Esej/ DOLE PO ŠPIRÁLE: NOVÁ ZEM 3
Dead Kissick tentoraz prináša podobenstvo alebo proroctvo.
Leonora Carrington, Tuesday, 1946. Zdroj: www.spikeartmagazine.com
Vy nechápete, čo som videl v dyme!
Bol raz jeden starý pán – starý múdry pán z univerzity, ale je možné, že potratil rozum – ktorý hľadel uprene do dymu. Dym stúpal z požiara na poschodí v paláci v Posvätnom meste. Ten dym pozoroval večer čo večer celé roky, vyše desať rokov. Na niekoho čakal. Pozoroval ho tak dlho a svedomito, až v jeden večer sa nakoniec, napokon, konečne objavila bytosť, prekrásna malá bytosť: malý, drobný mužíček. Akési zlaté dieťa s mäkkým huňatým plášťom. Táto opička s fajkou vyskočila z dymu, prefrnkla cez miestnosť a vyskočila von oknom. Starý vzdelanec si nebol istý tým, čo videl. Bola rýchla, tá nizulinká osoba preoblečená za opicu, vzplanula len na jeden okamih. Mohol to byť duch, ktorý je, prirodzene, menší od nás. Už si nepamätal. V tom meste bolo ťažké si niečo pamätať. Mal pocit, že okno bolo zavreté.
Tento príbeh Aurelie počula cestou do Posvätného mesta, opevneného mesta v kopcoch, veľakrát. Starec podišiel k oknu a zakričal za zlatým dieťaťom. Tak dlho predsa hľadel a čakal, že sa niečo stane. Stalo sa to tak rýchlo a potom to bolo preč, nadobro preč. Naďalej však od rána do večera hľadel do plameňov. Všetko v tejto ríši nachádzalo význam aj v tej druhej. Všetko má vyšší zmysel. Vravieval, že plamene majú vzory. Praskanie, ostne a záblesky, tiché dutiny, do ktorých sa zosúva popol. Tvrdili jej, že plamene sú svojským jazykom. Novým druhom poézie. A čo ste počuli, čo ste o nebeskej ríši počuli vy?
Cestou stretla hudobníka/-čku, speváka/-čku. Ten/tá sa spýtal/-a: „Počuli ste už, že našli Novú Zem? Je to Nová Zem, ale je desaťkrát taká veľká ako Zem. Je to ale Zem. Je to Zem, ale nič tam nie je rovnaké. Ešte ste o nej nepočuli? Je desaťkrát taká veľká ako Zem, ale je to Zem. Našli inú Zem, inú planétu. A tak ju volajú Zem. Nová Zem, kde je všetko možné, kde sa nekladú medze predstavivosti,“ povedali. „Možnože aj ja som odtiaľ.“ Obaja smerovali do Posvätného mesta.
Za mestom v sadoch snívali o raji. Ležali na lúkach, ležali na poliach utkaných zo zlatej nite, rojčili, niekoľko z nich spolu meditovalo pod stromami: básnici, umelkyne, hudobníčky a ich milenci a milenky. Mladí dvorania a mladé dvoranky. Pod morušovníkmi si čistili myseľ a plietli sny, kým nad nimi priadli priadky morušové a keď padal súmrak, vo vysokej tráve cinkotali svetlušky. Päť stromov malo namiesto lístia motýle. Jar čo jar to boli vždy tie isté stromy, zastavovali sa na nich a chvíľku odpočívali motýle s pestrofarebnými krídlami. Básnici zbierali makovice a vyrývali do nich kvalitnými zakrivenými čepeľami. Nechávali ich vytekať vonku v mliečnom podvečernom slnku na bledých lepkavých svahoch okolo Posvätného mesta. Aurelii ponúkli na pitie ružové lotosové kvety, aby sa poriadne rozozvučala. Chceli spať, snívať o Novej Zemi, o tom, ako by to všetko mohlo byť. Skicovali si to v zápisníkoch, písali automaticky.
Do Novej Zeme sa vraj dalo dostať z Posvätného mesta. Vstupovalo sa doň z paláca, z krytých chodbieb postavených pre kráľa. Kráľ lietal so žeriavmi na oblohe. Ponad mestá ponorené v mori. Ako mladý princ zišiel dole do jaskýň, aby si obzrel nástenné maľby. Rozložil niekoľko ohníkov, hľadel na namaľované zvieratá a staré božstvá utekajúce a skáčuce v mihotavom svetle, zatiaľ čo jeho sluha ho, chvejúc sa od strachu, opatrne a jemne zaškrtil hodvábnym lanom. Miloval sa s jeho nevlastnými bratmi a aj nevlastnými sestrami a oni i ony s ním obcovali, a oni a ony boli kráľom. Dvornému maliarovi prikázali, aby sa prizeral a maľoval.
Bol najbohatším človekom, ktorý kedy kráčal po tejto Zemi, po tejto starej Zemi, tej otravnej umierajúcej Zemi. Dotkol sa zlatého štvorca. Pozoroval, ako kdesi ďaleko stínajú ľuďom hlavy. Pozoroval, ako sa sami seba zapaľujú, a skúmal plamene. Ľudská túžba nemá hraníc, povedal kráľ, a hoci mal všetko, chcel ešte viac; po každom novom pocite toho cítil menej a menej a domnieval sa, že každé ráno bol svet čoraz menší a všetko v ňom bolo čoraz sivšie. Veľmi sa bál. Kopce strácali sväté farby, tak ako maľby na stenách jeho siení, jeho temných kaplniek.
V tomto svete však stále zostávalo niekoľko vecí, povedal kráľ, ktoré si nemožno kúpiť, ale nie je nič, čo by nebolo možné vyrobiť, nie teraz. Neboli hranice, len tvar a veľkosť našich hláv; do ktorých už v tom čase možno boli navŕtané dierky. Nová Zem bude väčšia, omnoho väčšia, omnoho omnoho.
A v Posvätnom meste Aurelie kráčala rovno k palácu, ku chodbám. Dostala nový nápad, povedala strážam. Očakávali ju. Nechali ju tam samu. V každej komnate bola ďalšia, za ďalšími paravánmi, v šere, v dyme, ktorý stúpal z vonného kadidla v podobe cestičky používanej na meranie času. Čím ďalej kráčala, tým viac dym hustol a tým viac sa zdalo, že svet sa topí, že je ľahší a menej tesný, že sa odpútava od zeme. Išla ďalej. Pri poslednom paraváne už nemohla ďalej. Už nebolo kam ísť. Tu sa rozdvojila. Pozerala, ako vchádza dnu. Aurelie na chodbe pozerala, ako jej druhé ja kráča do dymu v zarámovanom paneli paravánu, ako nejaká maľba seba. Aurelie 1 pozerala na Aurelie 2. Videla, že z Aurelie 2 vychádza jemný jas.
V úsekoch, z ktorých sa dym vytratil a na chvíľu vyčistil, obe Aurelie zazreli stromy, pod ktorými kvitli kvety. Mihotavý svet. V hmlách, v oparoch mihotavého sveta tancovali postavy podivným rozmazaným tancom, boli to vlastne len tiene s rozmazanými okrajmi. Hýbali sa afektovane a nemotorne. Nepodobalo sa to na žiadnu osobu, ktorú poznala, ani na zvieratá prenasledované v lese. Na tvári mali masky bez výrazu. A kožuchy. A tu znova nevedela rozoznať ich tvary. Aurelie 2 mala teraz chvost, z tváre jej stúpal dym.
V diaľave bolo mesto, matné obrysy mesta vyfrotážovaného v dyme, na úpätí hôr farby vodnatej modrej. Vyzeralo ako Posvätné mesto, ako staré známe miesto. Nová Zem im pripadala stará, len menšia. Len sa vznášala v dyme. Tu na pobreží, kde príliv a odliv neustáva. Kde neprestajne kvitnú čerešne, kde sú kvety jasné a rozkvitajú každý deň.
A teraz si predstavte teplo popoludňajšieho vánku. Bohov fúkajúcich vám zozadu na nohy. Chvenie na tvári, na spánkoch.Z oboch strán na ňu hovorili vznešení. Hlasy ako med šepkajúce perlové mlieko, poéziu Novej Zeme, kde je všetko iné. A teraz otvorte oči: Aurelie 1 bola späť v sadoch za mestom. Aurelie 2 bola preč. A teraz nám povedzte, čo ste videli.
V tom dyme ste mali vidiny. Spomeniete si? Na to, čo ste videli v tom dyme. Zreteľné vidiny!! V tom dyme boli farby, posvätné farby, ktoré neboli nikdy namaľované, farby, ktoré vidia len živé bytosti. Existuje osemnásť základných farieb. Básne vytesané do dymu jazykom plameňov. A v ohni Nová Zem. Hovorili o Novej Zemi. Nová Zem Nová Zem Nová Zem Nová Zem! Kráľ! Jeho umelci, architektky, duchovní poradcovia, šašovia, básnici, vedkyne, mladé dvorné dámy v tých najlepších šatách, bardi. Jedli kvety, pili víno, z úst im padali lupene, po bradách mali rozmazaný med a tackajúc sa k nej prišli s otázkou: „Čo ste počuli o tej nebeskej ríši?“ a „Čo ste tam videli?“. Chveli sa a triasli ňou: „Čo tá Nová Zem robí? Kde tá Nová Zem je? Čo ste…?“ hulákali, kričali do jej tváre. „Nebeská ríša! Mihotavý svet! O čom snívaš! Čo vidíš!“ v poliach pôsobili pomätene, vystrašene, šialene, zvrátene, so zakalenými, krvou podliatymi očami.