Esej / DOLE PO ŠPIRÁLE: NEWYORSKÉ VÝSTAVY, JESEŇ 2022

V tomto pokračovaní Po špirále dolu nám Dean Kissick podáva prehľad jesenných výstav v New Yorku. Je ich veľa, veľmi veľa, a sú príjemné, veľmi príjemné, ako paliatívum na umierajúci svet odsúdený na zánik.

Rembrandt van Rijn: Autoportrét, 1658. Zdroj: spikeartmagazine.com

„Milí návštevník, milá návštevníčka,

Nemáš budúcnosť. Všetko, čo bolo naplánované, naprojektované, vyšpekulované, predané, vyhlasované či vyslané do vesmíru sa zrútilo spolu s vojnou. V tejto galérii je všetko skutočné, okrem teba.“
Ukradnuté slnko: Umelci a umelkyne z Ukrajiny“ kurátorka Lika Volk, Miguel Abreu Gallery

„Keď Julie Curtiss, sužovaná nespavosťou a úporne sa snažiaca spracovať obeť, ktorú na nej zanechali posledné roky, tvorila toto dielo, často mala pocit, že je námesačná – deň a noc, svetlo a tma do seba narážali v rozmazanom nemennom vákuu.
Julie Curtiss: Somnambules, Anton Kern Gallery

„Výstava využíva to, čo autorka nazvala ‚hypostatickou abstrakciou a intenzívnym sociálnym realizmom‘, a tlmočí témy odlúčenia, utrpenia, detstva a krehkosti. Wilkes vyrastala v Severnom Írsku. Jej nové diela sa vyrovnávajú s pretrvávajúcimi následkami detstva, zamýšľajú sa nad brutalitou, stratou a kontinuitou.“
Cathy Wilkes: Ortuzar Projects

„Vo svojej tvorbe sa McClodden zaoberá ‚maskovaním‘, jeho mnohými významami, rôznym spôsobom prestrojenia ako aj ‚odmaskovaním‘, ktorým sa ako dospelá autistka pokúša odnaučiť asimilačnému sklonu potláčať svoje pravé ja, aby vyzerala neurotypicky (teda tak, aby to bolo v spoločnosti vnímané ‚normálne‘, pozn. prekl.). To úzko súvisí so ‚zahaľovaním‘, zámerným aktom kladenia odporu, ktorý spolu s ‚nosením‘ naznačuje asociácie s reguláciou strelných zbraní v Spojených štátoch. ‚Nosenie‘ sa dotýka aj hlbších psychologických aspektov traumy a záťaže, ktoré sa tiahnu celým dielom.“
Tiona Nekkia McClodden: MASK / CONCEAL / CARRY (MASKOVAŤ/ZAHAĽOVAŤ/NIESŤ), 52 Walker

Emily Mae Smith: Habitat, 2022. S láskavým dovolením umelkyne a Petzel Gallery. Zdroj: spikeartmagazine.com

„Metódou nahradenia Smith odmieta maskulinistickú ambíciu využívať ženské telo ako katalyzátor formálnych experimentov a zároveň zachováva jeho potenciál premenlivosti. A naozaj, metly sa – okrem variability kostýmov (tyče bez očí vystavujú na obdiv dlhé sukne alebo nohavice zo zozbieraných štetín) – správajú rôznorodo, ostentatívne dávajú najavo, že pracujú, alebo odmietajú inštrumentalizáciu.“
Emily Mae Smith: Heretic Lace (Kacírska čipka), Petzel Gallery

„Povrchy týchto diel sú vytvorené na kópiách zväčšených strán silne zredigovaných vládnych dokumentov vrátane správy špeciálneho prokurátora Roberta Muellera o ruskom zasahovaní do prezidentských volieb v USA v roku 2016 a záznamov FBI týkajúcich sa protiteroristického zákona (Patriot Act). Redakcie a prázdne miesta Jenny Holzer bedlivo prekryla blokmi olejovej farby a potom pridala vrstvy žiarivého zlata, platiny a iných kovových plátkov.“
Jenny Holzer: DEMENTED WORDS (POMÄTENÉ SVETY), Hauser & Wirth

„Thomas pokračuje vo svojom vnútornom skúmaní toho, čo znamená byť ‚Američanom‘; momentálne začal vnímať národné štáty ako tvorivé kooperácie a umelcov a umelkyne ako tých najväčších riešiteľov či riešiteľky problémov.“
Hank Willis Thomas: Everything We See Hides Another Thing (Pod všetkým, čo vidíme, sa ukrýva niečo iné), Jack Shainman Gallery

Sable Elyse Smith: Omaľovánka 103, 2022. Zdroj: spikeartmagazine.com

„Smith si už viac ako desať rokov buduje svoju prax na sledovaní nitiek násilia a moci, ktorými je pretkaná viera, infraštruktúra, jazyk a dokonca aj intimita. Smithovej tvorba zahŕňa širokú škálu médií, zakomponúva a vkladá momenty vyňaté z vizuálnej kultúry a človekom vytvoreného prostredia, pričom na odhalenie skrytých konštruktov spoločenskej kontroly využíva stratégie opakovania prepletené gestami poetickej intervencie.“
Sable Elyse Smith: Tithe (Desiatok), JTT

„Toto dielo má časový záber od prvých mesiacov roku 2022 až po posledné letné týždne a odráža umelkynin optimizmus, ktorého v priebehu búrlivého a transformatívneho roka pribúdalo i ubúdalo. Podobne ako dni, ktorých svetlo sa predlžuje a skracuje na konci a začiatku ročných období, potenciál pre uzdravenie komunity a spoločenské zmeny na začiatku roka rástol, a zdá sa, že rok sa končí na neistejšej nôte.“
Christina Quarles: In 24 Days tha Sun’ll Set at 19pm (O 24 dní zapadne slnko o 19:00), Hauser & Wirth

„Je zvláštne, že od mojej poslednej návštevy ubehli už tri roky. Myslím, že vtedy sme všetci mali pocit blížiacej sa skazy. keď sa konečne stalo niečo zlé, možno to bolo nejakým posratým spôsobom katarzné uvoľnenie. som rád, že môj pokus cynicky odhaliť a zosmiešniť sociálno-ekonomickú štruktúru umeleckého priemyslu na plnej čiare zlyhal. myslím, že teraz dokážem oceniť, aké je to všetko pominuteľné…“
Sex is [Censored] Part 3: Le Pissoir du La Perle (Sex je [cenzurované] časť 3: Pisorá v La Perle), kurátor Zac Segbedzi, Jenny’s

 „Koether sa tu zaoberá rozhodenosťou, vyšinutosťou ako stavom našej doby – emocionálne, mentálne a doslova rozhodenými, vyšinutými ľuďmi v New Yorku a všade inde.“
Jutta Koether: eVEryTHinG WilL ChaNGe (vŠEtkO Sa ZmENí), Reena Spaulings Fine Art

Eric Fischl: Please Wait, Sir, 2022. S láskavým dovolením umelca a Skarstedtu. Zdroj: spikeartmagazine.com

„Na maľbe Please Wait, Sir (Prosím, počkajte, pane) hrozivý dospelý v maske morového lekára, vyvolávajúcu asociácie s našou súčasnou pandémiou, prenasleduje nevšímavé dievča, ktoré je zmrzlinu. Jej brat sa ho márne snaží zastaviť, zatiaľ čo po maske sa kotúľa slza a vopred naznačuje ľútosť z toho, čo má prísť. Ostatní akoby necítili vôbec nič, možno ich nedávne udalosti natoľko zmohli, že prebývajú v letargii…“
Eric Fischl: Towards the End of an Astonishing Beauty: An Elegy to Sag Harbor, and Thus America (Ku koncu neskonalej krásy: Žalospev na Sag Harbor, a tým aj na Ameriku), Skarstedt

HORNÝ MANHATTAN

„Eric Fischl: Towards the End of an Astonishing Beauty: An Elegy to Sag Harbor, and Thus America (Ku koncu neskonalej krásy: Žalospev na Sag Harbor, a tým aj na Ameriku)“, Skarstedt
Do 29. októbra

Začnime. Je 9:50 na hornom Manhattane. Eric Fischl namaľoval halloween v newyorskom prímorskom Sag Harbour, sériu scén z každoročného maškarného sprievodu Ragamuffin Parade cez letoviskovú oblasť Hamptons, ktorú nazýva svojím domovom. Halloween (2022) zobrazuje paniu prezlečenú za zázračnú bytosť, ktorú niekto fotografuje v galérii v Hamptons pred obrazom Georgea Condoa a za sochou Roy Lichtensteina. Kolabujú tu do seba priestory galerijného umenia, pohanský fašiangový sprievod a divné zvrátené americké reálie. 

Issy Wood: Roger Sterling with future ex-wife, 2022. S láskavým dovolením umelkyne a Michaela Wernera. Zdroj: spikeartmagazine.com

„Issy Wood: Time Sensitive (Časosenzitívny)“, Michael Werner
Do 12. novembra

Je to svet dobrého vkusu a krásnych, dobre vyhladených povrchov, ale vo vnútri je prehnitý, zavrhnutiahodný. Dieru máte v zátylku, diery máte v ústach, váš život vyzerá zvonka skvele, ale zvnútra ste zhnití.

Vidíme tu maliarske ornamenty, ale používajú sa striedmo: kravské vemeno na zamate ožaruje rubensovské svetlo. Vrstvička čiernej farby na leme vesty Rogera Sterlinga s budúcou bývalou manželkou (2022), ktorú možno vidieť len naživo a na fotografii diela sa nezobrazuje. Keby som mohol mať ktorýkoľvek z obrazov, čo som videl za posledných pár dní pri návšteve desiatok veľkých septembrových výstav v manhattanských galériách, chcel by som tento: pretože sa mi páči jeho námet a ornament čiernej farby na leme a pretože stojí sakramentské peniaze. Issy Wood patrí k novej vlne mileniálnych hviezd figuratívnej maľby. A ako hovorí môj človek v aukčnom dome, chce ju každý.

Svet umenia je dnes tým, čím bola kedysi reklama. Madison Avenue, kde sídlili reklamné spoločnosti, je dnes centrum umenia. Plejbojmi, o ktorých dnes počúvam, novými Donmi Drapermi, Rogermi Sterlingami, strašidelnými Petemi Campbellmi, nie sú ľudia z reklamy, ani umelci či zberatelia, ale obchodníci. Práve obchodníci chodia so veľkosvetskými ikonami, ženia sa s celebritami, zabávajú sa s najväčšími svetovými hviezdami, obchodníci, ktorí kradnú svojim umelcom priateľky a ženú tých umelcov do náručia iných obchodníkov umenia. Ale namiesto toho, aby predávali sen masám, predávajú luxusné obrazy a maľby veľmi, veľmi bohatým.

Na papieri sa zdá, že všetci to majú ťažké. Kurátorské texty, ktoré som čítal – niektoré z nich sú dobré, ale väčšina nie – z výstav, kde som bol, často vykresľujú obraz rúcajúceho sa sveta a umelcov a umelkyne ako trpiteľov. Samotné umelecké diela sú zväčša nenáročné a príjemné, nad Houston Street veľmi vkusné a na povrchu sa zdá, že sú vo všeobecnosti zbavené politiky či spoločenského komentára, ale v sprievodných textoch všetci trpia. Vznikla priepasť medzi spôsobom, akým sme naučení hovoriť o umení, a tým, čo sa tvorí, a anglofónny umelecký žargón sa pretvoril na znôšku povrchných poznámok o zúfalstve. Ako sa pred pár rokmi o newyorskej umeleckej scéne vyjadril Mathieu Malouf: „Všetci chcú, aby k nim pristupovali ako k niekomu s extrémnou depresiou.“ Naozaj sa zdá, že tu chýba radosť zo života. Nad všetkým visí pocit zvrhlej zodpovednosti alebo aspoň tak sa dnes hovorí o umení: ako o akomsi paliatíve na utrpenie, na umierajúci svet odsúdený na zánik. Pri čítaní textov k výstavám vám môže napadnúť, že to, čo sa v skutočnosti predáva, je trauma, zraniteľnosť a štrukturálny útlak. Kým Šialenci z Manhattanu (Mad Men) nám kedysi hovorili: „Tento produkt je výnimočný a zlepší vám život, naučme svet spievať,“ teraz nám obchodníci sľubujú: „Tento veľmi drahý obraz naše utrpenie, náš Weltschmerz zlomí a nasmeruje ich do niečoho krásneho, áno, krásneho.“ Je to zvláštny druh luxusného tovaru.

V tomto meste je toľko galérií, že sa to úplne vymyká kontrole, otvára sa toľko galérií a toľko ďalších priestorov, toľko výstavných miestností a do tých skrytých za zatvorenými dverami sa asi ani nikdy nedostanem. A všetky tieto galérie majú toľko výstav, každý mesiac novú, a spolupracujú s toľkými umelcami a je toľko umelcov a umelkýň, čo tvoria toľko obrazov, z ktorých sa toľko predáva, až sa tomu nechce veriť. Nechce sa mi veriť, že je toľko bohatých zberateľov, ktorí kupujú toľko obrazov zo stoviek galérií a tisícok výstav v meste každý rok, ale je to tak. Hovorí to veľa o prekvitajúcej nerovnosti a o tom, koľko peňazí majú teraz bohatí, ktorí ich nemajú na čo míňať, a tiež o tom, ako obrazy pohltili svet, ako sa obchod s obrazmi rozšíril ďaleko za hranice najdivokejších snov reklamkára zo šesťdesiatych rokov.

Andro Wekua: Sea Cut, 2020–2022. S láskavým dovolením umelca a Gladstone Gallery. Zdroj: spikeartmagazine.com

„Andro Wekua: Sea Cut (Morský výrez)“, Gladstone 64
Do 22. októbra

Pri plôške oranžovej farby odtieňa zapadajúceho slnka so zelenou mi poskočilo srdce. Andro Wekua sa pohybuje medzi figúrou a abstrakciou, čo je dominantný trend tejto sezóny. Jeho obrazy sú modernistické, ale zároveň snové a romantické. Na jeho obrazoch je niečo špecificky gruzínske, hovorí môj kamarát Damon Sfetsios, keď zistil, že autor je Gruzínec. Tbilisi je plné takýchto malieb, hovorí. Obom sa nám to páči.

Eric Fischl so svojimi karnevalovitými výjavmi, Issy Wood s komornou podivnosťou a Andro Wekua s formalistickým romantizmom opúšťajú každodenný svet. Svet je to, čo si z neho urobíte, svet sú jeho vlastné reprezentácie. „Čo dnes a v dnešnej dobe vôbec znamená výraz ‚zo života‘?“ pýta sa Issy Wood. Všetko sa rozpadá. Zdá sa, že nad horným Manhattanom a dole v celom meste sa vznášajú ospalé a snové vplyvy.

Gabriel Orozco: Spacetime, 2021–. S láskavým dovolením umelca a Marian Goodman Gallery. Zdroj: spikeartmagazine.com

„Gabriel Orozco: Spacetime (Časopriestor)“, miestnosť 305, Marian Goodman Gallery
Do roku 2023

Táto výstava pôsobí ako sen, ale iným spôsobom. Nachádza sa na chodbe v priestore, ktorý by za normálnych okolností z galérie nebol prístupný, za dverami s nápisom „SPACETIME“. Pri návšteve sa vás zmocní pocit, akoby ste sa zatúlali do nejakého ukrytého priestoru medzi kanceláriami a galériami, do priestoru na siedmom a pol poschodí, akoby ste vystúpili z rušného kalendárneho času a dostali sa na výstavu mimo harmonogramu, preč od nekonečnej kaskády výstav. Gabriel Orozco nemá ateliér a už takmer tridsať rokov skladuje svoj inventár v repozitároch galérie Marian Goodmanovej. Za posledný rok sa však pomaly rotujúci výber z tohto inventára nainštaloval v miestnosti 305, v kompaktných kancelárskych priestoroch, ktoré nedávno uvoľnila iná galéria. Tá tam devätnásť rokov obchodovala s dadaistickým a surrealistickým umením. „Časopriestor“ je pracovný archív otvorený od pondelka do piatka od 10:00 do 18:00. Sú tu tri miestnosti, plus „miestnosť-vesmírna loď“ a pár kancelárií, všetky sú malé a plné diel. Súčasné umenie dospelo do spätne orientovaného momentu, keď sa neustále vykopáva alebo pretvára minulosť a lineárny čas a geografický priestor sa rozpadli, a vystavovať takýto archív má veľký zmysel.

V miestnosti-vesmírnej lodi sa na jednej polici nachádza rozložená servítka z Odeonu s krúžkom od kávy.

„Moja kávová škvrna je poetické umenie,“ vraví Damon, ktorý býva v kultovom bohémskom lofte v Brooklyne. „Takéto veci mi chýbajú.“ Vraví, že servítka na takomto mieste získava čaro. Možnože problém nie je umenie, ktoré vystavujeme, ale priestory, v ktorých vystavujeme, a potrebuje sa zmeniť kontext. Existuje priveľa galérií, všetky vyzerajú rovnako a všetky vystavujú viac-menej to isté. Koho by to nevyčerpalo, komu by sa to nezunovalo? Svet umenia sa z veľkej časti obrátil proti moderne a jej ideálom, teda určite proti modernistickej myšlienke postupnosti hnutí, a forma prázdnej bielej galérie súčasného umenia predsa zostala nedotknutá. Je čas z galérie a múzea odísť, čas ísť domov či niekam inam alebo zmiznúť v časopriestore.

Justin Caguiat: Daisyworld, 2022. S láskavým dovolením umelca a Greene Naftali. Zdroj: spikeartmagazine.com

CHELSEA

„Justin Caguiat: Carnival (Karneval),“ Greene Naftali
Do 22. októbra

Obraz Hysteresis Loop (Hysterézna slučka, 2022) je vytvorený termochromickými pigmentmi na zahrievanom kove: jeho voskovo matné modré a fialové tóny na teplom sálavom podklade sú miestami až neznesiteľne svieže. Ostatné obrazy sú olej a gvaš na ľanovom plátne.

Justin Caguiat je ďalšou maliarskou hviezdou týchto dní a je po ňom veľký dopyt. Táto výstava nie je to, čo chcem od umenia, pretože je veľmi dekoratívna, remeselná a vkusná, ako naznačuje iný kamarát, až „prehnane vkusná“. Ale je aj veľmi zvodná, a možno je to práve tou obscénnou, prehnanou vkusnosťou a tým množstvom vystavovanej romantickej gýčovej dekadencie. Týmto smerom sa dnes uberá maľba: abstrakcia zmiešaná s figuralitou v snovom karnevalovom prevedení. Na týchto obrazoch sa však figúry dajú len ťažko rozoznať. Skrývajú sa vo všetkých tých pekných hmlistých navrstvených farbách vsiaknutých do plátna a len miestami sa objavujú ich extatické výrazy či lenivé, transcendentné údy alebo sa mihajú ako siluety cheshirských mačiek, ktoré sa strácajú a vynárajú z psychedélie. Očakávané emocionálne účinky týchto kompozícií sa prejavujú ako užasnuté tváre a bzučiace telá, ktoré vystupujú z levitujúceho sveta a skladajú sa zo vzorov; akoby sme boli postavami uväznenými vo svete obrazov, v matrici symbolov a tieňov a brali pastelovo levanduľové, ružové, pivonkové, celadónové, bergamotové pilulky alebo pilulky podobné plávajúcim oblakom či glazúre v štýle čajový prach. Mám pocit, že Caguiatove obrazy pripomínajú a zároveň sledujú podobný secesný impulz ako Klimt: opustiť skutočnosť a naturalistické efekty v prospech symbolistického hudobného snenia o emóciách a slasti.

Christina Quarles: Same Shit, Diff’rent Day, 2022. S láskavým dovolením umelkyne a Hauser & Wirth. Zdroj: spikeartmagazine.com

„Christina Quarles: In 24 Days tha Sun’ll Set at 7pm (O 24 dní zapadne slnko o 19:00),“ Hauser & Wirth
Do 29. októbra

Klimt mi prichádza na um aj pri dekoratívnych sploštených vzoroch Christiny Quarles a upriamenosti na ženské telá ako erotické objekty. Je ďalšou hviezdou novej vlny figuratívnych maliarov a maliarok, najväčšou zo všetkých, keďže jej Night Fell Upon Us Up On Us (Noc padla na nás a na nás, 2019) sa na jar tohto roku v Sotheby’s vydražila za 4 527 000 dolárov. Veľkú časť tejto vlny tvoria odvodeniny a mohli by sme ich pustiť z hlavy, ale Christina Quarles nie, pretože jej diela sú veľmi zvláštne a z technického hľadiska vynikajúce. Maľuje vychrtnuté, podlhovasté postavy pokrútené do orgastických výjavov, ktoré sa pohybujú na hranici zvrátenosti, ale nikdy ju neprekročia. Na každom plátne maliarka kombinuje rôzne štýly a techniky. V detailoch foriem sa viem stratiť, ale jej gestaltové kompozície nikdy nemajú veľký emocionálny alebo estetický účinok; celok vždy pôsobí menej ako jeho časti. Pristihol som sa pri želaní, aby niektoré z týchto bohatých detailov prerástli do celých samostatných obrazov. Každý znak je však namiesto toho virtuóznym maliarskym ornamentom a každá maľba súborom ornamentov bez pointy. Damon sa sťažuje: „Nerobíme tu nič iné, len doceňujeme kvalitu prevedenia. Ale aké to v nás vyvoláva pocity?“
Necítim vôbec nič. Kompozície nie sú konzistentné a zjavne ani takými nemajú byť. Telá tancujú, objímajú sa, milujú sa alebo bijú, zápasia – lenže to, s kým zápasia, sú ony samy. V letáku sa dočítam, že maľby sú „vizualizáciou toho, aké je to žiť v tele a bojovať s prebytkom identít.“ Že „živé odtiene magenty, modrej, zelenej a žltej neslúžia ako prostriedok k opisu reality, ale ako spôsob aktívneho odporu voči inštinktu diváctva pripisovať figúram binárne kategórie ako mužský/ženský, biela/čierna, abstraktnosť/reprezentatívnosť.“ Takže konflikt registrov nám zdôvodnili: takto vyzerá figuratívna maľba teraz, keď sme zahltení identitou, teraz, keď sa rúcajú všetky binarity a neexistuje iba jednoduchá figúra. Abstrakcia versus reprezentácia je len ďalšia binarita, ktorá sa má (znovu) rozpadnúť. Nová symbolistická maľba nemá obhajovať absolútne pravdy, ale vyjadrovať súčasnú totálnu neurčitosť všetkého.

Tieto obrazy sú, ako naznačuje text, psychologickými autoportrétmi: „Dielo je vizuálnou analógiou zápasu medzi naším verejným a súkromným ja, medzi vnútornými a vonkajšími hlasmi, upozorňuje na spoločenské konštrukcie identity a na potenciál prebytku a rozpínania tam, kde boli kedysi predpísané obmedzenia.“ Teraz, keď je svet umenia posadnutý identitou a keď sa mnohí obchodníci snažia kapitalizovať identitu svojich umelcov a umelkýň, je Quarlesovej projekt expanzie a explózie identity a skúmania hraníc toho, čím človek môže byť, príťažlivý. Lenže všetky jej obrazy s ich rozmanitosťou techník a foriem mi nakoniec pripadajú jednoducho rovnaké a nekonečná nepoznateľnosť našich roztrieštených identít pôsobí dosť repetitívne, plocho a bez života, čo odráža tento zvláštny moment v dejinách, v ktorom sa zdá, že nevieme, po čom túžime, okrem samých seba.

Na prízemí v Hauser & Wirth tiež narazíme na jedného kamarát, ktorý nám odporučí, aby sme si išli pozrieť inú výstavu o pár dverí ďalej. Tvrdí, že tam náhodou vznikol nezvyčajný fenomenologický efekt a on sa tam chodí odreagovať počas obedňajšej prestávky.

„Sturtevant“, Matthew Marks
Do 22. októbra

V zadnej časti výstavy Elaine Sturtevant, za jej prerábkami Duchampovho portrétu Man Raya a Warholových Kvetov a Johnsových Čísel, sa spája techno soundtrack z jej filmu Simulacra (2010) a architektúra galérie – zapustené svetlíky v strope – a dochádza k neplánovanému efekt, v ktorom sa rušia fázy. Keď prechádzate galériou, máte pocit, akoby sa vám hudba závratným, vychyľujúcim spôsobom strácala v mozgu. Stojíte pred Sturtevantovej Čiastočne pochovanými umývadlami (1997) od Roberta Gobera, ktoré sa vynárajú z umelej trávy ako dva hroby a vnímate približujúcu a vzďaľujúcu sa hudbu. Umenie vás dokáže vytrhnúť z reality a poskytnúť vám zážitok, aký vám neposkytne nič iné, a to bez toho, aby vôbec chcelo.

„Mary Heilmann: Daydream (Denné snenie)“, 303 Gallery
Do 29. októbra

Z výstavy Sola LeWitta v Galérii Pauly Cooper vypochoduje sprievod zachmúrených čínskych študentiek umenia vo vysokých čižmách. Znovu ich vidíme v 303-ke, ale teraz vyzerajú nadšene. Opúšťajú denné snenie žiarivých monochromatických diel Mary Heilmannovej a nasledujú spolužiačku, ktorá jemne kope do motýľa na betónovej podlahe.
„Musíte ho zabiť!“ vraví Damon a ja zas: „Nie, nesmiete!“ Študentkina kamarátka hovorí: „Vynesieme ho z galérie a tam ho zabije.“ Hovoríme, že ho môžu zabiť aj tu, že je to v poriadku, galérii to nebude vadiť, a ona ho zabije.

Tieto motýle (spotted lanternfly) hýria sivofialovou a karmínovou farbou. Majú svoju vlastnú farbu. Žiť v New Yorku zamorenom týmito motýlími škodcami je ako žiť v meste napadnutom farbou, ružovo-karmínovou, ktorá sa objavuje v istých dňoch neskorého leta. Je to nádherná farba a od ľudí sa vyžaduje, aby ju zabíjali, a tak aj robia, rozdupávajú ju po chodníkoch a námestiach. Aj to je symbolistický happening, veľmi magicko-realistická vec, ktorá sa prejavuje v meste.

Zac Segbedzi: Maenad Before a Statue of Dionysus, 2021–22. S láskavým dovolením umelca a Jenny’s. Fotka: Joerg Lohse. Zdroj: spikeartmagazine.com

DOLNÝ MANHATTAN

„Sex is [Censored] Part 3: Le Pissoir du La Perle (Sex je [cenzurované] časť 3: Pisoár z La Perle)“, kurátor Zac Segbedzi, Jenny’s
Do 30. októbra

Konceptom výstavy je zrekonštruovať toaletu z nehrdzavejúcej ocele v kaviarni La Perle v parížskej štvrti Marais. La Perle je slávny vychytený bar a miesto skazy Johna Galliana. Pisoár u Jenny je obložený nájdenými oceľovými potagovanými stenami, na ktorých visia módne diela, ako napríklad bohato zdobený portrét ideálneho kreatívneho riaditeľa značky Balmain Oliviera Rousteinga od Pierra a Gillesa, obraz ženy s dúhovou tvárou od Amelie von Wulffen a londýnska panoráma s tvárou na slávnom mrakodrape The Gherkin (2010) od Jeremyho Glogana. Na podlahe sedí malá plyšová soška bernardína od Cosimy von Bonin. Výstavu zostavil Zac Segbedzi, ktorý tam má vlastné nástenné dielo Maenad Before a Statue of Dionysus (Maenad pred sochou Dionýza, 2021-22). Pod ním je popisok o tom, čo nás poháňa a poháňalo k tvorbe už pred antikou: „piaty dôvod tvoriť umenie, číhajúcim v tieni, bola zúfalá, sotva priznaná potreba zabrániť smrti (ale to sa týkalo všetkých ľudí rovnako a bolo príčinou akejkoľvek ľudskej činnosti), a preto bola táto motivácia všetkým a ničím a nestála za premýšľanie alebo bola príliš bolestná na to, aby sme o nej premýšľali.“

Všetci zomrieme a svoj čas by sme preto mali využiť čo najlepšie a nemusíme si príliš zúfať a pozerať na všetko priveľmi vážne. Srdcom výstavy je dielo Mathieua Maloufa „Air“/„stream“ (for Virgil) (Vzduch/prúd [pre Virgila], 2022), socha záchodovej kabínky a akási pocta Virgilovi Ablohovi. Pisoárová časť je označená nápisom „STREAM“ vo Virgilovom postmodernom štýle a dielo pôsobí ako kombinácia jeho estetiky a jeho veľkého inšpirátora Duchampa. Okolo nás je veľa hrôzy a mám pocit, že ľudia ako Mathieu, Zac a Jenny, ktorí do procesu vnášajú istú ľahkomyseľnosť, v rôznych podobách, v dobrom slova zmysle pomáhajú zdvihnúť všetku tú mizériu a šero. La Perle je skvelý bar a toto je príjemná výstava; pisoár tak ako „Časopriestor“ vás dokáže preniesť z New Yorku do úplne inej ríše. Neďaleko sa nachádza aj metafyzická záhrada.

Jutta Koether, „eVEryTHinG WilL ChaNGe (vŠEtkO Sa ZmENí)“, Reena Spaulings Fine Art
Do 16. októbra

Obraz Jutty Koetherovej Dream until it’s your Reality (Snívajte, až kým to nebude vaša skutočnosť, 2022) je remakom neskorého Rembrandtovho autoportrétu z roku 1658, ktorý visí v múzeu Frick Madison, v brutalistickej Breuerovej budove takmer bez okien. Tá bola dokončená v roku 1966 na Madison Avenue a mala predstavovať výzvu pre ľudí z reklamy v ich sklenených vežiach. Od tej doby mesto ovládlo umenie.

Rembrandt sa rozhodol namaľovať sám seba v strašnom životnom období, keď bol na pokraji finančného krachu – stojí vzdorovito, okolo pása má červenú šerpu a v ruke palicu. V Koetherovej verzii je obklopený červenými a fialovými plodmi, „rozhádzaným hroznom“, ktoré v jej maliarskom symbolistickom jazyku predstavuje chaos a zmenu. Je v záhrade; nie v skutočnej záhrade, nie v biednej, rozbitej starej roztopašnej Rembrandtovej záhrade, ale, ako nám je tvrdené, vidíme „otvorenie zvláštneho, polodivokého miesta, kde by sa mohli vyjadriť a spravovať všetky druhy rastu a mutácie. Záhrada je zónou práce, kde sa náhle a nepredvídateľne prepájajú a kombinujú rôzne minulosti a budúcnosti. Púšťa sa vždy ďalej cestou maľby, ale nikdy nie po priamej alebo vopred naprogramovanej línii: záhrada je explóziou vo svojich medziach.“ Zmeniť sa tu môže všetko. Rembrandt má krvavočervenú tvár. Je vpísaný do obrovskom rozhádzanom hrozne, v bubline podobnej tej Boschovej, v ktorej sa vznášajú dvaja milenci na ústrednom paneli Záhrady pozemských rozkoší. Rembrandt je tu stvárnený ako šaman, čarodejník v záhrade, ktorá pretvára realitu. Nad ním je namaľovaný slogan: „Snívajte, až kým to nebude vaša skutočnosť.“

Touto vetou bývali farebnou kriedou popísané chodníky a steny po celom dolnom Manhattane. „Snívajte, až kým to nebude vaša skutočnosť.“ Povzbudzuje k obzvlášť americkej predstave, že ašpiratívne myšlienky môžu zmeniť skutočný svet, ktorú som zakaždým rád videl a snažil sa ju prijať za svoju, alebo skôr žiť svoj život, akoby to bol sen a akoby na ňom až tak nezáležalo. Ale raz popoludní som v SoHo videl kľačať chlapíka, ktorý kriedou čmáral na chodník „Snívajte, až kým to nebude vaša skutočnosť“, a ten chlapík vyzeral skleslo a veľmi obyčajne, nie ako postava zo snov, a odvtedy toto posolstvo pre mňa stratilo svoju silu. Teraz ho už aj tak nevídam, prestalo sa objavovať, až teraz na túto výstavu. Väčšina nových obrazov v meste túto jeseň nesie opačné posolstvo: Snívajte, až kým to vaša skutočnosť nebude. Táto snová, surrealistická, motýľovitá vlna dekoratívnej abstraktnej figurálnej maľby sľubuje, že vám pomôže uniknúť, že vás zavedie niekam inam a reálny svet nechá ďaleko za sebou.

Jutta Koether: Dream until it’s your Reality, 2022. S láskavým dovolením umelkyne Reena Spaulings Fine Art. Zdroj: spikeartmagazine.com

 

DEAN KISSICK je prispievateľ do časopisu Spike New York. Po špirále dole sa objavuje online každú druhú stredu v mesiaci.