Esej / DOLE PO ŠPIRÁLE: PERSONA (I. ČASŤ)
Sme ľudia alebo sme obsah? Dean Kissick sa tento mesiac zamýšľa nad Demnou Gvasaliou, Dondou, kultom celebrít a skutočným okultizmom.
Balenciaga jar ’22, vzhľad 64: „Demna“, zdroj: spikeartmagazine.com
Na jar 2017 som bol na otvorení documenty v Aténach. Hneď ráno sa v koncertnej sále Megaron zdvihla opona na tlačovej konferencii a odhalila všetkých kurátorov a niektorých umelcov, ktorí sedeli na pódiu a hrali partitúru avantgardného gréckeho skladateľa Janiho Christoua Epicycle (1968 – súčasnosť). Robili tam hore veľký hluk, vyli a dupali nohami. A my, diváci, ako nám bolo povedané, sme boli tiež súčasťou tohto predstavenia. Predstavenie malo pokračovať na konzervatóriu a v každom z miest konania výstavy každý deň od 11:00 do 21:00 a neskôr v tom istom roku v celom Kasseli; ale v skutočnosti prebiehalo celý ten čas, všade, odkedy ho Christou v roku 1968 skomponoval, a my všetci sme v ňom účinkovali. Odo dňa, keď som sa narodil, som bol súčasťou Epicyklu. Všetci sme súčasťou predstavenia tohto mŕtveho experimentálneho gréckeho skladateľa a nebolo z neho úniku. Vtedy som si uvedomil, že celý život je predstavenie.
V auguste tohto roku som navštívil Sixtínsku kaplnku, kde je fotografovanie zakázané, hoci vám v tom nemôžu zabrániť. Moja štvrť SoHo v New Yorku je ako stvorená pre Instagram. Každý slnečný deň je plná mladých žien a ich pomocníkov, ktorí na obľúbených priechodoch pre chodcov alebo v umelých kvetoch, ktoré kvitnú pred niektorými reštauráciami, robia choreografie a fotia scény zo svojho imaginárneho života. Viac ľudí sa sem chodí fotiť pred obchod Louis Vuitton a kolaborácie s umelcami v jeho výkladoch, veľké kreslené mačky Ursa Fischera a tak ďalej, ako si odtiaľ niečo kúpiť. Rovnaké trendy sú prítomné aj v umení: Výstava Yayoi Kusama v Tate Modern s názvom Infinity Mirror Rooms je vypredaná až do apríla. V súčasnosti po štátoch putuje päť konkurenčných fantazmagorických van Goghových zážitkov, jej opustených priestorov, ktoré obiehajú okolo seba ako mesiace vo hviezdnej noci. V SoHo sa o blok ďalej práve otvorilo simulakrum Sixtínskej kaplnky. Jedno z najsvätejších miest na svete, pre katolíkov aj milovníkov umenia, je prerobené na priestor na uctievanie seba samého, v ktorom sa možno odfotiť s anjelmi. Ale na to anjeli nie sú.
Život sa stal predstavením, dosť banálnym a nezmyselným. Možno to tak bolo po stáročia, ale ešte viac teraz. Jediné, čo teraz môžeme robiť, sme my sami; deň čo deň, znova a znova. Vytváranie vlastnej individuality sa zmenilo na nekonečnú úlohu. Každý deň písať, tvorivo sa vyjadrovať, mať názory na chrliaci diskurz.
Nejaký chlapík priniesol výtlačok knihy Camille Paglia Sexual Personae: Art and Decadence from Nefertiti to Emily Dickinson (1990) do mojej posilňovne a čítal ju medzi jednotlivými setmi. V lete som išiel na párty v Midtowne, ktorú usporiadali Ions, dvojica anonymných podcasterov, ktorí nosia masky a maskujú svoje hlasy, a rozprával som sa s mladou dámou na balkóne, ktorá povedala, že opustila umeleckú školu, aby sa stala „persónou“. Pre súčasnosť to má veľký zmysel a darí sa jej veľmi dobre. Ale ako sme sa tu ocitli?
Piero della Francesca: Madonna della Misericordia, Polyptych Misericordia (detail), 1460 – 1462, zdroj: spikeartmagazine.com
Tu je jeden príbeh. V 60. a 70. rokoch nám v Amerike umelci a popové hviezdy začali hovoriť, že všetci máme čo vyjadriť a všetci budeme hviezdami (možno v nadväznosti na vizionársky posvätný text anglického okultistu Aleistera Crowleyho The Book of the Law (1909), ktorý tvrdí: „Neexistuje žiadny zákon okrem rob, čo chceš; každý muž a každá žena je hviezda.“) Odvtedy sme museli veriť v sebavyjadrenie, pretože sme chceli veriť, že sme jedineční. Sebavyjadrenie je dôkazom jedinečnosti, a dokonca aj slobodnej vôle. V tom istom čase, v 60. rokoch, Andy Warhol a jeho Factory tiež povýšili glamour a osobnosť na formu umenia. Keď písal o Factory – a najmä o katalógu k Warholovej retrospektíve v Moderna Museet v Štokholme v roku 1968 (v tom istom roku, keď vznikol Epicycle), ktorý obsahoval prevažne len fotografie umelca a jeho sprievodu v meste – švajčiarsky kurátor a kritik Martin Jaeggi poznamenal: „Superhviezda je hviezdou sama pre seba, rovnako ako hollywoodska hviezda už nehrá úlohy, ale predovšetkým hrá samu seba. Hviezda už nepomáha predávať produkt zábavného priemyslu, pretože teraz je hviezda skutočným dielom, jej osoba je umeleckým dielom.“
V 80. rokoch sa deťom ako ja hovorilo, že sme krehké krásne snehové vločky, zázraky, že každý z nás je jedinečný. Boli sme individuality a túto individualitu sme vyjadrovali svojou tvorivosťou a spotrebou značkového tovaru. V 90. rokoch, v rokoch MTV, bola na vzostupe alternatívna kultúra. Identity boli definované spotrebou kultúrnych predmetov, subkultúrnym zosúladením a osobným štýlom. V roku 2000, keď triumfovala televízia reality show a sexuálne nahrávky Paris Hilton a Kim Kardashian sa dostali do hlavného prúdu, sa hviezdy stali slávnymi preto, že boli slávne. Zároveň prišiel vzostup „kreatívcov“ a „hipsterov“. Všetci boli alternatívni presne rovnakým spôsobom a zdalo sa, že subkultúra zomrela a už sa nikdy nevráti. Hovorili nám, že „obsah“ vytváraný používateľmi je budúcnosť; a v roku 2010 sme sa všetci stali producentmi obsahu a konečne sme sa všetci mohli stať hviezdami, slávnymi na pätnásť minút, umelcami svojím vlastným spôsobom. Ale všetko, čo sme vytvorili, bolo len o nás samých.
V 10. rokoch sa Kim Kardashian stala najznámejšou celebritou na svete, pretože zo svojho imidžu a osobnosti urobila predstavenie, o aké sa nikto iný nikdy nepokúsil. „Keď som minulý rok písal o Kim a Kanyem,“ napísal kritik Jerry Saltz v roku 2015, „povedal som, že ma ‚zasiahlo kolektívne kultúrne štiepenie‘, ktoré sa zdá, že vlastne vytvárajú, a robia to s očividnou dvojrasovosťou ich kombinovaného memu a s veľkoleposťou, úprimnosťou, gýčom, iróniou, divadlom a predstavami o spektakle, súkromí, faktoch a fikcii. To všetko sa stlačilo do akejsi novej esencie, esencie, ktorú akoby formovali rovnako isto a zvláštne, ako kedysi Andy Warhol formoval tú svoju.“ Rok predtým, v roku 2014, na večeri, ktorá sa konala na jej počesť na Art Basel Miami Beach, zažartovala, že jej zadok je umelecké dielo, a všetci s tým súhlasili. Stala sa apoteózou performancie seba ako umeleckej formy, ale všetko sa to začalo v 60. rokoch na Manhattane s Warholovou Factory a jeho Superstars; alebo možno v Káhire s Crowleyho posvätnými víziami.
Jani Christou: Epicycle score (1968), zdroj: spikeartmagazine.com
Ak kultúru 80. a 90. rokov poháňal materializmus, ľudia chceli mať veľa peňazí a životný štýl, teraz ju poháňa narcizmus. Žijeme v ekonomike pozornosti a ja je kľúčovou jednotkou výmeny. Svoju identitu už nepotvrdzujeme prostredníctvom značiek a spotrebných predmetov, ale skôr sami seba meníme na značky a spotrebné predmety. Svoju individualitu už nepotvrdzujeme prostredníctvom kultúry, ktorá sa nám páči, alebo ju dokonca vytvárame; kultúru skôr ovládla a uzurpovala sebaprezentácia. Keď niekto povie: „Môj život je film“ alebo „Včera večer to bol film“, neznamená to len to, že sa cíti ako vo filme; ale že naše životy, naše životy podľa scenára, natočené, zostrihané a odvysielané, sú teraz dominantnou kultúrnou formou, ktorá nahradila filmy.
Najdôležitejšími kultúrnymi formami súčasnosti sú vaša identita, osobnosť a imidž. A v tejto novej kultúrnej paradigme je často dôležitejší výkon umelca o sebe samom než umenie, ktoré tvorí. Persóna je posolstvom.
Môj otec, Boomer, žije na anglickom vidieku a jeho koníčkom je maľovanie. Vytvoril toľko obrazov, že mu už došli steny, na ktoré by ich mohol zavesiť. Miluje maľovanie. Nechápem, čo robí. On nechápe, prečo som na strednej škole prestal maľovať. Ale ako mnohí z mojej generácie si myslím, že mi prináša menej potešenia a zmyslu vyjadrovať sa, ako to, že ma vidia, že sa vyjadrujem. Vždy sa chcem podeliť o svoje myšlienky a zážitky, aj keď sa mi táto potreba hnusí. Je to smrteľne miléniový zvyk neustále zverejňovať svoj život a myšlienky a robiť zo seba značku; zvyk, ktorý sa určite bude čoskoro zdať dosť zastaraný, zúfalý a nehanebný. Ako sa budeme pozerať na tieto desaťročia, na tieto životy? To, ako žijeme, je trápne, ale bude sa to, ako všetko, meniť. Už sa to deje.
Demna Gvasalia z Balenciagy, ktorý sa narodil v roku 1981 a patrí medzi prvú kohortu mileniálov (spolu s Paris Hilton, Ivankou Trumpovou a Jaredom Kushnerom, Beyoncé a strelcami z Columbine Dylanom Kleboldom a Ericom Harrisom), často navrhuje dekonštrukciou, zveličovaním a mutáciou nájdených stereotypov. Jeho prehliadka Vetements na jeseň ’17 bola založená na archetypoch, ako sú bohatá dáma v kožuchu, decentná Parížanka, nemecká turistka, kancelárska pracovníčka, gotička. Jeho prehliadka Balenciaga na jar ’20 urobila to isté so zúfalými europolitikmi a zachmúrenými byrokratmi. Na jeseň ’21 posunul túto myšlienku avatarov ešte ďalej a prehliadku nahradil videohrou.
Počas mnohých sezón bol Instagram značky Balenciaga plný fotografií od alternatívnych influencerov, od bledých, chorľavých umelcov a mrzutých, zdeformovaných detí zo scény, ktorí zo seba chceli urobiť reklamu za približne 500 dolárov za príspevok. 1. júla tohto roku však značka všetko vymazala, odfotila sa a obrátila sa na prázdnu stránku. Koncom júla sa Kanye West pod Gvasaliovým kreatívnym vedením potuloval v sérii masiek po tribúnach atlantského futbalového štadióna. A minulý mesiac, v septembri, Gvasalia sprevádzal raperovu odlúčenú manželku Kim na Met Ball v rovnakých celočiernych outfitoch a telových pančuchách, ktoré im úplne zakrývali tvár. Demna a Kim, najvplyvnejšie a najúčinnejšie sily brandingu, respektíve selfbrandingu tohto storočia, sa teraz podieľajú na ničení identity. Kim a Kanye sa rozvádzajú navzájom, ale aj sami so sebou. A Demnov čierny kajúcny getup bez tváre z plesu v maskách zároveň uzatváral prehliadku Balenciaga na jar ’22 a bol prvou fotografiou zverejnenou na jej vymazanom Instagrame.
Michelangelo: Vyhnanie z rajskej záhrady, Sixtínska kaplnka, 1508 – 1512, zdroj: spikeartmagazine.com
Narodil som sa v 80. rokoch. Thriller Michaela Jacksona bol najpredávanejším albumom na svete. Stelesňoval americký sen: že môžete byť, kým chcete. V románe Platforma (2001) Houellebecqova postava a stálica Michel naznačuje, že ako druh inštinktívne inklinujeme k multirasovej, medzikultúrnej identite. „Jediným človekom, ktorý tento proces dotiahol do logického konca,“ hovorí, „je Michael Jackson, ktorý už nie je ani čierny, ani biely, ani mladý, ani starý a v istom zmysle ani muž, ani žena. Jeho súkromný život si už nikto nevie predstaviť. Po uchopení kategórií každodennej ľudskosti urobil všetko pre to, aby ich prekročil. Preto ho možno považovať za hviezdu, možno najväčšiu – a vlastne prvú… Michael Jackson bol prvý, kto sa pokúsil ísť trochu ďalej.“ Teraz Kanye zašiel ešte o krok ďalej a pokúsil sa úplne vymazať svoju identitu, zmiznúť.
Môj bývalý spolubývajúci hovorieval, že Kanye vyzerá veľmi frustrovaný, a vedel sa vcítiť do tohto pocitu frustrácie: zúfalstva priniesť do tejto pozemskej ríše niečo také jasné, také krásne, ako si predstavujete, ale nedokážete to, ale nikto vás neberie vážne. Je to veľmi príbuzné.
Keď Kanye toto leto chodil po štadióne v maske, naozaj som mal pocit, že sa deje niečo dôležité: že sa vzdáva časti svojej identity. Ako sme vôbec mohli vedieť, že za maskou je on? Na štadióne sa vymaňoval. Žil tam, v troskách svojej identity, na štadióne a snažil sa robiť veľké umenie. Snažil sa, a nedarilo sa mu, vytvoriť takú jasnú nahrávku, o akej sníval, alebo možno urobiť zo seba nadčasové umelecké dielo, ktoré by mohlo vykúpiť jeho život. Pred ôsmimi rokmi hovoril, že je boh. Teraz je nikým, stúpa na svetlo.
Zdá sa, že sa už niekoľko rokov snaží vytvoriť priestor, v ktorom by sa mohlo vyskytovať duchovno. Kanye bol na svojej ceste evanjelickej nedeľnej bohoslužby, ale viezol sa aj na akejsi anarchoprimitivistickej vlne Leave Society: staval tajomné kupoly, ktoré sa otvárajú slnku. Plánuje veľký kruhový amfiteáter pod holým nebom, plus 100-tisícový zbor, ktorý v ňom bude vystupovať. Rozprávanie v jazykoch, bez slov, so svojimi priateľmi. Presťahovanie sa na ranč vo Wyomingu, po ktorom sa potulujú divoké antilopy, mulovia a losy, a na ktorého zadnej strane sú jaskyne počmárané starými piktogramami pôvodných amerických kmeňov. Tam, kde sa objavujú v prehistorickom jaskynnom umení, sú ľudské a humanoidné postavy často nakreslené bez rozlišovacích znakov alebo zobrazené so zvieracími hlavami. Na začiatku umenia bola beztvárnosť a tu sa opäť objavuje na jeho konci.
Zdĺhavé predstavenie Donda (2021) s hmlistými počúvacími večierkami a potulkami v maskách nemôže celkom zakryť absenciu hitovej nahrávky. Je však ťažké vyjadriť sa a zároveň sa zničiť. Kanye sa svojím bezcieľnym a nepretržitým vystúpením, svojím disylabickým „Donda chantom“ približuje k Jani Christouovi a k vlastnému veľkolepému Epicyklu. Celá jeho kariéra je umeleckým dielom. „KANYE“, naznačuje tiež bezmenný, skrytý spisovateľ Angelicism01, komentujúc prvé vystúpenie na štadióne, „MIGHT HAVE STAYED QUIET LIKE A DOT IN THE SNOW WHEN THE WHOLE WORLD CAME KNOCKING. … Kanye had no need to make a single sound in the snow.“
Pop predstavuje zmenu. Pop nás dokáže očariť, dokáže nám učarovať. Najambicióznejšie popové hviezdy nielenže menia svoju identitu, ale snažia sa ju nejakým spôsobom prekročiť. Houellebecqov Michel z Platformy sa hneď po svojich úvahách o Michaelovi Jacksonovi ako prvej hviezde, ktorá prekročila hranice ľudského, ďalej pýta: „Znamenalo to, že prvý kyborg, prvý jedinec, ktorý prijal, že mu do mozgu implantovali prvky umelej, mimoľudskej inteligencie, sa okamžite stane hviezdou? Pravdepodobne áno.“
Za rohom, pri falošnej Sixtínskej kaplnke, sú steny polepené plagátmi Adidas s jednonohým modelom a nápisom: „Prvý bionický model na svete“. Grimes sa v poslednom čase venuje aj svojej kyborgovskej stránke a vydáva vyhlásenia o tom, že globálne otepľovanie je dobré, že nútené poľnohospodárstvo naozaj nie je vibe, že radikálnu decentralizovanú UBI možno dosiahnuť prostredníctvom kryptomien a hier. Túto jeseň, v tomto nevšednom momente, naše najneortodoxnejšie popové hviezdy, Grimes a Kanye West, ponúkajú dve cesty pre uviaznutú kultúru: prijať posthumanitu, alebo zničiť svoju identitu.
Pokračovanie 10. novembra.
DEAN KISSICK je newyorským redaktorom časopisu Spike.