UnArchived
[:sk]Skopje, totálny plán[:en]Skopje, Total Plan[:]
[:sk]
Skopje, hlavné mesto Macedónska, bolo počas socializmu súčasťou krajín bývalej Juhoslávie. Autorom nového územného plánu mesta, ktorý položil základy moderného mesta je renomovaný japonský architekt Kenzo Tange. Progresívnu brutalistickú architektúru Skopje postavenú počas komunistického obdobia následne nahradil folklórny štýl nového národného programu.
Východiskom pre prestavbu mesta bolo zemetrasenie v roku 1963, ktoré zničilo mesto (zomrelo 2000 ľudí a 65% objektov padlo). Projekt rekonštrukcie podporila aj iniciovala OSN a čiastočne ho realizovali aj miestni architekti. Ako víťaz architektonickej súťaže na územie cca 2 km2 vyšiel projekt Kenza Tangeho. Medzi ďalších architektov z Tangeho kancelárie patrili Sadao Watanabe a Yoshio Taniguchi. Ukončený bol v roku 1980. Tangeho projekt sa postavil len čiastočne, ale aj tak vzniklo niekoľko ikonických stavieb. Medzi realizáciami je aj stavba od macedónskeho architekta Janka Konstantinova, vyškoleného Alvarom Aaltom. Stavba bola realizovaná ako štátny záujem a verejnosť ju neprijala dobre. Aj preto bola po roku 1989 verejne odsúdená a štátny aparát sa rozhodol pri novom definovaní Skopje vrátiť do obdobia Alexandra Veľkého.
Tím Kenza Tangeho pred modelom východnej časti centra mesta, zdroj: tumblr: tststs.
„Vznikol teda projekčný tím zložený z japonských a juhoslovanských architektov a inžinierov. Tím architektov z Tangeho kancelárie viedol Arata Isozaki. Tangeho návrh bol založený na dvoch metaforických konceptoch, mestskej bráne a mestskom múre. Tie odkazovali na dva hlavné prvky mesta s odlišnými charaktermi. Blízkosť obytných zón k obchodnej štvrti mala prinavrátiť mestu vitalitu. Plán pre Skopje preukázal pozoruhodnú kontinuitu Tangeho prístupu k navrhovaniu mesta. Koncepcia mestskej brány bola založená na lineárnej osi, ktorá sústreďovala všetky mestské funkcie súvisiace s komunikáciou a obchodnou prevádzkou. Uprostred tohto úseku sa nachádzala gigantická štruktúra brány pripomínajúca prichádzajúcu dopravu z regionálnych diaľníc. Os sa končila na Námestí republiky, hlavnom občianskom priestore Skopje na rieke Vardar, obklopenom štátnymi a mestskými zariadeniami.
Mestská brána, doslova vstupná brána do mesta, by bola umiestnená v priestore, kde by sa vybudovala nová železničná stanica a vstupná štruktúra pre vstupy do mesta z diaľnice, podobne ako kompozitné dopravné centrum v Le Corbusierovej Ville Contemporaine, mestská brána sa vyznačovala súbehom všetkých dopravných systémov – železničnej, automobilovej, autobusovej a pešej dopravy – a slúžila ako prechodný bod medzi regionálnou dopravou a miestnou dopravou. Železničný terminál bol navrhnutý ako podzemná stavba. Na rôznych úrovniach nad ním sa nachádzali parkovacie podlažia pre automobily, tranzitné terminály a pešie zóny. Na dopravné centrum nadväzovala centrálna obchodná štvrť známa ako City Gate Center, ktorá tvorila hlavnú os mesta. Pozdĺž osi sa nachádzali zhluky budov zahŕňajúce niekoľko kancelárskych veží, knižnicu, banky, výstavné siene, kiná, hotely, obchody a reštaurácie – všetky prepojené so železničným a autobusovým terminálom nadzemnými diaľnicami.
Model mesta podľa Kenza Tangeho, zdroj: tumblr: tststs.
Lineárna os Skopje sa od dopravného terminálu odvíjala aj od centrálnej obchodnej štvrte a občianskeho námestia, ktoré tvorili chrbticu mesta. Podobne ako Tangeho predchádzajúce mestské projekty, aj plán pre Skopje poskytol mestskej infraštruktúre monumentálnu mierku a prepracované detaily, pričom organizoval rôzne druhy dopravy v trojrozmernom systéme. Podľa prototypu vyvinutého v Kofu sa architektúra v Mestskej bráne aj v Mestskom múre vyznačovala opakujúcim sa vzorom kombinujúcim valcovité veže, v ktorých sa nachádzali obchvaty a služby, a horizontálne obývateľné priestory na bývanie alebo podnikanie. To, čo odlišovalo projekty v Skopje od Tangeho predchádzajúcich schém, však spočívalo v symbolickom význame mestských štruktúr, ktoré architekt začal skúmať vo svojom projekte Tokijského zálivu, ale plne ho rozvinul až v projekte v Skopje. Celé mesto bolo zviazané symbolickými pojmami brána a múr, ktoré slúžili ako programové prvky aj metafory mestskej formy. Tieto metafory vlastne predstavovali odrazový mostík pre celý projekt. Tange pripomína: V Skopje sme tento [symbolický] prístup hojne využívali. Napríklad pri použití názvu Mestská brána sme si nielen naznačili, že by sme v tejto oblasti mali použiť niečo, čo fyzicky pripomína bránu, ale zároveň sme ľuďom vštepovali do mysle, že ide o bránu, cez ktorú sa vstupuje do mesta Skopje. Ak bude návrh nepravdivý voči názvu, občania ho odmietnu.
Aj mestský múr si získal slávu, a hoci sa v istom momente objavil názor, že múr je možno prekážkou, ktorú by sme mali opustiť, obyvatelia mesta boli proti jeho zrušeniu. Rozumejú mestskému múru, a ten sa stal stredobodom ich predstavy o tom, čo symbolizuje mesto. Teraz hovoria, že múru by sa rozhodne nemali vzdať. Na základe skúseností sa naučili, že je potrebné, aby sa počas operácie štruktúrovania objavili rôzne symbolické procesy.
Tange tvrdil, že prostredníctvom metafor mesta s tradičnými zložkami jeho plán sprostredkúva význam presahujúci úroveň fyzickej formy a umožňuje komunikáciu s obyvateľmi a návštevníkmi s cieľom obnoviť vitalitu a humanizmus mesta. Tangeho symbolický návrat ku klasickému slovníku mestských foriem obnovil niektoré charakteristiky plánu Louisa Kahna pre centrum Filadelfie z roku 1961. Kahn nazval svoj projekt architektúra viaduktov. Plán vznikol na základe jeho štúdií dopravných modelov a predchádzajúcich projektov pre Filadelfiu a predpokladal, že celé mesto bude obklopené viacúrovňovou diaľničnou slučkou (viadukt). Koncepcia viaduktu odrážala abstraktné zvládnutie rímskych foriem, ako napísal Kahn: „Túto architektúru pohybu možno prirovnať k rímskej architektúre viaduktov, ktorá mala mierku a konzistenciu odlišnú od architektov iných úžitkových stavieb. Viadukty v jeho pláne pre Filadelfiu, prenášajúce rýchlu automobilovú dopravu, definovali hranicu moderného mesta a zároveň umožňovali neobmedzené spojenie medzi oblasťami na oboch stranách hranice. Niekoľko gigantických parkovacích veží stojacich vedľa viaduktov slúžilo ako brány do mesta. Kahn veril, že mesto bude prekvitať, keď budú viadukty slúžiť automobilovej doprave a chrániť centrum mesta pred inváziou prichádzajúcich dopravných prúdov. Podobne ako Kahn, aj Tange použil metafory klasickej formy na reinterpretáciu modernej infraštruktúry, čím týmto veľkorozmerným stavbám dodal čitateľnosť a kultúrny význam. Prechody v Tangeho prístupe k historickému kontextu a lokalite možno badať medzi jeho dvoma monumentálnymi plánmi: plánom pre Tokio z roku 1960 a plánom pre Skopje z roku 1965. V projekte Tokia dominovala silná ašpirácia na budúcnosť. Tange kritizoval existujúcu organizáciu mesta ako uzavretú štruktúru, ktorá patrila stredovekému mestu, zastaralému a nefunkčnému pre mesto veľkosti Tokia. V Skopje sa architekt zameral na výstavbu mestskej brány a mestského múru a snažil sa obnoviť význam tradičného mesta. Mestská scéna v Skopje po silnom zemetrasení nemohla byť menej chaotická ako mestská scéna v Tokiu v roku 1960. Namiesto prestavby mesta sa však Tange snažil zachovať zostávajúce štruktúry v Skopje a na orámovanie historických oblastí použil Mestský múr. Citlivo zaobchádzal aj s geografickými charakteristikami mesta.
Tangeho rozhodnutie ovplyvnili aj politické faktory v Skopje. Architekt neskôr napísal: „Juhoslávia je socialistická krajina, v ktorej pôda nie je v súkromnom vlastníctve, mestská vláda mala dostatočnú moc, aby umožnila zaviesť náš celkový plán.“ Veril, že verejné vlastníctvo pôdy je pri realizácii jeho veľkého plánu na jeho strane. Tangeho poznámka do istej miery odrážala Le Corbusierov obdiv k autorite Sovietskeho zväzu v medzivojnovom období, ktorému venoval svoju Ville radieuse. V Japonsku rozptýlené súkromné vlastníctvo pôdy sťažovalo realizáciu rozsiahlych mestských prestavieb v rámci existujúcich politických parametrov. Tangeho a metabolistické mestské projekty tak zostali teoretickými špekuláciami. Podobne ako Le Corbusier sa obrátil na sovietske Rusko.“[1]
Budova hlavnej pošty, zdroj: tumblr: tststs.
1 Viac o Tangeho projekte tu: Architectuul. Reconstruction plan for Skopje [online]. Dostupné z: https://architectuul.com/architecture/reconstruction-plan-for-skopje (Citované 15. 1. 2022)
[:en]Skopje, the capital of Macedonia, was part of the former Yugoslavia during socialism. The author of the new city plan, which laid the foundations of the modern city, is the renowned Japanese architect Kenzo Tange. The progressive brutalist architecture of Skopje built during the communist period was subsequently replaced by the folkloric style of the new national program.
The starting point for the rebuilding of the city was the 1963 earthquake that destroyed the city (2,000 people died and 65% of the buildings collapsed). The reconstruction project was both supported and initiated by the United Nations and was partly carried out by local architects. Kenzo Tange’s project for an area of about 2 km2 came out as the winner of an architectural competition. Other architects from Tange’s office included Sadao Watanabe and Yoshio Taniguchi. It was completed in 1980. Tange’s project was only partially built, but several iconic buildings were still created. Among the realizations is a building by the Macedonian architect Janko Konstantinov, trained by Alvar Aalto. The building was implemented as a state interest and was not well received by the public. That is also why it was publicly condemned after 1989 and the state apparatus decided to return to the period of Alexander the Great when redefining Skopje.
The Kenzo Tange team in front of their model of the eastern area of the city centre, source: tumblr: tststs.
“Therefore a design team was formed, consisting of both Japanese and Yugoslavian architects as well as engineers. Arata Isozaki led the architects team from Tange’s office. Tange’s proposal was based on two metaphorical concepts, the City Gate and City Wall. They referred to the two major elements of the city with distinct characters. The proximity of residential areas to the business district was expected to bring vitality back to the city. The plan for Skopje demonstrated the remarkable continuity of Tange’s approach to city design. The concept of City Gate was based on a linear axis concentrating all urban functions related to communication and business operation. In the middle of this stretch was gigantic gateway structure resembling incoming traffic from regional highways. The axis ended at Republic Square, Skopje’s principal civic space on the River Vardar and surrounded by state and municipal facilities.
The City Gate literally a gate into the city, would be put in the area where a new train station and gateway structure for highway entries to the city would be build similar to the composite transportation center in Le Corbusier’s Ville Contemporaine, the City Gate was characterized by the convergence of all traffic systems – rail, car, bus and pedestrian movement – and served as the point of transition between regional traffic and local traffic. The railway terminal was designed as an underground structure. Occupying different levels above it were automobile parking decks, transit terminals, and pedestrian zones. The transportation center was joined by a central business district known as City Gate Center, to form the city main axis. Along the axis were clusters of buildings include a number of office towers, a library, banks, exhibition halls, cinemas, hotels, shops and restaurants – all connected to the railway and bus terminals with elevated motorways.
Model of the city by Kenzo Tange, source: tumblr: tststs.
Skopje linear axis stared from the transportation terminal also linked central business district and civic square that formed the backbone of the city. Like Tange’s previous urban projects, the plan for Skopje granted the city infrastructure . monumental scale and sophisticated details, organizing various transportation modes on a three-dimensional system. Following the prototype developed in Kofu, architectures in both the City Gate and the City Wall were characterized by the repetitive pattern combining cylindrical towers housing circulations and services and horizontal inhabitable spaces for residential or business uses. What distinguished the Skopje projects from Tange’s earlier schemes, however, lay in the symbolic meaning of the the urban structures, which the architect had started to explore in his Tokyo Bay project but had not fully developed until the Skopje project. The entire city was bound together with the symbolic concepts of its gate and wall, serving both as programmatic features and metaphors for the urban form. In fact, these metaphors constituted the springboard for the whole design. Tange recalled: We made ample use of this [symbolic] attitude at Skopje. For instance, in applying the name City Gate we not only gave ourselves the hint that we should use something physically gate-like in this area, but we also planted in the mind of the people the understanding that this is the gate through which one enters the city of Skopje. If the design is false to the name, the citizens will reject it.
The City Wall, too, gained fame, and even though at one point the opinion emerged that perhaps the Wall was an obstacle that we should abandon, the people of the city were opposed to doing away with it. They understand the city wall, and it became the center of our image of what symbolizes the city. Now we are told that we definitely should not abandon the Wall. We learned through experience that it is necessary for a variety of symbolic processes to emerge during the operation of structuring.
Tange contended that, through the metaphors of a city with traditional constituents, his plan conveyed meaning beyond the level of physical form and enabled communication with residents and visitors in order to recover the vitality and humanism of the city. Tange’s symbolic return to the classical vocabulary of urban form recaptured some characteristics of Louis Kahn’s 1961 plan for Center City Philadelphia. Kahn called his project Viaduct Architecture. The plan developed from his studies of traffic patterns and earlier projects for Philadelphia, and it envisioned that the whole city would be surrounded by a multilevel highway loop (the viaduct). The concept of viaduct reflected an abstract mastery of Roman forms, as Kahn wrote: “This architecture of movement may be compared to the Viaduct architecture of Rome which was of a scale and consistency different from the architects of of other useful buildings. The viaducts in his plan for Philadelphia, carrying high-speed automobile traffic, defined the boundary of the modern city while allowing unencumbered connection between areas on both sides of the boundary. Several gigantic parking towers standing beside the viaducts served as gateways to the city. Kahn believed that the city would flourish with the viaducts serving automotive traffic and protecting downtown from the invasion of incoming traffic flows. Like Kahn, Tange used the metaphors of classical form to to reinterpret modern infrastructure, providing those large- scale constructions with legibility and cultural significance. Transitions in Tange’s attitudes toward historical context and locality can be detected between his two monumental plans: the 1960 Plan for Tokyo and the 1965 Plan for Skopje. The Tokyo project was dominated by a strong forward-looking aspiration. Tange criticized the city’s existing organization as a “closed structure” which belonged to a “medieval town,” obsolete and dysfunctional for a city of Tokyo’s magnitude. In Skopje, the architect turned to the construction of a City Gate and a City Wall, seeking to recover the meaning of a traditional town. The urban scene in Skopje after the violent earthquake could not be less chaotic than the urban scene in Tokyo in 1960. However, instead of rebuilding the city, Tange tried to preserve the remaining structures in Skopje and used the City Wall to frame the historic areas. He also treated the city’s geographical characteristics in a delicate manner.
Political factors in Skopje also influenced Tange’s decision. The architect later wrote: “Yugoslavia is a Socialist country in which land is not privately held, the city government had sufficient power to make it possible to introduce our total plan.” He believed public land ownership was on his side in realizing his grand plan . Tange’s comment to a certain extent echoed Le Corbusier’s admiration of the authority of the Soviet Union in the interwar period, to which he dedicated his Ville radieuse. In Japan, dispersed private land ownership made it difficult to carry out large-scale urban redevelopments within existing political parameters. Tange’s and the Metabolists urban projects thus remained theoretical speculations. Just as Le Corbusier had turned to Soviet Russia.”[1]
The main post office building, source: tumblr: tststs.
1 Read more about Tange’s project here: Architectuul. Reconstruction plan for Skopje [online]. Available from: https://architectuul.com/architecture/reconstruction-plan-for-skopje (Accessed 15 Jan. 2022)
[:]