[:sk]Rozhovor / VLADIMÍR DEDEČEK[:en]Interview / VLADIMÍR DEDEČEK[:]

[:sk]Čím viac robíš, tým viac kritiky znesieš[:en]The more work you do, the more criticism you take[:]

[:sk]V slovenskom prostredí architekta Vladimíra Dedečka netreba zvlášť predstavovať. Jeho veľké bratislavské realizácie, ako sú dostavba Slovenskej národnej galérie, Slovenský národný archív, Výstavisko Incheba, Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre či vítkovická Športová hala sú ikonickými architektúrami, ktoré vo verejnosti dodnes vzbudzujú záujem a rozruch.

Dedečkovo rozsiahle portfólio však obsahuje omnoho viac. Vyše 80 realizovaných objektov a ďalšie desiatkyštúdii a nerealizovaných projektov predstavujú úctyhodný počin už len svojím množstvom. No nielen kvantita architektovho diela udivuje. Predovšetkým charakteristický rukopis – dizajn jeho práce, výrazné moderné formy vzdialené schematickej rutine, robia z Dedečkovýchrealizácií nezameniteľnú architektúru. Architektúru, ktorá je spolu s prácami jeho ďalších kolegov ako IvanMatušík, Ferdinand Milučký či Ilija Skoček variantom East alebo Ost moderny – termíny, ktorými povojnovútvorbu v bývalom východnom bloku označujú v zahraničí. Všetci spomínaní architekti si postavili aj vlastný rodinný dom, ktorý sa stal akýmsi manifestom ich architektonického jazyka. Vladimír Dedeček je v tomtosmere tak trochu výnimkou. Dodnes býva v radovej zástavbe v bratislavskej Dúbravke, ktorú navrhol jehomladší kolega Ivan Hojsík v 80. rokoch minulého storočia. No ani Dedeček celkom nerezignoval na vlastnývstup do svojho bývania. Interiérové riešenie vzal už do vlastných rúk a podobne, ako to vidíme u jeho kolegov, je práve vnútorné riešenie vlastného domu zrkadlom architektovho názoru na interiérový dizajn.

Nasledovný text je krátkym výťahom z niekoľkých rozhovorov, ktoré som s architektom viedol v tichu jeho átriového radového domu medzi rokmi 2012 – 2014.

Fasáda kinosály Slovenskej národnej galérie, foto: Peter Kuzmin, zdroj: Magazín BADW 2014.

PS: Prečo si si nenavrhol svoj rodinný dom sám?

VD: Na stavbu vlastného rodinného domu som pri všetkých tých veľkých zákazkách ani nemal čas. Vieš, postaviť dobrý rodinný dom nedokáže nikto, lebo rodina pozostáva dajme tomu z piatich ľudí a každý má iný názor. To, čo je dobré mužovi, nie je dobré žene. Neznamená to však, že by som nebol navrhol aj rodinné domy, no bolo to len pre priateľov a zadarmo, aby sa mi potom nemohli sťažovať. Moja žena posielala náš dom do horúceho pekla, môj syn sa tu cíti dobre, a ja by som niektoré veci odtiaľ tiež poslal do horúceho pekla, ale nie všetky.Tak sa rôznia ľudia.

Napriek tomu, že tento dom postavil architekt Hojsík, už pri vstupe do predzáhradky cítiť tvoju ruku, tvoj dizajn. Urobil si ho v spolupráci s architektom Jaroslavom Nemcom, ktorý, ak to tak môžem povedať, bol tvojou pravou rukou pri navrhovaní interiérov takmer pri všetkých veľkých projektoch. Aká bola metóda vašej spolupráce?

Jaro nebol ani tak mojou pravou rukou, v otázke interiérov sme boli duševní bratia. Ja som navrhoval pevné, murované či betónové časti interiérov a Jaro, ktorý bol vynikajúci v práci s drevom, navrhoval predovšetkýmmobilné časti interiérov a ľahké prvky, ako sú napríklad podhľady, rôzne obklady stien a podobne. Aj tu v mojom dome to bolo podobné. Ja som navrhol obslužný otvor a on preň okienko aj skrinky. Niekedy sme si už ani nemuseli hovoriť, ako by to malo vyzerať, takí sme boli zohratí. Spolu s Jarom sme mali nálepku, že sme architekti navrhujúci budovy, v ktorých je kláštorné prostredie, že navrhujeme domy, ktoré sú zvonka všelijako komplikovane tvarované a zvnútra jednoduché. Ale to nebolo naše programové presvedčenie, i keď niekedy som Jara tlačil do väčšej prostoty. Mal som totiž takú zásadu, že bežný školák musí sedieť rovnako ako riaditeľ alebo učiteľ, a tak nie je dôvod, aby jeden sedel na foteli a druhý na stoličke.
Postmoderný prerod, čo sa týka ponímania interiérov, bol na mňa už priveľa. Nevidel som v tom ekonomickýdôvod. Veď jedno kreslo nemôže stáť stotisíc korún, to sa mi zdalo nezmyselné, za to by sa mohlo dať urobiť dvadsať jednoduchých a väčšinou aj pohodlnejších kresiel. Veď ani väčšina tých unikátne tvarovanýchsedadiel sa v pohodlnosti nevyrovná klasickej tonetke. My sme sa vedome snažili o jednoduchosť, radšej sme peniaze použili na obloženie fasády kameňom, než by sme míňali na „vyfintené“ interiéry. Dnes máš fasády obložené „šmejdom“, ale vnútri sú „vyfintené“. Podľa mňa má byť budova stavaná na storočia a interiér, ten sa aj tak bude meniť každých desať rokov. Tak načo doň investovať toľko peňazí?

Slovenský národný archív v Bratislave (1972 – 1983), foto: Peter Kuzmin, zdroj: Magazín BADW 2014.

Napriek strohosti interiérov, ktorú spomínaš, mnohé tvoje realizácie majú interiéry pôsobivo stvárnené podobne ako exteriér. Veď stačí spomenúť aulu Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre, Drevárskej a lesníckej univerzity vo Zvolene alebo dynamické línie otvorených galérií v premostení SNG. Domnievam sa, že vo všetkých týchto stavbách cítiť aj výrazný výtvarný zámer a nielen onú účelnosť a asketickú, kláštornú strohosť, ktorú spomínaš.

No áno, my sme sa snažili o výraz architektúry, ale nešpecifikovali sme to ako nejaké umenie. Také to nadnášanie architektúry mi nebolo blízke. Ja som považoval architektúru za hru svetla a tieňa aj preto, že som bol fanatický deskriptivár. Tak som tvarovosť architektúry, ako aj interiérových detailov videl v základných formách, v deskriptíve. Ak teda ide o tvarovanie alebo dizajn, ako to nazývaš, tak mne nešlo o nejakú „sochárčinu“, ale o skúšanie kombinácie, ktorá vyplývala z deskriptívneho geometrického cítenia. Ja som svoju prácu začínal vždy programom a interiérom, nie exteriérom. Číslom jeden pre mňa bola práve otázka svetla a tieňa. Svetlo a tieň. Domnievam sa, no možno sa aj mýlim, že každá architektúra, ktorá dokáže využiť a vyjadriť túto symbiózu, je dobrou architektúrou. Neurčité amorfné formy nevytvárajú jasné rozhrania svetla a tieňa, a to bol dôvod, prečo som si určitým spôsobom ctil prístup deskriptívnej geometrie. Necítim sa ako vynálezca myšlienok, všetko, čo v mojej architektúre je, nájdeš v učebnici deskriptívnej geometrie, len musíš pozorne listovať.

Ako sa spätne pozeráš na rad tých vyše osemdesiatich architektonických diel, ktoré si zrealizoval naSlovensku a v Česku? Hlavne po roku 1989 sa na tvoju hlavu zniesla výrazná kritika, dnes sa už zdá, že sa obracia karta. Veď tento rok vyhlásil Pamiatkový úrad SR Slovenskú poľnohospodársku univerzitu v Nitre za národnú kultúrnu pamiatku.

Keby som bol prestal pri Nitre, tak by som bol dnes slávny architekt, pretože by som neurobil toľko vecí, ktoré si zaslúžia kritiku. Čím viac robíš, tým viac kritiky znesieš. Asi som mal toho urobiť o polovicu menej. Po prvé preto, že keď robíš menšie veci a menej, tak sa tomu môžeš venovať dôkladnejšie a po druhé preto, žedodávateľ to skôr zvládne, takže menej by bolo viac. Lenže ja som bol nielen architekt, ale svojím spôsobomaj zamestnávateľ. Mal som 80 ľudí v ateliéri, takže do práce ma hnala aj zodpovednosť k nim. Ale neľutujemto, išiel by som do toho opäť, len možno trochu inak. Zoberme si príklad Fera Milučkého, to je môj vzor človeka, on robil menšie veci, ale to čo urobil, stojí za to, nie?

Interiér auly maxima Technickej univerzity vo Zvolene, foto: Peter Kuzmin, zdroj: Magazín BADW 2014.

 

Rozhovor bol prvýkrát uvedený v Magazíne Bratislava Design Week 2014.

[:en]Vladimír Dedeček is the architect who does not need to be particularly introduced in Slovak environment. His huge realizations in Bratislava, such as finishing of Slovak National Gallery, Slovak National Archive, Incheba Expo Bratislava, Slovak University of Agriculture in Nitra, or sport hall in Vítkovice are interesting, iconic architectures, which still create a stir among public.

 Dedeček’s large-scale portfolio is very extensive. More than 80 realizations, many studies and projects that were never built, presents an honorable act. It is not only the large capacity of architect’s work which is astonishing. First of all, it would be his characteristic signature – design of his work, expressive modern forms, distant from schematic routine, which makes from Dedeček’s realizations such original architecture. Togetherwith his other colleagues such as Ivan Matušík, Ferdinand Milučký, or Ilija Skoček they becomerepresentatives of „East, or Ost modernism“, as they are being called. All of these architects have also built their own houses which has become a manifest of their architectonical language. Vladimír Dedeček makes one exception here. Until today, he lives in the classical block of houses in Dúbravka – Bratislava, which was projected by his younger colleague Ivan Hojsík in the 80ies. But not evenDedeček has resigned on the original contribution to his living. He took the interior design completely into hishands and the result of his own interior solutions is reflecting his opinion on it.

Following text is a short extract from several interviews, which I have made with him in the silence of his atrium block house during 2012 – 2014.

Facade of the cinema hall of the Slovak National Gallery, photo: Peter Kuzmin, source Magazine BADW 2014.

PS: Why didn’t you design your own house?

VD: I did not have time to build my own house, with all the other big orders. You know, nobody can build a perfectfamily house, because a family has for example five members and everyone has a different opinion. What is good for a man is not good for a woman. It doesn’t mean I haven’t made designs also for family houses, but it was only for friends and only for free, so they couldnot complain after. My wife used to send our house to hell, my son feels good here and I personally would alsosend some stuff to hell, but not all of it. That’s how people are different.

Despite the fact that architect Hojsík built this house, there is a sense of your design and touch, already in the front yard. You created it with your colleague Jaroslav Nemec who was, if I may say so, your right hand duringdesigning most of interiors in big projects. What was the method of your cooperation?

Jaro was not really my right hand, but we were soul mates when it comes to interiors. I designed steady, brick or concrete parts of interior and Jaro, who was great with wood designed mobile parts and the light elements, such as lower ceilings, various wall facings and so. It is similar also here, in my house. I designed the service space and he designed the window and coffers for it. Sometimes, we didn’t even have to speak about the final look, that’s how synchronized we were. We had this common label that we are architects of buildings that havea monastic vibe, that I design houses of complicated shapes from the outside, but simple from inside. This wasnot our program conviction, although sometimes I pushed him towards simplicity. I had a policy that ordinary school kid must sit in the same way as teacher or director, so there is no reason for one to have a chair and the other to have a sofa.
The postmodern regeneration, when it comes to the interior, was too much for me. I haven’t seen the economical reason for it. Well, one chair cannot cost 100 000. That makes no sense, if we are able to make twenty simple, more comfortable, cheaper chairs. Majority of those uniquely shaped chairs are not half ascomfortable as classical thonet. We deliberately aimed for simplicity; we rather used the money for wall facingwith stone, than to spent fortune for fancy interiors. Today, you have a façade made of trash, but fancy inside. I think that a building is built for centuries and interior will be changed every ten years anyways. So why spend so much money on it?

Slovak National Archives in Bratislava (1972 – 1983), photo: Peter Kuzmin, source: Magazine BADW 2014.

Beside this interiors’ simplicity that you mentioned, many of your realizations are formed inside as exteriors. As an example we could take the university hall in Slovak University of Agriculture in Nitra, or Technical University in Zvolen, such as dynamic lines of open galleries in SNG (Slovak National Gallery). I would say that in thesebuildings there is a feeling of artistic aim, not only the practicality and that ascetic, monastic simplicity you always mention.

Well yes, we aimed for an expression of architecture, but never specified it as an art. Such a praise of architecture was never close to me. I thought of architecture as of the play of light and shadow, also because I was a fanatic into descriptive geometry. That is why I saw the shaping possibilities of architecture and interior details in basic forms, in the description. So, if we talk about shaping or design, I never went for some sort of statuary, but I was trying the combinations, which resulted from descriptive geometrical sense. I actuallyalways started my work with the program and interior, not exterior. The issue number one for me was the question of light and shadow. I believe, although I might be wrong, that each architecture that is able to express and demonstrate this symbiosis of light and shadow, is a good architecture. Indefinite, amorphous forms do not create those clear interfaces of light and shadow and this is the reason why I always respected the approach of descriptive geometry. I don’t feel like some creator of new ideas. Everything that is in my architecture you can find in the descriptive geometry schoolbook, you just need to go through it very carefully.

How do you see your own architecture that you realized in Slovakia and Czech Republic, when you lookbackwards? It is more than eighty pieces. Especially after the revolution in 1989 you had to take a lot of criticism, today the leaf might be turning again. The Monuments Board of Slovak Republic declared University of Agriculture in Nitra as national cultural heritage.

If I would stop then, after Nitra, I would be a famous architect today, because I wouldn’t have created so many things to be criticized. The more work you do, the more criticism you take. Maybe I should have done only half of it. Firstly because when you do fewer and smaller things, you can do it more profoundly. Secondly, thesupplier can manage things faster. At the end, less is actually more. But I was not only the architect, but alsothe employer. I had 80 people in my atelier so I was pursued to work also by the responsibility I had towards them. But I don’t regret it; I would do it again, only maybe a little differently. Fero Milučký, for example used to do smaller things, but everything he did, has maintained and still worth it, hasn’t it?

Interior of the aula maxima of the Technical University in Zvolen, photo: Peter Kuzmin, source: Magazine BADW 2014.

 

The interview was first published in Magazine Bratislava Design Week 2014.

[:]