Blízke veci / MATEJ GAVULA
Prvý objekt v novej sérii Blízke veci pochádza zďaleka – Matej Gavula si ho priniesol až z Indie, a neprestáva ho fascinovať aj po mnohých rokoch.
Foto: Katarína Poliačiková.
Foto: Katarína Poliačiková.
Aký je príbeh tohto zvláštneho objektu, ktorý si vybral?
Bolo to už dávno, v roku 2004, keď som sa dostal do New Delhi na rezidenčný pobyt do inštitúcie, ktorá sa volá KHOJ. Tam sme asi dva mesiace pracovali v ateliéroch, a medzitým sme cez víkendy vyrážali na rôzne cesty do okolia. V jeden víkend sme sa vybrali do Radžastanu, do mesta Jaipur, kde sme strávili veľa času na trhoch. Tam sa dá zohnať úplne všetko, čo je možné si predstaviť. Bolo tam veľa remeselných pomôcok na textilnú tlač, a tých ornamentov bolo obrovské množstvo. A mňa zaujal práve tento, ktorý variuje motív kruhu do rôznych podôb, pričom ani jeden z nich sa nezopakuje. Pripomenulo mi to nejakú experimentálnu partitúru, kde sa každý znak rozohrá úplne iným spôsobom. A to je to, čo je pre mňa na ornamente ako takom zaujímavé, čo sa veľa používa v remeslách – že v tej jednoduchosti a v opakovaní sa dosiahne stav takého jemného tranzu. Neviem identifikovať drevo, z ktorého je pečiatka vyrobená, ale určite je lokálne. Je to celé ručná práca, zozadu bola evidentne pripevnená nejaká rúčka, ktorá tam už chýba. Takže to je jeden z mojich suvenírov, ktoré som si odtiaľ priniesol.
Je to teda pečiatka či forma na potlač plátna.
Áno, a používalo sa zjavne indigo, stále je možné vidieť v nej zvyšky pigmentu. Takže aj tá výrazná indigová farba, ktorú mám rád, sa prepája s našimi remeslami, ako je napríklad modrotlač. Tam sa mi potvrdilo, že sú určité univerzálne tendencie, ktoré idú naprieč kultúrami. Mám ten objekt rád, je to štvorec, ktorý celý pulzuje. Má v sebe tie vibrácie.
V tom vzore je naozaj niečo veľmi živé, aj keď je to statický objekt, tak mám pri pohľade naň pocit, že sa tam niečo deje. Ty si tento objekt použil aj v rámci nedávnej výstavy v Galérii HotDock[1], však?
Áno, spravil som z toho odliatok a nakoniec som tie prstence množil, a lepil som ich na sféru. Tým som dosiahol inú konštaláciu obrazca, ako je na tom pôvodnom štvorci, tak, že vzor opisoval povrch gule. Z nej som potom ornament tlačil na podlahu v galérii, pričom vznikol akýsi zhluk tých obrazcov. Ako sa guľa kotúľala – natieral som ju bielou farbou – tak zanechávala odtlačok. A k tomu som vystavil aj tento artefakt, to spojenie som priznal. Dal som mu len inú formu – sférickú.
Kryptofrekvencie, foto: Leontína Berková.
Kryptofrekvencie, foto: Leontína Berková.
Na začiatku stretnutia si mi povedal, že si pred našim rozhovorom vyberal z viacerých objektov, o ktorých by si mohol rozprávať. Prečo nakoniec zvíťazila indická pečiatka? V čom tkvie pre teba tá jej jedinečná hodnota?
Myslíš, v čom spočíva jej charizma… Sú to určite tie prstence. Na prvý pohľad minimalistický prístup remeselníka, ale pri bližšom pohľade je každý segment iný, jedinečný. Vyžadovalo si to, aby majster, ktorý ju vyrobil, varioval tú linku. A tá forma je tak nadčasová, že sa ani nedá identifikovať, do akého obdobia to patrí – či to má niekoľko sto rokov, alebo je to z päťdesiatych rokov 20. storočia. Má to v sebe univerzálnosť. A páči sa mi tiež, ako je opracovaná z boku, hrubé tesanie, ktoré pripomína africké rezby. A hlavne fakt, že to bolo používané vo výrobe, že to nesie aj pamäťovú stopu.
Môžeme si predstaviť, že látky, ktoré potlačila táto pečiatka, stále niekde existujú, že ich niekto nosí.
Áno, určite niekde ešte sú…