[:sk]Blízke veci / ĽUBA BELOHRADSKÁ[:en]Close Things / ĽUBA BELOHRADSKÁ[:]

[:sk]Dva príbehy v jednej šálke[:en]Two stories in one cup[:]

[:sk]Ľuba Belohradská pre túto príležitosť vybrala porcelánovú šálku, s ktorou sa spájajú hneď dva príbehy. Prvým je jej dlhoročný, vzácny vzťah s blízkou priateľkou, ktorú jej predmet bude vždy pripomínať. Druhú líniu tvorí postava ruského avantgardného umelca a teoretika Kazimira Maleviča, jeho umeleckej vízie a pohnutej doby, v ktorej pôsobil. A na samotnom pozadí tejto blízkej veci je veľmi špecifický pohľad pani Belohradskej na fenomén zbierania, zberateľov a ľudskej túžby obklopovať sa vecami.

Považujete sa za zberateľku? Aký je Váš vzťah k zbieraniu?

Život ma prinútil si tento problém zberateľstva definovať pomerne dávno. Mala som totiž možnosť pozorovať zberateľov a ich správanie ešte na začiatku mojej profesionálnej dráhy, keď som začínala ako historička výtvarného umenia. Vtedy sa mi javilo, že to zberateľstvo je, na jednej strane – keď sa na to pozeráme z dlhšieho časového odstupu – v zásade veľmi záslužná činnosť. Keď sa niekto “obetuje” a stane sa zberateľom, vytvára akýsi zvláštny svet stôp, v nejakej konkrétnej oblasti, ktorú si zvolil ako svoju zberateľskú sféru. To je tá objektívnejšia stránka veci. Avšak, keď som sledovala osoby jednotlivých zberateľov v čase, uvedomila som si, že zberateľ sa často stáva akoby “otrokom” svojho koníčka. A toto “otroctvo”, do ktorého sa zberateľstvom dostáva, môže byť niekedy aj veľmi nebezpečné. Pretože ho môže dotlačiť do situácií, kedy, len aby vyhovel svojmu zberateľskému nutkaniu, siahne aj do takých polôh alebo volí také riešenia, že potom chtiac-nechtiac prekročí hranicu legálneho správania. To mi na tom začalo veľmi prekážať.

Ja sama mám rada zaujímavé artefakty, a nevedela by som si dopredu vymedziť, čo ma nezaujíma. Keďže každá vec, keď o nej začneme hlbšie uvažovať, má nejakým spôsobom dôvod na to, aby sme si ju všimli, aby sme ju ocenili, aby sme ju zaradili, aby sme ju prípadne zhodnotili svojim názorom. Vtedy som si ale povedala, že pre mňa osobne by bolo zberateľstvo zotročujúce. A toto memento sa neskôr začalo zvláštnym spôsobom ďalej rozvíjať, takže to nebola len nejaká naivná predstava mladosti alebo začínajúcej kariéry. Povedala som si jednoducho nie – podľahnúť vášni zberateľa nie je cesta pre mňa. Bála som sa toho. A povedala som si, že je možné tomu vedome zabrániť.

Báli ste sa momentu, kedy by zbieranie mohlo skĺznuť až do nejakej obsesie?

Nie, obsesie zberateľa som sa nebála – lebo tá sa nakoniec vždy dostaví, či chcete alebo nie. Ja som sa skôr bála, že by ma zomleli nejaké spodnejšie prúdy, ktoré sú v tejto sfére prítomné. A potom som mala tiež obavy z toho, či by – vzhľadom na moju profesiu – to zberateľstvo nebolo východiskom pre nejaké úplatné správanie. A pri tomto som si bola špeciálne vedomá, že by som to robila naozaj nerada – aby si ma niekto dopredu “kúpil” za to, že ma obdarí nejakým zberateľským predmetom a ja mu budem zaviazaná. Súvisí to s mojou profesiou, chcela som si zachovať nestranný pohľad na veci. Keď pozorujete zberateľov, ktorí sa viac orientujú, postrehnete, ako veľmi im záleží na tom, aby nejaké dielo z ich zbierky bolo vystavené v rámci nejakej výstavy. Často si dokonca dajú podmienku, keď zapožičajú dielo pre výstavné účely, že to dielo musí byť bezpodmienečne reprodukované vo výstavnom katalógu. Lebo si uvedomujú, že sa tým stupňuje jeho potenciálna hodnota. S týmto mám veľmi častú skúsenosť.

Teraz bola reč o profesionálnych zberateľoch, alebo ľuďoch, ktorí si svoju zbierku budujú systematicky a vedome, a zaujímajú ich výlučne hodnotné predmety alebo artefakty. Majú svoju oblasť záujmu. A ako vnímate tých “druhých” zberateľov – amatérov?

Samotné slovo amatér znamená “milovník”. Niečo milujem, a tým si to pripustím bližšie k telu, obklopujem sa tým. Ja sama sa nebránim tomu, aby u mňa pribudla nejaká vec, pokiaľ má zvládnuteľné dimenzie a nie je od povahy efemérna. Nuž a to zberateľstvo, ktoré je tak amatérsky podkuté – tak tam sa naozaj nekladú medze. Keď sa pre nás trochu otvoril svet po polovici 60. rokov, mali sme zrazu možnosť vycestovať aj do západných krajín. A pamätám si, ako veľmi ma tam oslovilo, akým spôsobom servírovali v kaviarňach cukor do kávy. Vždy som si povedala, že je škoda rozbaliť tú kocku, alebo vrecúško cukru. Tam už totiž existoval nielen kockový cukor, ale aj kryštálový vo vrecúškach, ako sme zvyknutí teraz. A ja som si povedala, že to nedokážem zničiť a osladiť si s tým kávu. Tieto cukre ma inšpirovali k tomu, aby som ich začala zbierať. Úplne nostalgicky. A tak som si vždy, keď sa podarilo vycestovať, priniesla niečo naspäť, až som toho nakoniec mala plné krabice. V tomto smere ma veľmi zaujali Taliani, oni mali napríklad sériu kvetín, alebo sériu akvarijných rybičiek.

Tieto balené cukre ku káve boli vyslovene dizajnované po sériách?

Áno! A najviac ma dojal Paríž, tam som nebola schopná do kávy minúť jediný cukor, pretože tam ste mali kocky cukru, na ktorých bola silueta Sacré-Coeur, alebo Víťazný oblúk a iné architektonické monumenty! A kto by to v tej káve ničil? Tak som si ich starostlivo zakladala. A túto zbierku si dosť dobre pamätám, lebo som ju relatívne dlho opatrovala, aj keď nie na celkom dôstojnom mieste – bola v špajzi. A celé to priklincoval jeden jediný artefakt, ktorý predčil všetko, a to nielen svojimi rozmermi, ale aj obsahovou kvalitou. Bola to jedna nadrozmerná kocka cukru, ktorú som dostala od docentky Ľudmily Purkyňovej, ktorá vyučovala na VŠMU na Katedre scénografie odbor Divadelný kostým. Bola na nejakej študijnej ceste v Sovietskom Zväze a doniesla mi takú veľkú kocku cukru. A to vôbec nevedela, že som zberateľkou. A ja som jej povedala: Ľudmila, veľmi ti ďakujem, pretože si mi práve do zbierky dodala kocku, ktorú nazvem “jeden deň Ivana Denisoviča”. To bola vtedy veľmi významná novela od záslužne oceňovaného prozaika Solženicyna. Solženicyn totiž vo svojich prózach z lágrov opisoval, aký dôležitý bol cukor, a aký bol ten denný prídel. No a pre mňa to splynulo do takéhoto súboru: to, že kocka bola taká nadrozmerná, sa krylo s predstavou, že cukor bol v tej novele jediný pôžitok. A týmto činom som aj moju zbierku uzavrela. Povedala som si, nič sa nedá robiť, nebudem ďalej pokúšať osud, musím rozpustiť zbierku cukrov.

To je naozaj výstižná metafora.

Je to pre mňa taká humorná časť zberateľstva. Ale chcem povedať, že pokiaľ som nadobudla nejaké zbierkové predmety, tak som sa to vždy snažila nejakým spôsobom ustrážiť, v zmysle, aby ten zbierkový predmet prišiel ku mne až vtedy, keď si to zaslúžim. To znamená, keď si to odpracujem, či už odborne, alebo fyzicky. Vtedy som to už nemusela považovať za apriórny úplatok, bola to spomienka na spoluprácu s nejakým výtvarníkom. Bol to materializovaný doklad toho, že sme realizovali nejaké spoločné aktivity. A mňa permanentne teší, keď s tou vecou očne komunikujem a pripomínam si, aké boli okolnosti, za ktorých sme spolupracovali, lebo tie neboli vždy ružové. Často to bolo spojené s istou námahou a prekážkami. Je to pre mňa teda taká zvláštna odmena – sprítomňuje mi to tú predchádzajúcu energiu, ktorá bola vložená do toho konkrétneho pracovného vzťahu. A je to aj také materializované svedectvo toho, že obaja účastníci si túto príležitosť vážili a že to ostalo na takejto krásnej platforme. Ale to nemusia byť cennosti. Je to úmerné môjmu príspevku, a niekedy to možno nie je celkom v rovnováhe – to je už záležitosť vnímania každého individuálne, kto si povie, čo mu to bolo hodné, a či vôbec. A potom ideme ďalej, nečakáme, že sa budeme poklonkovať, alebo si orodovať o nejaké odmeny. Samozrejme, toto sú všetko aspekty a prežívanie, ktoré sa viažu k mojej profesii.

Pozrieme sa do tajomnej krabičky, na blízku vec, ktorú ste priniesli?

Pozrime sa. (Ľuba Belohradská vyťahuje zo žltej krabice kávovú šálku a podšálku s geometrickým vzorom). Tu je veľmi dôležitá táto značka, je to iniciála v azbuke: RM, čo znamená “russkij muzei”, teda ruské múzeum – celý názov toho múzea je “Štátne ruské múzeum”, ktoré sídli v Petrohrade, teda v bývalom Leningrade.

Predmet bol určite vyrobený v nejakej obmedzenej sérii ako suvenír múzea. Dostal sa na Slovensko tesne pred rokom 2015, a majiteľkou bola moja priateľka, s ktorou sme sa od detstva – vlastne od nášho štvrtého roku života – stretávali. Šálku priniesli jej dcéry, ktoré boli na pracovnej ceste v Rusku, a keďže sú milovníčky umenia, tak zavítali aj do petrohradských múzeí, kde na nich čakala.

Moja priateľka, ktorá mala už dlhšiu dobu zdravotné problémy, v posledných rokoch preferovala stretávky u nej v byte. A keď som uvidela, že tento kúsok pribudol do ich rodinného inventáru, hneď som si zvolila túto šálku. To je tá šálka, z ktorej si prosím, aby mi tu bola servírovaná káva. Toto prianie mi bolo splnené.

Osud bol však voči mojej priateľke nepriaznivý. Vlani, začiatkom mája, sme sa rozlúčili, bohužiaľ bez fyzickej možnosti, pretože bol Covid-19, a tým pádom bol obmedzený aj počet ľudí, ktorí sa môžu zúčastniť na pohrebnom akte. A toho roku mi zatelefonovala jedna z jej dcér, ktorá mi povedala, že sa aj so sestrou – keďže zobrali do úvahy naše veľmi dlhé a intenzívne priateľstvo, a vedeli, že som z tejto šálky pijávala kávu – rozhodli, ako spomienku na svoju mamičku, mi túto šálku odovzdať.

V tejto šálke sa zachovali vaše stretnutia, spoločné chvíle.

Áno. No a ja som teraz v takom štádiu, že už šálku nemám ani vo vitríne, ani v kuchyni, ale dala som si ju do knižnice v mojej izbe, tak, aby som ju mala v zornom uhle hneď ráno, keď vstávam, lebo sa na mňa usmieva. Pokaždé si pretočím jeden z tých Malevičových symbolov, o ktorých si aj neskôr môžeme povedať, čo to všetko obnáša. Zároveň tam mám, akoby na pozadí, jej fotografiu, ktorú som tiež obdržala. Tá fotografia ju zachytáva v plnom rozpuku mladosti. Je to skutočne krásna spomienka. Som albatros, a na mojich krídlach ťa nesiem svištiacimi vetrami večnosti v ústrety. To je taký spomienkový text a tu je meno priateľky, ktorá vlani odišla.

A takto je neustále vo Vašej prítomnosti.

Áno, ale vonkoncom to nepovažujem za sentimentálnu záležitosť. Skôr za predĺženie existencie prítomnosti človeka, s ktorým ste roky komunikovali, a teraz sa to vrátilo v podobe takejto zhmotnenej pamiatky.

Aký príbeh stojí za samotným dizajnom tohto objektu?

Pokiaľ ide o autora toho návrhu, je to vynikajúci príslušník ruskej avantgardy zo začiatku 20. storočia, Kazimir Malevič. Stal sa dôležitým nielen pre vývoj ruského umenia, ale aj pre celoeurópsky vývoj. A to z dôvodu, že bol jednak zaujímavý praktik, ale bol rovnako dôležitý ako teoretik. Stal sa prívržencom abstraktného umenia ako aj autorom suprematistického manifestu, pričom názov suprematizmus prisúdil abstraktnému umeniu, alebo jeho najčistejším, vycizelovaným formám. A oprel sa pritom o francúzštinu, kde to základné slovo – supréme – znamená najvyšší, najdokonalejší. On považoval tieto abstraktné kompozície za najvyššiu formu maliarskeho reflektovania sveta, Konkrétne jeho slávny obraz Červený štvorec vznikol v roku 1915 a ďalšie bazálne tvary, s ktorými operoval, boli: čierny kruh, čierny štvorec a čierny kríž. Tieto symboly sa potom stali veľmi dôležitými aj pre nové cesty grafického umenia, respektíve typografického. Je to samozrejme veľmi rozsiahla problematika, a mohli by sme tu začať hovoriť aj o talianskych futuristoch a skončiť trebárs aj u Ľudovíta Fullu, ktorý “ponornú rieku” týchto tendencií priviedol až na Slovensko. Je to veľké obohatenie výtvarného jazyka v rámci prvej polovice dvadsiateho storočia.

Tá šálka je pre mňa cenná a dôležitá nielen kvôli pamiatke na moju konkrétnu priateľku, Elenu, ale aj z hľadiska vývinu umenia 20. storočia. Povedala by som, že mám z toho dvojitý pôžitok a dvojitú radosť. A to je niečo, čo nedokážem vyjadriť nejakým koeficientom, napríklad finančným… Jednoducho je to “nad” vecou. Nad jej reálnou hodnotou. Pretože si to všetko takýmto spôsobom sprítomňujem a je to pre mňa stále veľmi živé.

A že tá mágia Kazimira Maleviča takto zázračne funguje – o tom svedečila aj výstava o ruskej avantgarde, ktorá bola v Albertine vo Viedni pred pár rokmi. Participovalo na nej aj množstvo teoretikov zo spomínaného Štátneho ruského múzea, a zároveň k nej vznikol veľký katalóg, ktorý som listovala ešte pred našim stretnutím. K tej výstave a katalógu bolo dostať v obchode so suvenírmi aj takéto, veľmi príjemné, magnetky. Keď máte rozčítaný text, tak si ich založíte medzi stránky. A na nich je už štylizácia Maleviča – na rozdiel od tých čistých geometrických tvarov tu znova prichádza k figúre. Myslím ale, že to nebol celkom dobrovoľný návrat. Prišlo to v súvislosti s tým, že politické miesta v Sovietskom zväze koncom 20. rokov vyhlásili ťaženie proti avantgarde a nastúpil kurz, ktorý išiel v ústrety realizmu, čo samozrejme využili všetci akademici a všetci tí, ktorí sa báli o svoj chlebík. Malevič ten tlak veľmi silne preciťoval. A neviem, či to mal vnútorne spracované alebo sa tak rozhodol, ale prišiel s týmito vyobrazeniami – či už to bola robotníčka, kolchozník, alebo podobné motívy, nádherne štylizované v takomto jemne naivistickom duchu. A tieto magnetky som našla v tom suvenírovom obchode, a nezdržala som sa a niekoľko z nich som si kúpila. Tento Malevičov obrat je pre mňa zároveň aj takým “rýchlokurzom” osudovosti, ktorej podlieha každý umelecký život. Nikdy sa totiž nedá dopredu povedať, aká bude tvorivá dráha toho konkrétneho jednotlivca. Či vytrvá vo svojich rozhodnutiach, či ho nejakým spôsobom z jeho cesty nezvrátia, alebo úplne neodsunú do stratena dobové podmienky, alebo diktát zvonku. Čiže Malevič je aj príkladom pre takúto meditáciu o osudovosti umeleckého povolania.

On sám sa narodil v roku 1879 v Kyjeve, a čo sa týka jeho etnického pôvodu, sú tam skôr poľské ako ruské korene. Zomrel predčasne v roku 1935. Dostal rakovinu, existujú aj dokumentárne fotografie, ako leží doma, už vo viac-menej fatálnej situácii, na posteli s obviazaným krkom, a vedľa je jeho matka a manželka. Takéto až dojemné fotografie toho veľkého človeka, umelca, ktorý odchádza zo scény. A práve jeho pohreb, a ten smútočný sprievod, ktorý išiel po uliciach Leningradu, bol symbolický, keďže hneď za rakvou kráčali príslušníci avantgardy. Oni si uvedomovali, že nielen Malevičovi, ale aj im zaznieva umieráčik.

Urobili z toho až taký verejný spektákel, ako manifestačne kráčali za tou rakvou, ktorá mala v čele umiestnený práve tento Malevičov štvorec, symbol jeho suprematistického “vierovyznania”. Bol pochovaný mimo verejného cintorína, na jednom mieste v prírode, ktoré avšak – vplyvom rôznych udalostí – upadlo do zabudnutia. Počas Perestrojky prebehol vážny pokus toto miesto nanovo identifikovať a revitalizovať. Presný koniec tohto príbehu neviem, ale viem, že takýto pohyb tam bol. Vtedajšie ruské výtvarné časopisy to sledovali a komentovali. Je to naozaj smutný príbeh – tak veľký umelec, ktorý mal taký široký akčný rádius, musel zmeniť to svoje smerovanie a bol prinútený k takejto nepríjemnej konverzii.

Ako sa dívate na moment, keď sa dielo takého významného až ikonického umelca dostane na úžitkový, každodenný predmet? Vnímate to ako dobrú vec, pretože takto môžeme mať obľúbeného umelca/kyňu v našej blízkosti, alebo je to skôr znesvätením, keď sa z diela stane produkt sériovej výroby?

Ja by som povedala to, čo na začiatku, a síce, že to nie je celkom sériová výroba. Je to pamiatkový predmet, a teda spôsob, ako si pripomenúť jeho tvorbu. Ja som si napríklad kúpila niekedy koncom 70. rokov v Budapešti fajansovú, ploskú fľašu, ktorá má niekde datovanie na rozhraní 18. a 19. storočia. Je nádherne ozdobená s typickou habánskou glazúrou  a hore má cínový uzáver. A na jej dne je napísané, že to je vlastne replika, ponáška na nejaký konkrétny artefakt. To znamená, že to nie je falzifikát, ale tie múzeá majú snahu niektoré svoje veľmi kvalitné zbierkové predmety dostať do širšieho povedomia.

Priznám sa, že neviem presne, či sám Malevič takýto návrh urobil, alebo je to dodatočná práca dizajnérov, lebo tu je veľmi zaujímavá aj tá podšálka, ktorá má zvláštny suprematistický až futuristický vzor. Je známe, že taliansky teoretik futurizmu, básnik Marinetti, mal tesne pred Prvou svetovou vojnou v Rusku prednáškový cyklus o futurizme. A tí miestni intelektuáli a umelci ho veľmi pozorne počúvali. Takže ten vývoj neprebiehal izolovane – napriek tomu, že vtedy nebol internet, tie umelecké informácie sa odovzdávali a veľmi výrazne prúdili.

Ja by som povedala, že túto situáciu na ruskom teritóriu po roku 1920 veľmi významným spôsobom ovplyvňuje nasledovný fakt: v rámci tej porevolučnej eufórie, keď sa ešte nevedelo, že budú gulagy a rôzne iné vyhladzovacie tábory, vzniklo také spontánne nadšenie u mladej a strednej generácie avantgardných umelcov – vymysleli si, že budú zámerne navrhovať na porcelán revolučné symboly a emblémy. To je historický fakt. V roku 1990 som navštívila Múzeum dizajnu v Moskve, a tam som zažila špeciálnu výstavu, ktorá mala názov Ruský revolučný porcelán. Boli to šálky, taniere, možno aj celé servisy, ktoré navrhli ľudia z okruhu týchto avantgardných umelcov, či už to bol Malevič alebo Rodčenko alebo Tatlin, a ďalší, ktorí u nás nie sú až tak popularizovaní, ale fungovali rovnako kvalitne. A tam naozaj vidíte úžitkové predmety z porcelánu, na ktorých zobrazili päťcípu hviezdu, kosák a kladivo, alebo rôzne revolučné heslá, čiže aj texty. To je aj v rámci takejto tvorby svetový unikát. Existovali síce príležitostné edície trebárs pri korunovácii panovníkov aj v Západnej Európe, kde sa objavili heslá typu “ochraňuj ťa Boh”, takže táto funkcia porcelánu, kedy slúžil na nejaký propagandistický účel, nebola až taká výnimočná. Ale tu to bolo využité na takúto výsostne politickú aktualitu. Existuje to a sú to dnes vysoko cenené zbierkové predmety.

No a táto šálka – nie je to úkaz pre masovú spotrebu. Dobové tendencie vždy prenikali aj do sfér úžitkových umení. Ale mali rôzne modifikácie, mohli mať podobu niečoho zľudoveného, niečoho sentimentálneho. A teraz mi napadlo, že Josef Čapek, významný český maliar a neskôr i žurnalista, spoluredaktor českých Lidových novin, publikoval aj zopár teoretických úvah, ktoré by sme dnes nazvali menšinové, alebo okrajové žánre. Jeho zaujímala práve oblasť okrajového umenia a matne sa rozpomínam, že v jednej svojej úvahe písal aj o šálkach, ktoré slúžia pre tie najkonzumnejšie prípady, a ktoré sa opatrujú v kuchynskom kredenci. Napísal, že aj tieto sú nejakým zrkadlom kultúry a viažu sa na istú sociálnu vrstvu populácie. Ocitli sa tam často aj šálky, ktoré boli suvernírmi z náboženských pútnych miest. Keď si jednoduchí ľudia našetrili, aby išli na putovanie k nejakému zázračnému pútnickému miestu, tak si odtiaľ nedoniesli len ruženec, ale aj šálku s nápisom. A keď sa vrátime do 19. storočia, tak vtedy boli veľmi obľúbené – nadväzujúc na meštiansku kultúru kúpeľných stredísk – šálky, ktoré sa používali pri populárnych pitných kúrach. To bol taký ploskáčik, pohár, ktorý mal špeciálnu rúčku, a z ktorého bolo možno počas prechádzky popíjať. A na týchto pohároch sa vždy objavili názvy tej lokality, kde boli tie konkrétne kúpele, a možno aj nejaké sentencia o “zdravom tele a zdravom duchu”. Mnohé múzeá na takýchto kúpeľných miestach sú dokonca vybudované na zbierkach týchto pitných pohárov. Čiže to je tiež aktualizácia, o ktorej by sme normálne povedali – no na čo.

To sú také špecializované záležitosti. Tak, ako mi rozprával ktosi, kto bol v Gruzínsku, že tam sa pri hostinách pilo z rohu nejakého zvieraťa, do ktorého sa nalialo a ktorý bol ozdobený strieborným okrajom. A ten roh putoval okolo stola, všetci z neho pili a nesmelo sa to položiť nedopité, pretože by sa obsah vylial. Nútilo to tú spoločnosť, aby predmet stále koloval, až pokiaľ sa nedopil do dna.

A takto forma podporila rituál.

Presne tak.

 

Ľuba Belohradská
Štúdium dejín umenia absolvovala na FFUK v Bratislave v roku 1959. Pôsobila ako redaktorka výtvarných publikácií, od polovice 60. rokov sa v Ústave dejín umenia DAV venovala slovenskému a svetovému sochárstvu. Pracovisko dobrovoľne opustila v roku 1970, téma jej dizertačnej práce o aktuálnych tendenciách svetového sochárstva bola v podmienkach tzv. normalizácie nežiadúca. S prestávkami vyučovala dejiny umenia na FF v Prešove (1972-75), na Pedagogickej fakulte UK v Trnave (1978-86) a v Bratislave (1986-90). Od marca 1990 až do dôchodku pôsobila na Katedre teórie a dejín umenia na bratislavskej VŠVU.
Knižné publikácie o sochárstve uvereňuje od roku 1961, medzi tituly patria F. Štefunko, A. Rodin, J. Koniarek, E. Masarovičová, J. Rusnák, Š. Belohradský. Popri sochárstve obrátila pozornosť na umeleckú medailu, publikovala o nej texty vo francúzskych, britských, maďarských, českoslovensých odborných časopisoch, zborníkoch a katalógoch.
V roku 2002 realizovala stálu expozíciu J. Koniareka GJK v Trnave. Za teoretické aktivity získala cenu M. Benku (1996) a cenu M. Városa (2006). V roku 2017 jej bola udelená Cena ministra kultúry za propagáciu slovenského sochárstva prostredníctvom výstav a umeleckých monografií. V súčasnosti pripravuje, spolu s kolektívom, monografie J. Vaneka a J. Barinku.

 [:en]For this occasion, Ľuba Belohradská chose a porcelain cup, with which two stories are connected. The first is her long, precious relationship with a close friend, whom the object will always remind her of. The second storyline is the figure of the Russian avant-garde artist and theorist Kazimir Malevich, his artistic vision and the turbulent times in which he worked. And against the very backdrop of this close subject matter is Ms. Belohradská’s very specific take on the phenomenon of collecting, collectors and the human desire to surround oneself with things.Do you consider yourself a collector? What is your relationship to collecting?

Life forced me to define this problem of collecting quite a long time ago. I had the opportunity to observe collectors and their behaviour at the beginning of my professional career, when I started as an art historian. It seemed to me at the time that collecting was, on the one hand – looking at it from a longer distance in time – a very meritorious activity in principle. When one “sacrifices” and becomes a collector, one creates a kind of special world of traces, in some particular area that one has chosen as one’s collecting sphere. This is the more objective side of things. However, as I have followed the persons of individual collectors over time, I have come to realize that the collector often becomes a kind of “slave” to his hobby. And this “slavery” into which one falls by collecting can sometimes be very dangerous. Because it can push him into situations where, just to satisfy his collecting urge, he reaches into such positions or chooses such solutions that he then, willy-nilly, crosses the line of legal behaviour. That is what started to bother me a lot about it.

I like interesting artifacts myself, and I wouldn’t be able to define in advance what I’m not interested in. Because every thing, when we start to think about it more deeply, has somehow a reason to be noticed, to be appreciated, to be included, to be possibly evaluated with our opinion. But then I told myself that for me personally, collecting would be enslaving. And that memento later began to develop in a strange way, so it wasn’t just some naive notion of youth or a budding career. I just told myself no – succumbing to the passion of a collector was not the path for me. I was terrified of it. And I told myself that it was possible to consciously avoid it.

Were you afraid of the moment when collecting might slip into some kind of obsession?

No, I wasn’t worried about the obsession of a collector – because that always comes eventually, whether you want it to or not. I was more afraid of being ground down by some of the lower currents that are present in this sphere. And then I was also worried about whether – given my profession – this collecting would be an opportunity for some venal behavior. And in doing this, I was specifically aware that I would really hate to do this – to have someone “buy” me in advance for gifting me with a collectible and I would be beholden to them. It’s related to my profession; I wanted to keep an unbiased view of things. When you observe collectors who are more knowledgeable, you notice how much they care about having a piece from their collection displayed in an exhibition. Often they even make it a condition when they lend a work for exhibition purposes that the work must be reproduced in the exhibition catalogue without fail. Because they realise that this increases its potential value. I have very frequent experience of this.

Now we were talking about professional collectors, or people who build their collections systematically and consciously, and are only interested in valuable objects or artefacts. They have their area of interest. And how do you perceive the “other” collectors – the amateurs?

The very word amateur means “lover”. I love something, and in doing so I bring it closer to my body, I surround myself with it. I myself am not averse to having an object added to my collection, as long as it has manageable dimensions and is not ephemeral by nature. Well, and the collecting that is so amateurish – well, there’s really no limit there. When the world opened up a bit for us after the mid-60s, we suddenly had the opportunity to travel to Western countries. And I remember how much I was impressed by the way they served sugar in the coffee in the cafés there. I always said to myself, it’s a shame to unpack that cube or that bag of sugar. Because there was already not only cube sugar, but also crystal sugar in sachets, as we are used to now. And I told myself I couldn’t ruin it and sweeten my coffee with it. These sugars inspired me to start collecting them. Totally nostalgic. And so every time I managed to travel, I brought some back, until eventually I had boxes full of them. I was very interested in the Italians in that respect, they had a series of flowers, for example, or a series of aquarium fish.

These packaged sugars for coffee were expressly designed in batches?

Yes! And I was most impressed by Paris, there I was unable to spend a single sugar in my coffee, because there you had sugar cubes with the silhouette of the Sacré-Coeur, or the Arc de Triomphe and other architectural monuments on them! And who would ruin that in that coffee? So I carefully staked them. And I remember this collection quite well, because I cherished it for a relatively long time, although not in a very dignified place – it was in the pantry. And the whole thing was clinched by a single artifact that surpassed everything, not only in its size but also in the quality of its contents. It was one oversized sugar cube, which I received from associate professor Ľudmila Purkyňová, who taught at the Department of Scenography at the Academy of Performing Arts in the field of theatre costume. She was on a study trip to the Soviet Union and she brought me this big sugar cube. And she didn’t know that I was a collector. And I told her: Ľudmila, thank you very much, because you have just given me a cube for my collection, which I will call “One Day of Ivan Denisovich”. That was a very important novel by the deservedly award-winning novelist Solzhenitsyn. For Solzhenitsyn, in his prose from the camps, described how important sugar was, and how important that daily ration was. Well, for me it coalesced into such an ensemble: the fact that the cube was so oversized coincided with the notion that sugar was the only indulgence in that novella. And with that act, I also closed my collection. I said to myself, there’s nothing I can do, I’m not going to tempt fate any further, I must dissolve the sugar collection.

That’s a really apt metaphor.

It’s such a humorous part of collecting for me. But I want to say that as long as I’ve acquired some collectibles, I’ve always tried to keep it in some way, in the sense that the collectible should come to me only when I deserve it. That is, when I work for it, either professionally or physically. At that time I didn’t have to consider it as an a priori bribe, it was a memory of a collaboration with an artist. It was a materialized proof that we had carried out some joint activities. And I am permanently pleased when I interact with that thing with my eyes and remind myself what were the circumstances under which we collaborated, because they were not always rosy. Often it was associated with some hardship and obstacles. So it’s such a special reward for me – it reminds me of that previous energy that was put into that particular working relationship. And it’s also such a materialized testimony that both participants appreciated the opportunity and that it stayed on such a beautiful platform. But it doesn’t have to be precious. It’s commensurate with my contribution, and sometimes it may not quite balance – that’s a matter of each individual’s perception of who gets to say what was worthy to them, or if it was worthy at all. And then we move on, we don’t expect to kowtow or beg for some rewards. Of course, these are all aspects and experiences that tie into my profession.

Shall we look into the mysterious box, the near thing you brought?

Let’s see. (Ľuba Belohradská pulls out of the yellow box a coffee cup and saucer with a geometric pattern). This mark is very important here, it’s an initial in Cyrillic: RM, which means “russkij muzei”, that is, Russian museum – the full name of that museum is “State Russian Museum”, which is based in St Petersburg, that is, in the former Leningrad.

The object was certainly produced in some limited series as a souvenir of the museum. It arrived in Slovakia just before 2015, and the owner was a friend of mine with whom I had been friends since childhood – actually since we were four years old. The cup was brought by her daughters, who were on a business trip in Russia, and since they are art lovers, they also visited the St. Petersburg museums, where it was waiting for them.

My friend, who has had health problems for a long time, in recent years preferred to meet at her apartment. And when I saw that this piece had been added to their family inventory, I immediately chose this cup. This is the cup that I beg to be served coffee from here. That wish was granted to me.

However, fate was unfavorable to my friend. Last year, in early May, we said our goodbyes, unfortunately without the physical possibility because it was Covid-19 and thus the number of people who could attend the funeral service was limited. And that year, I received a phone call from one of her daughters, who told me that she and her sister – taking into account our very long and intense friendship, and knowing that I used to drink coffee from this cup – had decided, as a remembrance of their mother, to pass this cup on to me.

In this cup your meetings, your moments together, are preserved.

Yes. Well, I’m at the point now where I don’t have the cup in the display case or in the kitchen anymore, but I’ve put it in the bookcase in my room, so that it’s in my line of sight when I get up in the morning, because it smiles at me. Every time I spin one of those Malevich symbols, which we can still tell each other later what it’s all about. At the same time, as if in the background, I have a photograph of her there, which I also received. That photograph shows her in the full bloom of youth. It is a truly beautiful memory. I am an albatross, and on my wings I carry you on the whistling winds of eternity. That’s such a remembrance, and here’s the name of a friend who passed away last year.

And this is how she is always in your presence.

Yes, but I don’t consider it a sentimental matter at all. Rather, it is an extension of the existence of the presence of the person with whom you have communicated for years, and now it has returned in the form of such a materialized memory.

What is the story behind the design of this object?

As far as the author of the design is concerned, he is an outstanding member of the Russian avant-garde of the early 20th century, Kazimir Malevich. He became important not only for the development of Russian art, but also for the development of the whole of Europe. This was because he was both an interesting practitioner, but he was equally important as a theoretician. He became a supporter of abstract art as well as the author of the Suprematist Manifesto, attributing the name Suprematism to abstract art, or its purest, most refined forms. And in doing so, he relied on the French, where the basic word – supréme – means the highest, the most perfect. He considered these abstract compositions to be the highest form of painterly reflection on the world, In particular, his famous painting The Red Square was created in 1915, and other basal shapes he operated with were: the black circle, the black square and the black cross. These symbols then also became very important for the new paths of graphic or typographic art. This is, of course, a very broad subject, and we could start talking here about the Italian Futurists and end up, for example, with Ľudovít Fulla, who brought the “plunging river” of these tendencies to Slovakia. It is a great enrichment of the artistic language within the first half of the twentieth century.

That cup is precious and important to me not only because of the memory of my particular friend, Elena, but also in terms of the development of 20th century art. I would say that I have a double pleasure and a double joy from it. And this is something that I cannot express in some kind of quotient, for example financial… It is simply “above” the thing. Above its real value. Because I visualize it all in that way, and it’s still very vivid for me.

And that the magic of Kazimir Malevich works so miraculously – this was evidenced by the exhibition on the Russian avant-garde that was held at the Albertina in Vienna a few years ago. A number of theoreticians from the aforementioned State Russian Museum took part in it, and at the same time there was a large catalogue for it, which I was leafing through before we met. For that exhibition and the catalogue, you could also get these, very nice, magnets in the gift shop. When you have read the text, you put them between the pages. And on them there is already Malevich’s stylization – in contrast to those pure geometric shapes, here again he comes to the figure. But I don’t think it was entirely a voluntary return. It came in the context of the fact that the political places in the Soviet Union in the late 1920s declared a crusade against the avant-garde, and there was a course that went in the direction of realism, which of course was exploited by all the academics and all those who were worried about their bread and butter. Malevich felt that pressure very strongly. And I don’t know whether he had worked it out internally or whether he decided to do it that way, but he came up with these depictions – whether it was a female worker, a kolkhoznik, or similar motifs, beautifully stylized in this kind of gently naive spirit. And I found these magnets in this gift shop, and I didn’t hold back and bought a few of them. This Malevich’s turn of phrase is also for me a kind of “crash course” in the fatality to which every artistic life is subject. For one can never tell in advance what the creative path of that particular individual will be. Whether he will persevere in his decisions, whether he will not be somehow diverted from his path or completely pushed into oblivion by the conditions of the time or by a dictate from the outside. Malevich is also an example for such a meditation on the fatality of the artistic profession.

He himself was born in Kiev in 1879, and as far as his ethnic origins are concerned, there are more Polish than Russian roots. He died prematurely in 1935. He was diagnosed with cancer, and there are documentary photographs of him lying at home, already in a more or less fatal situation, on his bed with his neck bandaged, with his mother and wife beside him. Such almost touching photographs of this great man, this artist, passing from the scene. And it was his funeral, and the funeral procession that went through the streets of Leningrad, that was symbolic, as members of the avant-garde walked right behind the coffin. They were aware that not only Malevich was dying, but also they were dying.

They made such a public spectacle of it as they marched demonstratively behind that coffin, which had this very square of Malevich’s, the symbol of his Suprematist “creed”, placed at its head. He was buried outside the public cemetery, in a spot in the countryside, which, however – due to various events – has fallen into oblivion. During Perestroika, a serious attempt was made to re-identify and revitalize the site. I don’t know the exact end of this story, but I know that there was such a movement. The Russian art magazines of the time followed it and commented on it. It’s a really sad story – such a great artist, who had such a wide radius of action, had to change direction and was forced into such an uncomfortable conversion.

How do you view the moment when the work of such an important, even iconic artist becomes a utilitarian, everyday object? Do you see it as a good thing, because this way we can have a favorite artist near us, or is it more of a desecration when the work becomes a mass-produced product?

I would say what I said at the beginning, which is that it’s not quite mass production. It’s a commemorative object, and therefore a way to commemorate its creation. I, for example, bought a faience, flat bottle in Budapest sometime in the late 1970s, which is dated somewhere between the 18th and 19th centuries. It is beautifully decorated with a typical Haban glaze and has a tin cap on top. And it says on the bottom that it’s actually a replica, a replica of some particular artifact. That means it’s not a fake, but those museums are trying to get some of their very high quality collections out into the wider world.

I confess that I don’t know exactly whether Malevich himself made such a design or whether it’s an afterthought by the designers, because the saucer here is very interesting, which has a strange suprematist to futuristic pattern. It is known that the Italian Futurist theorist, the poet Marinetti, gave a lecture series on Futurism in Russia just before the First World War. And those local intellectuals and artists listened to him very attentively. So that development didn’t take place in isolation – even though there was no internet then, that artistic information was transmitted and flowed very strongly.

I would say that this situation in Russian territory after 1920 is very significantly influenced by the following fact: in the post-revolutionary euphoria, when it was not yet known that there would be gulags and various other extermination camps, there was such a spontaneous enthusiasm among the young and middle generation of avant-garde artists – they invented the idea of deliberately designing revolutionary symbols and emblems on porcelain. This is a historical fact. In 1990, I visited the Design Museum in Moscow, and there I experienced a special exhibition called Russian Revolutionary Porcelain. There were cups, plates, maybe even whole services, designed by people from the circle of these avant-garde artists, whether it was Malevich or Rodchenko or Tatlin, and others who are not so popularized here, but they worked just as well. And there you really see utilitarian objects made of porcelain on which they depicted the five-pointed star, the sickle and the hammer, or various revolutionary slogans, or texts. This is also unique in the world in terms of this kind of work. Although there were occasional editions, for example at the coronation of monarchs in Western Europe, where slogans such as ‘God save you’ appeared, so this function of porcelain, where it served a propaganda purpose, was not so exceptional. But here it was used for such a highly political actuality. It exists and it’s a highly prized collector’s item today.

Well, and this cup – it’s not a phenomenon for mass consumption. The tendencies of the time have always permeated the spheres of applied arts as well. But they had different modifications, they could take the form of something discounted, something sentimental. And now it occurs to me that Josef Čapek, a prominent Czech painter and later a journalist, co-editor of the Czech newspaper Lidové noviny, also published some theoretical reflections that today we would call minority or marginal genres. He was interested precisely in the field of marginal art, and I vaguely recall that in one of his reflections he also wrote about cups, which are used for the most consumptive cases, and which are kept in the kitchen cupboard. He wrote that these, too, are somehow a mirror of culture and are tied to a certain social stratum of the population. Cups that were sovereigns from religious pilgrimage sites often found themselves there. When simple people saved up to go on a pilgrimage to some miraculous place of pilgrimage, they would not only bring a rosary from there, but also a cup with an inscription. And if we go back to the 19th century, cups were very popular then – following the bourgeois culture of the spa resorts – and were used for popular drinking cures. This was a little flat cup, a cup that had a special handle, which could be sipped from during the walk. And on these cups there were always the names of the locality where that particular spa was, and maybe some sentences about “a healthy body and a healthy spirit”. Many museums at such spa sites are even built on collections of these drinking cups. Which is also an update that we would normally say – well, what the heck.

These are such specialized matters. Like, I was told by someone who was in Georgia that at feasts there they used to drink out of the horn of some animal that was poured into it, which was decorated with a silver rim. And this horn went round the table, and everybody drank from it, and it was not allowed to be put down unfinished, because the contents would spill out. It compelled that company to keep the object going round and round until it was drunk to the dregs.

And in this way the form encouraged the ritual.

Exactly.

 

Ľuba Belohradská
She graduated from the Faculty of Arts in Bratislava in 1959 with a degree in History of Art. She worked as an editor of art publications, from the mid-1960s she worked at the Institute of Art History on Slovak and world sculpture. She voluntarily left the department in 1970, the topic of her dissertation on current tendencies of world sculpture was undesirable in the conditions of the so-called normalization. She taught art history intermittently at the Faculty of Arts in Prešov (1972-75), at the Faculty of Pedagogy of Charles University in Trnava (1978-86) and in Bratislava (1986-90). From March 1990 until her retirement she worked at the Department of Theory and History of Art at the Academy of Fine Arts in Bratislava.
She has been publishing books on sculpture since 1961, titles include F. Štefunko, A. Rodin, J. Koniarek, E. Masarovičová, J. Rusnák, Š. Belohradský. In addition to sculpture, she has turned her attention to the art medal, publishing texts on it in French, British, Hungarian, Czechoslovak professional journals, collections and catalogues.
In 2002 she realized the permanent exhibition of J. Koniarek GJK in Trnava. For her theoretical activities she received the M. Benka Award (1996) and the M. Város Award (2006). In 2017, she was awarded the Minister of Culture Award for the promotion of Slovak sculpture through exhibitions and art monographs. She is currently preparing, together with her team, monographs by J. Vanek and J. Barinka.

[:]