Blízke veci / KVET NGUYEN

O pohľadnici, za ktorej okraje nikdy neuvidíme.

Nájdené fotografie sú špeciálnou kategóriou blízkych vecí. Sú anonymnými momentami v čase, na ktoré natrafíme náhodou a niečím k nám prehovoria. Nájdená fotka predstavuje krátky okamih zo života niekoho, koho životnú realitu – pred a po tom, ako vznikol záber – nikdy nespoznáme.

Ak by sme mohli nazrieť do momentu, keď bola spravená fotografia, ktorú si vybrala Kvet, čo by sme uvideli za jej okrajmi? Aj v tomto prípade ostal len výsek z (inscenovanej?) reality niekdajšej Francúzskej Indočíny, záber, ktorý precestoval tri krajiny, aby nakoniec skončil v rukách inej fotografky a provokoval ju otázkami.

Zbierala si niekedy niečo? Alebo inak: funguje vo vašej rodine nejaká tradícia zbierania?

Ja so zbieraním väčšinou začnem a hneď aj prestanem, neviem v tom byť systematická. Ale moji rodičia zbierajú všetko (smiech). Hlavne teraz, keď sú starší, sa potrebujú obklopovať vecami, akoby sa obklopovali istotou. A zbierajú naozaj všetko: oblečenie, životné potreby, rastlinky, jedlo…

Keď tak premýšľam, čoho mám najviac ja…tak sú to výstrižky papierov, textov, poznámok, rôzne skice, fotky, o ktorých si myslím, že sa mi niekedy zídu, že ich raz nejakým spôsobom spracujem. Postupne sa hromadia, a ja potom neviem, čo s nimi.

Takže sú to vyslovene veci spojené s tvojou prácou.

Áno.

A ako sa k tebe dostal tento blízky – vzdialený objekt?

Pracovala som na mojej sérii Reframing Possibilities a táto pohľadnica patrila medzi fotky, ktoré som v nej analyzovala. Dostala sa ku mne asi polroka predtým, ako som začala vedome hľadať archívne fotografie z obdobia kolonializmu. Našla som ju v Holandsku, na blšáku v meste Haag, kde som v tom čase bývala. Vtedy som si len povedala – wow, super, pohľadnica z Indočíny, ale vôbec som si neuvedomovala historické súvislosti, teda to, že Indočína bola francúzskou kolóniou a to všetko za tým. Páčil sa mi jej vizuál. A až postupne sa ku mne dostal celý komplex toho, čo tá pohľadnica znamená.

O čom presne bol tvoj projekt Reframing Possibilities?

Projekt mal dve časti. V tej prvej som analyzovala archívne fotografie. Táto úvodná časť nikdy nebola oficiálne prezentovaná a predstavovala pre mňa skôr nejaký experiment s nájdeným materiálom. Ale spomínam na to rada, keďže to vznikalo počas pandémie a vtedy som mala možnosť naozaj sa zahĺbiť do práce. Výnimočne som nebola rušená žiadnymi inými aktivitami. Prajem si, aby sa mi to ešte niekedy podarilo.

Archívne fotky z Vietnamu (alebo bývalej Indočíny), ktoré som objavila, ma dosť zasiahli. Akoby do mňa vošiel ten Barthesov „šíp“, ktorý stále spomína v zmysle, ako vie fotografia zasiahnuť človeka. A ja som nad tými fotkami začala naozaj plakať, keďže na niektorých bola prítomná aj smrť. Prepojilo ma to s vietmanskou históriou. Boli to zvláštne pocity. Napriek tomu, že tú krajinu vlastne nepoznám – bola som tam doteraz asi štyrikrát – cítila som nejaké to puto, niečo vo mne stále žilo, a práve to som chcela ďalej analyzovať. Otvorila som archív, ktorý som objavila na internete, a to cez jedného pána, ktorý vo veľkom zbieral fotografie z Vietnamu – od vzniku fotografie až do súčasnosti. V tomto archíve som si našla pre mňa najťaživejšie zábery a vytlačila som si ich. A potom som chcela „naprávať“ tú históriu cez tieto fotky, tak, že som ich fyzicky manipulovala. To bola prvá časť projektu. V druhej časti som robila autoportréty, v ktorých som sprítomňovala to, čo pociťujem.

Ako presne si tieto zábery „naprávala“?

Bola tam napríklad fotografia žien, ktoré boli zobrazené nahé, ale takým spôsobom, že na ne bolo pozerané ako na objekty, nie na subjekty. Ja som ten papier skrútila, aby ich telá nebolo vidno. Inde som zase vystrihovala, prelepovala, prelamovala papier. Bola to taká experimentálna hra, bavilo ma to aj kvôli tomu, že som výnimočne nefotila, ale pracovala priamo rukami.

Poďme sa rozprávať o tej konkrétnej fotografii – pohľadnici, ktorú držíš v rukách. Čo presne ťa na jej vizualite zaujalo?

Je to čiernobiela analógová fotografia a sú na nej ženy, ktoré v tom období žili v Indočíne, teda na území Vietnamu. Zdalo sa mi zvláštne, že som ju našla až v Holandsku. Zaujal ma ten objekt, ktorý držia, pripomínajúci konárik – je to ópiová fajka. Ale na to, čo to je, som prišla až neskôr. Ani to neviem popísať, ale je také zvláštne, že som sa k tomu dostala na úplne neznámom mieste, skôr by som očakávala, že ju nájdem vo Francúzsku. Predstavujem si, že cestovala z Vietnamu do Francúzska a odtiaľ putovala rôznymi cestičkami do Haagu, k pánovi, ktorý tie fotky predával. A nakoniec som sa tam ocitla ja a zapôsobila na mňa taká jej zvláštna, priťahujúca energia.

Mňa na nej zaujalo to, že zobrazuje ženy, ktoré spolu trávia čas v nejakom rituále a prepája ich práve oblúk tej fajky. Predstavujem si, že na pozadí sa odohráva nejaký ich rozhovor.

Áno, zaujímavé je na tom to, že ja som si tú pohľadnicu vybrala práve na základe toho pekného, romantizujúceho vizuálu. Ale reálne to má aj svoju temnú stránku. Ten záber má v sebe kontroverziu.

Metaforicky by sa dalo hovoriť o tej druhej, či odvrátenej strane pohľadnice. Čo myslíš, že je skryté na pozadí tejto scény?

Tieto pohľadnice v podstate slúžili ako nejaká masová propaganda francúzskeho pôsobenia v Indočíne a toho, ako sa tam žije, pričom ukazovali nejakú nadradenosť voči indočínskemu národu. Pohľadnica bola v istom zmysle mocenským nástrojom.

Podobne ako iné pohľadnice, ktoré zachytávajú Európe vzdialené (ale európanmi kolonizované) kultúry, aj toto je v podstate len nejaký malý výsek reality, ktorý exotizuje miestne obyvateľky…

Áno, stále sa rozprávame o fotografii. Rozmýšľam nad tým, či tie ženy reálne užívali ópium, alebo je to skôr scéna vytvorená pre fotografiu. Keďže v tom období nemali tamojšie ženy v spoločnosti nejaké vysoké postavenie a ópium užívali skôr muži. Zároveň, jedna z nich vyzerá byť tou podradenejšou, pravdepodobne je to slúžka, a tá druhá, ktorá drží konárik, je buď domáca alebo žena v nejakej vyššej pozícii.

Teraz, keď to hovoríš, vnímam to aj ja. Je tam prítomná istá dynamika alebo hierarchia. Napriek tomu, že sú rovnako oblečené.

Videla som ešte jednu podobnú pohľadnicu, na ktorej bol muž, užívajúci ópium a vedľa seba mal nahú ženu vo zvláštnej pozícii. Ten záber vo mne vyvolal rôzne emócie, neviem ich ani popísať. Netuším, aká bola skutočná realita tých fotografií. Asi by som to chcela vedieť.

V tých časoch boli informačné zdroje, prostredníctvom ktorých sa dal spoznávať svet, obmedzené, a preto mala aj obyčajná pohľadnica istú moc, lebo zobrazila, ponúkla časť nejakej vzdialenej reality. A takto formovala poznanie sveta…

Presne tak, tieto obrazy mali manipulatívny charakter, ponúkali videnie sveta, ktoré sa obmedzovalo na tých, ktorí vládli, konkrétne tu išlo o francúzskych kolonialistov. Fotografie tak boli zámerne využívané v ich prospech. Bolo to veľmi rozšírené, a teraz sa v oblasti postkoloniálnych štúdií objavuje čoraz viac literatúry, ktorá hovorí o tom, ako sa vnímala exotika, ako sa prejavoval exoticizmus. V skutočnosti išlo o to, že cez tieto obrazy ukázali: pozrite sa na to, akí sú iní. A často to bolo myslené negatívne.

Kvet Nguyen (Hoa Nguyen Thi) – sa narodila v roku 1995. Absolvovala štúdium fotografie na bakalárskom a magisterskom stupni na VŠVU. V roku 2021 získala ocenenie Nadácie Tatra Banky v kategórii Mladý tvorca. Kvet Nguyen sa aktívne venuje témam inakosti a identity nielen vo svojich umeleckých projektoch, ale snaží sa o tom otvorene rozprávať a otvárať diskusiu aj v rámci rozhovorov alebo iných platforiem.