Blízke veci / ĽUBA BELOHRADSKÁ

Dva príbehy v jednej šálke

Ľuba Belohradská pre túto príležitosť vybrala porcelánovú šálku, s ktorou sa spájajú hneď dva príbehy. Prvým je jej dlhoročný, vzácny vzťah s blízkou priateľkou, ktorú jej predmet bude vždy pripomínať. Druhú líniu tvorí postava ruského avantgardného umelca a teoretika Kazimira Maleviča, jeho umeleckej vízie a pohnutej doby, v ktorej pôsobil. A na samotnom pozadí tejto blízkej veci je veľmi špecifický pohľad pani Belohradskej na fenomén zbierania, zberateľov a ľudskej túžby obklopovať sa vecami.

Považujete sa za zberateľku? Aký je Váš vzťah k zbieraniu?

Život ma prinútil si tento problém zberateľstva definovať pomerne dávno. Mala som totiž možnosť pozorovať zberateľov a ich správanie ešte na začiatku mojej profesionálnej dráhy, keď som začínala ako historička výtvarného umenia. Vtedy sa mi javilo, že to zberateľstvo je, na jednej strane – keď sa na to pozeráme z dlhšieho časového odstupu – v zásade veľmi záslužná činnosť. Keď sa niekto “obetuje” a stane sa zberateľom, vytvára akýsi zvláštny svet stôp, v nejakej konkrétnej oblasti, ktorú si zvolil ako svoju zberateľskú sféru. To je tá objektívnejšia stránka veci. Avšak, keď som sledovala osoby jednotlivých zberateľov v čase, uvedomila som si, že zberateľ sa často stáva akoby “otrokom” svojho koníčka. A toto “otroctvo”, do ktorého sa zberateľstvom dostáva, môže byť niekedy aj veľmi nebezpečné. Pretože ho môže dotlačiť do situácií, kedy, len aby vyhovel svojmu zberateľskému nutkaniu, siahne aj do takých polôh alebo volí také riešenia, že potom chtiac-nechtiac prekročí hranicu legálneho správania. To mi na tom začalo veľmi prekážať.

Ja sama mám rada zaujímavé artefakty, a nevedela by som si dopredu vymedziť, čo ma nezaujíma. Keďže každá vec, keď o nej začneme hlbšie uvažovať, má nejakým spôsobom dôvod na to, aby sme si ju všimli, aby sme ju ocenili, aby sme ju zaradili, aby sme ju prípadne zhodnotili svojim názorom. Vtedy som si ale povedala, že pre mňa osobne by bolo zberateľstvo zotročujúce. A toto memento sa neskôr začalo zvláštnym spôsobom ďalej rozvíjať, takže to nebola len nejaká naivná predstava mladosti alebo začínajúcej kariéry. Povedala som si jednoducho nie – podľahnúť vášni zberateľa nie je cesta pre mňa. Bála som sa toho. A povedala som si, že je možné tomu vedome zabrániť.

Báli ste sa momentu, kedy by zbieranie mohlo skĺznuť až do nejakej obsesie?

Nie, obsesie zberateľa som sa nebála – lebo tá sa nakoniec vždy dostaví, či chcete alebo nie. Ja som sa skôr bála, že by ma zomleli nejaké spodnejšie prúdy, ktoré sú v tejto sfére prítomné. A potom som mala tiež obavy z toho, či by – vzhľadom na moju profesiu – to zberateľstvo nebolo východiskom pre nejaké úplatné správanie. A pri tomto som si bola špeciálne vedomá, že by som to robila naozaj nerada – aby si ma niekto dopredu “kúpil” za to, že ma obdarí nejakým zberateľským predmetom a ja mu budem zaviazaná. Súvisí to s mojou profesiou, chcela som si zachovať nestranný pohľad na veci. Keď pozorujete zberateľov, ktorí sa viac orientujú, postrehnete, ako veľmi im záleží na tom, aby nejaké dielo z ich zbierky bolo vystavené v rámci nejakej výstavy. Často si dokonca dajú podmienku, keď zapožičajú dielo pre výstavné účely, že to dielo musí byť bezpodmienečne reprodukované vo výstavnom katalógu. Lebo si uvedomujú, že sa tým stupňuje jeho potenciálna hodnota. S týmto mám veľmi častú skúsenosť.

Teraz bola reč o profesionálnych zberateľoch, alebo ľuďoch, ktorí si svoju zbierku budujú systematicky a vedome, a zaujímajú ich výlučne hodnotné predmety alebo artefakty. Majú svoju oblasť záujmu. A ako vnímate tých “druhých” zberateľov – amatérov?

Samotné slovo amatér znamená “milovník”. Niečo milujem, a tým si to pripustím bližšie k telu, obklopujem sa tým. Ja sama sa nebránim tomu, aby u mňa pribudla nejaká vec, pokiaľ má zvládnuteľné dimenzie a nie je od povahy efemérna. Nuž a to zberateľstvo, ktoré je tak amatérsky podkuté – tak tam sa naozaj nekladú medze. Keď sa pre nás trochu otvoril svet po polovici 60. rokov, mali sme zrazu možnosť vycestovať aj do západných krajín. A pamätám si, ako veľmi ma tam oslovilo, akým spôsobom servírovali v kaviarňach cukor do kávy. Vždy som si povedala, že je škoda rozbaliť tú kocku, alebo vrecúško cukru. Tam už totiž existoval nielen kockový cukor, ale aj kryštálový vo vrecúškach, ako sme zvyknutí teraz. A ja som si povedala, že to nedokážem zničiť a osladiť si s tým kávu. Tieto cukre ma inšpirovali k tomu, aby som ich začala zbierať. Úplne nostalgicky. A tak som si vždy, keď sa podarilo vycestovať, priniesla niečo naspäť, až som toho nakoniec mala plné krabice. V tomto smere ma veľmi zaujali Taliani, oni mali napríklad sériu kvetín, alebo sériu akvarijných rybičiek.

Tieto balené cukre ku káve boli vyslovene dizajnované po sériách?

Áno! A najviac ma dojal Paríž, tam som nebola schopná do kávy minúť jediný cukor, pretože tam ste mali kocky cukru, na ktorých bola silueta Sacré-Coeur, alebo Víťazný oblúk a iné architektonické monumenty! A kto by to v tej káve ničil? Tak som si ich starostlivo zakladala. A túto zbierku si dosť dobre pamätám, lebo som ju relatívne dlho opatrovala, aj keď nie na celkom dôstojnom mieste – bola v špajzi. A celé to priklincoval jeden jediný artefakt, ktorý predčil všetko, a to nielen svojimi rozmermi, ale aj obsahovou kvalitou. Bola to jedna nadrozmerná kocka cukru, ktorú som dostala od docentky Ľudmily Purkyňovej, ktorá vyučovala na VŠMU na Katedre scénografie odbor Divadelný kostým. Bola na nejakej študijnej ceste v Sovietskom Zväze a doniesla mi takú veľkú kocku cukru. A to vôbec nevedela, že som zberateľkou. A ja som jej povedala: Ľudmila, veľmi ti ďakujem, pretože si mi práve do zbierky dodala kocku, ktorú nazvem “jeden deň Ivana Denisoviča”. To bola vtedy veľmi významná novela od záslužne oceňovaného prozaika Solženicyna. Solženicyn totiž vo svojich prózach z lágrov opisoval, aký dôležitý bol cukor, a aký bol ten denný prídel. No a pre mňa to splynulo do takéhoto súboru: to, že kocka bola taká nadrozmerná, sa krylo s predstavou, že cukor bol v tej novele jediný pôžitok. A týmto činom som aj moju zbierku uzavrela. Povedala som si, nič sa nedá robiť, nebudem ďalej pokúšať osud, musím rozpustiť zbierku cukrov.

To je naozaj výstižná metafora.

Je to pre mňa taká humorná časť zberateľstva. Ale chcem povedať, že pokiaľ som nadobudla nejaké zbierkové predmety, tak som sa to vždy snažila nejakým spôsobom ustrážiť, v zmysle, aby ten zbierkový predmet prišiel ku mne až vtedy, keď si to zaslúžim. To znamená, keď si to odpracujem, či už odborne, alebo fyzicky. Vtedy som to už nemusela považovať za apriórny úplatok, bola to spomienka na spoluprácu s nejakým výtvarníkom. Bol to materializovaný doklad toho, že sme realizovali nejaké spoločné aktivity. A mňa permanentne teší, keď s tou vecou očne komunikujem a pripomínam si, aké boli okolnosti, za ktorých sme spolupracovali, lebo tie neboli vždy ružové. Často to bolo spojené s istou námahou a prekážkami. Je to pre mňa teda taká zvláštna odmena – sprítomňuje mi to tú predchádzajúcu energiu, ktorá bola vložená do toho konkrétneho pracovného vzťahu. A je to aj také materializované svedectvo toho, že obaja účastníci si túto príležitosť vážili a že to ostalo na takejto krásnej platforme. Ale to nemusia byť cennosti. Je to úmerné môjmu príspevku, a niekedy to možno nie je celkom v rovnováhe – to je už záležitosť vnímania každého individuálne, kto si povie, čo mu to bolo hodné, a či vôbec. A potom ideme ďalej, nečakáme, že sa budeme poklonkovať, alebo si orodovať o nejaké odmeny. Samozrejme, toto sú všetko aspekty a prežívanie, ktoré sa viažu k mojej profesii.

Pozrieme sa do tajomnej krabičky, na blízku vec, ktorú ste priniesli?

Pozrime sa. (Ľuba Belohradská vyťahuje zo žltej krabice kávovú šálku a podšálku s geometrickým vzorom). Tu je veľmi dôležitá táto značka, je to iniciála v azbuke: RM, čo znamená “russkij muzei”, teda ruské múzeum – celý názov toho múzea je “Štátne ruské múzeum”, ktoré sídli v Petrohrade, teda v bývalom Leningrade.

Predmet bol určite vyrobený v nejakej obmedzenej sérii ako suvenír múzea. Dostal sa na Slovensko tesne pred rokom 2015, a majiteľkou bola moja priateľka, s ktorou sme sa od detstva – vlastne od nášho štvrtého roku života – stretávali. Šálku priniesli jej dcéry, ktoré boli na pracovnej ceste v Rusku, a keďže sú milovníčky umenia, tak zavítali aj do petrohradských múzeí, kde na nich čakala.

Moja priateľka, ktorá mala už dlhšiu dobu zdravotné problémy, v posledných rokoch preferovala stretávky u nej v byte. A keď som uvidela, že tento kúsok pribudol do ich rodinného inventáru, hneď som si zvolila túto šálku. To je tá šálka, z ktorej si prosím, aby mi tu bola servírovaná káva. Toto prianie mi bolo splnené.

Osud bol však voči mojej priateľke nepriaznivý. Vlani, začiatkom mája, sme sa rozlúčili, bohužiaľ bez fyzickej možnosti, pretože bol Covid-19, a tým pádom bol obmedzený aj počet ľudí, ktorí sa môžu zúčastniť na pohrebnom akte. A toho roku mi zatelefonovala jedna z jej dcér, ktorá mi povedala, že sa aj so sestrou – keďže zobrali do úvahy naše veľmi dlhé a intenzívne priateľstvo, a vedeli, že som z tejto šálky pijávala kávu – rozhodli, ako spomienku na svoju mamičku, mi túto šálku odovzdať.

V tejto šálke sa zachovali vaše stretnutia, spoločné chvíle.

Áno. No a ja som teraz v takom štádiu, že už šálku nemám ani vo vitríne, ani v kuchyni, ale dala som si ju do knižnice v mojej izbe, tak, aby som ju mala v zornom uhle hneď ráno, keď vstávam, lebo sa na mňa usmieva. Pokaždé si pretočím jeden z tých Malevičových symbolov, o ktorých si aj neskôr môžeme povedať, čo to všetko obnáša. Zároveň tam mám, akoby na pozadí, jej fotografiu, ktorú som tiež obdržala. Tá fotografia ju zachytáva v plnom rozpuku mladosti. Je to skutočne krásna spomienka. Som albatros, a na mojich krídlach ťa nesiem svištiacimi vetrami večnosti v ústrety. To je taký spomienkový text a tu je meno priateľky, ktorá vlani odišla.

A takto je neustále vo Vašej prítomnosti.

Áno, ale vonkoncom to nepovažujem za sentimentálnu záležitosť. Skôr za predĺženie existencie prítomnosti človeka, s ktorým ste roky komunikovali, a teraz sa to vrátilo v podobe takejto zhmotnenej pamiatky.

Aký príbeh stojí za samotným dizajnom tohto objektu?

Pokiaľ ide o autora toho návrhu, je to vynikajúci príslušník ruskej avantgardy zo začiatku 20. storočia, Kazimir Malevič. Stal sa dôležitým nielen pre vývoj ruského umenia, ale aj pre celoeurópsky vývoj. A to z dôvodu, že bol jednak zaujímavý praktik, ale bol rovnako dôležitý ako teoretik. Stal sa prívržencom abstraktného umenia ako aj autorom suprematistického manifestu, pričom názov suprematizmus prisúdil abstraktnému umeniu, alebo jeho najčistejším, vycizelovaným formám. A oprel sa pritom o francúzštinu, kde to základné slovo – supréme – znamená najvyšší, najdokonalejší. On považoval tieto abstraktné kompozície za najvyššiu formu maliarskeho reflektovania sveta, Konkrétne jeho slávny obraz Červený štvorec vznikol v roku 1915 a ďalšie bazálne tvary, s ktorými operoval, boli: čierny kruh, čierny štvorec a čierny kríž. Tieto symboly sa potom stali veľmi dôležitými aj pre nové cesty grafického umenia, respektíve typografického. Je to samozrejme veľmi rozsiahla problematika, a mohli by sme tu začať hovoriť aj o talianskych futuristoch a skončiť trebárs aj u Ľudovíta Fullu, ktorý “ponornú rieku” týchto tendencií priviedol až na Slovensko. Je to veľké obohatenie výtvarného jazyka v rámci prvej polovice dvadsiateho storočia.

Tá šálka je pre mňa cenná a dôležitá nielen kvôli pamiatke na moju konkrétnu priateľku, Elenu, ale aj z hľadiska vývinu umenia 20. storočia. Povedala by som, že mám z toho dvojitý pôžitok a dvojitú radosť. A to je niečo, čo nedokážem vyjadriť nejakým koeficientom, napríklad finančným… Jednoducho je to “nad” vecou. Nad jej reálnou hodnotou. Pretože si to všetko takýmto spôsobom sprítomňujem a je to pre mňa stále veľmi živé.

A že tá mágia Kazimira Maleviča takto zázračne funguje – o tom svedečila aj výstava o ruskej avantgarde, ktorá bola v Albertine vo Viedni pred pár rokmi. Participovalo na nej aj množstvo teoretikov zo spomínaného Štátneho ruského múzea, a zároveň k nej vznikol veľký katalóg, ktorý som listovala ešte pred našim stretnutím. K tej výstave a katalógu bolo dostať v obchode so suvenírmi aj takéto, veľmi príjemné, magnetky. Keď máte rozčítaný text, tak si ich založíte medzi stránky. A na nich je už štylizácia Maleviča – na rozdiel od tých čistých geometrických tvarov tu znova prichádza k figúre. Myslím ale, že to nebol celkom dobrovoľný návrat. Prišlo to v súvislosti s tým, že politické miesta v Sovietskom zväze koncom 20. rokov vyhlásili ťaženie proti avantgarde a nastúpil kurz, ktorý išiel v ústrety realizmu, čo samozrejme využili všetci akademici a všetci tí, ktorí sa báli o svoj chlebík. Malevič ten tlak veľmi silne preciťoval. A neviem, či to mal vnútorne spracované alebo sa tak rozhodol, ale prišiel s týmito vyobrazeniami – či už to bola robotníčka, kolchozník, alebo podobné motívy, nádherne štylizované v takomto jemne naivistickom duchu. A tieto magnetky som našla v tom suvenírovom obchode, a nezdržala som sa a niekoľko z nich som si kúpila. Tento Malevičov obrat je pre mňa zároveň aj takým “rýchlokurzom” osudovosti, ktorej podlieha každý umelecký život. Nikdy sa totiž nedá dopredu povedať, aká bude tvorivá dráha toho konkrétneho jednotlivca. Či vytrvá vo svojich rozhodnutiach, či ho nejakým spôsobom z jeho cesty nezvrátia, alebo úplne neodsunú do stratena dobové podmienky, alebo diktát zvonku. Čiže Malevič je aj príkladom pre takúto meditáciu o osudovosti umeleckého povolania.

On sám sa narodil v roku 1879 v Kyjeve, a čo sa týka jeho etnického pôvodu, sú tam skôr poľské ako ruské korene. Zomrel predčasne v roku 1935. Dostal rakovinu, existujú aj dokumentárne fotografie, ako leží doma, už vo viac-menej fatálnej situácii, na posteli s obviazaným krkom, a vedľa je jeho matka a manželka. Takéto až dojemné fotografie toho veľkého človeka, umelca, ktorý odchádza zo scény. A práve jeho pohreb, a ten smútočný sprievod, ktorý išiel po uliciach Leningradu, bol symbolický, keďže hneď za rakvou kráčali príslušníci avantgardy. Oni si uvedomovali, že nielen Malevičovi, ale aj im zaznieva umieráčik.

Urobili z toho až taký verejný spektákel, ako manifestačne kráčali za tou rakvou, ktorá mala v čele umiestnený práve tento Malevičov štvorec, symbol jeho suprematistického “vierovyznania”. Bol pochovaný mimo verejného cintorína, na jednom mieste v prírode, ktoré avšak – vplyvom rôznych udalostí – upadlo do zabudnutia. Počas Perestrojky prebehol vážny pokus toto miesto nanovo identifikovať a revitalizovať. Presný koniec tohto príbehu neviem, ale viem, že takýto pohyb tam bol. Vtedajšie ruské výtvarné časopisy to sledovali a komentovali. Je to naozaj smutný príbeh – tak veľký umelec, ktorý mal taký široký akčný rádius, musel zmeniť to svoje smerovanie a bol prinútený k takejto nepríjemnej konverzii.

Ako sa dívate na moment, keď sa dielo takého významného až ikonického umelca dostane na úžitkový, každodenný predmet? Vnímate to ako dobrú vec, pretože takto môžeme mať obľúbeného umelca/kyňu v našej blízkosti, alebo je to skôr znesvätením, keď sa z diela stane produkt sériovej výroby?

Ja by som povedala to, čo na začiatku, a síce, že to nie je celkom sériová výroba. Je to pamiatkový predmet, a teda spôsob, ako si pripomenúť jeho tvorbu. Ja som si napríklad kúpila niekedy koncom 70. rokov v Budapešti fajansovú, ploskú fľašu, ktorá má niekde datovanie na rozhraní 18. a 19. storočia. Je nádherne ozdobená s typickou habánskou glazúrou  a hore má cínový uzáver. A na jej dne je napísané, že to je vlastne replika, ponáška na nejaký konkrétny artefakt. To znamená, že to nie je falzifikát, ale tie múzeá majú snahu niektoré svoje veľmi kvalitné zbierkové predmety dostať do širšieho povedomia.

Priznám sa, že neviem presne, či sám Malevič takýto návrh urobil, alebo je to dodatočná práca dizajnérov, lebo tu je veľmi zaujímavá aj tá podšálka, ktorá má zvláštny suprematistický až futuristický vzor. Je známe, že taliansky teoretik futurizmu, básnik Marinetti, mal tesne pred Prvou svetovou vojnou v Rusku prednáškový cyklus o futurizme. A tí miestni intelektuáli a umelci ho veľmi pozorne počúvali. Takže ten vývoj neprebiehal izolovane – napriek tomu, že vtedy nebol internet, tie umelecké informácie sa odovzdávali a veľmi výrazne prúdili.

Ja by som povedala, že túto situáciu na ruskom teritóriu po roku 1920 veľmi významným spôsobom ovplyvňuje nasledovný fakt: v rámci tej porevolučnej eufórie, keď sa ešte nevedelo, že budú gulagy a rôzne iné vyhladzovacie tábory, vzniklo také spontánne nadšenie u mladej a strednej generácie avantgardných umelcov – vymysleli si, že budú zámerne navrhovať na porcelán revolučné symboly a emblémy. To je historický fakt. V roku 1990 som navštívila Múzeum dizajnu v Moskve, a tam som zažila špeciálnu výstavu, ktorá mala názov Ruský revolučný porcelán. Boli to šálky, taniere, možno aj celé servisy, ktoré navrhli ľudia z okruhu týchto avantgardných umelcov, či už to bol Malevič alebo Rodčenko alebo Tatlin, a ďalší, ktorí u nás nie sú až tak popularizovaní, ale fungovali rovnako kvalitne. A tam naozaj vidíte úžitkové predmety z porcelánu, na ktorých zobrazili päťcípu hviezdu, kosák a kladivo, alebo rôzne revolučné heslá, čiže aj texty. To je aj v rámci takejto tvorby svetový unikát. Existovali síce príležitostné edície trebárs pri korunovácii panovníkov aj v Západnej Európe, kde sa objavili heslá typu “ochraňuj ťa Boh”, takže táto funkcia porcelánu, kedy slúžil na nejaký propagandistický účel, nebola až taká výnimočná. Ale tu to bolo využité na takúto výsostne politickú aktualitu. Existuje to a sú to dnes vysoko cenené zbierkové predmety.

No a táto šálka – nie je to úkaz pre masovú spotrebu. Dobové tendencie vždy prenikali aj do sfér úžitkových umení. Ale mali rôzne modifikácie, mohli mať podobu niečoho zľudoveného, niečoho sentimentálneho. A teraz mi napadlo, že Josef Čapek, významný český maliar a neskôr i žurnalista, spoluredaktor českých Lidových novin, publikoval aj zopár teoretických úvah, ktoré by sme dnes nazvali menšinové, alebo okrajové žánre. Jeho zaujímala práve oblasť okrajového umenia a matne sa rozpomínam, že v jednej svojej úvahe písal aj o šálkach, ktoré slúžia pre tie najkonzumnejšie prípady, a ktoré sa opatrujú v kuchynskom kredenci. Napísal, že aj tieto sú nejakým zrkadlom kultúry a viažu sa na istú sociálnu vrstvu populácie. Ocitli sa tam často aj šálky, ktoré boli suvernírmi z náboženských pútnych miest. Keď si jednoduchí ľudia našetrili, aby išli na putovanie k nejakému zázračnému pútnickému miestu, tak si odtiaľ nedoniesli len ruženec, ale aj šálku s nápisom. A keď sa vrátime do 19. storočia, tak vtedy boli veľmi obľúbené – nadväzujúc na meštiansku kultúru kúpeľných stredísk – šálky, ktoré sa používali pri populárnych pitných kúrach. To bol taký ploskáčik, pohár, ktorý mal špeciálnu rúčku, a z ktorého bolo možno počas prechádzky popíjať. A na týchto pohároch sa vždy objavili názvy tej lokality, kde boli tie konkrétne kúpele, a možno aj nejaké sentencia o “zdravom tele a zdravom duchu”. Mnohé múzeá na takýchto kúpeľných miestach sú dokonca vybudované na zbierkach týchto pitných pohárov. Čiže to je tiež aktualizácia, o ktorej by sme normálne povedali – no na čo.

To sú také špecializované záležitosti. Tak, ako mi rozprával ktosi, kto bol v Gruzínsku, že tam sa pri hostinách pilo z rohu nejakého zvieraťa, do ktorého sa nalialo a ktorý bol ozdobený strieborným okrajom. A ten roh putoval okolo stola, všetci z neho pili a nesmelo sa to položiť nedopité, pretože by sa obsah vylial. Nútilo to tú spoločnosť, aby predmet stále koloval, až pokiaľ sa nedopil do dna.

A takto forma podporila rituál.

Presne tak.

 

Ľuba Belohradská
Štúdium dejín umenia absolvovala na FFUK v Bratislave v roku 1959. Pôsobila ako redaktorka výtvarných publikácií, od polovice 60. rokov sa v Ústave dejín umenia DAV venovala slovenskému a svetovému sochárstvu. Pracovisko dobrovoľne opustila v roku 1970, téma jej dizertačnej práce o aktuálnych tendenciách svetového sochárstva bola v podmienkach tzv. normalizácie nežiadúca. S prestávkami vyučovala dejiny umenia na FF v Prešove (1972-75), na Pedagogickej fakulte UK v Trnave (1978-86) a v Bratislave (1986-90). Od marca 1990 až do dôchodku pôsobila na Katedre teórie a dejín umenia na bratislavskej VŠVU.
Knižné publikácie o sochárstve uvereňuje od roku 1961, medzi tituly patria F. Štefunko, A. Rodin, J. Koniarek, E. Masarovičová, J. Rusnák, Š. Belohradský. Popri sochárstve obrátila pozornosť na umeleckú medailu, publikovala o nej texty vo francúzskych, britských, maďarských, českoslovensých odborných časopisoch, zborníkoch a katalógoch.
V roku 2002 realizovala stálu expozíciu J. Koniareka GJK v Trnave. Za teoretické aktivity získala cenu M. Benku (1996) a cenu M. Városa (2006). V roku 2017 jej bola udelená Cena ministra kultúry za propagáciu slovenského sochárstva prostredníctvom výstav a umeleckých monografií. V súčasnosti pripravuje, spolu s kolektívom, monografie J. Vaneka a J. Barinku.