoré z nich majú pokožku pofŕkanú krvou.“
V tlačovej správe Galérie Davida Zwirnera k výstave Fire from the Sun sa však píše, že tieto maľby „zobrazujú psychologické stavy a nie sú určené na dekódovanie“. Lenže my už roky žijeme v nestálom svete znakov a symbolov a dnes je už všetko kód, všetko je nejaké zašifrované chtónické komuniké, ktoré len čaká na to, aby ho rozložili na súčiastky. Z kultúry sa stal akýsi donekonečna sa rozvíjajúci metatext, ktorý spolu my všetci čítame, dešifrujeme a prekrúcame. Lovci diablov kedysi verili, že rocknrollové dosky obsahujú skryté satanské odkazy, ktoré sa dajú odhaliť len, keď dosky prehráte odzadu. Rovnaké odkazy teraz hľadajú v dekoratívnych monografiách, ktoré vybral módny scénografický tím na fotenie. Ale viete čo? Niečo vám poviem: Tie katalógy nikto nečíta. (A to mi môžete veriť, písal som pre ne…)
Fotky z kampane schytali kritiku aj pre prítomnosť katalógu Matthewa Barneyho, keďže aj o ňom sa tiež, celkom oprávnene, predpokladalo, že je nejaká odroda pohana.
Každý je teraz satanista. Tento týždeň jedno dievča na TikToku tvrdilo, že masturbácia je bosoráctvo. Kylie Jennerovú obvinili zo schvaľovania rituálnej obety po tom, čo sa objavila v reklame na vlastnú značku mejkapu, v ktorej jej z tela steká umelá krv. K podobnému nedorozumeniu došlo aj v seriáli Nathana Fieldera Skúška: Nathan vykonal koprofágny obrad poníženia v duchu Salò, Borremansa a Balenciagy. Vymyslel ho detský herec, ktorý hrá jeho imaginárneho šesťročného syna, a hoci v skutočnosti si len dali čokoládu, jeho predstieraná manželka Angela sa sťažovala, že táto praktika je satanistická. Jej hrôza z každodenného uctievania diabla následne zohrala významnú úlohu pri rozpade ich falošnej rodiny. Ak niekdajšou najkrajšou ľsťou diabla bolo presvedčiť vás o tom, že nejestvuje, teraz vás chce presvedčiť o tom, že je úplne všade, v každom obraze, že sa skrýva všetkým na očiach priamo pod vaším nosom!
Aj naše kultúrne vojny sú iba neuspokojivými odvarmi kultúrnych vojen minulých.
François-Henri Pinault, vlastník skupiny Kering, do ktorej patrí Balenciaga a Gucci, bol sám upozornený na to, že sochy Jakea a Dinosa Chapmanovcov sa predtým predávali v jeho aukčnom dome Christie’s alebo ako ho vidí Infowars: „Aukčná stránka, ktorá predáva detské sexuálne figuríny s genitáliami na tvári“. Koncom 20. storočia došlo ku kultúrnemu zlomu, keď ambiciózni mediálne zdatní umelci•kyne a kurátori•ky za účasti bulvárnej tlače, ktorú navnadili, spektakularizovali a komodifikovali nemravnú povahu umenia. Výstava „Sensation: Mladí britskí umelci zo Saatchiho zbierky“ v londýnskej Kráľovskej akadémii v roku 1997 zámerne vyštvala bulvár, najmä portrétom britskej vrahyne detí Myry Hindleyovej od Marcusa Harveyho, namaľovaným odtlačkami detských rúk; a potom opäť v roku 2000 v Brooklynskom múzeu, kde newyorský primátor Rudy Giuliani označil obraz Chrisa Ofiliho Svätá Panna Mária (1996) za „chorý“, pretože na jeho povrchu bol (ako protestujúci z klimatickej iniciatívy Just Stop Oil) prilepený sloní trus. Jakea a Dinosa Chapmanovcov označil za „úchylákov“, pretože vraj ide o sexuálne zmutované chimérické figuríny predpubertálnych hermafroditov s vtákmi namiesto nosov, vagínami namiesto uší a ritnými otvormi namiesto úst, ktoré sú spojené do mnohohlavých metamorfóz. Tieto sochy stále patria medzi moje najobľúbenejšie.
Vyrastal som v Anglicku a bratov Chapmanovcov som miloval. Bol som nadšený, keď som v nedeľných novinách čítal o výstave „Sensation“ a neskôr som sa s matkou vybral do Londýna na jej pokračovanie „Apocalypse“ v Kráľovskej akadémii. Vtedy som však ešte nechápal, že v tých galériách som v skutočnosti obdivoval koniec provokácie, jej vyprázdnenie a premenu na gýčový šok a senzáciu. Pohoršené prijatie, ktoré si Mladí britskí umelci vyslúžili, viedlo k tomu, že transgresívne umenie stratilo v 90. rokoch 20. storočia svoj osteň a kúlový aspekt a po ňom nás už umenie nemohlo rozrušiť inak ako náhodou (ako sa to v poslednom čase stalo v prípade Dany Schutz, Sama Duranta a Philipa Gustona). Až teraz, po viac ako dvoch desaťročiach, reakcionárov – transgresívnych absurdných reakcionárov a zo všetkých ľudí sú to autori na konšpiračnom portáli Infowars Alexa Jonesa – opäť šokujú alebo predstierajú, že ich šokujú, presne tie isté sochy bratov Chapmanovcov. Lenže už si nemyslia, že Chapmanovci sú zvrhlíci, myslia si, že sú to nekromanti, ktorí týrajú deti a sú spolčení s Novým svetovým poriadkom. Kruh sa uzavrel.
Tak ako panika zo satanizmu tu bola už aj predtým, v 80. rokoch, tak aj sochy bratov Chapmanovcov už v minulosti, v 90. rokoch, vyvolávali pohoršenie. Ako upozornili redaktori n+1 vo svojom útoku na škaredú súčasnosť, takmer všetko v dnešnej kultúre je vyblednutou napodobeninou toho, čo tu už bolo, kópiou kópie odkazujúcou na nič, čo by bolo skutočné. Aj naše kultúrne vojny sú iba neuspokojivými odvarmi kultúrnych vojen minulých.
Keď som bol minulý mesiac v Anglicku, Nigel Farage (najefektívnejší britský politik poslednej doby, ktorý zohral obrovskú úlohu pri brexite) sa premával v aute so šoférom a vysielal videá, v ktorých odsudzoval Balenciagu a jej spolupracovníkov ako luciferských zvrhlíkov. Ale napadlo mi, že vysiela aj smrť kultúry pohoršenia, koniec performatívneho pohoršenia ako hlavnej hybnej sily kultúry, ako to bolo posledných šesť rokov. Keď už sa Farage, Alex Jones a Tucker Carlson spolu s bulvárom ako Daily Mail a Sun pohoršujú nad módou a umením, musí to znamenať jedine to, že pohoršenie ako zmysluplná pokroková pozícia sa vyčerpalo. Jeden historický moment zaniká v ďalšom.
Jake a Dinos Chapman: Zygotické zrýchlenie, biogenetický, desublimovaný libidinálny model (1000x zväčšený), 1995. Zdroj: spikeartmagazine.com
Napíšem o Kanyem Westovi, čo mi pripadá ako vhodný spôsob uzavrieť svoj stĺpček. Tak som vlastne aj začal: prvý stĺpček, o ktorý som sa v živote pokúsil, bol pre magazín i-D v Londýne a bol o Kanyem a Virgilovi, ktorí sa vydali do Milána a neskôr do Paríža, aby to – zo začiatku veľmi neúspešne – skúsili vo svete módy. (To bolo ešte pred tým, ako sa i-D predal veľkej vydavateľskej skupine Vice Media, čomu som bol vtedy rád, lebo nás presunuli do ich kancelárií a povzbudzovali nás, aby sme sa stali hviezdni stĺpčekármi. Môj počin už nie je onlajn a stĺpček netrval dlhšie ako pár týždňov.) Svoj úplne prvý článok pre Spike som napísal v roku 2015 a bol o tom, ako Juergen Teller fotil Kanyeho a Kim na pozemku Château d’Ambleville, kde sa váľali po zemi (všetky fotky zmizli a moje vety majú rovnako grotesknú syntax ako ospravedlnenie výkonného riaditeľa Balenciagy). Kedysi som Kanyeho strašne uznával a považoval ho za najvizionárskejšieho a najambicióznejšieho umelca našich čias. Naposledy som ho videl toto leto na pódiu Newyorskej akciovej burzy v rámci prehliadky Balenciagy a bol som uchvátený jeho prítomnosťou. Máme narodeniny v rovnaký deň, ôsmeho júna, a chcel som nachytať aspoň trochu z jeho aury. Posledný časopis, čo som si kúpil, bol 32c, lebo som si chcel prečítať rozhovor Tina Sehgala s Kanyem (predajňa s tlačovinami na rohu pri mojom dome má zvonka nalepené výtlačky posledného časopisu Bookforum). Kanye v rozhovore povedal, a ja s ním súhlasím, že „keď sa umelci*kyne a vedci*kyne spoja a vytvoria zo Zeme jej najlepšiu verziu, môžeme byť silnejší a lepší. Utópia je ťažkopádne slovo, ale nemali by sme sa ho báť. Mali by sme sa pokúšať vytvoriť nebo na Zemi.“ Bol to môj hrdina.
Prekračuje všetky hranice a porušuje všetky tabu a nie je na to zjavný dôvod – teda možno okrem toho, že existujú.
Kanye je tragický hrdina. „Tragický“ v klasickom slova zmysle: v tom, že počas života zažil veľký vzostup, po ktorom nasledoval mohutný pád, i v tom, že za svoju skazu a pád je plne zodpovedný. Odkedy Kanye jeden októbrový večer pred dvadsiatymi rokmi v Hollywoode nabúral auto a zdrôtovali mu ústa, vydal sa na divokú trajektóriu, ktorá vystihla väčšinu dobových znakov 21. storočia, vyšiel na samotný vrchol a potom znova spadol späť do jamy – bolo to naozaj fascinujúce divadlo. Aristoteles povedal: „Človek sa nemôže stať hrdinom, kým neuvidí podstatu vlastného pádu.“ Podstata Kanyeho pádu tkvela v tom, že si priveľmi veril a zakaždým hovoril to, čo má na mysli, nech už to bola akákoľvek temná a zvrátená fantázia. Ja som si na ňom dlho cenil to, že nemal žiadne zábrany, že bol slobodný, ale práve to viedlo k jeho deštrukcii, k tomu, že zašiel priďaleko za čiaru k, vlastne ani neviem čomu: konšpiráciám, nenávisti, antisemitizmu, fašizmu, k nesúvislým nepozerateľným, neznesiteľným rozhovorom, k nihilistickému správaniu, k egu, paranoji, monomanickému delíriu, šialenstvu, spievaniu chvál na Hitlera na Infowars v čiernej kukle a motorkárskej bunde od Vetements zo sezóny jeseň/zima 2018.
Pred pár mesiacmi som sa zhováral s jedným neznámym človekom, myslím, že už má deaktivovaný účet, lebo ho neviem nájsť, ale povedal mi toto: „Ešte aj v čase tých najproblematickejších tvrdení (pred jeho posledným veľkým kixom) som na tom jeho urážlivom kvákaní či rôznych slovných „ukĺznutiach“ videl niečo osviežujúce. Celebrity sa väčšinou obmedzujú na performatívne silácke reči slúžiace na PR, ale on si aj napriek sláve zachoval absolútnu úprimnosť a svoj jazyk ani trochu nefiltroval.
Celé to však bolo akési zvláštne goffmanovské predstavenie a tuším, že ho vzhľadom na ustavičnú publicitu prostredníctvom paparazziov a sociálnych sietí začalo požierať, a myslím, že teraz sa blíži k svojmu logickému záveru.“
V rohovore pre 032c Kanye Sehgalovi porozprával o tom, že minulého roku v Atlante zničil svoju identitu. Robil „predstavenie s názvom Nácvik pohrebu Kanyeho Westa. … Aby som mohol byť vždy sám sebou, musím mať stále slobodu toho, že ma niekto nemá rád. Takže moja nová vec je smrť Kanyeho Westa.
Je to smrť ega, ktoré nás rozdeľuje.
Je to zrod ľudskosti.
Začnem tým, že zabijem seba.
Čím menej seba, tým viac miesta pre Boha,“ dodal.
Na štadióne si zničil identitu a teraz sa zdá, že si ničí povesť, svoje poslanie, podnikateľské aktivity, život i sny.Prekračuje všetky hranice a porušuje všetky tabu a nie je na to zjavný dôvod – teda možno okrem toho, že existujú. Správa sa ešte nevyspytateľnejšie a má šialenejšie a obscénnejšie vystupovanie ako niektorí z tých najšialenejších a najobscénnejších performerov na svete. Keď mu Alex Jones radí, nech s tým rasizmom pribrzdí, a hovorí mu, že je vlastne len zmätený a Hitlera v skutočnosti neobdivuje, keď naňho ešte aj Trump vo svojej rezidencii Mar-a-Lago kričí cez stôl a varuje ho, že prehrá, že ho v kandidatúre na prezidenta nepodporí, keď Trump zrazu predstavuje hlas rozumu… to tiež znamená, že sme dorazili do bodu zmeny.
Na divnom psychologickom Twittri som videl takýto príspevok: „Kanye práve prekódováva všetky toky. Rozvracia všetky znakové režimy. Väčšina ľudí si neuvedomuje, čo sa práve teraz deje.“ No, to ani ja. A hoci pochybujem, že to robí naschvál, jeho najnovšie excesy naozaj ďalej podkopávajú možnosti transgresie a pohoršenia. Nerozpráva v kódoch, nepožaduje, aby ho dešifrovali, z úst vypúšťa tie najurážlivejšie a najtupšie veci, aké sa len dajú predstaviť. Nikoho to však nejako zvlášť nešokuje – ľudia sú len znudení, vyčerpaní, posmutnení, rozrušení. Nech už jeho vystúpenia sledujú akúkoľvek metódu, ak tam vôbec je, vyprázdňujú účinok fašistickej estetiky a znova odhaľujú, že fašistický zabávač je iba úbohý šašo, iba čudný malý telnatý goblin v maske.
„Pri spomienke na tento obrázok mi prislo smutno.” Našiel som post zo súkromného účtu, 2022. Zdroj: spikeartmagazine.com
Stĺpčekárka z Guardianu, ktorej deti vyleteli z hniezda, sa uchyľuje k neonihilizmu. Redaktori a redaktorky z n+1 volajú po kráse. Balenciaga sa zrieka NÁSILIA A NENÁVISTNÝCH POSOLSTIEV. Farba roka je prvopočiatočné vzývanie radostnej oslavy. Kanye je teraz nácek a tiež má autizmus – DOBRE? Na mnohých miestach dochádza k prekresľovaniu čiar. Čiary ukazujú rôznymi smermi. Dostávame sa na koniec divného a otravného cyklu alebo možno vstupujeme do úplne novej éry ešte horšej pomätenosti, v ktorej sa hranice medzi fantastickým svetom a skutočnosťou úplne zrútia a umenie a život sa už od seba nebudú dať ani trochu rozoznať.
A možno… možno som si nikdy nemal myslieť, že Kanye je vizionársky konceptuálny umelec. Možno som v prvom rade nemal celý život vyhľadávať šialených vizionárskych konceptuálnych umelcov a bohémsku slobodu. Hoci som sa presúval z jedného skvelého mesta do druhého a do ich príslušných umeleckých prostredí, cez módnu, výtvarnú a literárnu scénu, zdá sa, že nikdy nestretnem šialených, desivo imaginatívnych radikálnych psychedelických zmyselníkov, ktorí by ma doviedli až na okraj, kde už nedokážem pochopiť zmysel vlastných zážitkov, k extáze a transcendencii a napokon k úplnej záhube. Takéto postavy nestretávam (možno s výnimkou jednej chladnej temnej noci, keď sme v golfovom vozíku v rezorte Hamptons lovili duchov s umelcami Jamianom Julianom-Villanim a Billym Grantom, ktorí sú jediní skutočne slobodní ľudia, akých poznám), nehovoriac o celom takom hnutí, pohltenom rivalitou, ambíciami, zášťou a mániou, ktoré by ich navzájom poháňali stále vpred. Dostal som sa do stredu sveta umenia, dosť blízko na to, aby som zachytil odblesky jeho vrcholov, a podľa môjho názoru sa tam toho veľa nedeje, aspoň nie pre mňa. Kde sú všetci tí čudáci? Som presvedčený, že kultúra bola zaujímavejšia, keď ju tvorili čudáci, keď umelci•kyne a spisovatel•ky boli spoločnosťou skôr ostrakizovaní, než oslavovaní a vnímaní ako dôležití pri udržiavaní jej štandardov a noriem.
Často mám pocit, že som svoj život premárnil hľadaním akejsi imaginárnej bohémy, ktorá už neexistuje a možno ani nikdy neexistovala. Nie je to však až také márnenie života; hľadanie bohémy, podobne ako hľadanie veľkej krásy, modrého kvetu alebo plameňa tvrdého ako drahokam je len spôsob naháňania sa za myšlienkou, len akási cesta nikam. Už desaťročia sa ženiem za hmlistými snami o bohéme a transcendentálnom zážitku a hoci som nenašiel ani jedno, ani druhé a pravdepodobne ich ani nikdy nenájdem, niekedy naozaj cítim, že som blízko, dokázal som prežívať život inak; a písanie tohto stĺpčeka bolo veľmi transformatívnou súčasťou môjho života.
Aj keď nám deň čo deň tvrdili, že sa všetko rúca, verím, že na toto obdobie budeme hľadieť skôr s láskou a nostalgiou než so zúfalstvom. Myslím si, že v zrkadle sa to všetko bude javiť ako hlboko absurdné a surreálne. Pravdepodobne zabudneme na mnohé, čo sa stalo, alebo dospejeme k presvedčeniu, že sa to vlastne vôbec nestalo. Tu sú na oblohe namaľovaní anjeli. Tu sú vzletné árie, lúče svetla.
Leonardo da Vinci: Madona v skalách (parížska verzia), 1483 – 1486. Zdroj: spikeartmagazine.com