Rozhovor / JÁN STUDENÝ, GABRIELA SMETANOVÁ

Gabriela Smetanová sa rozprávala o zámernosti a jej limitoch s Jánom Studeným, u ktorého v priebehu rokov študovala a pracovala.

GS: Keď som rozmýšľala o čom by sme sa mohli s rozprávať, napadlo mi, že z času na čas myslím na to, ako som chcela vedieť niečo o dome na Dunajskej 24, a ty si povedal, že je to najmestskejší dom. Zaujímalo by ma, ako si to myslel?

JS: Nemám k nemu veľa informácií, ale je fakt, že to je jeden z mála metropolitných domov v meste. Je výrazne nadčasový. V prvom rade si myslím, že kvalita toho baraku a architekta súvisí s veľmi poctivou architektonickou prácou vo všetkých smeroch. Nie je tam nič odfláknuté ani nič podcenené v zmysle, že by jedna súčasť prevyšovala druhú. Komplexita toho domu sa prejavuje vo vyváženosti všetkých architektonických súčastí – detail, materiál, forma, ako ten dom funguje v danom prostredí, a čím chce byť.

Ten dom čítam tak, že chcel do svojho prostredia vniesť niečo, čo tam chýba, priniesť iné merítko. Je zaujímavý, lebo je nenápadný. Púta pozornosť vyšším rádom (merítko, proporcie), z akéhokoľvek pohľadu je na veľmi vysokej úrovni.

Súvisí to s osobou architekta. Karol Paluš robil aj dom v ktorom má môj otec ateliér na Trenčianskej ulici, súbor z 50-tych rokov, klasická sorela, alebo administratívne budovy so zavesenými fasádami oproti Centralu. Aj na týchto ostatných veciach vidno jeho poctivý prístup k tomu, ako sa robí stavba, od konceptu, priestorového riešenia, cez záujem o výstavbu, až po detail. Všetko sú to výrazne progresívne prejavy až v experimentálnom zmysle vo svojom období, a zároveň sú dobrým prejavom ducha doby, nesnažia sa z nej vytrhnúť, umelo ju prekonávať. Umelecká výbava z iných odborov, ktorá bola u Paluša prítomná, do tejto oduševnenej architektúry akoby patrí.

Nie som si však istý, či ide o mestský dom… Poloha nenápadnej metropolitnej, a zároveň veľmi samozrejmej architektúry je pre mesto veľmi podstatná, no dom smerom k mestu mlčí. Nemá s ním žiadnu stykovú plochu, parter, vôbec nekomunikuje, vnímame len jednu monumentálku. V zásade je to mŕtva stavba. A zároveň je v meste veľmi prítomná, lebo nastavuje jeho merítko a voči okoliu je veľmi referenčná.

Oduševnené sa mi zdá ako niečo “aktuálne”, nejaký všeobecný princíp, ktorý je v danej dobe “aktualizovaný”, čiže oblečený do dobového šatu, materializovaný dobovým spôsobom.Čo sú podľa teba dobré (oduševnené) prejavy súčasnosti?

Oduševnený sa mi v zmysle času zdá aktuálny výkon, ktorý je plný zaujatia, alebo jeho riešenie prekračuje hranicu bežného. Je veľa podobných výkonov, ale tie, ktoré zaujmú, su niečím bezčasové, čiže zo súčasných ide o tie, ktoré zostanú rezonovať aj v budúcnosti, a zo starších o tie, ktoré ponúkajú isté odkazy aj pre súčasnosť.

Ďalšia súvislosť s oduševnenosťou, ktorá mi napadá, je nutnosť akéhosi osobného pomeru či vzťahu k dielu. Dochádza k tomu väčšinou na báze miesta, ale je to aj duševný vzťah, v širšom rámci kultúrny, resp. priestorovo-technicko-materiálny, kde pri čítaní jednotlivých príkladov dochádza k uzrozumeniu medzi projektom a ich významom mimo projektu.

Z fotografií, ktoré si mi poslal, čítam veci vo vzťahoch, resp. situácie, ktoré sú v určitom zmysle dočasné (jeden dom sa zbúra, susedný ostane, trávnik ostane a bránka sa zničí, lampa zhasne a jej odraz na obloženej stene zmizne), ťažko kontrolovateľné, teda spontánne (veľa aktérov, faktorov, ktoré danú situáciu, vzťah vytvorili). Vedel by si súhrnne nazvať, čo je zachytené na fotografiách a čo s tým ďalej?

Myslím, že to je istá kvalita výkonov – architektonických, ale aj remeselných a paradoxne užívateľských.To, že pretrváva (aj keď) v reziduách znamená, že v tom období asi nebola nijako výnimočná, no dnes sa zdá veľmi inšpiratívna. Potom sú tu isté časové relácie. Čas je, myslím, rozhodujúci – je to čitateľné v celých úsekoch priestoru, kde sú vymazané isté vrstvy, alebo naopak, sú zachované a zvetrávajú, alebo sú len mierne udržované. Prejavuje sa to v drobnom merítku (detaily, materiál a jeho spracovanie).

Nepovedal by som, že to je výsledkom sociálnych vzťahov a náhodných stretnutí pochádzajúcich z nich, alebo zo spoločenskej situácie. Samozrejme, že to všetko tam je, ale to je na povrchu, myslím, že základ tvorí individuálna tvorba. Je to jasný zámer nejako situáciu uchopiť, prejav vedomia z jednej a rešpektu z druhej strany.

limit zámeru_klient

Páči sa mi, že si použil “kvalitný užívateľský výkon”. Čo to je? Rešpektujúce, rozumejúce, dotvárajúce používanie domu?

Áno, tak nejako. Plus, že objednávka robi klienta, prácu nechá architektovi, ten zodpovedá za rámec a ďalej je to na užívateľovi, ktorý to koriguje počas užívania – tak, aby to nezničil.

Ako vyzerá tvoja práca s klientom? Keď postavíš dom, sleduješ v priebehu ďalších rokov, ako s ním užívateľ narába, alebo ho priebežne mení spolu s tebou? Končí komunikácia odovzdaním domu, alebo máš spätné väzby?

Nemáme k tomu nejaký program, alebo vedomú účasť alebo neúčasť. Je to prípad od prípadu. Vraciame sa k stavbe tam, kde si to situácia zasluhuje. Ale väčšinou sú domy akceptované a žijú už len vlastným životom. Keď sa s tým konfrontujem, často s prekvapením zisťujem, že sa na nich nič nezmenilo.

Máš okrem domu v Stupave skúsenosť, že klient stavbu zmenil radikálnejším spôsobom?

Nie, neviem…veľa vecí je takým rámcom. Niektoré viac špecifické objekty (Černošice, Mníšek) vlastne ani neponúkajú veľa posunov, takže mám pocit, že sa nič nezmenilo. Naopak, domy sú časom vyzreté, lepšie zapadajú do krajiny, a aj užívatelia sú viac vysmiati, než boli, keď sa do nich s prekvapením nasťahovali.

V kontrapozícii je Stupava. Tá získala radikálnejšiu premenu, nedá sa však povedať, že by to bola defraudácia projektu, alebo hodnoty, ktorú sme mali na mysli. Premena časti plášťa nebola plánovaná, ale v zásade je súčasťou konceptu. Dom ostal celý a to, čo sa stalo, je prejavom toho, že sa vie dobovo meniť. Neviem kde sú sklenené tvárnice uložené teraz, ale môže sa stať, že Fedorove (klient, majiteľ domu v Stupave, pozn.redakcie) deti ich tam budú chcieť znova vrátiť. Je to tak technicky urobené, pretože už pri vymýšľaní domu sme mali viac alternatív materiálu plášťa. Sklenené tvárnice si vybral vlastne klient. Nebolo to tak, že bol najprv kopilit, a potom sme rozmýšľali, aký dom z neho urobiť. Vtedy neboli peniaze na technickú výbavu, s ktorou by kopilitová fasáda fungovala, teraz je technická výbava dosiahnuteľnejšia.

limit zámeru_danosti miesta

Už dlhšie obývaš ateliér a dom na Partizánskej, predtým byt na Hradnom údolí v Prahe. Aké je tvoje obývanie miest? Aké sú tvoje nároky, čo od daného miesta čakáš a čo nie?

Predovšetkým mám rád čistý stôl. Pritom, keď sa pozriem okolo seba, všade je strašný bordel. Nemám upratané, ale zároveň nestrpím nejakú vec, ktorá by sem nepatrila.

V tomto zmysle sme s Davidom (Kopeckým, pozn.redakcie) vyvíjali jasne nasmerované dlhodobé úsilie, a toto je, myslím, prejav inklinácie k vyčisťovaniu priestoru. To znamená zbavovať priestor nezmyselných vecí, a potom zbavovať vecí ich nezmyselných súčastí. To je osobnostná vlastnosť, charakteristika, ktorá sa dá nájsť aj v pracovných postupoch.

Druhá vec sa prejavuje formálne v rôznych situáciách, napríklad v tom, ako vyzerali naše kancelárie. Prvá bola rozostavanou stavbou (rekonštrukcia domu na Žižkove), v ktorej okrem stavebných nástrojov, ktoré sú prípustné (lopata, vodováha…) neboli žiadne iné vymoženosti, chvíľu chýbala aj toaleta. Mali sme tam stoly a počítače, ktoré sme v noci a cez víkend prekrývali igelitom, fungovali sme v dvoch režimoch. Na zem sme položili dve veľké drevotrieskové platne, a to bol ateliér.

Takto vyzerali všetky naše ateliéry a všetky naše interiéry. Posledný Davidov ateliér/príbytok vyzeral tak, že aby v ňom dokázal fyzicky byť, kúpil biele igelity a poprikrýval nimi všetko, lebo už nemal energiu ho odstrojovať. Ani ja nedokážem akceptovať v priestore virvar vecí, lebo človek sa potom nevie sústrediť na svoju existenciu.

Ktoré veci do priestoru nepatria? Závisí to od konkrétnych priestorov, od daného miesta? Je viac problém, ako tie predmety vyzerajú, alebo že roztpyľujú, alebo ťa rozptyľujú práve tým, ako vyzerajú?

Nepoužívam veci, ktoré zle vyzerajú, a tým pádom ich vedľa seba neregistrujem. A dané miesto tiež nie je úplne arbitrárne. Vyberáme si také, ktoré neprekážajú. Londýn, Trento, Praha… V Prahe Žižkov, Smíchov, V Londýne Brixton, Northern Dullwich, tu zhodou okolností Palisády.

Keď chodievam na prechádzky v tomto okolí, denne už desať rokov, zakaždým nájdem niečo nové, či už je to detail oplotenia, alebo klampiarske detaily, alebo starý dom, alebo super záhrada. Naše okolie, v tomto prípade Palisády, je pre mňa žriedlom inšpirácie, nielen uspokojenia z toho, že tam nachádzam kultúrne stopy civilizácie, ale hľadám v ňom aj nejaké súznenie so sebou. Objavujem nimi pre seba isté duchovné hodnoty.

Palisády sú v tomto zmysle extrémne zaujímavé, charakterizuje ich 19. storočie a Prvá republika, a vlastne sú zaujímavé až do súčasnosti. Na naše pomery sa tu venuje extrémna, ale v zásade adekvátna pozornosť architektúre a verejnému priestoru.

Je to tým, že ide o vilovú štvrť?

Je to najmä preto, že cítiť rozdielny rukopis, ako keď je človek v knižnici a naraz číta rozdielnych autorov, medzi ktorými sú známi aj menej známi architekti, a pri každom ide o extrémne individuálny výkon. Nielen autorsky, ale aj v remeselnom prevedení, realizácii.

Je to však doveľkej miery aj tým, že ide o súkromné stavby menšieho merítka, možno zohráva úlohu aj to, akých výkonov bolo naše prostredie doteraz schopné. Bratislava nie je metropolitné prostredie, ktoré by sa dokázalo realizovať vo veľkých stavbách.

Je pre teba v tvojom okoli niečo problematické?

Nové veci sa vždy zdajú byť problematické Sú prejavom novej, prichádzajúcej doby. Nová doba šliape po predošlej, niekedy citlivejšie, niekedy nehoráznejšie. Keďže na Palisádach stoja výsledky vedľa seba, dajú sa lepšie porovnávať. Druhá vec je, že prežívame obdobie, v ktorom sa kašle na to predchádzajúce a architektúra chátra. Je tu množstvo produktov predchádzajúcej doby výbornej kvality, ktoré akoby zrazu nestáli za pozornosť. Obidva tieto prípady žiaľ pochádzajú z relatívne posledného obdobia.

Vôbec by som to ale nevidel v zlom. Cením si, že čitateľnosť ešte existuje, a že nám dané architektonické diela sprostredkúvajú kultúru a hodnoty, a sú pre nás dobrými príkladmi. Na druhej strane, s prihliadnutím na perifériu sa to zdá niekedy príliš zadarmo, zbytočne uspokojivé.

Zdá sa mi zaujímavé žiť aj v trochu zdevastovanom prostredí, mimo centra, alebo na sídlisku, ktoré ponúka svojou kultúrnou vyprázdnenosťou širokú živnú pôdu pre vlastné výboje.

To je tiež perspektívne, tiež som to absolvoval v mladšom veku.

limit zámeru_dosah architekta /individualita klienta

Na tvojich fotografiách, sa do jedného koša (mobilu) dostávajú veľké a známe mená aj anonymné stavby. V tomto kontexte mi napadá “architektúra bez architektov”. Aká by bola aktualizácia tohto konceptu dnes, kde a aký význam môže mať?

V projekte “architektúry bez architektov” sme sa spoliehali na to, že v slušnom technickom rámci sa aj nearchitekti ľahko zorientujú, a oprostení od osobných výberov ohľadne priestoru a okolia svojho bývania si ľahko poradia s ostatným (veľkosť, povrchy, zariadenie a pod.). A že takto vzniknutá mnohosť by bola dobrým odrazom nášho ja. Podobne, ako to ukázal projekt Petržalka Identity.

Prostredie, v ktorom bývam, je, naopak, výsledkom nebývalej disciplíny a vedomia kvality, povedal by som, prostredie, kde dobrý vkus je normou a spoločnou métou jej obyvatelov a kde sa jeho tvorcovia snažia o extrémne individuálne výkony. Od nearchitektov tu v zásade nič nie je, prostredie to vôbec nepripúšťa. Mám pocit, že aj tie najmenšie detaily sa vedome projektujú, napokon, aj obyčajní ľudia si dávajú pred dom sochy.Samozrejme, sú tu zmiešané rezíduá, spoločne s ruinami priestor občerstvujú. Možno práve ich prítomnosť zvádza k tejto otázke. Áno, sledujeme ich a čerpáme z nich energiu, lebo sú stretnutím s neplánovanými procesmi v najčistejšej podobe.

Je rozdiel medzi odrazom individuality obmedzeného výberu nearchitektov, predpripavenom architektmi, a na druhej strane prejavom individuality prostredníctvom priamej spolupráce s architektmi, ako to popisuješ pri Palisádach. Obe prostredia sú teda dôkladne projektované, len inak? V inej mierke, inom detaile?

Rozdiel vidím v tom, že prvý príklad je odpoveďou v čase, keď sa stratila súhra medzi objednávateľom a architektom, ktorá je čitateľná v druhom príklade. Tam ide o postup, ako vytvoriť funkčné prostredie, kde nikoho zo zúčastnených nevymazávaš, neobmedzuješ a zároveň neuberáš kvalitu. Sú to dve rôzne prostredia, ale v závere sú hodnotovo orientované rovnako. Takže keď sa na to pozerám z Marsu, v zásade vidím to isté.

Znie to tak, že prostredie “množstva” (Petržalka) nemá ambíciu produkovať bezčasovosť, alebo je na tom podľa teba niečo bezčasové? Je to prostredie oduševnené?

Hej, z pohľadu času je tu, zdá sa, predsa len rozdiel. Prostredie v Petržalke nemá ambíciu ani možnosť produkovať bezčasovosť. Zachytiť takéto premenné je veľmi ťažké, a v tom je tá sila. Je nutný pevný rámec, aj pre identifikáciu premenných. A áno, to prostredie je veľmi oduševnené, ak používame tento termín. Tkvie to v aktívnej účasti všetkých.

Akú majú rozličné individuality (individualita v medziach mnohosti a individualita nadobudnutá cez disciplínu a zámer) platnosť dnes? Projekt Modular (study of an open architecture) je z roku 2002, dnes je 2020, vidíš ho inak?

Je to otázka možnosti slobodného rozhodnutia v istých medziach. Mám pocit, že doba konzervatívnie. Hrozby sú, zdá sa, prítomnejšie (reálne, ale najmä mediálne), a to všetko vyvoláva obranné reakcie smerujúce preč od slobody. Na druhej strane, technológia sa vyvíja a sprístupňuje nám ďalšie kvality v rôznych oblastiach. Takže záleží na prijímaní týchto dvoch protichodných tendencií. Vo všeobecnosti sa mi zdá, že spoločenská dohoda veci brzdí a individuálna sloboda veci štartuje a nasmerúva k progresu. Pred dvadsiatimi rokmi bol tlak na spoločenskú dohodu menší, nemali sme tu toľko dohliadačov a ustanovizní, spoliehali sme sa viac na spoločné podvedomie. Modular bol projekt bývania budúcnosti, predpokladal domy z 3D tlačiarne, technológiou, ktorá vtedy neexistovala, ale dnes ju máme. No budúcnosť ešte nenastala v spoločenskej rovine, naopak…

Čo konkrétne je konzervatívnenie v rámci architektúry,projektov, architektov, užívateľov, podmienok v ktorých architektúra vzniká? Ako sa prejavuje, ak sa nejako vôbec prejavuje?

Konzervatívnie všetko – celá doba. Sprísňujú sa pravidlá, a to sa prejavuje všade naokolo. Pamiatkari ti povedia, že sa to dalo pred pätnástimi rokmi, nie dnes, lebo ľudia hneď reagujú, a to treba riešiť. A tak to ide reťazovo. Architekti akoby stratili odvahu, ochotu riskovať a experimentovať. Uspokojujú sa v detailoch.

Prečo je dôležité formulovať bývanie budúcnosti? A je? Narážam na koncept ako taký. Akú má funkciu? Ako by si formuloval bývanie budúcnosti ty dnes?

Chceli by sme, aby malo bývanie intenzitu, aby bolo osobné, aby bolo prejavom slobody a následne aj záujmu.Všetky modernistické koncepty ohľadne bývania s týmto viac-menej pracovali, v masívnej alebo individuálnej polohe. To bol koncept bauhausu, a zodpovedala tomu aj typológia panelákov. Rámec, v ktorom si mohol obyvateľ robiť čo chce. Nie uniformita.

S tvorbou pre bývanie sme sa trochu dostali do slepej uličky. Nevieme čomu vlastne urobiť rámec. Bývanie sa zúžilo na spanie, hygienu, jedenie a prácu z domu. Pozornosť venujeme virtuálnemu svetu, aj pracovne, a bude sa to len stupňovať (viď Corona), Chýbajú reálne interakcie a architektúra ich zjavne potrebuje. Lebo “neexistuje iná, než priama skúsenosť z architektúry” tzn. zažitá… Virtuálny svet nás od nej vzďaľuje. Preto sú pre mňa príťažlivé staré reálne veci (na Palisádach aj inde), lebo zaznamenávajú reálne vzťahy. Aby sme sa nevzďaľovali od pôvodného významu bývania, snažíme sa ich zaznamenať. Tie virtuálne, digitálne upravené, reálne neexistujú, sú zmanipulované.

Technologickou vyspelosťou sa dostávame k bodu, kedy bude všetko možné a povinnosť architektov je nastaviť funkčné rámce. Súvisiace s fyzickým prostredím, technikou, kultúrou a fantáziou.

 

Rozhovor pôvodne vyšiel v publikácii MAG D A Reader 2020 – Extravilán.
22 / 9 / 2021
by MAG D A
Zdieľaj na Facebook