Esej / DOLE PO ŠPIRÁLE: SKÚŠKA
Zdroj: spikeartmagazine.com
V jednom neslávne známom diele komediálnej šou Nathan For You jej autor Nathan Fielder premenoval istú upadajúcunezávislú losangeleskú kaviareň na „Neinteligentný Starbucks“, ktorý predáva „neinteligentné frapé“. Prerobil ju na presvedčivé simulakrum slávneho kaviarenského reťazca a – a aby sa vyhol súdnemu sporu – kaviareň vyhlásil za umeleckú inštaláciu a kávu za umelecké diela. Toto je Nathanovo modus operandi – je to konceptuálny umelec, ktorý pracuje v skutočnom svete.
Začína s nepravdepodobným konceptom a dovádza ho do svojho logického záveru, nafukuje ho a nafukuje, získava čoraz šialenejšie rozmery, vymyká sa spod kontroly, až sa zrúti pod vlastnou váhou a stane sa z neho niečo iné. V ďalšom diele zas pretvoril jednu krčmu na experimentálny performatívny priestor, aby sa vyhol zákazu fajčenia. Pozval doň zopár priaznivcov divadla, ktorí mali sledovať inak celkom obyčajný večer, kde sa fajčilo, pilo a rozprávalo. Keď Nathanovi potom tvrdili, že to bol mocný avantgardný „špíl“, rozhodol sa najať skupinu hercov a herečiek, ktorí a ktoré budú donekonečna prehrávať ten večer v krčme. Malo o ísť o akýsi druh obsesívnej rekonštrukcie, ktorá by sa hodila skôr do románu Toma McCarthyho než do televízie.
Zdroj: spikeartmagazine.com
Takýto prístup k umeniu zastrešuje termín relačná estetika a zadefinoval ho v 90. rokoch minulého storočia Nicolas Bourriaud ako „súbor umeleckých praktík, ktoré teoreticky i prakticky vychádzajú nie zo samostatného a súkromného priestoru, ale z celej škály medziľudských vzťahov a ich fungovania v spoločenskom kontexte.“ Napríklad taký Rirkrit Tiravanija v rámci svojej výstavy z roku 1990 s názvom pad thai vyprázdnil galériu a varil návštevníkom a návštevníčkam každý deň thajské pokrmy; dielo spočívalo vo vzťahoch medzi všetkými. V roku 2017, niekoľko rokov po tom, ako sa vysielal spomínaný diel Nathan For You, som sa išiel pozrieť na Tiravanijovu performanciu v starej galérii Gavin Brown v Harleme. Vyrobil tam funkčnú repliku baru z Fassbinderovho filmu Strach jesť duše (1974). Bolo v ňom všetko – barman, drinky na účet podniku, hlasná hudba a zabávajúci sa dav a dalo sa naozaj fajčiť vnútri, lebo to bola umelecká inštalácia a navyše ukrytá hlboko v spletitých útrobách galérie. Mal som pocit, ako keby som bol veľmi ďaleko od skutočného sveta. To dobré výstavy totiž vedia: vedia vytvoriť verziu sveta, ktorý pôsobí slobodnejšie, čarovnejšie či živšie ako ten reálny, a tým vám umožňujú vykročiť zo svojho sveta a neskôr doň vkročiť so zmenenou perspektívou.
V novej dokukomédii The Rehearsal (Skúška) Fielder začína vytvorením presnej makety williamsburgského baru Alligator Lounge v sklade, kde si jeden z jeho účastníkov môže nacvičiť dôležitý rozhovor, ktorý má absolvovať v skutočnom Alligator Lounge. Nathan neskôr vezme bar na cesty a otvorí ho znova v inom sklade pod iným názvom – má fungovať ako prívetivé miesto, kde si môže odpočinúť od stresu zo svojho imaginárneho života a rodiny, ktorú si stvoril pre svoju šou, nie však v realite.
Premisa tejto šou je prostá: ak si vopred nacvičíte kľúčové životné okamihy, môžete nad nimi prevziať kontrolu a zobrať osud do vlastných rúk. Nathan, v duchu svojej metódy, dovádza túto myšlienku do absurdity – necháva sledovať svojich zverencov, podrobne bez toho, aby si to uvedomovali, skúma ich životy, stavia prepracované kulisy a vytvára pre nich známe okolie, najíma hercov a herečky, ktoré hrajú ľudí v popredí i na pozadí ich životov, otvára vlastné nekonvenčné herecké školy, kde učí tých, ktorými zaľudňuje tento fiktívny svet, do tejto zmesi pridáva ešte aj zopár skutočných ľudí a v snahe pripraviť sa na všetky eventuality píše a nacvičuje rôzne dialógy.
Podobá sa na to na premisu v románe Toma McCarthyho Remainder (Zvyšok). Román prvýkrát vydalo malé francúzske umelecké vydavateľstvo Metronome Press v náklade 750 exemplárov a potom vyšiel v roku 2007 ako reedícia vo vydavateľstve Vintage. Opisuje muža, ktorý sa odcudzil spoločnosti a trpí bližšie nevysvetlenou posttraumatickou poruchou, zvalí na zem predmet letiaci zhora. Muž následne venuje zvyšok života a štedrú kompenzáciu za nehodu tomu, že si najíma ľudí, aby rekonštruovali a hrali polozabudnuté scény z jeho minulosti v nádeji, že by ešte raz mohol „autenticky“ pobývať vo svete. Po čase, keď sa to minie túženému efektu, začína znova prehrávať čoraz bizarnejšie a nebezpečnejšie scenáre. Fantazíruje o totálnej kontrole.
Život si ničíte zakaždým, keď sa nejako rozhodnete. Každý začiatok má v sebe už zabudovaný koniec.
Zdroj: spikeartmagazine.com
Túžba pobývať vo svete autentickejšie v tom čase visela vo vzduchu. O rok nato, v roku 2008, prišiel do kín debutový film Charlieho Kaufmana Synekdocha, New York, ku ktorej Skúšku často prirovnávajú. Ide o príbeh zdeprimovaného divadelného režiséra, ktorého opustila rodina a ktorý sa rozhodol stráviť zvyšok života tým, že v obrovskom sklade neďaleko Broadway buduje maketu Manhattanu v životnej veľkosti a inscenuje v ňom život. Svoj Manhattan napĺňa veľkým množstvom ľudí, ktorí hrajú svoje dennodenné životy, a hercami a herečkami stvárňujúcich všetkých, čo v jeho živote niečo znamenajú. Po prvý raz v živote chce vytvoriť silné, formálne a emočne ambiciózne dielo, takže skonštruuje druhú verziu svojho života, v ktorom by mohol ak už priamo nie nájsť šťastie, tak aspoň zinscenovať rôzne dráhy, akým sa mohol uberať jeho život. Zaumienil si tak zistiť, kde to všetko nabralo zlý smer, či by sa udalosti mohli vyvíjať inak, a tiež to, ako byť milovaným. Vo filme sa prezentuje názor, že kým nad svojím osudom si naozaj ponechávate istú mieru kontroly, vaše rozhodnutia vás posielajú na cesty, z ktorých je ťažké zísť. Život si ničíte zakaždým, keď sa nejako rozhodnete. Každý začiatok má v sebe už zabudovaný koniec. Na konci Syndekochy sa režisér pozerá na obzor svojho simulakra New Yorku, vypínajúceho sa pod rozľahlou vysokou strechou skladu, a myslí na sny všetkých ľudí vo všetkých tých bytoch, na to, ako človek nikdy nebude vedieť, aké sú, alebo ako sa vyvinú.
V roku, keď film vyšiel, svet sa pohrúžil do Veľkej hospodárskej krízy. Vyvolal ju krach amerického hypotekárneho trhu: miliónom ľudí bola predaná vidina šťastných životov, ktoré si nemohli dovoliť. Ľudia chceli životy, o ktorých snili a ktoré im predali, chceli vlastný pekný dom, milujúcu rodinu, cítiť teplo domova, ale ten sen sa rútil. Sen sa rútil, vymkol sa im z rúk, bol to osud.
Zadie Smith napísala v roku 2008 pre New York Review of Books esej názvom „Dve cesty románu“ a zaznamenala v ňom dve možné budúce cesty, ktorými by sa mohla vydať literatúra 21. storočia. Postavila do kontrastu dva príbehy: sentimentálny lyrický realizmus toľko vychvaľovaného veľkého amerického románu po 11. septembri 2001 Netherland (2008; po česky Nizozemě, 2009) od Josepha O’Neilla, ktorý navrhoval, že autentické a dojímavé emočné dozvuky by bolo možné nájsť v samotnej krajine, vo farbách a tvaroch oblakov nad Dolným Manhattanom, verzus McCarthyov Zvyšok, ktorý (ako kužeľovité výseky z opustených domov na štýl Gordona Matta-Clarka) preťal realitu drsnými a násilnými rezmi a načrtol cestu obnovy modernistického experimentovania.
No vyvrbilo sa to, samozrejme, inak. Literatúra sa vydala úplne iným smerom, stočila sa – ako všetko ostatné – dovnútra a zamerala sa na seba a otupnú každodennosť. Tou cestou, ktorým sa mal román ubrať, mala byť autofikcia (autobiografická fikcia). Ide o druh pretvárania: pretvára sa autorov či autorkin život, ich vnútorné či vonkajšie svety, a to omnoho bezprostrednejšie než predtým. Ide o pretváranie samého seba. Namiesto toho, aby spisovatelia a spisovateľky riskovali a písali experimentálnejšie Zvyšky, chopili sa jednej verzie stratégie naznačenej v románe: dookola prerozprávať vlastný príbeh, opätovne vytvárať to, čo už tu je, v nádeji, že znova odkryjeme seba samého, že svojmu ja a tomu, čo človek stratil, dáme zmysel. Po roku 2008, po zrútení sna, spisovatelia a spisovateľky začali robiť umenie zo svojich životov: mali sme tu epickú hexalógiu Môj boj (2009 – 2011) od Karla Oveho Knausgårda, Leaving the Atocha Station (2011), 10:04 (2014) a The Topeka School (2019, Topecká škola po česky) od Bena Lernera, Open City (2011) od Tejuho Colea, Taipei (2013) od Tao Lina, trilógiu Outline (Obrys, 2014–18) od Rachel Cusk, The Argonauts (Argonauti, 2015) od Maggie Nelson a určite veľa ďalších. Nathan For You (2013–17).
Zdroj: spikeartmagazine.com
Príbehy o sebe rozprávalo ešte viac obyčajných ľudí naprieč sociálnymi sieťami. Po zrútení sna populárnu kultúru prevalcovalo predvádzanie šťastných životov. Aj keď ste si už nemohli dovoliť život, po akom ste odjakživa túžili, stále ste to ešte mohli hrať, stále ste si mohli vytvárať obrazy o sebe, v ktorých sa zdalo, že sa vám darí. Kým pop kedysi ponúkal ilúziu, sociálne siete a reality TV ponúkali hranie autenticity, čiže prehrávanie fiktívnych scén, ktoré pôsobia skutočne. Nejde o to, aby ste si prinavrátili autentickosť, ale o to, aby ste ju predvádzali pred ostatnými. A skutočný svet sa popritom stráca a topí pod svojimi reprezentáciami.
Na záver Skúšky sa Nathan sústreďuje na rodinu. Vychoval predstieraného syna, Adama, ktorého hrajú striedajúci sa detskí a tínedžerskí herci, s predstieranou partnerkou, Angelou, skutočnou osobou, ktorá naozaj chce rodinu. Všetko sa to deje v zrýchlenom tempe, od narodenia až k zložitému dospievaniu, potom sa Nathan vracia v čase, keď má Adam šesť rokov, a tentoraz ho do deviatich rokov vychováva ako samoživiteľ. Finále sa dostavuje, keď sa jeden z hercov, ktorý hrá Nathanovho syna, na svojho fiktívneho otca naviaže a začne ho volať „tato“ ešte aj mimo kamier, keď nie sú na scéne. Chlapcova matka vysvetľuje, že chlapec nemá doma otca a nevie alebo nechce rozlišovať medzi ilúziou a realitou. Chlapec má problémy pochopiť, čo je skutočné a čo nie. Lenže nie je to tak s nami všetkými?
V sobotu okolo polnoci som chcel ísť na párty v rámci fashion weeku. Organizovala ju modelka Sarah Snyder a nejakí ľudia, o ktorých som v živote nepočul, a konala sa na radnici v Greenwich Village. Pred budovou sa kopili ľudia, susedia na nich pozerali z okien a ochranka nepúšťala nikoho dnu. Nakoniec mi niekto zavolal a odkázal mi, aby som išiel k zmrzlinovej dodávke za rohom na Washington Square Park, kde bude niekto čakať a dá mi pečiatku. Dodávka bola najatá na večer ako tajný vchod dnu, ale bola to aj naozajstná zmrzlinová dodávka a naozaj tam v ten večer predávali zmrzlinu. Človek si nikdy nemôže byť istý, čo je skutočné a čo je súčasťou nejakej výpravnej produkcie. Človek s pečiatkou tam nebol. Zmrzlinár nám nevedel poradiť. Poradiť nám nevedel ani ochrankár pri dodávke. Pozrel sa na telefón. Po niekoľkých minútach nám na telefóne ukázal post na Instagrame: Chicago ruší možnosť kaucie pre vraždy druhého stupňa, pre vraždu pod vplyvom drog, pre zastrašovanie a ohrozovanie verejného činiteľa a iné prečiny. Neviem, ako sa k tomu mám postaviť. Je to dobrá správa alebo…?
Tvrdil, že je za tým Bill Gates, pretože chce znížiť svetovú populáciu. Rušia možnosť kaucie, lebo chcú, aby sa černosi zabíjali. Bill Gates má plán pre Chicago a aj pre Afriku. Na tú párty sme sa nedostali. Zmrzlinová dodávka v ten večer predávala iba dve príchute: čokoládovú a vanilkovú. Ak sa opýtate na zmrzlinu a majú iba dve príchute, tak viete, že niečo nie je v poriadku. Všade samé sprisahanie.
Keďže umenie a pop sa priblížilo k životu, je doslovnejšie a ukotvenejšie v skutočnosti, populárne naratívy o zmysle života sú omnoho obskúrnejšie.
Angela, Nathanova partnerka v jeho šou, odmieta sláviť Halloween, lebo verí, že je to satanistické sprisahanie, že satanisti predstavujú hrozbu pre jej rodinu a spoločnosť. Nathan predvedie koprofágny rituál na spôsob Saló, ktorý vymyslel ich predstieraný šesťročný syn, hoci si len vlastne pochutnávajú na čokoláde, a Angela sa sťažuje, že jedenie exkrementov je satanistické. Strach zo satanizmu zohrá v rozpade ich hranej rodiny veľkú úlohu. Mnohí teraz o svete uvažujú ako o sprisahaní. Alebo o zlom sne a dúfajú, že sa z neho nakoniec zobudia. Alebo ako o kolektívnej halucinácii. Alebo o simulácii vyrendrovanej v budúcnosti vašimi potomkami alebo o filme alebo ako o vymyslenej kultúrnej scéne. Keďže umenie a pop sa priblížilo k životu, je doslovnejšie a ukotvenejšie v skutočnosti, populárne naratívy o zmysle života sú omnoho extravagantnejšie.
V centre New Yorku, južne od Washington Square Park sa autofikcia začala prelínať s metafikciou, najmä s celou tou diskusiou okolo tzv. „Dimes Square“. Táto vymyslená newyorská štvrť je mikroštvrťou, internetovou estetikou, myšlienkou a zároveň šepotom vo vetre, ktorý znamená, čo len chcete. Ako James Duesterberg napísal pre The Point,„Dimes Square je predmet fascinácie pre outsiderov a niečo, z čoho si ‚skutoční‘ Newyorčania robia srandu; je to označkovaná a simulovaná synekdocha pre mesto, ktoré neprestáva stelesňovať zmes strachu, túžby, nihilizmu a naivity amerického národného sna.“
Zdroj: spikeartmagazine.com
Rozporné reakcie nedávno vyvolal blog spisovateľa Mika Crumplara s názvom „Môj fašistický rituál ponižovania na Dimes Square“, v ktorom opisuje, ako navštívil natáčanie scény pre nový film Petra Vacka. V ňom sa v jednej miestnosti nachádzajú osobnosti známych z mesta a internetu, povaľači a herci s herečkami, ktorých požiadali, aby zahrali naživo internetové fórum, kde by si robili posmech z autora. Objavila sa tam konfrontácia týkajúca sa nepriaznivej recenzie, ktorú režisér napísal na film Herci Betsey Brownovej, film, ktorý je sám autofikciou o jej vzťahu s bratom (a tým nie je nik iný ako Peter Vack), s otcom a jej matkou psychologičkou. Po tomto martýriu odišiel Crumplar domov a napísal o ňom, ako keby tí, čo ho pozvali, vedeli, že sa tak stane – a akoby to od neho aj chceli. Keď som si prvýkrát prečítal o všetkých tých ľuďoch, ktorých poznám, o všetkých tých hercov a herečkách, o tom, ako hrajú nejaké verzie seba, správajú sa k sebe hrozne a zažívajú nervové zrútenie v kine, zišla mi na um Synekdocha, New York s celou svojou zložitou a veľkolepo sebareferenčnou metafikciou. Takmer nikto si nie je istý, čo je skutočné a čo len predstierané, čo je divadlo, čo reportáž, čo je umenie a čo nie. Zdalo sa, že išlo o performanciu, ktorá sa prehupla do zreteľných fáz nepríjemných pocitov, ale zároveň by mohla o ľuďoch pred kamerou, o tom, kým naozaj sú, odhaliť viac, než by odhalili v skutočnom živote. Občas sa z pantomímy vynorí skutočný človek: ako v tých prazvláštnych, deptajúcich, dojímavých posledných vetách v Skúške. Ľudia vám chcú ukázať, kým sú. Možno sa vám nebude páčiť, čo uvidíte.
Pár dní po uverejnení článku o rituáli ponižovania mi kamarát napísal: „Čo sa to, kurva, deje, Dean? Je to, akoby novým selfíčkom bol článok s 10 000 slovami o tom, čo si robil včera večer. Celé mesto je uväznené v nejakom súkromnom Substacku. Všetci sú pretriasaní…“
Vo vzduchu tu visí metafikcia. Písanie o sebe navzájom, písanie o spisovateľoch či spisovateľkách. Všetko je nejaký stĺpček o sebe. Každý len rozpráva príbehy jeden o druhom, točí filmy, inscenuje hry na bytoch svojich priateľov v meste – hry o scénach, ktoré vlastne neexistujú, ktoré ani nie sú o tých scénach, čo vlastne neexistujú – píše blogy, vydáva literárne časopisy a noviny, organizuje galavečery, diskusné relácie, čítačky, každý má na sociálnych sieťach účty na mémy, robí videohry, hrá rôzne verzie seba vo fikciách iných i svojich vlastných, a robí to verejne. Je to to isté, čo sa už deje po celom internete, ale s vyššími umeleckými nárokmi, dadaistickejšími ašpiráciami, obskúrnejšími literárnymi odkazmi, s väčším záujmom mienkotvorných médií a pravicových kultúrnych štváčov. My všetci sme postavami vo fikciách jeden druhého. Ja som pre Mika Crumpara postava. Bavili sme sa o tom v baroch – ozajstných baroch, nie replikách, ktoré sme si postavili v skladoch. My všetci sme uväznení vo vnútri gigantického blogu, ktorý je prepojený s inými blogmi o blogu, čo dohromady vytvára mapu mesta. Videl som, že sa to volá lolcowifikácia (Lolcowification) New Yorku. To všetko je mýtotvorba, životy utkané do príbehu, narcistická posadnutosť sebou samým ako znak hlbokej duševnej choroby Západu. No treba však povedať jedno – ja sa naozaj občas cítim, ako keby som bol v hre niekoho iného. Naozaj cítim, že svet nie je skutočný, že sa vyšmykol za obzor, za všetky svoje reprezentácie, že sa skutočnosť drobí, že nikto nehovorí pravdu, že je to všetko vymyslené. Niektoré dni pôsobia dokonca „fejkovo“. Všetko pôsobí ako dajaká fádna prerábka minulosti. Umenie, ktoré vídam, je prerábka umenia, ktoré tu už toľkokrát predtým bolo, len teraz je horšie, a to je zrejme dobre.
Vlani som bol pozvaný – aby som sa vrátil k starému klišé – na to, čomu sa hovorí „sex párty“. Nikdy som nechápal, čo sa na tých večeroch má akože udiať, lebo nikto tam nikdy nesexuje, aspoň nie, kým tam som. Keď som však v ten večer videl, ako si ženy v budoári dávali navzájom zľahka na zadok a oblečené v spodnej bielizni sa šľahali, fotili si to a natáčali a okolo nich sedeli muži v záľahe francúzskych mini ovocných košíčkov a veterníčkov a čiaš so šampanským, nemohol som sa ubrániť myšlienke, že to všetko bola nejaká performancia – iste, veď čo iné by to bolo –, ale že bola rovnako nemastná-neslaná a bez života ako maľby v galériách a aukčných miestnostiach. A pociťoval som zúfalstvo, že nikto, zdá sa, nevie, čo alebo prečo robí, že maliarska avantgarda z Montmartru, štetky z Moulin Rouge, celý ten sen o modernizme, drzosti, zhýralosti, vzrušení, o novom svete je nenávratne preč, je mŕtvy, a napriek tomu sa stále rekonštruuje. Ani ja som nemal čo ponúknuť okrem post-baudelairovskej znudenosti z prítomnosti a z toho, ako teraz žijeme, v rozvalinách našej vlastnej minulosti ako Rimania na samom konci impéria.
Zdroj: spikeartmagazine.com
Vy už ste totiž vydaní a vydané napospas fantazijnému svetu obrazov a imaginárnych priateliek a milencov a parasociálnych vzťahov (čiže psychologických vzťahov obecenstva s postavami vystupujúcimi v masmédiách). Vy už totiž žijete v predstieranom svete, ktorý je vytvorený okolo vás, bez toho, aby ste si to uvedomovali. Možno, že snívate o vytúženom živote, o živote, ktorý by bol inakší ako ten súčasný. A možno nesnívate už ani o tom. Nielenže ľuďom pripadá ťažšie nadväzovať zmysluplné vzťahy s druhými ľuďmi, a preto na ne rezignujú, ale rastie počet tých, ktorí strácajú ešte aj túžbu a záujem nadväzovať také vzťahy. To je dôvod, prečo dielo Nathana Fieldera tak rezonuje. Prináša scenáre, ktoré často bývajú spôsobom, ako niekoho donútiť k hlbším interakciám, k intenzívnejším osobným stretnutiam, k premene zinscenovaných vzťahov na skutočné či k vytváraniu dočasných komunít. V jednom diele šou Nathan For You jej autor priláka skupinu neznámych ľudí na lacnejší benzín na vrch hory, kde spolu táboria, vytvárajú vzťahy a otvárajú sa pred ostatnými. Jeho nová relácia sa týka aj toho, ako nachádzať neortodoxné spôsoby zdôverovania sa, zbližovania sa a vzájomného prepájania – aj za cenu toho, že sa z nich alebo z vás stane niekto iný.
Prevládajúcou kultúrnou formou je sebaperformovanie. Tým posolstvom je vaša postava. Najvýraznejšou kultúrnou udalosťou tohto storočia je zmazanie hraníc medzi životom, ktorý vediete a spôsobom, akým sa prezentujete: metamorfóza života do kultúry a kultúry do života.
Výchovou predstieraného syna na scéne Nathan mení svoj život na umenie. Nie je to nezvyčajné: na Documente, na prízemí Fridericiana, čiže ústredného výstavného miesta, sú teraz vystavené plne fungujúce jasle. Zriadila ich umelkyňa a edukátorka Graziela Kunsch a inšpirovala sa maďarskou pediatričkou Emmi Pikler a jej myšlienkami o učení v ranej vývinovej fáze. Volá sa to Verejné jasle.
No a keďže dnes je už všetko performance, môžete sa rovno pustiť do jeho čudnejších a angažovanejších foriem. Fielder sa stretáva s veľkými umelcami a umelkyňami. Zachádza však ešte oveľa ďalej oni/ony. Pri každej príležitosti zvyšuje stávky a robí konceptuálne umenie v oveľa väčšom a ambicióznejšom meradle – ovláda čas a ročné obdobia, počasie, necháva snežiť, objednáva si viacero scén, scény scén, najíma dvojníkov, mení sa na rôznych ľudí, buduje celý svet a svety vo svete, mnohonásobne syntetizuje realitu a fikciu – a posúva svoje nápady až na pokraj únosnosti a prekračuje hranicu do pochmúrnej morálne nejednoznačnej temnoty. To by malo robiť umenie. Tento rok som nevidel v galérii nič, čo by sa mu približovalo. Je to najväčšie konceptuálne umelecké dielo roku 2022.
Hoci Fielder robí umenie zo svojho života tak ako všetci ostatní, posúva sa ešte o dôležitý krok ďalej a z umenia opäť robí život. Namiesto toho, aby sa dištancoval od skutočného sveta tým, že ho zaznamenáva, že kráča po ulici s telefónom v ruke a všetko natáča, vrhá sa do svojej napodobeniny života, akoby bola skutočná. Jeho skúšky nakoniec vždy vyúsťujú späť do skutočného života.
Ak máte zakúsiť skutočnú slasť a silné emócie, musíte v sebe nechať priestor pre zraniteľnosť, musíte sa otvoriť ozajstnej bolesti.
Každá skúška má svedomitú scénografiu s veľkým dôrazom na detail, ale aj tak sa zvyčajne rozpadá. Pútavé divadlo zo skúšok však nerobí scénická výprava, ale rozhovory, ku ktorým počas rozpadania dochádza: následný chaos a emócie vyvolané vo vystupujúcich a zároveň v obecenstve. Skúška zožala kritiku za využívanie ochotných participantov, za to, že ich potenciálne mohla zraniť. Lenže ak máte zakúsiť skutočnú slasť a silné emócie, musíte v sebe nechať priestor pre zraniteľnosť, musíte sa otvoriť ozajstnej bolesti. V záverečnej scéne Nathan detskému hercovi, ktorý hrá iného detského herca stvárňujúceho jeho pomyselného syna, povie, že „to je dobre, že si smutný; smútok totiž ukazuje, že máš srdce, že dokážeš cítiť, milovať, že dokážeš dôverovať iným.“ Ľudia, aspoň teda muži, to na internete spomínajú stále, vravia, že sa dajú na hocijakú ohavnosť, „len aby niečo cítili“. Stal sa z toho mém pre znecitlivenú novokainovú dobu. Aj sám Nathan tvrdí, že sa snaží o menší dištanc, aby aj on viac cítil život. Absolventka jeho hereckej školy, ktorá hrá Angelu, ženu, s ktorou predstiera výchovu chlapca, naňho v jednej scéne vyletí a chrstne mu do tváre: „Chceš cítiť niečo skutočné?“
Tradičný sen o rodine a peknom dome realizuje až absurdne prehnane a nemožne. Vzniká komická a zároveň zaujímavá situácia. Jej podstatou je jednoduchý návrh: čo keby ste v tejto dobe performatívnej nevystupovali pre peniaze alebo pozornosť, ale skôr pre šťastie, pre lepšie pochopenie seba i druhých a pre veci, na ktorých záleží? Čo keby vám performovanie vlastného života umožnilo prežívať ho ešte hlbšie? Je to silná myšlienka a forma, ktorú si môže vyskúšať každý. My s priateľkou sme si po pozretí jedného dielu ľahli na zem a znova si prehrali hádku, ktorú sme mali predchádzajúci večer. Bol to veľmi nezvyčajný zážitok a odporúčam ho. Nabudúce by sme si mali vymeniť úlohy.
Aj ja som si tento text nacvičil: ešte než som sa stal pravidelným prispievateľom Spikeu som už preň na jar v roku 2016 o Nathanovi Fielderovi písal. Tvrdil som, že je veľký konceptuálny umelec roku 2015. Úvodné odseky tohto článku som prevzal z toho prvého. V živote máte len jednu šancu. Musíte z nej vyťažiť čo najviac.
Zdroj: spikeartmagazine.com
Skúšky nemôžu fungovať tak, ako majú. Nemôžete ovládať svoj život, nie je to možné. Nemôžete ovládať budúcnosť, ale môžete sa otvoriť náhode a chaosu. Život je lepší, keď sú v ňom prekvapenia. Nácvik vo všetkých podobách je istý druh prípravy. Nútite sa tak robiť veci, ktoré vás desia, zožierajú, a tiež do nových zážitkov. Žijete v miestnosti so zrkadlami vyvolávajúcimi ilúziu nekonečna v obklopení akýchsi vyblednutých scénok z vysneného života, ktorý v skutočnosti neexistuje a ani by vám nepriniesol uspokojenie. Tu je sen o scéne, ktorá vás zavedie späť do skutočnosti.