Rozhovor / JURAJ GAVULA, MATEJ GAVULA

Matej Gavula sa rozprával so svojim otcom sochárom Jurajom Gavulom. Rozoberajú tri z jeho realizácií z 80tych rokov v Bratislave.

Objekty pre Výskumný ústav zváračský z roku 1979, reliéfna stena pre interiér vstupnej haly podniku Figaro z roku 1982 a stena pre vstupnú halu miestneho úradu Bratislava – Nové mesto z roku 1987. Tieto realizácie sa nachádzajú blízko seba, spája ich okrem iného aj teritórium, ktoré bolo v minulosti priemyselnou oblasťou, perifériou mesta.

JG: V období, koncom sedemdesiatych rokov som začal riešiť problematiku reliéfu. A práve tu som mal príležitosť reliéf uplatniť. Išlo o zákazku pre závod Figaro, ktorý staval architekt Dzurenka. Pracoval vtedy v Dopravprojekte ako šéf ateliéru a on mi túto prácu zadal, lebo vtedy sochárom zadávali prácu architekti. Malo vyjadrovať niečo okolo cukroviniek, cukru, čokolády…

MG: Rozvíjaš v ňom motív kakaového bôbu, semena, ktoré ďalej rastie a dozrieva, najskôr je v zemi…

Áno. A tento základ predstavuje roľu, na nej zasadené rastliny, potom ľudská figúra, čo súvisí s tým, že Figaro malo ženskú ubytovňu,a napokon je tam zobrazenie nejakého stroja-mašiny.

Je tam aj motív, ktorý si použil vo Zváračskom ústave, na sochy, ktoré si navrhol.

Išlo o skratku flóry, rastu, rastliny, kvetov, prírody. Bolo to poskladané, ako vidíš, z geometrických tvarov. Čerpal som z prírody a je to tak zrozumiteľné.

Aký materiál si využil?

Vračanský vápenec. Tento materiál sa vtedy vozil z Bulharska. Boli to pílené dosky, vytvoril som si spárorez a následne som to vyskladal do reliéfu. Mal som urobenú základnú plochu, na ktorú som najskôr dával rolu a potom ukladal už konkrétne detaily.

Kto ti pomáhal s realizáciou? Mal si vtedy asistentov?

Fero Ploskoň mi pomáhal osádzať, ale sekal som ho sám.

A kto zabezpečoval kameň?

Kúpil som ho cez kamenosochársky podnik v Leviciach, ktorý disponoval rôznymi kameňmi. Podnik nakupoval v zahraničí, v socialistických štátoch a potom to ponúkal sochárom a podobne.

Dialo sa to cez Veróniho? (Palo Veróni, vtedy riaditeľ podniku na spracovanie kameňa v Krupine – pozn. red.)

Nie, toto ešte nebolo cez neho, ale priamo cez Kamenopriemysel Levice. K nemu som sa dostal až neskôr.

Kedy a od koho si sa dozvedel, že tá stena je zamurovaná?

Stenu som ešte raz aj vyčistil, lebo architekt Dzurenka prišiel za mnou a hovoril, že by bolo dobré kameň obnoviť, prebrúsiť,, a za krátko mi hovorí, že sa zrušila slobodáreň, ženy tam už nebudú bývať, že Figaro odkúpil zahraničný investor a stena už nie je funkčná, tak ju zamurovali.

Ale to už bolo po revolúcii, počas privatizácie.

Už si presne nepamätám.

Mali by sme sa ísť na to miesto pozrieť, aká je situácia v súčasnosti.

Pred Figarom sú aj dva základné kamene, ktoré navrhol sám Dzurenka ako architekt.

Poznám ich, z fialového andezitu.

Myslím, že ich tiež kúpil v Krupine a písmo dal niekomu vysekať.

Ateliér Juraja Gavulu v Bratislave-Prievoze pred dokončením, projekt: Ing. arch. Jindro Martin, foto: Juraj Gavula.

Juraj Gavula – reliéfna stena pre interiér vstupnej haly n.p. Figaro v Bratislave, 1982, rozmery: 320 x 1000 x 20 cm, materiál: vračanský vápenec, spolupráca: Ing. arch. Michal Dzurenka, foto: Matej Gavula.

Juraj Gavula – reliéfna stena pre interiér vstupnej haly n.p. Figaro v Bratislave, foto: Juraj Gavula.

Juraj Gavula – reliéfna stena pre interiér vstupnej haly n.p. Figaro v Bratislave.

Teraz prejdime k druhej realizácii. Aký bol príbeh steny Miestneho úradu v Bratislave – Novom meste?

Opäť ma oslovil architekt Dzurenka, ktorý bol na Dopravoprojekte a staval Národný výbor 3. Dodnes je to Miestny úrad Bratislava – Nové Mesto. Ponúkol mi, či by som nevytvoril stenu do vstupnej haly s tým, že to je hospodársky situovaný obvod, v okolí sú vinice a poľnohospodárske zariadenia. Mal som sa teda držať skôr poľnohospodárskej tematiky. Preto je tam napríklad pšenica, klasy, nejaké technické detaily. Robil som to v troch pásoch, ktoré som gradoval do reliéfu.

Možno tam nájsť aj vinohrad? Zobrazenie na pravej strane pripomína vinicu…

Je tam vinársky hever, dá sa rozoznať sklenená ampula. A tiež parcely. Všeličo som tam zakomponoval.

Bol som sa tam pozrieť, stenu som aj fotil. Ale v jednej časti je prasknutá.

Áno?

Prevádzkar mi povedal, že zrejme príde aj k odstráneniu tejto steny, lebo si s ňou nevedia poradiť. Dúfam, že aj náš rozhovor prispeje k zmene ich postoja, lebo ide o veľkú realizáciu, ktorá dáva charakter celému vstupnému priestoru. Na diele je aj rok dokončenia 1987 a tvoje meno.

Presne v tom roku som sa zúčastnil aj na sympóziu v Berlíne. Keď som šiel okolo autom, stretol som Milana Kubicu (vtedajší asistent pre realizácie v architektúre – pozn. red.) a hovorím „poď so mnou na sympózium, idem teraz sám autom do Berlína…“

Áno, to bolo sympózium k 750. výročiu založenia Berlína, ešte vo východnom Nemecku.

Vo východnom Nemecku a vo východnom Berlíne.

Táto stena je tiež z vračanskeho vápenca?

Áno, tiež. Všetky reliéfne steny, ktoré som robil, sú z vračanskeho vápenca.

Na nej pracoval niekto ako asistent?

Milan Kubica.

Pomáhal pri sekaní a osádzaní?

Nie, sekal som to sám, v Prievoze, a on mi pomáhal s osádzaním.

Vtedy už bol ateliér dokončený?

Myslím, že, áno.

Ateliér projektoval architekt Jindro Martin?

Áno, a projekt mi urobil grátis.

Ale stavba trvala dlho, lebo si vtedy býval  často odcestovaný…

V tom období som cez prázdniny chodil na sympóziá, bol som v Poľsku, v Oroňsku v roku 1981, potom v Berlíne, predtým v Ružbachoch, každé prázdniny som bol zaneprázdnený a výstavba ateliéru dosť stála.

Juraj Gavula – reliéfna stena pre vstupnú halu ObNV Bratislava III, v súčasnosti Miestny úrad Bratislava Nové Mesto, 1987, rozmery: 720 x 300 x 15 cm, materiál: vračanský vápenec, spolupráca: Ing. arch. Michal Dzurenka, foto: Matej Gavula.

Juraj Gavula – reliéfna stena pre vstupnú halu ObNV Bratislava III, foto: Juraj Gavula.

Juraj Gavula – reliéfna stena pre vstupnú halu ObNV Bratislava III, foto: Juraj Gavula.

Aký bol príbeh troch sôch pre Zváračský ústav? Boli vytvorené pri príležitosti Svetového kongresu zváračov, ktorý sa konal v Bratislave v roku 1979. Zváračský ústav je hneď oproti Figaru, lokalita oba projekty prepája…

Zváračský ústav bol v poradí prvý, prišli za mnou vtedy dvaja bratia, inžinieri, ktorí v ňom pracovali a požiadali ma, či by som neurobil nejaké modely objektov z kovu, teda, či by som nevytvoril návrhy pri príležitosti Svetového kongresu. Nejaké som už doma aj mal, niektoré z nich som dokončil. Mal som napríklad rozpracované kvetiny v sadrových modeloch v merítku 1:10, ktoré som im dal . Vzali ich a potom som už o nich nepočul, už sa neohlásili. Vyplatili mi honorár a podľa modelov ich dali zrealizovať v Zváračskom ústave. Dlho som o projekte nič nevedel. Sochy boli umiestnené za budovou, v areáli, až si ich po štyridsiatich rokoch objavil ty.

V tvojom archíve medzi negatívmi som objavil monogram písmena G a vtedy mi došlo, že ide o tvoju realizáciu, hoci som o nej predtým nevedel. Potom som všetko zdokumentoval.

Tak to bolo.

A Ty si to prvý raz videl až teraz, keď sme spolu navštívili Zváračský ústav.

Až teraz som mohol vidieť, ako sú vlastne moje sochy v areáli osadené.

Zaujímavý je paradox, že tvoje sochy boli v areáli, kým vo vnútri v zlievarni vznikali oficiálne bronzové sochy pre Trizuljaka, Kulicha, Venkova a ďalších sochárov.

V tom období bol Zváračský ústav akýmsi vysunutým priestorom Vysokej školy výtvarných umení, kde sa vyučovalo zváranie, odlievali sa sochy do bronzu, ale aj do hydronália.

Vedelo sa o tom, že sa v Zváračskom ústave odlievalo pre oficiálnych sochárov?

Vedelo. Ale prístup doň mali iba Trizuljak, Venkov, Kulich… Ja som do „Zváraku“ začal chodiť, keď som bol u Štefunku v prípravke na VŠVU na soche. Potom som už prešiel na sklo a Cigler nám to zarazil, vraj sklári tam už so sochármi chodiť nebudú. Odvtedy som v jeho priestoroch nebol.

Čiže Cigler prerušil kontakty s katedrou sochárstva?

Áno, áno… On nechcel „sochy“. Stále rozprával o českom barokovom skle a zdôrazňoval, že to musíme robiť inak, než Česi.

Snažil sa z ničoho vybudovať slovenskú cestu?

Áno.

Takže išlo o experiment.

Každopádne, vtedy som so Zvárakom stratil kontakt. Keď nám pán Nemec (vedúci zlievarenskej dielne – pozn. red.) začal rozprávať, ako ho tam navštevovali sochári, už som tam nechodieval.

Pán Nemec má obrovský archív fotografií diel, ktoré sa v priestoroch zváračského ústavu realizovali a dokumentujú proces odlievania.

Prebiehalo v ňom mnoho podobných procesov, lebo okrem Zváračského ústavu fungovali len Umelecké remeslá, kde bol šéfom istý pán Kožuch, ktorý ponúkal možnosť odlievať najmä do bronzu. No oni mali slabú kapacitu, čiže dôležitá prevádzka bola v Zváraku.

Spomenul som ti, že Sagan včera vyhral etapu na „Giro d’Italia“? Tiež si sa venoval cyklistike, môžeš o tom porozprávať?

V štvrtom ročníku na Šupke som si z našetrených peňazí kúpil od spolužiaka bicykel Favorit, kúpený od reprezentanta Fagalu, ktorý bol v tej dobe cyklista a bol na Pretekoch Mieru. Bicykel bol vyrobený jemu na mieru, mal zlatý rám a dodnes je zavesený u nás v garáži. Spolužiak ho kúpil od Fagalu za nahrávacie pásky. Spolužiak Česla so mnou bol na rezbe, ešte zo začiatku, prvé dva roky, ja som potom prešiel na kameň. Vtedy som sa začal vážne zaoberať cyklistikou a pravidelne chodiť na tréningy. V Bratislave boli dva kluby, jeden v Slovnafte, ktorý viedol Haťapka a bol zároveň trénerom, ja som sa však prihlásil do Lokomotívy, oddielu, ktorý sídlil v Prievoze pri nákladnej železničnej stanici. Tam nás bolo menej, trénoval nás Herceg, ktorý býval pri Šichmanovom ateliéri, kde som zase neďaleko hotela Devín býval ja. Trénoval som tvrdo, ale mal som už okolo 22 rokov a uvedomil som si, že som začal neskoro. Mal som začať v detstve, lenže kde som mohol mať v Čabinách, na východe bicykel?

Ale cyklistika ťa stále zaujíma, nie? Keď máš možnosť, pozrieš si etapy na Tour de France?

Samozrejme, to ma stále drží, lebo je to individuálny a veľmi ťažký šport.

Venoval si sa aj lyžovaniu.

Lyžoval som od detstva, to je fakt. Vždy som prišiel premočený, zamrznutý, musel som si dať nohavice k sporáku, aby mi rozmrzli, aby som sa z nich vôbec mohol vyzliecť. Lyže mi zo začiatku vyrábal môj brat Michal, potom škola dostala lyže, ibaže bez viazania. Keďže som chodil na preteky a stále som vyhrával nejaké ceny v behu, riaditeľ základnej školy v Čabinách mi každý rok lyže dal. Len som si musel zohnať viazanie. Bolo to všelijaké, ale poskladal som z dvoch viazaní jedno a nejako som ich dal dokopy. Palice som si vyrúbal sám v lese, na kolieskach som prevŕtal dieru a namontoval ich, takže bol som komplet vybavený.

Z akého dreva boli palice?

Z lieskového. A lyže boli z brestu, alebo z jasanu.

Lámali sa často?

Nie, vydržali. Ale brat lyžoval tak vášnivo, že každú zimu jednu lyžu zlomil. Púšťal sa až z zvrchu, cez lúku, dolu narazil do koľajníc na železnici a jednu lyžu pravidelne zlomil. Potom si ju vždy aj dorobil z klenového kmeňa, ktorý mal doma. Otec bol kostolník a zo zvyškov kostolných sviečok sme získavali vosk na lyže. Pred pretekmi som vždy lyže perfektne namazal a žehličkou som ich prežehlil cez papier, aby sa na nich vosk rozlial.

Žehlička bola ešte na uhlíky alebo elektrická?

Kovová, na uhlíky, u nás sa to volalo bigaľ.

Vráťme sa k sochárstvu. Myslíš, že jazyk byzantskej ikonografie, ikony, aké máte napríklad v „cerkvi“ na ikonostase, formálne nejako ovplyvnili tvoj pohľad na reliéf? Alebo si sa v reliéfe orientoval podľa úplne iných vecí?

Nie, nie.. Keď som skončil vysokú školu, v podstate som si musel všetko nájsť znovu. U Ciglera bolo všetko v skratke, myslené v minimalizme. Keď som mu priniesol reliéf, ktorý som robil ešte na soche, úplne ho zamietol.

Takže si potom musel spojiť znalosti zo štúdia zo sochárstva u Pribiša spolu s tým, ako vás viedol Cigler…

Ja som sa vracal k soche, štúdium som mal za sebou robil som si, čo som chcel. Cigler inak nebol proti materiálom, vždy hovoril – pracuj tak, aby bolo vidieť nástroj, ktorým pracuješ. Napríklad v prípade sadry. Vždy tvrdil, že výsledky sú také, aké máš nástroje.

Ale myslím, že jeho minimalistické školenie je z tvojich reliéfov cítiť, redukcia je v nich prítomná.

Určite, on nás naučil výtvarne myslieť. Pri ňom už cítiť, že ide o úplne čistú formu, žiadne naturalistické detaily.

Čo by si k tomu chcel ešte povedať?

Ešte by som však rád povedal niečo k lyžovaniu, to som mal veľmi rád. Vtedy neboli žiadne oteplovačky, topánky pre deti boli papierové, vždy som ich doničil a potom som za to dostal vynadané od rodičov, lebo keď som na topánky aplikoval všelijaké primitívne viazania, vyšúchali sa podošvy a topánka sa zničila. V Čabinách bolo najmenej štyridsať detí v mojom veku, alebo staršie o rok, o dva. Potom naraz prišiel boom a všetci sa odišli učiť do Čiech za krajčírov, kováčov, remeselníkov, čiže všetky deti sa vyparili, a ja som ostal v podstate sám, len s dvoma mladšími kamarátmi. Doma som mal na starosti hlavne kone, musel som ich vodiť na noc von, aby sa napásli. S nimi som zažil ohromné množstvo všelijakých dobrých aj zlých situácií. Niekedy som z koňa spadol, nemal som sedlo, sedel som len obyčajne a držal sa hrivy…

Kone ste aj v zime vyvádzali von na sneh?

Áno, napríklad aj do lesa. Otec šiel narúbať dreva, zobral sane, naložil drevo a doviezol domov. V zime sa ľahšie manipulovalo na saniach ako v lete s vozom.

Jasné. V zime bolo treba dreva na kúrenie, v lete nie.

A keď zvýšilo drevo po zime, dotiahli motorovú mašinu, napílili ho, a potom som drevo poštiepal ja alebo otec a bolo nachystané na ďalšiu zimu.

V škole ste sa učili v rusínskom jazyku?

Áno, v rusínskom. Aj som mal problémy, keď som prišiel do Bratislavy a rozprával som „po našomu“, rusínsky, napríklad všelijaké odborné termíny v škole: plus, mínus a podobne.

Bolo to ťažké?

Mal som trochu problémy, ale nie dlho. Časom som si zvykol a uvedomil si, ako mám čo povedať. Potom už problém nebol…

Juraj Gavula – objekty pre 32. svetový kongres zvárania v Bratislave, 1979, areál Výskumného ústavu zváračského, foto: Matej Gavula.

Juraj Gavula – objekty pre 32. svetový kongres zvárania v Bratislave, 1979, areál Výskumného ústavu zváračského, foto: Matej Gavula.

Juraj Gavula – objekty pre 32. svetový kongres zvárania v Bratislave, 1979, areál Výskumného ústavu zváračského, foto: Matej Gavula.

Juraj Gavula – objekty pre 32. svetový kongres zvárania v Bratislave, 1979, areál Výskumného ústavu zváračského, foto: Juraj Gavula.

Juraj Gavula – objekty pre 32. svetový kongres zvárania v Bratislave, 1979, areál Výskumného ústavu zváračského, foto: Juraj Gavula.

 

Juraj GAVULA (1942, Vyšné Čabiny)
V rokoch 1959 až 1963 študoval kameňosochárstvo na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave, následne pod vedením prof. Fraňa Štefunku na Vysokej škole výtvarných umení, kde v roku 1965 prestúpil na novozaložené oddelenie Sklo v architektúre pod vedením Václava Ciglera. Za diplomovú prácu, ktorú do zbierok zakúpila Slovenská národná galéria, získal Cenu rektora. Pedagogicky pôsobil najskôr ako vedúci kameňosochárskeho oddelenia na SŠUP, v rokoch 1990 až 2007 ako vedúci oddelenia Sklárskeho výtvarníctva na VŠVU. V roku 2003 bol menovaný za docenta pre architektúru a sklo, viedol Katedru úžitkového výtvarníctva. V 70. a 80. rokoch sa venoval prevažne monumentálnej tvorbe a tvorbe v architektúre. Realizácie tohto druhu vytvoril v Bratislave napríklad pre Polikliniku Ružinov, Zichyho palác, Mestský úrad Nové mesto, hotel Fórum, pre Prior v Poprade, Dom smútku v Trenčíne, Nový cintorín v Dolných Vesteniciach, autobusovú stanice v Dunajskej Strede a v Novom Meste nad Váhom, nemocnice v Galante, Prešove, vo Svidníku ai. Zúčastňoval sa početných sochárskych sympózií na Slovensku i v zahraničí (Vyšné Ružbachy, Galanta, Prešov, Moravany, Siklós-Villány, Oroňsko, Berlín, Labin, ako aj sklárskych sympózií (Poltár, Lednické Rovne). V rámci komornej plastiky pracoval prevažne s materiálmi kameň, bronz, drevo a sklo.
Matej GAVULA (1972, Bratislava)
V rokoch 1986 až 1990 študoval na oddelení Kameňosochárstva na Strednej škole umeleckého priemyslu, v roku 1996 absolvoval Ateliér Skla na Vysokej škole výtvarných umení. Pracuje v médiách objektu, fotografie, videa, akcie a performance. V nedávnej minulosti prezentoval svoju tvorbu napríklad na samostatnej výstave Abrazívna spoločnosť (kurátorka Judit Angel) v Tranzit.sk, na výstave Otras s Jánom Gašparovičom v HotDock project Space, v galérii Soda na výstave Stratená forma s Jurajom Gavulom, spolu s APART collective na výstave Neustále rastúce horizontálne podzemné stonkyGeopoetika v časoch antropocénu v galérii Plusmínusnula v Žiline, ďalej na výstavách Mám rada pozornosť v Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici (kurátorka Zuzana L. Majlingová; vystavujúci Jana Kapelová, Lucia Ľuptáková, Oldřich Morys), Panfília v Zahorian & Van Espen (kurátor Daniel Grúň; Milan Adamčiak, hosť APART collective), či Shell Game.
Rozhovor pôvodne vyšiel v publikácii MAG D A Reader 2020 – Extravilán.
5 / 6 / 2021
by MAG D A
Zdieľaj na Facebook