Blízke veci / RICHARD GLASNER
Richardova blízka vec prišla z obrovskej diaľky – z Japonska. Čagama, veľkolepá nádoba na ohrievanie vody počas japonského čajového obradu, je len jednou časťou komplexného rituálu, v ktorom všetko niečo znamená, a ktorý je súčasťou jednej nesmierne fascinujúcej kultúry.
Aký je príbeh za blízkou vecou, ktorú si vybral?
Začalo to v jednej čajovni, kde som pred dvadsiatimi rokmi brigádoval. A tam neustále kolovalo, čo sa nedá urobiť pri čajovom obrade. Jednoducho, že nemôžeš úplne reprodukovať japonský čajový obrad na Slovensku, lebo nebudeš mať všetko. Lebo napríklad taká čagama (veľká kovová nádoba na ohrev vody) sa jednoducho nedá doviezť, o to viac, keď je to historická, liatinová, neskutočne ťažká vec. A v tej čajovni sa rozprávala taká historka, že keď bola prekladateľka (a aj veľká japonofilka) pani Čarnogurská v 90. rokoch v Japonsku, jej kolega, ktorý tam tiež cestoval, si ako jediný v histórii priniesol čagamu na Slovensko – a to len preto, že tam nechal všetky svoje veci. Jednoducho všetko, čo mal so sebou, oblečenie, kufor…všetkého sa vzdal, aby si mohol zobrať tú jednu jedinú vec. Čiže čagama sa pre mňa vtedy stala až takým symbolom toho, čo sa nedá.
A teraz, po 20 rokoch, keď som plánoval otvoriť čajovňu, uvedomil som si, že mám to, čo som tak dlho považoval za nemožné – historickú čagamu.
Čagama ako taká slúži na ohrievanie vody pred čajovým obradom. A aj keď som ju už získal, musel som postupne hľadať spôsoby, ako ju používať v našich podmienkach. V Japonsku radi používajú pramenitú vodu. A ja som v tej svojej dvakrát prevaril Fatru plus (smiech), čím sa vytvorila vrstva vodného kameňa a tak som predišiel hrdzaveniu vnútra. A potom je tu ďalšia vec – čím pod tým kúriť. Japonci na to používajú popol. V domoch kúria uhlím, takže to dáva zmysel. Tu to však nemôžem používať, lebo každé uhlie je cítiť vo vzduchu. Nakoniec som zistil, že ideálna cesta je lieh.
A ako si teda tú tvoju čagamu vybral? Muselo to byť takmer ako keď sa niekto rozhoduje pre životného partnera/partnerku.
Veru áno, je to dlhodobá záležitosť. Vyberal som si dlho, ale nakoniec to bolo celkom intuitívne a spontánne. Uvidel som ju, a vedel som, že to je ona.
Vieš aj, aká je stará?
Viem aj neviem. Japonci vek vecí hodnotia takým zvláštnym spôsobom. Sú tie nové, potom je dlho, dlho nič, a až potom sú starožitnosti. Porovnám to s porcelánovými miskami, ktoré som kupoval na pitie alebo aj iné na polievku, z lakovaného dreva. A keď som ich kupoval, tak som sa pýtal, aké sú staré. Odpoveď toho predavača bola: to nie je veľmi staré, to má tak sto, stopäťdesiat rokov. Táto čagama by mala mať približne 120 rokov. Ale to je z ich pohľadu relatívne nová záležitosť.
No a tu chcem spomenúť, že japonské blšáky boli tie najlepšie, aké som kedy zažil. Nájdeš tam všetko od samurajského brnenia po čajové misky. Ale to brnenie má asi 400 rokov, a tá hodnota je adekvátna veku…často sa blíži k hodnote domu. Takže na rovnakom blšáku narazíš na misku za päť Eur a takéto brnenie v cene nehnuteľnosti.
Japonsko je pre mňa krajina neuveriteľných kontrastov. A doteraz som si nebol pre seba schopný definovať pocit, či je tá krajina moderná, alebo naopak historická, lebo ten kontrast je vo všetkom. Na jednej ulici mrakodrapy striedajú staroveké svätyne. A najviac scifi zážitok sú vždy záchody.
Ten kontrast vnímam aj v samotnej čagame, tento spodný “obal” na mňa pôsobí veľmi moderne, až futuristicky, a naopak, vnútro vyzerá dosť staro. Spomínal si, že si ju kupoval online, takže si si ju predtým nemohol poriadne ohmatať. Aký bol ten pocit, keď konečne prišla?
Ja som sa na to veľmi tešil, ale bolo to zároveň frustrujúce, lebo také bolo spolupracovať so slovenskou colnicou… No a ťažké bolo tiež neprezradiť partnerke, pre čo ideme, lebo to malo byť prekvapenie aj pre ňu. A ja nešoférujem, takže ma musela na tú colnicu odviezť. Tak som len dúfal, že si neprečíta názov na krabici, keďže hovorí japonsky. Našťastie na krabici nič nebolo. Bolo to celé vyčerpávajúci proces, ale bol som z toho veľmi nadšený, a doteraz som. Je to vec, o ktorej som ani nepredpokladal, že ju raz budem mať. Taká detská fantázia, ako keď chce byť niekto kozmonaut. Akoby som si konečne sadol do rakety. Samozrejme, že to nie je finálny životný cieľ. Ale sú veci, o ktoré sa neusiluješ, lebo je to v nejakom období až fantaskné, nedosiahnuteľné. A potom príde moment, kedy to zrazu držíš v rukách.
Ako prebieha taký tradičný japonský čajový obrad? Kedy do neho vstupuje čagama?
Ona vlastne slúži len na zohriatie vody. Celé to prebieha tak, že sa vezme čavan, čo je miska na čaj, do neho naberieš matchu, nechá sa zovrieť voda, zaleješ to a vyšľaháš.
Takže čajový obrad sa robí iba s matchou?
Nie, existuje aj čajový obrad pre senchu, ale ten, čo poznáme my, je s matchou. Existujú rôzne čajové obrady, a v Číne majú ešte úplne iné, ich vlastné. Tento sa nazýva čadó, a je to tradičný čajový obrad s matchou.
V Japonsku sú tri školy, ktoré sa tomuto venujú, a každá z nich robí obrad trochu inak. A tie rozdiely spočívajú v takých jemných veciach, ako je napríklad preferovaný typ bambusu, z ktorého sa vyrába nejaká vec, slúžiaca pri obrade. A členovia každej tej školy sú veľmi presvedčení o tom, že práve oni sú tí praví nástupcovia čajového obradu. Školy sa volajú Urasenke, Omotesenke, Mushakōjisenke …. Sú nazvané podľa troch miestností domu, kde kedysi býval ten pôvodný čajový majster Sen s rodinou.
Omotesenke bol už historicky veľmi drahý obrad pre vyššiu vrstvu, a naopak Urasenke je otvorený všetkým. Nuž a niekedy sa stane, že niekto niečo v rámci obradu zmodernizuje a všetci sa chytajú za hlavy…že ako sa to mohlo stať.
A oni sa presviedčajú, kto z nich je najlepší, že práve táto škola najlepšie pochopila toho majstra (smiech). Ale keď sa na to pozrieš zblízka a očistíš si tie názvy od takej čajovej “mytológie”, tak to je vo svojej podstate veľmi zábavné.
Ako by si popísal jednotlivé časti čajového obradu?
Má to veľa zaujímavých maličkostí. Napríklad vchod do chyže je znížený, aby sa každý musel zohnúť. Jednotlivých krokov, ktoré má čajový obrad, je neskutočne veľa. A každý jeden krok, pohyb, napríklad to, ako sa čajový majster otočí, niečo predstavuje. Napríklad také nakladanie čagamy popolom – sú k tomu aj dobré videá na Youtube – tak to človek robí aj 30 minút, v reálnej rýchlosti. A to len nakladá popol. Vyrovnáva ho, uhládza. Ale pre toho majstra je to vlastne taká vnútorná meditácia, nemá pri tom žiadnych divákov, klientov. Takto to pripravuje, aby potom dvakrát za deň urobil čaj.
Čajové obrady trvajú od 20-30 minút po niekoľko hodín. Je to super zážitok. Jeden, na ktorom som bol, viedla asi 80 ročná pani. Bolo neuveriteľné ju sledovať, ako sa vo svojom pokročilom veku elegantne a s ľahkosťou zdvíhala zo zeme, v kimone a s miskami v ruke. Majiteľ obchodu, v ktorom sa to dialo, sa venoval predaju historickej keramiky. A mal tam takú poličku s čavanmi, z ktorých si každý mohol vybrať. A keď si z neho pila, tak ti povedali, že to je, mimochodom, od takého a takého majstra, a že ste si dobre vybrali, lebo je veľmi vzácny, a keby ste ho chceli kúpiť, tak jeho cena sa pohybuje na aukciách okolo 10 000 eur.
Tí ľudia boli perfektní. Keď sme odchádzali, tak nám majiteľ obchodu každému nakreslil čavan, z ktorého sme pili. A kresbu nám daroval ako spomienku.
Je tiež zaujímavé, že v Japonsku sa nedáva sprepitné, pokladajú to za neslušné. Ale čo nie je problém, je venovať malý darček. Z tohto dôvodu sme so sebou priniesli slovenský med. Japonci majú med radi a najbežnejší je tam agátový. My sme doniesli horský med, a keď sme im ho tam nechali po tom čajovom obrade, ako darček, bola to vyslovene šou. Boli z toho nadšení. Manželka majiteľa sa nás pýtala, ako zvykneme na Slovensku takýto med konzumovať, či je k tomu nejaký špeciálny prístup. Až som sa hanbil povedať, že si ho dávame len tak normálne na vianočku (smiech). Postupne sa tam zbehla celá rodina, a tá stará pani sa takmer rozplakala. A potom niekto hovorí, že japonci sú bezcitní a s odstupom – vôbec nie.
Naspäť k obradu: ďalšia zaujímavá vec je, že tie čavany, misky na pite počas čajového obradu, majú mať vždy nejakú chybu.
A to je myslené v súlade s tou ich filozofiou wabi-sabi?
Áno. Ak sa niekto venuje zen budhizmu, je tam taká paralela, hovorí sa jej distraction meditation. Spočíva to v pozeraní sa na objekt a obdivovaní jeho dokonalosti cez tú nedokonalosť. Ale aj to má veľmi svojské pravidlá. Napríklad, že takú misku treba otočiť tri a pol krát. Čavan v rukách otočíš presne tri a pol krát, takto ju poobdivuješ, a potom sa z nej môžeš napiť. Mne je ten ich až absolútny tradicionalizmus veľmi sympatický.
A keď sa vrátime k čajovému obradu – aká je jeho história v rámci spoločnosti? Býval kedysi tento rituál súčasťou každej domácnosti? Rodinná tradícia, ktorá sa predávala z generácie na generáciu?
Nie. Vždy to fungovalo iba v rámci tých škôl, ktoré som spomínal. Je veľa ľudí v Japonsku, ktorý nikdy čajový obrad nevideli. Ale zase tam nie sú ľudia, ktorí by nepili čaj. Je sencha, gyokuro a matcha, vznešenejšie čaje, a potom na opačnej strane sú také tie ich každodenné, a z nich najviac pijú banchu, väčšinou po jedle. Hocikde, kam prídeš, dostaneš pohár čaju. Ale vtedy to nie je spojené so žiadnym obradom. Čajový obrad je taká úzkoprofilová záležitosť – možno ako u nás vedieť tancovať odzemok, ak by som to mal porovnať. A treba povedať, že Japonsko je počtom ľudí obrovská krajina, majú 125 miliónov obyvateľov. Takže aj keby bolo takýchto profesionálnych majstrov 10 000, je to ako kvapka v mori. Akurát majú tú výhodu, že oni sa o to kultúrne dedičstvo naozaj starajú. Vážia si vlastnú históriu a sú veľmi srdeční voči ľuďom, ktorí prejavujú k ich histórii úctu. Vtedy by ťa nosili na rukách. Japonsko je veľmi rozporuplná krajina, tie extrémy sú až neuveriteľné. Ale krásna. Asi najkrajšia, v akej som kedy bol.
